Cirkev a jej poslanie

V Písme čítame o veľkom „červenom drakovi“, ktorý už v nebi pripravil pád tretiny anjelov. (Zj 12,4.7-9) Chce zničiť Dieťa, čo sa má narodiť, aby celkom zvíťazil.

Žena, ktorá stojí pred ním, je odiata slnkom, pod jej nohami je mesiac a na hlave má korunu s dvanástimi hviezdami. Chlapec, ktorého porodí, má „železným žezlom panovať nad všetkými národmi“.

Drakovo úsilie zabiť Dieťa však bolo márne. Dieťa „bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“. Rozhnevaný netvor obracia hnev proti matke, ktorá zázrakom dostala krídla a je vychvátená na osamelé miesto, ktoré jej pripravil sám Boh. Tam sa živí za „čas a časy a pol času“ – t.j. tri a pol roka, alebo tisícdvestošesťdesiat prorockých dní. (Zj 12,1-6.13.14)

Čistá žena v biblickom proroctve symbolizuje Božiu vernú cirkev. 1 Žena – smilnica znázorňuje tých z Božieho ľudu, čo odpadli od Boha. (Ez 16; Iz 57,8; Jer 31,4.5; Hoz 1-3; Zj 17,1-5)

Drak, „ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan“ (Zj 12,9) čakal, aby mohol zahubiť dlho očakávané Dieťa, t.j. Mesiáša, Ježiša Krista. Satan, ktorý bojuje proti svojmu arcinepriateľovi Ježišovi, použil za svoj nástroj Rímsku ríšu. Ježiša však nič, dokonca ani smrť na kríži nemohla odvrátiť od jeho poslania ako Spasiteľa ľudstva.

Kristus na kríži porazil satana. Keď hovoril o ukrižovaní, povedal: „Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von.“ (Ján 12,31) Zjavenie uvádza nebeskú hymnu víťazstva: „Teraz nastala spása, moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného, lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ktorý na nich dňom a nocou žaloval pred naším Bohom... preto radujte sa nebesia, aj vy, čo v nich bývate!“ (Zj 12,10-12) Vyvrhnutie satana z neba obmedzilo jeho činnosť. Satan už nemohol obviňovať Boží ľud pred nebeskými bytosťami.

Kým sa však nebo raduje, obyvateľov zeme treba varovať: „Beda však (153) zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.“ (Zj 12,12)

Satan prejavil svoj hnev tým, že začal prenasledovať ženu-cirkev, (Zj 12,13) ktorá napriek veľkým útrapám predsa len prežila. Málo obývané oblasti zeme – „púšť“ – poskytli útočisko Božím verným na 1260 prorockých dní, t.j. 1260 doslovných rokov. 2 (Zj 12,14-16; pozri 4. kapitolu tejto knihy o zásade počítania „deň za rok“)

Ako odpoveď na znamenia o Kristovom blízkom druhom advente prichádza na konci tejto skúsenosti z púšte opäť na scénu Boží ľud. Ján predstavuje túto vernú skupinu ako „ostatných..., ktorí zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježišovo.“ (Zj 12,17) Tieto ostatky diabol zvlášť nenávidí. (Zj 12,17)

Kedy a kde bolo toto prenasledovanie? Ako vzniklo? Kedy sa začali objavovať ostatky? Čo je ich poslaním? Odpoveď na tieto otázky si vyžaduje pohľad do Písma i do minulosti.

Veľké odpadnutie
Kresťanov začal prenasledovať najprv pohanský Rím, potom po odpadnutí pokračovalo v prenasledovaní samo kresťanstvo. Toto odpadnutie nebolo nijakým prekvapením – Kristus a apoštoli Ján a Pavel ho predpovedali.

