Snahy o zmenu bohoslužobného dňa

Keďže sobota má veľký význam pri uctievaní Boha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa, nemalo by prekvapovať, že satan rozpútal všeobecný boj, aby toto posvätné ustanovenie zničil.

Písmo nikde nedáva súhlas na akúkoľvek zmenu tohto bohoslužobného dňa, ktorý Boh ustanovil v raji a potvrdil na Sínaji. Uznali to mnohí kresťania, sami svätitelia nedele. Katolícky kardinál James Gibbons svojho času napísal: „Bibliu môžete čítať od Genesis po Zjavenie a nenájdete jediný riadok, ktorý by dovoľoval svätenie nedele. Písmo vyžaduje náboženské zachovávanie soboty.“ 28

Podľa protestantského teológa A. T. Lincolna „neobstojí tvrdenie, že sama Nová zmluva oprávňuje veriť, že Boh po vzkriesení ustanovil zachovávanie prvého dňa ako dňa odpočinku“. 29 A dodal: „Stať sa svätiteľom siedmeho dňa, soboty, je jediný dôsledný postoj pre každého, kto verí, že celé Desatoro je záväzené ako mravný zákon.“ 30

Ak teda nieto nijakého biblického dôkazu o tom, že Kristus alebo jeho učeníci zmenili svoj bohoslužobný deň, ako sa stalo, že miesto soboty toľkí kresťania svätia nedeľu?

Počiatok zachovávania nedele. Zmena bohoslužobného dňa zo soboty na nedeľu sa udiala postupne. Nieto nijakého dôkazu, že pred druhým storočím bola bohoslužobným dňom kresťanov nedeľa. Sú však dôkazy, že asi v polovici 2. storočia niektorí kresťania dobrovoľne zachovávali nedeľu ako bohoslužobný deň, nie ako deň odpočinku. 31

Cirkevný zbor v Ríme, v ktorom väčšina veriacich pochádzala z pohanstva, (Rim 11,13) predstihoval iné zbory v bohoslužobnom zachovávaní nedele. V Ríme, v hlavnom meste ríše, (258) bolo veľmi výrazné protižidovské cítenie, ktoré postupom času ešte zosilnelo. Kresťania reagovali na túto situáciu aj tým, že sa v tomto meste snažili od Židov odlíšiť. Zriekli sa určitých zvyklostí, ktoré mali so Židmi spoločné; začali opúšťať svätenie soboty a smerovali k výlučnému zachovávaniu nedele. 32

Od 2. do 5. storočia, kým vzrastal vplyv nedele, kresťania aj ďalej zachovávali siedmy deň, sobotu, takmer v celej Rímskej ríši. Historik Socrates Scholasticus z 5. storočia napísal: „Takmer všetky cirkevné zbory na svete slávia posvätné tajomstvá v sobotu každého týždňa, no kresťania v Alexandrii a v Ríme na základe nejakej starej tradície to prestali robiť.“ 33

V 4. a 5. storočí sa mnohí kresťania schádzali k bohoslužbe v sobotu i v nedeľu. Sozomen, ďalší historik onoho obdobia, napísal: „Ľudia v Konštantinopole a takmer všade sa zhromažďujú v sobotu, ako aj v prvý deň týždňa. Tento zvyk sa nikdy nezachovával v Ríme ani v Alexandrii.“ 34 Tieto výroky poukazujú na vedúcu úlohu Ríma v znevažovaní zachovávania soboty.

Prečo sa tí, čo sa odvrátili od zachovávania siedmeho dňa, rozhodli pre nedeľu a nie iný deň týždňa? Dôvodilo sa hlavne tým, že Kristus vstal z mŕtvych v nedeľu. V skutočnosti sa tvrdilo, že schválil konanie bohoslužby v tento deň. „No nech sa to už zdá akokoľvek podivné, ani jediný pisateľ z 2. a 3. storočia nikdy neuviedol čo i jediný biblický verš, ktorý by oprávňoval zachovávanie nedele namiesto soboty. Ani Barnabáš, ani Ignátius, ani Justín, ani Ireneus, ani Tertulián, ani Klement Rímsky, ani Klement Alexandrijský, ani Origenes, ani Cyprián, ani Victorinus, ani ktorýkoľvek iný autor z tých, čo žili približne vtedy, keď Ježiš Kristus, nevedeli o nijakom takom naučení od Ježiša, či z ktorejkoľvek časti Písma.“ 35

