Kryptomonády sú jednobunkové pohyblivé bičíkovce s charakteristickou dorziventrálnou stavbou tela (obr. 1). Bunky majú dva nerovnako dlhé bičíky, obidva sú smerové, alebo jeden je smerový a druhý vlečný. Dlhší bičík má dva rady vláskov (mastigoném) dlhých do 2,5 um a s tenkým koncom. Kratší bičík má iba jeden rad mastigoném dlhých do 1 um, alebo je holý. Bunky (obr. 1) sú na dorzálnej strany vyklenuté, na ventrálnej ploché alebo vyduté, na apexe zošikmené a s priehlbinkou, z ktorej niekedy vybieha zvyč
Panciernatky sú jednobunkové voľne žijúce bičíkovce so svojráznou stavbou (obr. 1). Bunky majú dva nerovnako dlhé bičíky vyrastajúce ventrálne, menej často apikálne, priečny bičík sa pohybuje v rovine kolmej na pozdĺžnu os, pozdĺžny bičík zvyčajne smeruje dozadu a tlačí bunku dopredu. Obidva bičíky majú jemné bočné vlásky, ktoré sú oveľa jemnejšie ako mastigonémy Heterokonkophyta, Eustigmatophyta a Cryptophyta. Na priečnom bičíku sú vlásky v jednom rade, na pozdĺžnom bičíku vo dvoch radoch. Bunky
Červenoočká sú mikroskopické jednobunkové bičíkovce, aktívne pohyblivé jedným alebo dvoma bičíkmi a niekedy aj menlivým pohybom tela, iba zástupcovia dvoch rodov (Colacium, Ascoglena) žijú prichytene na vodných kôrovcoch alebo planktónových riasach. Bičíky sú zasadené na apikálnom konci na dne osobitného fľaškovitého útvaru (ampula) charakteristického len pre tieto riasy. Takmer vždy sú bičíky dva, z nich jeden je často taký krátky, že leží iba vo vnútri ampuly. Tá časť bičíka, ktorá je mimo ampu
Oddelenie Chlorophyta je druhovo aj tvarovo najväčšia skupina rias, ktorá dala vznik zložitejším a vývojovo vyšším zeleným rastlinám. Napriek značnej morfologickej, cytologickej a genetickej rôznorodosti spája zástupcov Chlorophyta niekoľko význačných spoločných znakov.
Bičíkaté bunky majú zvyčajne 2 alebo 4 (alebo ojedinele iba jeden) celkom rovnaké bičíky, ktoré sú bez mastigoném, utvorené sú však veľmi jemné vlásky a pri Prasinophyceae a Charophyceae aj šupiny. Bičíkaté bunky s
Do tejto triedy patria zelené bičíkaté riasy, ktorých bunky majú na povrchu periplastu a bičíkov celulózové šupiny. Bičíkovce majú zväčša 4 rovnaké bičíky vybiehajúce z apikálnej lievikovitej preliačeninky. Niektoré druhy majú iba dva alebo jeden bičík a apikálna preliačeninka nie je utvorená. Bičíky nie sú pokryté mastigonémami, ale jemnými vláskami a šupinami z organického materiálu. Bunky sú obalené jednou až viacerými vrstvami malých šupiniek. Priečne pruhovaný koreň (rizoplast) spája bázy
Trieda Chlorophyceae sa odlišuje od Prasinophyceae absenciou organických šupín a bičíkových jemných vláskov, od Conjugatophyceae iným spôsobom pohlavného rozmnožovania a od Charophyceae inou stavbou stielky. Chlorophyceae sú neprirodzeným konglomerátom riasových skupín odlišných ultraštruktúrou, biochemicky, typom životného cyklu ap.
Zelené riasy dostali svoje meno podľa toho, že zelené chlorofyly nie sú prekryté prídavnými farbivami, iba v ojedinelých prípadoch dominujú karotenoidy vyskyt
Spájavky sú jednobunkové, kolóniové alebo nerozkonárené vláknité zelené riasy. Bunková stena je celistvá alebo zložená z dvoch až viac častí. Každá bunka má jedno jadro a jeden alebo viac chloroplastov. Chloroplasty sú zväčša stredové, pomerne veľké, vypĺňajúce značnú časť vnútorného objemu bunky, len niekoľko rodov ich má prístenné, v tvare rovného alebo skrutkovito stočeného pásika. V chloroplaste je jeden alebo viac pyrenoidov rozložených symetricky alebo nepravidelne. Tvorba bičíkatých rozmno
Chary sú makroskopické, až 1 m veľké zelené riasy, ktoré vzhľadom a tvarovo rozlíšenou stielkou pripomínajúcou stonku, listy (konáriky) a korienky sa ponášajú na prasličky. Stielka je vzpriamená a prichytená o podklad rozkonáreným apochlorickým rizoidom. Pabyľka je pravidelne delená na veľmi dlhé články - medziuzlia (internódiá) a krátke uzly (nódy), na ktorých vyrastá praslen konárikov (palístky). Bočné konáriky pri rozkonárených stielkach majú obmedzený rast, po utvorení 3 až 15 praslenov prestáva
Stielka (thallus) húb je jednobunková alebo viacbunková. Väčšinou je tvorená vláknami (hýfami), ktoré tvoria vegetatívnu stielku. Hýfy sú buď bez priehradok (septá), alebo sú priehradkované.