Kristus vo svojom poslednom prejave upozorňoval učeníkov na príchod zvodu: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ (Mat 24,4.24) Kristovi nasledovníci mali okúsiť obdobie „veľkého súženia“, ale mali ho prežiť. (Mat 24,21.22) Pozoruhodné znamenia v prírode mali naznačiť koniec tohto prenasledovania a pripomenúť blízkosť Kristovho návratu. (Mat 24,29.32.33)

Aj apoštol Pavel varoval: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou.“ (Sk 20,29.30) Títo „vlci“ zvedú cirkev k „odpadnutiu“.

Podľa Pavla k odpadnutiu musí prísť pred Kristovým návratom. Apoštol bol presvedčený, že ak odpadnutie ešte nenastalo, bolo to určitým náznakom, že Kristov príchod nebol bezprostredne blízky. Povedal: „Nech vás nezvedie nikto nijakým spôsobom. Lebo [deň Pánov] nenastane, kým nepríde najprv odpadnutie a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme [cirkvi] a bude sa vydávať za Boha.“ (2 Tes 2,3.4)

Toto odpadnutie do určitej miery pôsobilo už v Pavlovej dobe. Metóda pôsobenia tohto odpadnutia bola satanská, „so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti“. (2 Tes 2,9.10) Ján na sklonku 1. storočia pozoroval, že „do sveta vyšlo mnoho falošných (154) prorokov“. Povedal: „Duch antikrista... už teraz je na svete.“ (1 Ján 4,1.3)

Ako vznikol tento odpadlícky systém?

Vzostup „človeka hriechu“. „Keď cirkev opustila svoju 'prvú lásku`, (Zj 2,4) poškvrnila svoje čisté učenie, vznešené mravné zásady osobného života i neviditeľné putá jednoty, ktorú vytvára Duch Svätý. Miesto bohoslužobnej jednoduchosti nastúpil formalizmus. Popularita a osobná moc čím ďalej, tým viac rozhodovali o voľbe predstavených, ktorí spočiatku získavali rastúcu autoritu v miestnych zboroch a potom sa ju usilovali rozšíriť aj na susedné cirkevné zbory.

„Spravovanie miestnych zborov vedených Duchom Svätým nakoniec muselo uvoľniť cestu cirkevnej autorite sústredenej v rukách jedného funkcionára, biskupa, ktorému bol každý člen cirkvi osobne podriadený a len cez neho mal prístup k spáse. Odvtedy vedenie premýšľalo o ovládnutí cirkvi, namiesto toho, aby jej slúžilo, a 'najväčším` už nebol ten, kto sa pokladal za 'sluhu všetkých'. Postupne zvíťazila koncepcia kňazskej hierarchie, ktorá zaujala miesto medzi jednotlivým kresťanom a jeho Pánom.“ 3

Postupom času upadol význam jednotlivca a miestneho zboru, narastal vplyv biskupov vo veľkých mestách, až nakoniec aj pod vplyvom politických pomerov rímsky biskup prevzal v kresťanstve zvrchovanú moc. Za pomoci cisára bol najvyšší biskup, alebo pápež 4 uznaný za viditeľnú hlavu univerzálnej cirkvi a získal zvrchovanú autoritu nad všetkými cirkevnými predstaviteľmi na celom svete.

Pod vedením pápežstva 5 sa odpadnutie kresťanskej cirkvi ešte viac prehĺbilo. Rastúca popularita cirkvi ešte urýchlila jej úpadok. Znížená úroveň duchovnosti mala za následok pohodlný život neobrátenývh ľudí v cirkvi. Zástupy, ktoré o kresťanstve vedeli iba veľmi málo, pripojili sa k cirkvi len formálne a priniesli si so sebou svoje pohanské náuky, obrazy, bohoslužobné spôsoby, slávnosti, sviatky a symboly.

Tieto kompromisy s pohanstvom dopomohli k tomu, že v cirkvi povstal symbolický „človek hriechu“ – rozsiahly systém falošného náboženstva, zmes pravdy a bludu. Proroctvo z 2. listu Tesaloničanom v 2. kapitole neodsudzuje jednotlivcov, ale karhá náboženský systém, zodpovedný za veľké odpadnutie. Mnohí veriaci však aj v rámci tohto systému patria k Božej univerzálnej cirkvi, pretože žijú úprimne, ako len najlepšie vedia.

