Žijeme vo svete plnom utrpenia. Na ceste do nebeského domova sa stretávame s ťažkosťami, skúškami a žiaľom. Sú však ľudia, ktorí si bremeno života dvojnásobne sťažujú tým, že neustále očakávajú rôzne ťažkosti. Ak ich postihne sklamanie alebo (247) protivenstvo, myslia si, že sa už všetko rúti, že oni majú život najťažší a určite prídu o všetko. Tak sa sami ženú do zúfalstva a vrhajú tiene na všetkých vôkol seba. Život sa im stáva bremenom. Nemusí to tak byť. Zmena spôsobu myslenia si vyžadu
Naším poslaním na tomto svete je, podobne ako bolo i Spasiteľovým, slúžiť Bohu. Žijeme preto, aby sme sa svojím charakterom podobali Bohu a životom služby ho predstavovali svetu. Ak sa chceme stať jeho spolupracovníkmi, ak sa mu chceme podobať a zjavovať jeho charakter, musíme ho dobre poznať. Poznať tak, ako sa nám sám odhaľuje.
Poznanie Boha je podstatou každej skutočnej výchovy a služby. Je to jediná bezpečná ochrana pred pokušením. Iba vďaka tomu sa môže náš charakter podobať Božiemu.
Vyrovnaný, dôsledný život skutočného kresťana hovorí presvedčivejšie než slová. Väčší vplyv má to, kým človek je, než to, čo hovorí.
Služobníci, ktorí boli poslaní k Ježišovi, sa vrátili so správou, že tak ešte nikdy nikto nehovoril. Prečo? Lebo tak, ako žil on, ešte nikto nikdy nežil. Keby bol jeho život iný, nemohol by tak rozprávať. Jeho slová boli presvedčivé, lebo vyvierali z čistého, nevinného srdca, plného lásky, súcitu, trpezlivosti a pravdy.
Všade tam, kde ľudia spolu žijú, je potrebné sebaovládanie, ohľaduplnosť a súcit. Čo sa týka nadania, zvykov a vzdelania sme tak veľmi odlišní, že i naše chápanie a hodnotenie vecí je rôzne. Ani pravdu nechápeme rovnako a nestotožňujeme sa ani v názoroch na život. Neexistujú dvaja ľudia, ktorých skúsenosti by boli úplne zhodné. Utrpenie jedného nie je utrpením pre druhého. Povinnosti, pre niekoho ľahké, spôsobujú inému také problémy, že si s nimi nevie rady.
Potrebujeme vždy znovu a znovu poznávať Krista a každý deň prežívať skúsenosti, ktoré sú v súlade s jeho učením. Tak môžeme získať dokonalejšie a hlbšie poznanie. Božím zámerom s nami je, aby sme ustavične rástli v poznaní i v cnostiach. Boží zákon je ozvenou jeho hlasu, ktorý pozýva: „Vystúpte vyššie. Buďte svätí a stále viac sa posväcujte.“ Náš kresťanský charakter sa môže zdokonaľovať každý deň.
Tí, ktorí vstúpili do služby Majstrovi, potrebujú oveľa vyššiu, hlbšiu
Vzkriesenie je „obnova života s plnosťou bytia a osobnosti po smrti“. 10 Keďže ľudia podliehajú smrti, musí byť vzkriesenie, ak majú okúsiť život za hrobom. Boží poslovia v celej Starej i Novej zmluve vyjadrovali nádej vo vzkriesenie. (Jób 14,13-15; 19,25-29; Ž 49,16; 73,24; Iz 26,19; 1 Kor 15)
Nádej na vzkriesenie, pre ktoré máme spoľahlivý dôkaz, nás povzbudzuje, aby sme sa po tomto terajšom svete, v ktorom smrť je údelom všetkých, tešili na lepšiu budúcnosť.
Apoštoli a prví kresťania pokladali Kristov návrat za „blahoslavenú nádej“. (Tít 2,13; pozri Žid 9,28) Očakávali, že pri druhom advente sa naplnia všetky proroctvá a zasľúbenia Písma, (pozri 2 Pet 3,13; Iz 65,17) pretože to je skutočný cieľ kresťanského putovania. Všetci, čo milujú Krista, dychtivo očakávajú deň, keď budú môcť byť s ním tvárou v tvár – s Otcom, Duchom Svätým i s anjelmi.