Okrem už uvedených jednobičíkatých planospór ich vegetatívna stielka je jednobunková, mikroskopická, často rozkonárená, cenocytická. Môže vytvárať rizoidové mycélium (rhizomycelium), pomocou ktorého sa vegetatívna stielka upevňuje a súčasne vyživuje. V bunkových stenách prevláda chitín.
Nepohlavne sa rozmnožujú planospórami, pohlavne izogamiou, anizogamiou a oogamiou.
Ich výskyt je viazaný na vodné alebo vlhké prostredie (napr. pôdu). Patria sem saprofyty i parazity,
Väčšinou sú to parazity v sladkých i slaných vodách, na riasach alebo iných hubách. Saprofytické druhy sa vyskytujú na zvyškoch rastlín a hmyzu.
Pohyblivé planospóry sú opatrené jedným perovitým, vpredu umiestneným bičíkom. Jeho submikroskopická štruktúra sa zhoduje so štruktúrou bičíkov oomycétov.
Stielka je holokarpná, v jej stenách sa zistila celulóza a chitín.
Patrí sem asi 20 druhov, ktoré nie sú dostatočne preskúmané, a preto existujú r
Pre charakteristiku riasoviek sú významné okrem výskytu dvojbičíkatých planospór aj ďalšie znaky:
1. Sexuálne rozmnožovanie prebieha ako oogametangiogamia (typ oogamie). Samičie gametangium (oogónium) obsahuje jednu alebo viac oosfér. Tieto sú oplodnené cez oplodňovaciu hýfu, ktorá je súčasťou samčieho gametangia, anterídia.
2. Riasovky sú s veľkou pravdepodobnosťou diploidné organizmy. (Dokázané to bolo u rodov Saprolegnia, Achlya, Pythium, Phytophtora.) To znamená, že
Spoločným znakom týchto húb je osobitný spôsob rozmnožovania. Nepohlavne sa rozmnožujú nepohyblivými spórami (aplanospóry). Tieto vznikajú väčšinou ako endospóry (spórangiospóry) v spórangiách. Sú rozširované pasívne vetrom, dažďom alebo zvieratami, len u málo druhov sú aktívne odmršťované. Sexuálne rozmnožovanie prebieha izogametangiogamiou alebo anizogametangiogamiou (zygogamia), v dôsledku ktorej vzniká zygospóra.
Vegetatívna stielka (mycélium) je zväčša cenocytická, priehradko
Na rozdiel od predchádzajúcich skupín húb v triede Zygomycetes chýbajú akékoľvek pohyblivé bunky.
Plesne majú dobre vyvinuté, bohato rozkonárené, väčšinou nepriehradkované cenocytické mycélium. Priehradky (septá) vznikajú len pri tvorbe rozmnožovacích štruktúr, alebo staré mycélium môže byť nepravidelne priehradkované.
Nepohlavne sa rozmnožujú spórangiospórami, sporangiolami a konídiospórami.
Spoločným znakom Ascomycotina je vytváranie vreciek (askus). Je to špeciálne spórangium, v ktorom vznikajú spóry (askocpóry) ako dôsledok predchádzajúceho pohlavného procesu.
Vegetatívna stielka môže byť jediná bunka (kvasinky), alebo vzniká mycélium z bohato rozkonárených hýf. Hýfy sú priehradkované (septá) a každá bunka môže obsahovať 1, 2 i viac jadier. Priehradky sú opatrené jednoduchým pórom, ktorý umožňuje prechod plazmy, jadra a iných bunkových organel. Je to jednoduché septu
Huby, ktoré sem patria nevytvárajú plodničky (askokarp), čím sa odlišujú od všetkých ostatných vreckatých húb. Vrecká vznikajú jednotlivo po karyogamii a nie z askogénnych hýf. Patria sem rady Protomycetales (parazity na vyšších rastlinách) tvoriace spóry v spórovom vaku - synascus, ktorý je ekvivalentný viacerým vreckám. Táto skupina nie je ďalej rozvádzaná. Do ďalšieho radu Endomycetales patria kvasinky, ktoré žijú väčšinou saprofyticky. Rad Taphrinales zahŕňa parazitické huby na semenných rastlinác
Do tejto skupiny patria huby s rudimentárnymi askokarpmi, ktoré majú, alebo nemajú pevné steny. V druhom prípade obaľujú vrecká voľne spletené hýfy. Keď sa vytvorí pevné perídium okolo vreciek, vznikajú plodničky typu kleistotécia.
Uvádzame dva rady, Eurotiales a Erysiphales. Eurotiales žijú väčšinou saprofyticky a majú veľmi variabilné askokarpy. Vrecká sú malé, obyčajne guľaté a askospóry nie sú aktívne vymršťované. 1. rad Eurotiales (paplesňotvaré)
Do tejto triedy patria huby, ktorých plodničky v dobe zrelosti majú hornú vrstvu askokarpu vystlanú tesne vedľa seba stojacimi vreckami, medzi ktorými sú parafýzy. Je to výtrusorodá vrstva - thécium (niekedy označovaná aj ako hyménium). Plodničky sú typu apotécia, majú obyčajne miskovitý tvar so stopkou, alebo sú bezstopkaté. Výtrusorodá vrstva je spravidla obnažená, voľná, s výnimkou hypogeických askokarpov (vznikajú pod zemou).
Ak sa vyvinie stopka, výtrusorodá vrstva sa vychlípi von a n