Domov

Domov je najdôležitejším prostredím obnovy Božieho obrazu v ľuďoch. V rodine sa môže otec, matka a deti naplno prejaviť a vzájomne uskutočňovať svoje potreby: niekomu patriť, niekoho milovať a dôverne sa poznávať. Tu sa vytvára totožnosť a rozvíja sa vedomie sebahodnoty. Domov je aj miestom, kde sa z Božej milosti uplatňujú v praxi zásady pravého kresťanstva a kde jeho hodnoty jedna generácia odovzdáva druhej.

Rodina môže byť miestom ozajstného šťastia, no môže byť aj javiskom nevýslovného utrpenia. Harmonický rodinný život ukazuje na skutočne prežívané princípy kresťanstva a zjavuje Božiu povahu. Žiaľ však, že v dnešných domácnostiach sú takéto prejavy takmer výnimkou. Namiesto toho v mnohých rodinách prevláda zmýšľanie a zámery sebeckého ľudského srdca – hádky, spory, rivalita, hnev, neslušnosť, ba aj krutosť. Tieto príznaky určite nepatrili k pôvodnému Božiemu plánu. Ježiš povedal: „Od začiatku to nebolo tak.“ (Mat 19,8)

Od začiatku
Sobota a manželstvo sú dva pôvodné Božie dary ľudstvu. Zámerom oboch bolo poskytnúť radosť z odpočinku a spolupatričnosti bez ohľadu na čas, miesto či kultúru. Ustanovením týchto dvoch inštitúcií vyvrcholilo Božie stvorenie zeme. Boli to záverečné diela – tie najlepšie z „veľmi dobrých“ Božích darov ľudstvu pri stvorení. Ustanovením soboty dal Boh ľuďom čas na odpočinok, na obnovu síl a na spoločenstvo s ním. Prvou rodinou Boh položil základ spoločenskej jednoty ľudí, vybavil ich zmyslom pre spolupatričnosť a možnosťou rozvíjať sa ako vyrovnané osobnosti v službe Bohu a blížnym.

Muž a žena na Boží obraz. V knihe Genesis 1,26.27 čítame o tom, ako Boh stvoril ľudí, ktorí mali bývať na zemi: „Potom riekol Boh: Urobme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby... Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril.“ (295)

Výraz človek je tu použitý v generickom, t.j. v druhovom či rodovom zmysle. V podobnom význame sa tento výraz používa aj v ďalších vyše päťsto prípadoch v Starej zmluve. Výraz zahŕňa muža a ženu. V texte nieto nijakého náznaku, že by na Boží obraz bol stvorený len muž a žena bola stvorená na obraz muža. 1 Naopak, na Boží obraz boli stvorení obaja.

Tak ako Otca, Syna a Ducha Svätého súhrnne voláme Bohom, podobne aj muž a žena je zjednotený „človek“. Tak ako v Trojici, majú aj oni tvoriť jednotu, hoci funkčne nie sú totožní. Ľudia sú si rovní v bytí a v hodnote, no nie v osobnostnej totožnosti. (Pozri Ján 10,30; 1 Kor 11,3.) Telesne sa dopĺňajú, funkčne spolupracujú.

Obidve pohlavia sú dobré, (1 Moj 1,31) a dobré sú aj ich rozdielne úlohy. Rodina a domov spočívajú na základe pohlavnej odlišnosti. Boh mohol zabezpečiť život na zemi aj bez toho, aby stvoril muža a ženu, ako to vidíme pri nepohlavnom rozmnožovaní niektorých nižších foriem života. On však stvoril „dve jednotlivé bytosti, tvarom a vlastnosťami všeobecne totožné, pričom jedna bytosť má niečo, čo nemá druhá a v čom sa navzájom dopĺňajú.“ 2 Svet, ktorý by pozostával výlučne len z ľudí jedného pohlavia, by nebol úplný. Pravé naplnenie sa môže uskutočniť len v spoločnosti, kde sú muži a ženy. Tu sa nehovorí o rovnosti, pretože obaja sú podstatne dôležití.