Uctievanie slnka medzi pohanskými Rimanmi, ktoré nedeli prepožičiavalo popularitu a vplyv, nepochybne prispelo k tomu, že bola prijatá za bohoslužobný deň. Uctievanie Slnka hralo dôležitú úlohu v celom vtedajšom svete. Bola to „jedna z najstarších zložiek rímskeho náboženstva“. V dôsledku východných slnečných kultov „od začiatku 2. storočia po Kr. kult nepremožiteľného slnka (Sol Invictus) prevládal v Ríme a v iných častiach ríše“. 36

Toto populárne náboženstvo rozšírilo svoj vplyv na ranú cirkev prostredníctvom prílivu nových veriacich. „Vyznávači kresťanstva obrátení z pohanstva mali stále sklon k uctievaniu Slnka. Naznačuje to nielen časté odsudzovanie tohto zvyku zo strany [cirkevných] otcov, ale aj významné uctievanie Slnka v kresťanskej liturgii.“ 37

V 4. storočí sa objavili nedeľné zákony. Najprv to boli nedeľné zákony občianskej povahy, potom prišli nedeľné zákony náboženského rázu. Cisár Konštantín vydal prvý občiansky nedeľný zákon 7. marca roku 321 po (259) Kr. Z hľadiska popularity nedele medzi pohanskými uctievačmi Slnka a úcty, v akej ju mnohí kresťania mali, Konštantín dúfal, že ak nedeľu ustanoví za sviatok, zabezpečí podporu svojej vláde zo strany dvoch významných zložiek obyvateľstva. 38

Konštantínov nedeľný zákon odzrkadľuje jeho pozadie ako uctievača Slnka. V jeho edikte čítame: „V ctihodný deň Slnka (venerabili die Solis) nech všetci sudcovia a obyvatelia miest odpočívajú a nech sú všetky dielne zatvorené. Tí však, čo na vidieku obrábajú pole, môžu vo svojej práci voľne a smelo pokračovať.“ 39

O niekoľko desaťročí neskôr cirkev nasledovala jeho príklad. Laodicejský koncil (asi r. 364 po Kr.) vydal prvý cirkevný nedeľný zákon. V 29. kánone cirkev ďalej nabádala, aby kresťania ctili nedeľu a „ak je možné, v ten deň nemajú pracovať“. Pritom odsudzovala zvyk odpočívať v sobotu s poučením, že kresťania by nemali „zaháľať v sobotu (gr. sabbaton), ale pracovať v ten deň“. 40

Roku 538 po Kr., (čo je rok označovaný ako začiatok proroctva o 1260-ročnom období – pozri 12. kapitolu tejto knihy) tretí cirkevný koncil v Orleans vydal zákon ešte prísnejší než bol Konštantínov. V 28. kánone tohto koncilu čítame, že by sa v nedeľu „nemali vykonávať ani poľnohospodárske práce, aby sa ľudu nebránilo prichádzať do chrámu“. 41

Predpovedaná zmena. Písmo naznačuje, že zachovávanie nedele ako kresťanskej inštitúcie má svoj pôvod v „tajomstve bezzákonnosti“, (2 Tes 2,7) ktoré začalo pôsobiť už v Pavlových časoch. (Pozri 12. kapitolu tejto knihy.) Boh prorocky oznámil (Dan 7) predvídanú zmenu bohoslužobného dňa.