Trpiaca cirkev. Rímska cirkev následkom úpadku duchovnosti nadobudla v spojení s cisárskou vládou svetskejší profil. Cirkev a štát vytvorili neposvätený zväzok.

Augustinus, jeden z najvplyvnejších cirkevných otcov, vo svojom klasickom diele Boží štát vyložil katolícky ideál univerzálnej cirkvi ovládajúcej univerzálny štát. Myslenie tohto učiteľa (155) cirkvi položilo základ stredovekej katolíckej teológii.

Roku 533 po Kr. v liste zaradenom do Justiniánskeho kódexu cisár Justinián vyhlásil rímskeho pápeža za hlavu nad všetkými cirkevnými zbormi. 6 Uznal aj pápežský vplyv pri vylučovaní bludárov. 7

Keď Justiniánov generál Belisarius roku 538 po Kr. oslobodil Rím, vymanil aj rímskeho biskupa spod nadvlády Ostrogótov. Ich arianizmus mal za následok obmedzenie rozvoja katolíckej cirkvi. Rímsky biskup teraz mohol uplatniť nároky, ktoré mu zaručoval Justiniánov dekrét z roku 533, a mohol zvyšovať autoritu „svätého stolca“. Takto sa začalo 1260 rokov trvajúce prenasledovanie podľa biblického proroctva. (Dan 7,25; Zj 12,6.14; 13,5-7)

Je tragické, že cirkev sa za pomoci štátu snažila vnútiť svoje dekréty a náuky všetkým kresťanom. Mnohí zo strachu z prenasledovania sa zriekli svojej viery, kým verní zástancovia biblického učenia zažili kruté prenasledovanie. Kresťanský svet sa stal bojiskom. Mnohí boli v Božom mene uväznení a popravení! Počas 1260-ročného prenasledovania milióny verných kresťanov prežívali veľké útrapy, pričom mnohí svoju vernosť Kristovi zaplatili životom. 8

Každá kvapka nevinne preliatej krvi poškvrnila meno Boha a Ježiša Krista. Kresťanstvu nič tak neuškodilo, ako toto kruté prenasledovanie. Predstava Božej povahy bola týmito skutkami cirkvi hrubo znetvorená a spolu s učením o očistci a večných mukách to viedlo mnohých k zavrhnutiu kresťanstva úplne.

V rámci samotnej katolíckej cirkvi sa dávno pred reformáciou ozývali hlasy a protestovali proti nemilosrdnému zabíjaniu odporcov, proti jej bezohľadným nárokom a demoralizujúcej skazenosti. Neochota cirkvi k náprave viedla k zrodu protestantskej reformácie v 16. storočí. Jej úspech bol veľkou ranou autorite a vážnosti rímskej cirkvi. Pomocou protireformácie pápežstvo pokračovalo v krvavom boji, aby reformáciu postupne porazilo, ale boj proti silám usilujúcim sa o občiansku a náboženskú slobodu prehralo.

Konečne roku 1798, čo je 1260 rokov od roku 538 po Kr., rímskokatolícka cirkev dostala „smrteľnú ranu“. (pozri Zj 13,3) 9 Zjavné víťazstvá Napoleonových armád v Taliansku vydali pápeža na milosť francúzskej revolučnej vlády, ktorá v rímskom pápežstve videla nezmieriteľného nepriateľa Republiky. Rozhodnutím francúzskej vlády Napoleon mal zajať pápeža. Na základe jeho príkazu generál Berthier vtiahol do Ríma a oznámil koniec politickej vlády pápeža. Berthier zajal pápeža a odviedol ho do Francúzska, kde pápež v exile zomrel. 10

Porážka pápežstva bola vyvrcholením celej série udalostí súvisiacich s jeho postupným úpadkom. Táto udalosť znamená koniec prorockého obdobia 1260 rokov a mnohí protestanti to vykladali ako naplnenie proroctva. 11 (156)

Reformácia
Nebiblické náuky založené na tradícii, kruté prenasledovanie odporcov, korupcia a duchovný úpadok mnohých kňazov boli hlavnými príčinami toho, že ľud volal po reformách v rámci vládnucej cirkvi.

