Ivan Krasko : Je márna prosba

Celú noc neusína.

Celú noc narieka

bolesťou človeka

strápená Meluzína.



Ani moc, ani sila!

Spôsobom barbara

srdce si otvára,

prahy im zarosila...



Oči si vyplakala,

na zem sa šmárala,

zúfale tárala-

zostali ako skala.



Naposled zabúšila

tenkými prstami:

krv tiekla prsami-

rána sa nedožila...



Och, čo sa naprosila!