Danielovo videnie zobrazuje útok na Boží ľud a Boží zákon. Útočná moc, ktorú predstavuje malý roh (a šelma zo Zj 13,1-10), prináša do kresťanskej cirkvi veľké odpadnutie. (Pozri 12. kapitolu tejto knihy.) Malý roh, ktorý vyrastal na hlave štvrtej šelmy a po páde Ríma sa stal veľkou prenasledovateľskou mocou, (pozri Zj 18) „snaží sa zmeniť časy sviatkov i zákony“. (Dan 7,25) Táto odpadlícka moc je mimoriadne úspešná a zvádza väčšinu sveta, no nakoniec bude odsúdená. (Dan 7,11.22.26) Boh v čase posledného súdu príde svojmu ľudu na pomoc a vyslobodí ho. (Dan 12,1-3)

Toto proroctvo sa vzťahuje len na jedinú moc v kresťanstve. Je len jediná náboženská organizácia, ktorá tvrdí, že má právo meniť Božie zákony. Povšimnime si výroky cirkevných autorít v dejinách:

Okolo r. 1400 po Kr. Petrus de Ancharano tvrdil, že „pápež môže meniť Boží zákon, pretože jeho moc nepochádza od človeka, ale od Boha, a na zemi koná namiesto Boha, s plnou mocou môže svoje ovce zväzovať a rozväzovať“. 42 (260)

Dosah tohto udivujúceho tvrdenia sa prejavil počas reformácie. Martin Luther vyhlásil, že za jediné pravidlo svojho života pokladá Písmo sväté, nie cirkevnú tradíciu. Jeho heslom bolo sola scriptura – „jedine Písmo“. Johann Eck, jeden z najprednejších obhajcov rímskokatolíckej cirkvi napadol v tomto bode Luthera tvrdením, že autorita cirkvi prevyšuje Písmo. Reformátorovi pripomenul, že zachováva nedeľu namiesto biblickej soboty a povedal: „Písmo učí: Pamätaj na deň soboty; šesť dní budeš pracovať a konať všetko svoje dielo, ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha, atď. A cirkev predsa zmenila sobotu na nedeľu mocou vlastnej autority, na čo ty (Luther) nemáš nijaký text Písma.“ 43

Na Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý zvolal pápež v snahe odporovať protestantizmu, Gaspare de Fosso, arcibiskup z Reggia, znova upozornil na tento problém, keď povedal: „Autoritu cirkvi teda najzreteľnejšie ilustruje Písmo, pretože kým cirkev na jednej strane Písmo odporúča, vyhlasuje ho za božské a dáva ho čítať, ... na strane druhej zákonné predpisy Písma, ktoré učil Pán, prestali platiť na základe tej istej cirkevnej autority. Sobota, najslávnejší deň v zákone, bola zmenená na deň Pánov... Tieto a iné podobné veci nezanikli v dôsledku Kristovho učenia (veď on hovorí, že zákon prišiel naplniť, nie zrušiť), ale zmenu uskutočnila autorita cirkvi.“ 44

Zastáva cirkev stále toto stanovisko? V katechizme katolíckeho učenia nachádzame tieto otázky a odpovede:

„Otázka: Ktorý deň je dňom odpočinku?

Odpoveď: Dňom odpočinku je sobota.

Otázka: Prečo namiesto soboty zachovávame nedeľu?

Odpoveď: Nedeľu namiesto soboty zachovávame preto, lebo katolícka cirkev preniesla slávnosť soboty na nedeľu.“ 45

Rímskokatolícky učenec John A. O'Brien vo svojom bestselleri Viera miliónov dospel k tomuto presvedčivému záveru: „Keďže podľa Písma sa má svätiť sobota, nie nedeľa, nie je pozoruhodné, že nekatolíci, ktorí svoje náboženstvo odvodzujú z Písma a nie z cirkvi, zachovávajú nedeľu namiesto soboty? Áno, určite je to nedôsledné.“ Ďalej uvádza, že zvyk zachovávania nedele „spočíva na autorite katolíckej cirkvi a nie na výslovnom texte Písma. Toto zachovávanie zostáva pamiatkou Matky Cirkvi, od ktorej nekatolícke sekty odpadli – podobne ako v prípade chlapca, ktorý uteká z domu, no vo vrecku stále nosí obraz svojej matky alebo pramienok jej vlasov“. 46

Kto si osobuje takúto právomoc, ten napĺňa proroctvo a pomáha rozpoznať moc „malého rohu“.