V prvý deň si Adam, prvorodený, teda hlava ľudstva, 3 uvedomoval svoju jedinečnosť. Nikto mu nebol podobný. „Ale pre človeka nenašiel pomoc, ktorá by mu bola roveň.“ (1 Moj 2,20) Boh cítil tento nedostatok, preto povedal: „Nie je dobré byť človekovi osamote. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“ (1 Moj 2,18)

Hebrejské slovo neged tu preložené ako “roveň“ znamená „náprotivok“, teda to, čo stojí „pred“ niekým alebo niečím, to, čo je „naproti, oproti alebo voči“ niekomu alebo niečomu. V tomto prípade teda osoba, ktorá mala stáť pred Adamom, alebo naproti nemu, mala ho dopĺňať, byť mu náprotivkom. „Vtedy Hospodin Boh dopustil na človeka tvrdý spánok“, vzal „mu jedno rebro“ (1 Moj 2,21) a stvárnil jeho spoločníčku. 4

Adam po prebudení okamžite poznal úzky a vnútorný vzťah, ktorý bol dôsledkom tohto zvláštneho stvoriteľského aktu. Zvolal: „Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Menovať sa bude 'mužena`, lebo je z muža vzatá.“ (1 Moj 2,23; pozri 1 Kor 11,8)

Manželstvo. Z odlišnosti muža a ženy Boh stvoril jednotu. V šiesty deň stvoriteľského týždňa ustanovil manželstvo: dvoch jedincov stvorených na jeho obraz spojil, aby boli jedno. A odvtedy je manželstvo základom rodiny, základom spoločnosti.

Biblia opisuje manželstvo ako rozhodujúci akt opustenia i spojenia: (296) „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ (1 Moj 2,24)

1. Opustenie. Pre manželský vzťah je veľmi dôležité opustenie predošlých vzťahov. Manželský vzťah má byť náhradou za vzťah detí k rodičom. V tomto zmysle „opustenie“ vzťahu syna či dcéry k rodičom im dovoľuje „priľnúť“ k inému. Bez tohto procesu nieto v manželstve nijakého pevného základu.

2. Priľnutie. Hebrejský výraz, ktorý prekladáme slovom „priľnúť“, pochádza zo slova znamenajúceho prilepiť, pripútať, pripojiť, spojiť. V spodstatnelom tvare možno hovoriť o „zletovaní“ a „upevnení“. (Iz 41,7) Tesnosť a pevnosť takéhoto spojenia ilustruje povahu manželského zväzku. Každý pokus zrušiť toto spojenie poškodí jednotlivcov takto úzko spojených. Tesnosť tohto ľudského zväzku zvýrazňuje skutočnosť, že tým istým slovesom sa vyjadruje zväzok medzi Bohom a jeho ľudom. „Jemu budeš slúžiť, k nemu budeš sa vinúť a v mene jeho budeš prisahať.“ (5 Moj 10,20)

3. Zmluvný akt. V Písme sa o tomto záväznom sľube, ktorý dvoch ľudí spája, hovorí ako o „zmluve“. Tento výraz sa používa pre najslávnejšiou a najzáväznejšiu zhodu, akú Božie slovo pozná. (Mal 2,14; Prísl 2,16.17) Vzťah medzi mužom a ženou má byť napodobením večnej zmluvy Boha s jeho ľudom, teda s cirkvou. (Ef 5,21-33) Ich vzájomnú odovzdanosť musí upevniť vernosť a vytrvalosť, vlastnosti príznačné pre Božiu zmluvu. (Ž 89,35; Plač 3,23)

Boh, príbuzenstvo, priatelia i spoločnosť dosvedčujú zmluvu, ktorú snúbenci medzi sebou uzatvárajú. Táto zmluva je potvrdená v nebi. „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ (Mat 19,6) Kresťanská dvojica si uvedomuje, že manželským zväzkom sa zmluvne muž a žena zaviazali byť si vzájomne vernými, pokiaľ budú obaja žiť. 5

4. Jedno telo. Opustenie rodičov a zmluvné priľnutie k partnerovi vrcholí zjednotením, čo je určitým tajomstvom. Ide o jednotu v plnom zmysle – manželská dvojica žije spolu v hlbokom dôvernom vzťahu. Spočiatku sa táto jednota týka telesného spojenia manželstva. Okrem toho však ide o čo najhlbšie zjednotenie mysle a citov, ktoré umocňuje telesnú stránku vzťahu.

a) Spoločná cesta. Vzťah Boha k jeho ľudu vystihuje otázka: „Či idú dvaja pospolu, ak sa nedohodli?“ (Ám 3,3) Táto Božia otázka platí aj pre tých, čo chcú byť jedným telom. Boh poučil Izraelcov, aby sa neženili a nevydávali s príslušníkmi susedných modlárskych národov: „Lebo by tvojich synov odvrátili odo mňa a oni by slúžili iným bohom.“ (5 Moj 7,4; pozri Józ 23,11-13) Keď Izraelci nedbali na tieto rady, zožali nešťastné následky. (Pozri Sud 14-16. kap.; 1 Kráľ 11,1-10; Ezd 9 a 10.)

