Pomoc vo všednom živote

Vyrovnaný, dôsledný život skutočného kresťana hovorí presvedčivejšie než slová. Väčší vplyv má to, kým človek je, než to, čo hovorí.

Služobníci, ktorí boli poslaní k Ježišovi, sa vrátili so správou, že tak ešte nikdy nikto nehovoril. Prečo? Lebo tak, ako žil on, ešte nikto nikdy nežil. Keby bol jeho život iný, nemohol by tak rozprávať. Jeho slová boli presvedčivé, lebo vyvierali z čistého, nevinného srdca, plného lásky, súcitu, trpezlivosti a pravdy.

Náš vplyv na druhých závisí od nášho charakteru a skúseností. Aby sme presvedčili druhých o sile Kristovej milosti, musíme poznať jej moc vo svojom vlastnom živote. Evanjelium, ktoré hlásame na záchranu ľudí, musí byť evanjeliom, ktoré zachraňuje nás samých. Náš vplyv v tomto pochmúrnom svete bude citeľný len cez živú vieru v Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa. Ak chceme zachraňovať hriešnikov z dravého prúdu hriechu, (469) musíme stáť pevnými nohami na Skale – Ježišovi Kristovi.

Znakom kresťanstva nie je nejaké vonkajšie znamenie, ako napríklad nosenie kríža alebo koruny. Je to prejav jednoty človeka s Bohom. Mocou Božej milosti, ktorá sa odzrkadlí v zmene povahy, má byť svet presvedčený o tom, že Boh poslal svojho Syna ako Vykupiteľa. Nič nevplýva na človeka viac než nesebecký život. Najsilnejším dôkazom v prospech evanjelia je milý a láskavý kresťan.

Výchova skúškami
Takýto život a vplyv si od každého vyžaduje námahu, obetavosť a sebaovládanie. (337) Mnohí sú vo svojom kresťanskom živote znechutení, lebo práve toto nepochopili. Tí, ktorí úprimne zasvätili svoje životy Božej službe, sú často prekvapení a sklamaní problémami, skúškami a ťažkosťami, s akými sa doteraz nestretli. Prosia o charakter podobný Kristovi a silu konať Božie dielo. Dostávajú sa však do okolností, ktoré akoby prebúdzali všetko zlo, čo je v nich. Ukážu sa nedostatky, o ktorých nemali ani potuchy. Pýtajú sa ako kedysi Izraelci: „Ak nás vedie Boh, prečo to všetko na nás dolieha?“ (470)

Dolieha to na nich práve preto, že ich vedie Boh. Problémy a skúšky sú Božie výchovné metódy a podmienky úspechu. Ten, ktorý vidí do srdca, pozná charakter človeka lepšie, než on sám. Vie, že niektorí majú silu a schopnosti, ktoré, keby boli správne usmernené, mohli byť použité v jeho diele. Aby objavili nedostatky svojho charakteru, o ktorých ani nevedeli, privádza ich do rôznych situácií a okolností. Dáva im príležitosť napraviť ich a stať sa schopnými pre jeho službu. Aby boli očistení, často dopustí i plamene utrpenia. Skúšky svedčia o tom, že Pán Ježiš v nás vidí niečo vzácne a chce to rozvinúť. Keby v nás nevidel nič, čím by mohol osláviť svoje meno, nestrácal by s nami čas. Nehádže do svojej pece bezcenné kamene. Čistí len cennú rudu. Kováč dáva železo a oceľ do ohňa, aby zistil, o aký druh kovu ide. Pán dovolí, aby boli jeho vyvolení hodení do pece utrpenia, aby sa ukázala ich povaha a spôsobilosť pre Božie dielo.

Hrnčiar vezme hlinu a formuje ju podľa toho, ako sám chce. Miesi ju a spracováva, trhá a opäť spája. Navlhčuje ju a potom suší. Chvíľu ju nechá stáť a ani sa jej nedotkne. Keď je dokonale poddajná, (471) pokračuje v práci a formuje z nej nádobu. Dáva jej tvar. Na hrnčiarskom kruhu ju zdobí a leští. Suší ju na slnku a vypaľuje v peci. Teraz je to už nádoba vhodná na používanie. Tak túži veľký Majster formovať nás. Čím je hlina (338) v rukách hrnčiara, tým máme byť my v jeho rukách. Nepokúšajme sa robiť prácu hrnčiara. Našou úlohou je dovoliť Majstrovi formovať nás.