Svedectvo Písma. Istota druhého adventu korení v spoľahlivosti Písma. Ježiš krátko pred svoj
Boh prikázal Mojžišovi, aby mu za pozemský príbytok (2 Moj 25,8) postavil svätyňu, ktorá slúžila počas prvej (starej) zmluvy. (Žid 9,1) V tomto svätostánku sa ľud učil poznávať cestu spasenia. O štyristo rokov neskôr kráľ Šalamún postavil trvalý chrám v Jeruzaleme, ktorým nahradil Mojžišov prenosný svätostánok. Keď neskôr Nabuchodonozor tento chrám zničil, exulanti, ktorí sa vrátili z babylonského zajatia, postavili druhý chrám. Herodes Veľký ho neskôr prestaval a skrášlil, no roku 70 po Kr. ho Rima
Keď Boh stvoril Adama a Evu, zveril im vládu nad celým svetom. (1 Moj 1,26; 2,15) Stvoril prvú rodinu, prvý zbor a položil základy ľudskej spoločnosti. Spoločnosť teda spočívala na manželstve a rodine. Pretože boli jediní obyvatelia zeme, Boh im prikázal: „Ploďte sa a množte sa, a naplňte zem, podmaňte si ju.“ (1 Moj 1,28)
Zo svetovej populačnej štatistiky vyplýva, že neobývaná zem už nevolá po naplnení a podmanení. Kresťanskí manželia, ktorí sa rozhodnú mať deti, sú stále povinní vychov
Domov je najdôležitejším prostredím obnovy Božieho obrazu v ľuďoch. V rodine sa môže otec, matka a deti naplno prejaviť a vzájomne uskutočňovať svoje potreby: niekomu patriť, niekoho milovať a dôverne sa poznávať. Tu sa vytvára totožnosť a rozvíja sa vedomie sebahodnoty. Domov je aj miestom, kde sa z Božej milosti uplatňujú v praxi zásady pravého kresťanstva a kde jeho hodnoty jedna generácia odovzdáva druhej.
Rodina môže byť miestom ozajstného šťastia, no môže byť aj javiskom nevýslovnéh
Keďže sobota má veľký význam pri uctievaní Boha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa, nemalo by prekvapovať, že satan rozpútal všeobecný boj, aby toto posvätné ustanovenie zničil.
Písmo nikde nedáva súhlas na akúkoľvek zmenu tohto bohoslužobného dňa, ktorý Boh ustanovil v raji a potvrdil na Sínaji. Uznali to mnohí kresťania, sami svätitelia nedele. Katolícky kardinál James Gibbons svojho času napísal: „Bibliu môžete čítať od Genesis po Zjavenie a nenájdete jediný riadok, ktorý by dovoľoval svät
Mnohé teórie, pokúšajúce sa Boha vysvetliť, a mnohé dôvody pre a proti jeho existencii svedčia o tom, že na Božie tajomstvo ľudský rozum nestačí. Úsilie poznať Boha len na základe ľudskej múdrosti sa podobá snahe zväčšujúcim sklom skúmať hviezdne sústavy. Preto je mnohým ľuďom Boh tajomstvom a Božia múdrosť „skrytou múdrosťou“. „Nik z kniežat tohto sveta ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.“ (1 Kor 2,7.8)
Všetky oči sa upierali k vrchu, ktorého vrcholec pokrýval hustý oblak a prehlboval tmu. Oblak sa znížil a celý vrch zahalil do velebného tajomna. Tmu preťal žiarivý blesk a zarachotili hromy. „Celý vrch Sínaj bol zahalený dymom, pretože Hospodin zostúpil naň v ohni a jeho dym vystupoval ako dym z pece a celý vrch sa veľmi otriasal. Zvuk trúby znel stále silnejšie.“ (2 Moj 19,18.19) V tomto majestátnom zjavení Božej prítomnosti bol taký prejav moci, že celý Izrael sa chvel.