Vieroučné problémy. Nebiblické náuky katolíckej cirkvi, ktoré pomohli šíriť protestantskú reformáciu a stále odlišujú protestantov od rímskych katolíkov, sú predovšetkým tieto:

1. Hlavou pozemskej cirkvi je Kristov zástupca. Podľa tohto učenia len rímsky biskup je zástupcom, t.j. predstaviteľom Krista na zemi a viditeľnou hlavou cirkvi. Na rozdiel od biblického učenia o vedení cirkvi (pozri 11. kapitolu tejto knihy) pretrvával názor, že za viditeľnú hlavu cirkvi Kristus určil Petra a že pápež je Petrov nástupca. 12

2. Neomylnosť cirkvi a jej hlavy. Vážnosť a vplyv rímskej cirkvi najviac posilnilo učenie o jej neomylnosti. Cirkev tvrdila, že sa ako celok nikdy nemýlila a mýliť sa nikdy nebude. Toto učenie opierala o nasledujúcu úvahu, ktorá v Písme nemá nijakú oporu: Keďže cirkev je božského pôvodu, jedným z jej základných vlastností je neomylnosť. A keďže Boh hodlal prostredníctvom tejto božskej cirkvi viesť ľudí dobrej vôle do neba, potom musí byť neomylná v učení o otázkach viery a mravov. 13 Kristus ju teda zachová od každého bludu mocou Ducha Svätého.

Logickým dôsledkom, ktorý popiera základnú porušenosť každého človeka (pozri 7. kapitolu tejto knihy) je, že vodca cirkvi musí byť tiež neomylný. 14 Na tomto základe katolícka literatúra prisudzovala božské vlastnosti svojej viditeľnej hlave. 15

3. Zatienenie Kristovej prostredníckej služby. Keď vplyv rímskej cirkvi rástol, pozornosť veriacich bola odvrátená od kresťanskej ustavičnej prostredníckej služby, ktorú v nebi koná Veľkňaz Ježiš Kristus – on je totiž skutočnou obeťou, ktorú symbolizovali každodenné predobrazné obete starozmluvných svätyňových bohoslužieb (pozri 4. a 23. kapitolu tejto knihy) – a obrátená na pozemské kňazstvo s jeho rímskou hlavou. Namiesto spoľahnutia sa na Kristovo odpustenie hriechov a večnú spásu (pozri 9. a 10. kapitolu tejto knihy) veriaci upierali svoju vieru na pápeža, kňazov a prelátov. V rozpore s novozmluvným učením o kňazstve všetkých veriacich sa verilo, že pre spásu je životne dôležité odpustenie sprostredkované kňazskou službou.

Zavedením omše namiesto Večere Pánovej bola vlastne popretá kňazská služba v nebi, kde Kristus v záujme kajúcnych veriacich stále uplatňuje zásluhy svojej zmierujúcej obete. Na rozdiel od Večere Pánovej – obradu, ktorý Ježiš ustanovil nato, aby ľuďom pripomínala jeho smrť a aby bola predobrazom jeho prichádzajúceho kráľovstva (pozri 15. kapitolu tejto knihy) – katolícka cirkev tvrdí, že omša je (157) nekrvavou obeťou Krista, ktorú Bohu prináša pozemský kňaz. Omša sa pokladala za zvláštnu milosť veriacim a mŕtvym, keďže Kristus je v nej znova obetovaný, podobne ako na Golgote. 16