„Milovaní, nedivte sa ohňu utrpenia, ktorý na vás prišiel, aby vás skúšal, ako keby sa vám prihodilo niečo neslýchané, ale tou mierou, akou máte účasť na utrpeniach Kristových, sa radujte, aby ste sa s plesaním radovali aj pri zjavení jeho slávy.“ (1 Pet 4,12.13)

Za plného denného svetla a neznámych zvukov nezaspieva vták v klietke pesničku, ktorú sa ho jeho pán snaží naučiť. Naučí sa z nej iba krátky úryvok, trilok, nie celú melódiu. Jeho majiteľ ale prikryje klietku a dá ju tam, kde vták nebude počuť nič iné, len tú pieseň. V tme skúša znova a znova dovtedy, kým sa celú nenaučí. Potom klietku odkryje. Vták bude spievať i za svetla. Tak Boh zaobchádza so svojimi deťmi. Chce nás naučiť pieseň života. Keď sa ju v tieni utrpenia naučíme, môžeme ju spievať kedykoľvek.

Mnohí sú nespokojní. Snáď preto, že žijú v nepríjemnom prostredí. Možno musia konať obyčajnú prácu a myslia si, že by mohli zastávať zodpovednejšie postavenie. Často sa im zdá, že ich práca nie je správne ohodnotená a neprináša výsledky. Ich budúcnosť je neistá.

Pamätajme si, že prácu, ktorú vykonávame, i keď sme si ju sami nevybrali, máme prijať ako prácu, ktorú nám určil Boh. (472) Máme plniť povinnosti, ktoré nás čakajú, už či sú nám príjemné, alebo nie. „Rob všetko zo svojej sily, čo môže tvoja ruka urobiť, lebo v záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce ani myšlienky ani poznania ani múdrosti.“ (Kaz 9,10)

Keby Pán chcel, aby sme zaniesli posolstvo do Ninive, nebude nás tam posielať tak rád ako do Joppy alebo Kafarnaumu. Vie, prečo nás posiela tam, kam boli nasmerované naše kroky. Práve na tom mieste môže byť niekto, kto potrebuje našu pomoc. Ten, ktorý poslal Filipa k etiópskemu eunuchovi, Petra (339) k rímskemu stotníkovi a izraelské dievčatko k sýrskemu veliteľovi Námanovi, posiela dnes mužov, ženy i mladých ľudí ako svojich poslov k tým, ktorí potrebujú Božiu pomoc a vedenie.

Božie plány sú najlepšie
Naše plány nie sú vždy Božími plánmi. Boh vidí, že niekedy je pre nás i jeho vec najlepšie zavrhnúť naše dobré zámery, ako to urobil v Dávidovom prípade. V jednom si však môžeme byť istí. Boh vo svojom diele použije a požehná tých, ktorí mu úprimne odovzdali seba i všetko, čo majú. Niekedy vidí, že je lepšie nesplniť ich prianie. Vyváži to tým, že im preukáže svoju lásku a zverí im inú úlohu.

Ten, ktorý nám rozumie lepšie než my sami, nám vo svojej láskyplnej starostlivosti niekedy nevyhovie a nesplní naše sebecké túžby. Nedovolí, aby sme zanedbávali síce všedné, ale dôležité povinnosti, ktoré nás čakajú. A práve to je neraz potrebná príprava na plnenie zodpovednejších úloh. Naše plány nám často nevyjdú preto, aby sa mohli vydariť Božie plány.

Nie sme povolaní obetovať Bohu sami seba. Boh nás však žiada, aby sme sa vzdali mnohých vecí. Keď to urobíme, zistíme, že práve to nám prekážalo na ceste za ním. I keď od nás žiada, aby sme sa vzdali toho, (473) čo je podľa nás dobré, môžeme si byť istí, že pre nás chystá niečo lepšie.

Tajomstvá, ktoré nám pôsobili nepokoj a sklamanie, nám budú vo večnosti objasnené. Zistíme, že zdanlivo nevypočuté modlitby a sklamané nádeje patria k našim najväčším požehnaniam.

