Pocet referatov: 31

Ivan Krasko

Život:
- Študoval na gymnáziu v Rimavskej sobote, maturoval v Rumunsku
- študoval chem.inžinierstvo v Prahe a pôsobil ako chem.inžinier v Čechách
- v Prahe bol členom spolku Detvan, prostredie ho ovplyvnilo.
- po vzniku ČSR pôsobil ako úradník v štát. službách
- zažil súhrnné vydanie svojich diel, roku 1946 ho vyhlásili za nár.umelca

Tvorba:
- bol vedúcou osobnosťou S literárnej moderny, symbolista
- hlavne poetik, napísal len 5 krátkych próz
- zb

Ján Smrek: Bacardi a iné básne

Útvar: lyrická básnická skladba
Zbierka: je výberom diel z Hostiny a Studne, Smrek sa na začiatku tvorby zapísal do ľudí ako básnik píšuci o láske, ctiteľ žien, vychutnávač života, tu ale začína vystupovať ako kritik politického smeru, ale i vojnu, fašizmu, preto je táto zbierka iná a odlišuje sa napríklad opd Básnika a ženy. Po zbierke Studňa sa odmlčal na nejakú dobu a potom to už bol opäť jeho starý typ písania. Tieto básne boli písané za druhej svetovej vojny, hľadá inšpiráciu v hudbe Beeth

Samo Chalupka Mor ho! (text básne)

Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia,
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci,
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci,
a pred cárom druži

Ivan Krasko: Not ex solitudo

Ivan Krasko patrí medzi spisovateľov, ktorý výrazne ovplyvnili slovenskú literatúru. Patril medzi básnikov moderny. Úvodné slovo k jeho prvotine Nox et solitudo mu napísal Vajanský.

Solitudo: Krasko v tejto básni vyjadril svoje pesimistické nálady a osamelosť. Používa pritom biblickú symboliku. Prosí Boha o prijatie svojej modlitby.
Báseň obsahuje 16veršov v jednej strofe a nepravideľný rým. Báseň neobsahuje žiadne farby.
Štylistické a rečnícke figúry: paralelizmus- kým príde veľk

Hviezdoslav - Krvavé sonety

A národ oboril sa na národ

s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.

Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá:

zem stone, piští vzduch, rvú vlny vôd,

kde bleskom kmitla hrozná Astarot.

A jak v žne postať zbožia líha zrelá

pod kosou, radom váľajú sa telá;

v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod...

Tak vo víchrici totej ukrutenstva,

nímž ani tiger dravšie nezúri,

zapadá nie zvlek: v

Hviezdoslav - Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá, <

J. G. Tajovský - Horký chlieb

I.

Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa. Slnko sa celý deň ani
neukáže a inovať zo stromov ledva padá trocha o poludní. Činí
sa, akoby sa zima vrátiť chcela. Kto by ju žiadal?! Nikto! A
predsa, keby sa vrátila, keby sa vrátilo len pár týždňov, hej,
či inak by to všetko vyzeralo u Turjanov. Žena a troje drobných
detí mali by ešte otca. Čo aj pil, vadil sa, ale predsa ľahšie
zarobili na živnosť. Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec,
a dnes je

Miroslav Válek: Nite

A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nie, keď nemá, čím by prišil záplatu na to, čo bolí, čo má zostať skryté jak chromá ruka pod rukávom kabátu.

Tisíckrát zamkni všetko, čo ťa trápi. Do krvi zamkni slovo plačúce, zôo živej vody rozumu sa napi, naj jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.

Tým, čo ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj. Rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoy. Na nebi smutných vyjdi ako dúha, nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.

Pavel Bunčák - SIESTA

Z knihy: Malý breviár lásky



SIESTA

Izba je celý malý svet
v obloku nebo svieti
a konár kýva na pozdrav
z diaľky čuť hlásky detí.
Postele hrobky sú
kde sa tak sladko sníva
keď bolesť uľaví a deň ťa unaví
a noc je ako čierna hriva.
Na stôl si kladiem chlieb
pohár a kvetinu na obrus zdobený
a knihu zvieranú z voňavých myšlienok.
čo z leta zostali ako dar jeseni.
Štvornohý verný stôl


Romain Rolland - Peter a Lucia

PETER A LUCIA - bola prejavom Rollandovho bytostného odporu proti vojne. Autor dáva symbolicky pochovať rozvíjajúci sa ľúbostný cit mileneckej dvojice Petra a Lucie tragickou smrťou pod ruinami zbombardovaného chrámu.

Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára, do Veľkého piatku 29. marca 1918.

„Petra povolali k vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásťročnými deťmi. O pol roka vlasť bude potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu ostáva."

Peter

Samo Chalupka - Mor ho!