Obnova soboty. V 56. a 58. kapitole proroka Izaiáša Boh vyzýva k sobotnej reforme. Odhalenie slávy budúceho zhromaždenia pohanov v jeho stáde (Iz 56,8) spája úspech tejto (261) spásnej misie so zachovávaním svätej soboty. (Iz 56,1.2.6.7)

Boh pozorne vyznačuje zvláštne dielo svojich verných. Aj keď ich misijné poslanie je svetošíre, zvlášť je určené tým, čo sa pokladajú za veriacich, no v skutočnosti zanedbávajú jeho prikázania. (Iz 58,1.2) Poslanie verných k tým, čo veria len formálne, vystihujú tieto slová: „Vyzdvihneš základy pokolenia a pokolenia, a budú ťa volať opraviteľom trhlín, napraviteľom ciest, aby sa mohlo bývať. Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nekonal toho, čo sa tebe ľúbi v deň mojej svätosti, ale nazveš sobotu rozkošou, svätú Hospodinovu ctenou, a keď ju budeš ctiť tak, že nebudeš konať svoje cesty a robiť to, čo sa tebe ľúbi, ani hovoriť daromné slovo, vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi.“ (Iz 58,12-14)

Poslanie duchovného Izraela je obdobné ako poslanie starého Izraela. Boží zákon bol porušený, keď moc malého rohu zmenila sobotu. Práve tak, ako pošliapaná sobota mala byť medzi Izraelcami obnovená, tak sa má v dnešnej dobe božské ustanovenie soboty obnoviť a trhlina v múre Božieho zákona opraviť. 47

Toto úsilie o opravu a zvelebenie zákona je dielom zvestovania posolstva zo Zjavenia 14,6-12 v súvislosti s večným evanjeliom. A práve zvestovanie tohto posolstva je poslaním Božej cirkvi v čase pred druhým adventom. (Pozri 12. kapitolu tejto knihy.) Toto posolstvo má prebudiť svet a vyzvať každého, aby sa pripravil na súd.

Slová výzvy uctievať Stvoriteľa, „toho, ktorý stvoril nebesá i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,7) je priamou ozvenou 4. prikázania večného Božieho zákona. Jeho zmienka v tejto záverečnej varovnej výzve potvrdzuje Boží zvláštny záujem o obnovu zachovávania jeho všeobecne zabudnutej soboty pred druhým adventom.

Zvestovanie tohto posolstva urýchli spor, ktorý zahrnie celý svet. Hlavným problémom bude poslušnosť Božiemu zákonu a zachovávanie soboty. V tomto spore sa musí každý rozhodnúť, či bude zachovávať prikázania Božie, alebo príkazy ľudí. Toto posolstvo vzbudí ľud, ktorý bude zachovávať Božie prikázania a vieru v Ježiša. Tí, čo ho zavrhujú, nakoniec prijmú znamenie šelmy. (Zj 14,9.12; pozri 12. kapitolu tejto knihy)

Ak má Boží ľud úspešne plniť poslanie, zvelebiť Boží zákon a upozorniť svet na prehliadanie Božej soboty musí dať dôsledný a láskyplný príklad zachovávania soboty.

Zachovávanie soboty
Ak chceme pamätať na sobotný deň a zachovávať ho ako „svätý“, (2 Moj 20,8) musíme myslieť na sobotu počas týždňa a robiť potrebné prípravy, aby sme ho mohli zachovať podľa Božej vôle. Svoje sily by sme nemali v priebehu týždňa vyčerpať natoľko, že nebudeme spôsobilí zapojiť sa do sobotnej bohoslužby. (262)