Zástupy, ktoré Písmo nepoznali a verili len v záslužný účinok omše, ktorú vykonáva kňaz, stratili požehnanie priameho prístupu k jedinému Prostredníkovi, Ježišovi Kristovi. Tým bolo zatemnené zasľúbenie i pozvanie: „Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“ (Žid 4,16)

4. Záslužnícka povaha dobrých skutkov. Všeobecne rozšírený názor, že človek konaním dobrých skutkov môže získať spasiteľné zásluhy, že viera človeka spasiť nemôže, protirečí novozmluvnému učeniu. (Pozri 9. a 10. kapitolu tejto knihy.) Katolícka cirkev učila, že dobré skutky, ktoré sú výsledkom milosti vliatej do srdca hriešnika, sú záslužne účinné, to znamená, že človekovi dávajú nárok na spasenie. Človek mal vlastne možnosť vykonať viac dobrých skutkov než na spásu potreboval – ako to bolo v prípade svätých – a tým hromadiť ďalšie zásluhy. Tieto nadbytočné zásluhy mohli poslúžiť iným. Keďže cirkev tvrdila, že hriešnici sú ospravedlnení na základe spravodlivosti, ktorá im je vliata do sŕdc, dobré skutky mali v ospravedlnení človeka veľký význam.

Záslužné skutky zohrávali významnú úlohu aj v učení o očistci, podľa ktorého tí, ktorí nie sú dokonale čistí, musia podstúpiť určitý očistný proces, dočasný trest v očistci za svoje hriechy, skôr než môžu vojsť do nebeskej blaženosti. Svojimi modlitbami a dobrými skutkami môžu živí veriaci skrátiť trvanie a bolesť utrpenia tých, ktorí sú v očistci.

5. Učenie o pokání a o odpustkoch. Sviatosť pokánia (zmierenia) je liturgický úkon na základe ktorého môžu veriaci dostať odpustenie hriechov, ktorých sa dopustili po krste. Toto odpustenie hriechov sprostredkúva kňaz, no skôr, než ho možno získať, si veriaci musia skúmať svedomie, kajať sa z hriechov a rozhodnúť sa nikdy už neurážať Boha. Potom musia vyznať svoje hriechy kňazovi a robiť pokánie – t.j. určité kňazom stanovené zadosťučinenie za spáchané hriechy.

Pokánie však neoslobodzuje hriešnikov úplne. Tí musia znášať dočasný trest či už v tomto živote, alebo v očistci. Kvôli tomuto trestu cirkev zriadila odpustky, čím zbavovala časného trestu, ktorý v dôsledku hriechu zostával aj po odpustení viny. Odpustky, ktoré mohli pomôcť živým ľuďom i dušiam v očistci, boli poskytnuté na základe pokánia a vykonania predpísaných dobrých skutkov často formou peňažnej obete cirkvi.

Odpustky boli možné na základe mimoriadnych zásluh mučeníkov, svätcov, apoštolov a zvlášť Ježiša Krista a Márie. Ich zásluhy boli uložené v „pokladnici zásluh“ a dali sa prenášať na tých veriacich, ktorých záznamy (158) boli nedostatočné. Pápež, ako údajný Petrov nástupca, mal kľúče od tohto pokladu a mohol oslobodiť z časného trestu tým, že im prisúdil časť zásluh z tohto pokladu. 17

6. Poslednou autoritou je cirkev. V priebehu stáročí prijala cirkev mnoho pohanstvom ovplyvnených článkov viery, sviatkov a symbolov. Keď sa proti týmto neprístojnostiam ozvali hlasy, rímska cirkev si vyhradila zvrchované právo vykladať Písmo. Poslednou autoritou nezostala Biblia, ale cirkev. (Pozri 1. kapitolu tejto knihy) Cirkev tvrdila, že existujú dva zdroje božskej pravdy: (1) Písmo sväté a (2) katolícka tradícia, ktorá pozostávala zo spisov cirkevných otcov, výnosov cirkevných koncilov, osvedčených vierovyznaní a cirkevných obradov. Kedykoľvek sa učenie cirkvi opieralo o tradíciu a nie o Písmo, tradícia mala prednosť. Obyčajní veriaci nemali nijaké právo vykladať pravdy, ktoré Boh zjavil v Písme. Túto moc mala len katolícka cirkev. 18