Každú, i tú najbežnejšiu povinnosť máme považovať za svätú, pretože je časťou služby Bohu. Deň čo deň sa máme modliť: „Pane, pomôž mi pracovať čo najlepšie. Nauč ma, ako to robiť lepšie. Daj mi silu a radosť. Pomôž, aby sa moja služba podobala láskyplnej službe Spasiteľa.“ (340)

Poučenie z Mojžišovho života
Rozmýšľajme o Mojžišovi. Ako vnuk kráľa a budúci dedič trónu získal v Egypte veľmi dôkladné vzdelanie. Nezabudlo sa na nič, čo by mohlo prispieť k tomu, aby sa z neho stal múdry muž. Samozrejme, podľa predstáv Egypťanov. Získal najvyššie civilné i vojenské vzdelanie. Cítil, že je dobre pripravený vyslobodiť Izraelcov z otroctva. Boh však rozhodol inak. Mojžiš bude vychovávaný štyridsať rokov na púšti ako pastier oviec.

Vzdelanie, ktoré získal v Egypte, mu určite pomohlo. Najcennejšou prípravou na jeho životné poslanie bol však čas, keď bol pastierom. Mojžiš mal od prírody prudkú povahu. V Egypte bol úspešným vodcom a miláčikom kráľa i celého národa. Zvykol si na chválu i lichôtky. Vedel upútať pozornosť ľudí. Dúfal, že Izraelcov vyslobodí vlastnými silami. Ako Boží predstaviteľ sa však musel naučiť niečo celkom iné. Keď svoje stádo vodil cez zradné hory k zeleným pastvinám, učil sa viere, pokore, trpezlivosti a skromnosti. Učil sa zabúdať na seba, starať sa o slabé, (474) ošetrovať choré, hľadať stratené, viesť spurné a živiť staré i slabé ovečky.

V tejto práci sa Mojžiš dostával bližšie k veľkému Pastierovi a mal užšie spojenie so svätým Bohom Izraela. Už nemal v úmysle konať nejaké veľké dielo. Snažil sa verne konať prácu, ktorá mu bola zverená. Cítil Božiu prítomnosť. Celá príroda mu rozprávala o Neviditeľnom. Poznal Boha ako osobného Pána. Keď o ňom premýšľal, viac si uvedomoval jeho prítomnosť. V jeho náručí našiel útočisko.

Po tejto skúsenosti počul Mojžiš výzvu z neba. Pastiersku palicu mal vymeniť za žezlo autority, opustiť svoje stádo a stať sa vodcom Izraela. Keď ho Boh povolal, chýbala mu sebadôvera, výrečnosť a odvaha. Mal pocit, že nie je schopný odovzdávať posolstvo od Boha. Túto úlohu však prijal a úplne sa (341) spoľahol na Pána. Dôležitosť jeho poslania prebudila k činnosti jeho najlepšie schopnosti. Jeho ochotu a poslušnosť Boh požehnal. Stal sa pokojným, výrečným a schopným ujať sa najväčšieho diela, aké bolo kedy človeku zverené. Je o ňom napísané: „Avšak v Izraeli už nepovstal prorok podobný Mojžišovi, s ktorým by sa bol Hospodin stýkal tvárou v tvár.“ (5 Moj 34,10) (475)

Kto má pocit, že jeho práca nie je dostatočne ocenená, kto túži po zodpovednejšom postavení, by si mal uvedomiť, že „ani od východu, ani od západu, ani od púšte neprichádza povýšenie. Len Boh je sudca, jedného poníži, druhého povýši.“ (Ž 75,7.8) Každý človek má vo večnom nebeskom pláne svoje poslanie. Či ho prijme, závisí od jeho vernosti v spolupráci s Bohom.

Vyvarujme sa sebaľútosti. Nepodliehajme myšlienke, že si nás nevážia tak, ako by mali, že naše úsilie nie je docenené, že naša práca je príliš ťažká. Spomienka na to, čo pre nás Kristus vytrpel, by mala umlčať každú nespokojnosť. S nami sa predsa zaobchádza lepšie než s naším Pánom. „A ty si žiadaš veľké veci. Nežiadaj si...“ (Jer 45,5) Pán vo svojom diele nemá miesto pre tých, ktorí viac túžia získať korunu než niesť kríž. Potrebuje takých, ktorým viac záleží na tom, aby konali svoju povinnosť, (476) než aby získali odmenu, takých, ktorí uprednostňujú zásady pred povýšením.