Kresťanské správanie – životný štýl Božieho nasledovníka – je vďačnou odpoveďou na veľkorysosť Božej spásy v Kristovi. Apoštol Pavel vyzýva všetkých kresťanov: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, ako svoju duchovnú bohoslužbu. Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (Rim 12,1.2) Kresťania teda dobrovoľne chráni
Sobota má ústredný význam pre bohoslužbu veriacich. Ako pamätník stvorenia poukazuje na dôvod, prečo máme Boha uctievať: On je Stvoriteľ a my sme jeho stvorenie. „Sobota je teda priam základom bohoslužby, pretože túto slávnu pravdu zvestuje tak dojímavo, ako žiadne iné ustanovenie. Pravý dôvod bohoslužby nielen v siedmy deň, ale všeobecne, spočíva v odlišnosti stvorenia od jeho Tvorcu. Táto významná skutočnosť nemôže nikdy zostarnúť a nesmie byť nikdy zabudnutá.“ 1 Podľa Božieho zámeru mala sobota t
V Písme čítame o veľkom „červenom drakovi“, ktorý už v nebi pripravil pád tretiny anjelov. (Zj 12,4.7-9) Chce zničiť Dieťa, čo sa má narodiť, aby celkom zvíťazil.
Žena, ktorá stojí pred ním, je odiata slnkom, pod jej nohami je mesiac a na hlave má korunu s dvanástimi hviezdami. Chlapec, ktorého porodí, má „železným žezlom panovať nad všetkými národmi“.
Drakovo úsilie zabiť Dieťa však bolo márne. Dieťa „bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“. Rozhnevaný netvor obrac
Stojí krst za to, aby človek preň riskoval život? Vyžaduje Boh od človeka krst naozaj? Závisí spása človeka od toho, či je pokrstený?
Ježišov príklad. Jedného dňa Ježiš opustil tesársku dielňu v Nazarete, rozlúčil sa s rodinou a šiel k Jordánu, kde kázal jeho bratranec Ján. Ježiš prišiel k nemu a žiadal ho, aby ho pokrstil. Ján bol prekvapený a snažil sa ho odradiť slovami: „Ja by som (181) sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“
Zvyk vyžadoval, aby Židia pri slávení Veľkej noci nemali vo svojich príbytkoch nijaký kvas, symbol hriechu, symbol už pred prvým dňom Týždňa nekvasených chlebov. (2 Moj 12,15.19.20) Veriaci musia teda vyznať všetky hriechy a kajať sa z nich – vrátane pýchy, nevraživosti, žiarlivosti, pocitov urazenosti a sebectva – skôr ako môžu mať skutočne to najúprimnejšie duchovné spoločenstvo s Kristom.
Za tým účelom Kristus ustanovil obrad umývania nôh. Nielenže sám dal príklad, ale povedal, že aj j
Spoločná služba. V Písme nečítame, že slúžiť majú len duchovní, zatiaľ čo ostatní môžu len zohrievať lavice a čakať, že budú duchovne nasýtení. Cirkev tvoria laici i duchovní. „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, vlastným jemu ľudom, aby ste zvestovali cnostné skutky toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“ (1 Pet 2,9) Za blaho cirkvi a jej rozmach zodpovedajú jedni i druhí. Všetci sú povolaní k spolupráci, každý podľa svojich zvláštnych darov
Reformácia kresťanskej cirkvi sa nemala skončiť v 16. storočí. Reformátori urobili mnoho, ale potemnelé svetlo nerozsvietili naplno. Kresťanstvo vyviedli zo stredovekej temnoty, ono však stále zostávalo akoby v tieni. Zlomili železnú moc stredovekej cirkvi, svetu dali Písmo a vyvýšili základné evanjelium. Nestačili však objaviť iné dôležité pravdy, ako je krst v jeho zmysluplnej podobe ponorením, nesmrteľnosť ako dar, ktorý dáva Kristus pri vzkriesení spravodlivých, siedmy deň ako biblický deň odpočinku –