Úsvit nového dňa. V 14. storočí Ján Viklef volal po reformácii cirkvi nielen v Anglicku, ale aj v celom kresťanstve. V dobe, keď existovalo len málo výtlačkov Písma, tento reformátor pripravil prvý preklad celej Biblie do angličtiny. Základom protestantskej reformácie bolo učenie o spasení jedine vierou v Krista, ako aj učenie o neomylnosti Písma. Tento úsvit reformácie chcel oslobodiť kresťanskú cirkev z pút pohanstva, ktoré ju zvierali v nevedomosti. Viklef založil hnutie, ktoré malo oslobodiť myseľ jednotlivca i celé národy zo zovretia náboženského bludu. Viklefove spisy oslovili Jána Husa, Jeronýma Pražského, Martina Luthera a mnohých iných.

Martin Luther – ohnivý, impulzívny, nekompromisný muž – bol azda najsilnejšou osobnosťou reformácie. Viac než ktorýkoľvek iný reformátor tým, že zavrhol učenie o spáse pomocou skutkov, viedol ľudí späť k Písmu a veľkej evanjelijnej pravde o ospravedlnení vierou.

Vyhlásením, že kresťania nemajú prijímať nijakú autoritu okrem Písma, Luther odvracal pozornosť veriacich od ľudských skutkov, kňazov a od záslužnického pokánia ku Kristovi ako k jedinému Sprostredkovateľovi a Spasiteľovi. Tvrdil, že ľudskými skutkami nemožno umenšiť vinu ani uniknúť trestu za hriech. Hriešnikov môže spasiť len úprimné pokánie pred Bohom a viera v Krista. Je to dar, ktorý človek dostáva zadarmo od Boha. Božiu milosť si nemožno kúpiť. Ľudia môžu mať teda nádej, no nie pre odpustky, ale pre preliatu krv ukrižovaného Vykupiteľa.

Podobne ako archeologická výprava, ktorá nachádza poklady pochované pod nánosmi nahromadenými za stáročia, aj reformácia odhalila dávno zabudnuté pravdy. Znova bola objavená slávna pravda evanjelia, ospravedlnenie z viery. Znova sa zaskvela pravda o jedinečnej výkupnej obeti (159) Ježiša Krista a o jeho nezastupiteľnej veľkňazskej službe. Mnohé nebiblické náuky, ako sú modlitby za mŕtvych, uctievanie svätých a ich ostatkov, slávenie omše, uctievanie Márie, očistec, kajúcne skutky, svätená voda, kňazský celibát, ruženec, inkvizícia, prepodstatnenie, posledné pomazanie a závislosť od tradície – to všetko reformácia odmietla a opustila.

Protestantskí reformátori boli takmer zajedno aj v stotožňovaní pápežského systému s „človekom hriechu“, s „tajomstvom neprávosti“ a s „malým rohom“ z Daniela ako s mocnosťou, ktorá mala prenasledovať verný Boží ľud počas 1260 rokov. 19 (podľa Zjavenia 12,6.14 a 13,5)

Základom protestantizmu sa stala zásada „Písmo, jedine Písmo“ ako norma viery a mravov. Reformátori podriaďovali všetky ľudské tradície poslednej a zvrchovanej autorite Písma. V otázkach viery nijaká autorita – pápež, koncily, cirkevní otcovia, králi či učenci – nemala byť pre svedomie záväzná. Kresťanský svet sa skutočne začínal prebúdzať zo spánku, v dôsledku čoho sa v mnohých krajinách začala zvestovať náboženská sloboda.