Tí, ktorí sú skromní a svoje dielo konajú ako pre Boha, nerobia ho pre obdiv a pocit vlastnej dôležitosti. Ich práca má väčšiu hodnotu. No práca tých, ktorí ňou chcú upútať pozornosť na seba a Boha odsunúť bokom, sa často končí neúspechom. „Počiatok múdrosti je: Získavaj múdrosť a za celé svoje imanie získavaj rozumnosť! Vysoko si ju váž a ona ťa vyvýši, dopomôže ti ku cti, ak ju privinieš.“ (Prísl 4,7.8)

Mnohí si zvyknú na zlý spôsob práce, lebo nemajú odvahu vzchopiť sa a niečo zmeniť. Keby rozvíjali svoje schopnosti v obetavej službe, nemuselo (342) by to tak byť. Ich práca by bola vyhľadávaná a oceňovaná.

Ak je niekto schopný zastávať zodpovednejšie postavenie, Pán poverí úlohou nielen jeho, ale bude viesť i tých, ktorí ho skúšali, poznajú jeho schopnosti a umožnia mu primerane napredovať. Sú to ľudia, ktorí deň čo deň verne konajú zverené dielo. V čase, ktorý určí Boh, budú počuť jeho volanie: „Poď vyššie!“

Keď pastieri strážili svoje stáda na pahorkoch Betlehema, navštívili ich nebeskí anjeli. Aj dnes stoja Boží anjeli pri pokornom služobníkovi, ktorý pracuje pre Boha, počúvajú jeho slová a všímajú si, ako pracuje. Chcú zistiť, či môže byť poverený väčšou zodpovednosťou.

Skutočná veľkosť
Boh sa nepozerá na ľudí cez ich majetok, vzdelanie alebo postavenie. Váži si ich na základe čistoty ich pohnútok a krásy ich charakteru. Sleduje, (477) do akej miery v nich prebýva jeho Duch a či ich život odzrkadľuje jeho podobu. Byť veľký v Božom kráľovstve znamená byť pokorný, mať úprimnú vieru a čistú lásku ako malé dieťa.

Kristus povedal: „Viete, že vládcovia panujú nad národmi a mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nemá byť! Ale kto by sa chcel stať medzi vami veľkým, nech je vaším služobníkom.“ (Mat 20,25.26)

Účasť na Kristovom utrpení je pre človeka najväčším darom a najvyššou poctou neba. Ani Enoch, ktorý bol vzatý do neba, ani Eliáš, ktorý vystúpil na nebesia v ohnivom voze, neboli významnejší a nedostalo sa im väčšej cti než Jánovi Krstiteľovi, ktorý zomrel vo väzení. „Veď vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste v neho nielen verili, ale aj trpeli preňho.“ (Fil 1,29)

Plány do budúcnosti
Mnohí nedokážu konkrétne plánovať. Ich život je nevyrovnaný. Nevedia odhadnúť, ako veci dopadnú, preto sú nepokojní a zmätení. Pamätajme, (343) že život Božích detí na tomto svete je pútnický. Nie sme schopní správne plánovať svoj život. Našou úlohou nie je utvárať si budúcnosť. „Vierou Abrahám poslúchol, keď ho Boh volal, aby odišiel na miesto, (478) ktoré mal dostať ako dedičstvo. Odišiel, hoci nevedel, kam ide. Vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jákobom, spoludedičmi toho istého zasľúbenia. Lebo očakával mesto s pevnými základmi, ktorého tvorcom a staviteľom je Boh.“ (Žid 11,8-10)

Kristus si vo svojom pozemskom živote plány nerobil. Prijal tie, ktoré s ním mal Boh. Nebeský Otec mu ich deň čo deň odhaľoval. Podobne závislí od Boha máme byť i my. Náš život má byť jednoducho uskutočňovaním jeho vôle. Ak sa mu odovzdáme, bude riadiť naše rozhodnutia.

Mnohí, ktorí si plánujú skvelú budúcnosť, bývajú sklamaní. Dovoľme preto Bohu plánovať za nás. Ako malé dieťa dôverujme tomu, ktorý „chráni nohy svojich zbožných“. (1 Sam 2,9) Boh nikdy nevedie svoje deti inak, než by sa samy rozhodli, keby mohli vidieť koniec od začiatku a odhaliť slávu cieľa, ktorý chcú ako Boží spolupracovníci dosiahnuť.

Odmena
Keď Kristus vyzval svojich učeníkov, aby ho nasledovali, neponúkol im žiadne skvelé vyhliadky v tomto živote. Nesľuboval im zisk ani svetské pocty. Ani oni si nekládli podmienky, čo by mali dostať. Matúšovi, ktorý sedel na colnici, Spasiteľ povedal: „Poď za mnou!“ A on „tam nechal všetko, vstal a šiel za ním“. (Mat 5,27.28) Matúš nežiadal plat, ktorý by sa rovnal príjmu z predchádzajúceho (479) zamestnania. Bez otázok a váhania šiel za Ježišom. Stačilo mu, že bude s ním, že ho bude môcť počúvať a spolupracovať s ním.