Zvyk náš nie je napádať cudzie vlasti zbrojom,

Slovan na svojom seje i žne len na svojom,

cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere

zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere

kto je, ten je, či je on z blízka, či z deľaka

vo dne, v noci dar boží na stole ho čaká.

Pravda bohy vydaná káže nám slovanom

pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.

A človek nad človeka u nás nemá práva

sväté naše he

Samo Chalupka - Kráľohoľská

Na Kráľovej holi V tom našom národe,

jasná vatra svieti; zle to tam, nedobre:

okolo tej vatry krivda za stôl sadla,

dvanásť hôrnych detí. pravda u dvier žobre.



Hoj, švárna to junač, Do Kráľovej holi

ako jeden všetci bijú hromy z neba,

valaška im v pästi, hoj, ktože zastane

karabín na pleci; národ náš, za teba?



v opasku širokom A ktože by zastal?

pekných pár pištol

Ján Botto - Smrť Jánošíkova

Zvonia na deň, mne na noc - oj srdce nežiali,

my skoro spať musíme, bo my skoro vstali.

Spať večne? Kto to káže? Boh? Ľudia tyrani!

Z polcesty sveta môjho ja ľuďmi vyhnaný.

Oj ľudia, ľúti ľudia! Vy draví šakali,

brať život! Skiaď to právo, či ste ho vy dali?

Ľudia ej! Ľuďmi radi menujú sa oni,

tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.

Zákon je len jeden u nich - jeden zákon vlčí

pr

PETER A LUCIA

PETER A LUCIA - bola prejavom Rollandovho bytostného odporu proti vojne. Autor dáva symbolicky pochovať rozvíjajúci sa ľúbostný cit mileneckej dvojice Petra a Lucie tragickou smrťou pod ruinami zbombardovaného chrámu.

Dej rozprávania trvá od stredy večera 30. januára, do Veľkého piatku 29. marca 1918.

„Petra povolali k vojsku s jeho spolužiakmi, osemnásťročnými deťmi. O pol roka vlasť bude potrebovať jeho telo. Vojna si ho vyžadovala. Už len pol roka mu ostáva."

Peter

Pavel Bunčák

SIESTA

Izba je celý malý svet
v obloku nebo svieti
a konár kýva na pozdrav
z diaľky čuť hlásky detí.
Postele hrobky sú
kde sa tak sladko sníva
keď bolesť uľaví a deň ťa unaví
a noc je ako čierna hriva.
Na stôl si kladiem chlieb
pohár a kvetinu na obrus zdobený
a knihu zvieranú z voňavých myšlienok.
čo z leta zostali ako dar jeseni.
Štvornohý verný stôl
ako ťa uctiť mám
čo slúžiš učencom
vd

Martin Rázus : Mám kalich

Martin Rázus : Mám kalich



Mám kalich nelesklý, len z chudobného kovu,

na ňom erb rodiny, jej koniec veštia mnohí,

mám kalich - doňho sĺz i krvi perly zbieram

kým bubny hlomozia a jačia poľné rohy...



Čo robím - viem! Ináč!! Veď pošli časy zábav,

dni naše chmúrne sú a nebezpečne prísne,

ja zbieram perly - bo zem bez stopy ich saje,

a mne mok nahorklý raz v silné víno skysne.

Ján Smrek : Pleso

Ján Smrek : Pleso



Plávajúce dievčatá

s rozpustenými vlasy,

ťahajúcimi sa ako dlhé riasy

na hladine,

sú ako nymfy,

kúpajúce sa v skalísk stíne.



Mužskí, tí moderní, satyri,

hltavo hľadia na víly.



Voda sa pení,

lúč slnka objíma sa s ňou

v roztúžení.



Tiel mladých lepé tvary

jazero v po

Ján Kostra : Moja rodná

Ján Kostra : Moja rodná



Zachcelo sa mi zrazu šepkať slová

Moja rodná

Ej zablúdili sme zablúdili

v krtisku bolestí a smútkov

ďalekým mestám vyznávali lásku

a bledým kráskam posielali verše

v poryvoch vetra ktorý zrážal listy

prastarej jari



A ty si zatiaľ vyčkávala na mňa

ty verná rodná hrudna kamenistá

pás poša zemiakového



Ivan Krasko : Je márna prosba

Celú noc neusína.

Celú noc narieka

bolesťou človeka

strápená Meluzína.



Ani moc, ani sila!

Spôsobom barbara

srdce si otvára,

prahy im zarosila...



Oči si vyplakala,

na zem sa šmárala,

zúfale tárala-

zostali ako skala.



Naposled zabúšila

tenkými prstami:

krv tiekla prsami-

rána sa n

Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá, <

(1/3)
>>