Keďže sobota je dňom zvláštneho spoločenstva s Bohom, keď sme pozvaní radostne oslavovať jeho milostivé skutky stvorenia a vykúpenia, je dôležité, aby sme sa vyhli všetkému, čo by mohlo oslabiť posvätné ovzdušie tohto dňa. Písmo upresňuje, že v sobotu by sme nemali robiť nijakú svetskú prácu (2 Moj 20,10) a mali by sme sa vyhnúť každej aktivite, ktorou si zarábame na živobytie, i každej podnikateľskej snahe. (Neh 13,15-22) Boha uctíme tým, že prijmeme jeho radu: „Nebudeš podnikať svoje cesty, ani hľadať, čo sa tebe ľúbi, ani vyjednávať.“ (Iz 58,13) Ak sa v tento deň venujeme vlastným záľubám, ak sa zapájame do svetských záujmov, rozhovorov a myšlienok, alebo sa oddávame športu, pripravujeme sa o spoločenstvo s naším Stvoriteľom a prehrešujeme sa proti posvätnosti soboty. 48 Náš záujem o sobotné prikázanie by mal byť záujmom všetkých, čo patria pod našu starostlivosť. Týka sa teda členov rodiny, ako aj tých, čo u nás pracujú, alebo sú na návšteve, ba aj domácich zvierat, (2 Moj 20,10) aby sa všetci tešili z pohody sobotných požehnaní a mali z nich úžitok.

Sobota sa začína pri západe slnka v piatok večer a končí sa západom slnka v sobotu večer. (Pozri 1 Moj 1,5; Mar 1,32.) 49 Písmo nazýva deň pred sobotou (piatok) prípravným dňom (Mar 15,42) – dňom prípravy na sobotu, aby nič nenarušovalo jej posvätnosť. V tento deň by sa v domácnosti malo pripraviť jedlo na sobotu, aby si počas posvätných hodín sobotného dňa odpočinuli od svojej práce aj tí, čo ho pripravujú. (Pozri 2 Moj 16,23; 4 Moj 11,8.)

Keď sa blížia posvätné chvíle soboty, je dobre, keď sa členovia rodiny alebo skupiny veriacich zhromaždia spolu ešte pred západom slnka v piatok večer a keď spolu spievajú a modlia sa, čítajú Božie slovo, a tak pozývajú Kristovho Ducha medzi seba ako vítaného hosťa. Podobne by mal vyznieť aj záver dňa odpočinku v sobotu večer spoločnou bohoslužbou, prosbou o Božiu prítomnosť a vedenie po celý nastávajúci týždeň. Pán vyzýva svoj ľud, aby mu sobotný deň bol rozkošou. (Iz 58,13) Ako sa o to môžu veriaci pričiniť? Keď nasledujú príklad Krista, Pána soboty, vždy môžu dúfať, že okúsia skutočnú radosť a uspokojenie, ktoré má Boh pre nich v tento deň.

Kristus pravidelne svätil sobotu účasťou na bohoslužbe a zvestovaním Božieho odkazu. (Mar 1,21; 3,1-4; Luk 4,16-27; 13,10) Kristus sa však okrem bohoslužby v tento deň stýkal aj s ľuďmi, (Mar 1,29-31; Luk 14,1) trávil čas v prírode (Mar 2,23) a konal skutky milosrdenstva. Keď bolo treba, uzdravil chorých a stiesnených. (Mar 1,21-31; 3,1-5; Luk 13,10-17; 14,2-4) (Ján 5,1-15; 9,1-14)

Keď ho kritizovali, že v sobotu pomáhal trpiacim, Ježiš odpovedal: „V sobotu slobodno dobre robiť.“ (Mat 12,12) Svojím uzdravovaním sobotu ani nenarúšal, ani nezrušil. Odstraňoval (263) však neznesiteľné predpisy, ktoré prekrucovali význam soboty ako Božieho prostriedku duchovného osvieženia a radosti. 50 Podľa Božieho zámeru mala byť sobota pre ľudstvo duchovným obohatením. V sobotu možno robiť to, čo podporuje spoločenstvo s Bohom. To však, čo od tohto zámeru odvádza a sobotu mení na deň zábavy, nie je podľa Božej vôle.

Pán soboty nás všetkých pozýva, aby sme nasledovali jeho príklad. Tí, čo prijali jeho pozvanie, skúsenostne poznajú sobotu ako deň radosti a duchovný sviatok – predzvesť neba. Presvedčia sa, že „Boh sobotu určil ako zábranu duchovného otupenia. Týždeň čo týždeň siedmy deň potešuje naše svedomie, ubezpečuje nás, že napriek svojej nedokonalej povahe sme dokonalí v Kristovi. Jeho víťazstvo na Golgote je zárukou nášho vykúpenia. Vstupujeme do jeho odpočinku.“ 51