Ivan Krasko : Je márna prosba
Celú noc neusína.
Celú noc narieka
bolesťou človeka
strápená Meluzína.
Ani moc, ani sila!
Spôsobom barbara
srdce si otvára,
prahy im zarosila...
Oči si vyplakala,
na zem sa šmárala,
zúfale tárala-
zostali ako skala.
Naposled zabúšila
tenkými prstami:
krv tiekla prsami-
rána sa nedožila...
Och, čo sa naprosila!