Podobne sa zachovali i skôr povolaní učeníci. Keď Ježiš povolal Petra a jeho spoločníkov, ihneď nechali svoje siete i člny. Niektorí z nich mali (344) priateľov, ktorí boli závislí od ich pomoci. Keď ich Spasiteľ vyzval, neváhali a nepýtali sa: „Ako budem žiť? Ako uživím svoju rodinu?“ Poslúchli jeho volanie. Keď sa ich Ježiš neskôr spýtal: „Keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi, či vám niečo chýbalo? Oni odpovedali: Nič.“ (Luk 22,35)

Ako povolal Matúša, Jána a Petra, tak volá i nás dnes do svojho diela. Ak sa jeho láska dotkne nášho srdca, otázka odmeny nám nepríde ani na myseľ. Budeme sa tešiť z toho, že sme Kristovými spolupracovníkmi. Nebudeme sa báť dôverovať jeho starostlivosti. Ak bude Boh našou silou, naša predstava o zodpovednosti i nesebeckých túžbach bude čistá. Všetko v našom živote sa podriadi ušľachtilému cieľu, ktorý nám pomôže povzniesť sa nad všedné pohnútky.

Boh sa postará
Mnohí, ktorí hovoria, že sú Kristovými nasledovníkmi, prežívajú úzkosť a nepokoj, pretože sa boja spoliehať sa na Boha. Neodovzdajú sa Bohu úplne, (480) lebo sa obávajú dôsledkov, ktoré by to mohlo mať. Kým to však neurobia, pokoj nenájdu.

Mnohí nesú bremeno starostí, pretože sa snažia dosiahnuť úroveň sveta. Rozhodli sa slúžiť mu, prijali jeho prevrátené hodnoty a osvojili si jeho zvyky. Zlý vplyv kazí ich charakter. Život sa im stal ťažký. Ustavičné starosti ich okrádajú o životné sily. Náš Pán si želá, aby sme odložili toto otrocké jarmo. Vyzýva nás, aby sme prijali jeho bremeno. Hovorí: „Moje jarmo je lahodné a bremeno ľahké.“ (Mat 11,30) Ustarostenosť je slepá a nedokáže vidieť budúcnosť. Ježiš však vidí koniec od začiatku. Na každý problém má pripravené riešenie. „...neodopiera dobro tým, čo žijú bezúhonne“. (Ž 84,12)

Náš nebeský Otec má pre nás tisíc možností, o ktorých vôbec nevieme. Tí, v živote ktorých sa služba Bohu stane prvoradá, nájdu pokoj i správne riešenie. (345)

Viera pomáha
Dôsledné plnenie dnešných povinností je najlepšou prípravou pre zajtrajšie skúšky. Nepridávajte k bremenu dnešného dňa starosti a zodpovednosti dňa budúceho. „Každý deň má dosť vlastného trápenia.“ (Mat 6,34)

Spoliehajme sa na Boha a buďme odvážni. Zúfalstvo v jeho službe je hriešne a nerozumné, veď vie o každej našej potrebe. Náš Boh, všemohúci Kráľ kráľov, je verný, ale i láskavý a starostlivý ako milujúci pastier. Jeho absolútna moc je zárukou splnenia zasľúbení pri tých, ktorí mu dôverujú. Odstráni akúkoľvek prekážku, aby tí, čo mu slúžia a rešpektujú ho, mohli obstáť. (481) Ako je nebo nad zemou, tak i jeho láska prevyšuje všetky ostatné lásky. Dbá o svoje deti večnou a nekonečnou láskou.

V najťažších dňoch, keď sa vám všetko zdá beznádejné a čierne, dôverujte Bohu. Neprestáva konať svoju vôľu v prospech svojho ľudu. Sila tých, čo ho milujú a slúžia mu, sa bude každým dňom obnovovať.

Boh chce a môže svojim služobníkom pomôcť i obdariť ich múdrosťou, akú potrebujú.

Ťažko skúšaný apoštol Pavel povedal: „Ale on mi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Preto sa budem najradšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som mocný.“ (2 Kor 12,9.10) (482) (346