Apoštol Pavel rozšíril túto zásadu: „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď (297) akú účasť má spravodlivosť na neprávosti? Alebo čo má spoločné svetlo a tma? Aká zhoda je medzi Kristom a Beliálom? Aký podiel má veriaci s neveriacim? A ako súvisí Boží chrám s modlami? A vy ste chrám živého Boha.“ (2 Kor 6,14-16; pozri v.17.18)

Je zrejmé, že Písmo radí, aby sa veriaci ženili a vydávali s veriacimi. Táto zásada zachádza ešte ďalej. Pravá jednota vyžaduje zhodu viery a skutkov. Rozdiely v náboženskej skúsenosti vedú k odlišnému životnému štýlu, čo môže v manželstve vyvolávať veľké napätia a rozpory. Ľudia by sa teda v snahe o jednotu, o ktorej hovorí Písmo, mali ženiť a vydávať vo vlastnom cirkevnom spoločenstve. 6

b) Stáť spolu. Ak sa chcú dvaja ľudia stať jedným telom, musia si byť navzájom bezvýhradne verní. Keď sa človek žení alebo vydáva, nasadzuje všetko i prijíma všetko, čo s partnerom prichádza. Tí, čo vstupujú do manželstva, osvedčujú svoju ochotu spoločne znášať zodpovednosť a stáť s partnerom proti čomukoľvek. Manželstvo vyžaduje aktívnu, vytrvalú lásku, ktorá sa nevzdáva.

„Dve osoby sa delia o všetko, čo majú, nielen o svoje telo, či o svoj hmotný majetok, ale aj o svoje myšlienky a pocity, radosti a útrapy, nádeje a obavy, úspechy i zlyhania. Stať sa jedným telom znamená, že dvaja sa stanú jedno telesne, duševne i duchovne, a predsa zostávajú dvoma odlišnými osobami.“ 7

c) Intimita. Stať sa jedným telom zahŕňa aj pohlavné zjednotenie: „Adam poznal svoju ženu Evu, ona počala a porodila.“ (1 Moj 4,1) Vo svojej túžbe po spojení, ktorá mužov a ženy sprevádza od čias Adama a Evy, každá dvojica opakuje prvý príbeh lásky. Akt pohlavnej intimity je najbližším možným telesným spojením. Predstavuje blízkosť, ktorú dvojica môže prežívať citovo i duchovne. Kresťanská manželská láska by sa mala vyznačovať vrúcnosťou, radosťou a potešením. (Prísl 5,18.19)

„Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené.“ (Žid 13,4) „Písmo nám jasne hovorí, že radostný sexuálny prejav lásky medzi mužom a ženou patrí do Božieho plánu. Podľa slov pisateľa listu Židom ide o niečo nepoškvrnené, nehriešne, neznečistené. V manželstve majú tieto prejavy miesto výsostne poctené – v istom zmysle je to svätyňa svätých, kde sa muž a žena súkromne stretávajú aby oslavovali svoju vzájomnú lásku. Tieto chvíle majú byť posvätné a zvlášť radostné.“ 8

5. Biblická láska. Biblická láska je nepodmienečné, srdečné a obapolne dôverné odovzdanie sa, ktoré v manželstve pomáha všestranne sa na Boží obraz rozvíjať telesne, citovo, rozumovo a duchovne. Manželstvo prežíva rôzne prejavy lásky: láska má svoje romantické, vášnivé obdobia, okamihy citové, chvíle pohody, družnosti a uvoľnenej odovzdanosti. Je to však len láska agapé, o ktorej sa zmieňuje Nová zmluva (298) – láska nesebecká, celkom nezištná, ktorá je základom pravej, trvalej lásky manželskej.

Ježiš prejavil najvyššiu podobu tejto lásky, keď vzal na seba našu vinu i následky našich hriechov a šiel na kríž. „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Ján 13,1) Miloval nás napriek tomu, kam ho naše hriechy doviedli. Toto bola a stále je bezpodmienečná láska Ježiša Krista, láska agapé.

O tejto láske apoštol Pavel napísal: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne.“ (1 Kor 13,4-8)

Ed Wheat hovorí: „Láska agapé je ponorená do zdroja večnej moci a môže pôsobiť aj vtedy, keď iný druh lásky sklame... Miluje bez ohľadu na okolnosti. Nech by ten druhý bol akokoľvek nemilý, agapé miluje ďalej. Agapé je láska taká bezpodmienečná, ako Božia láska k nám. Je to duševný postoj, založený na slobodnom rozhodnutí vôle.“ 9

6. Osobná duchovná zodpovednosť. Aj keď uzavretím manželstva sa partneri vzájomne zmluvne zaviazali, zodpovednosť za vlastnú voľbu musí znášať každý jednotlivo. (2 Kor 5,10) Niesť túto zodpovednosť znamená, že nikdy nebudú za to, čo ten či onen z nich urobil sám, zvaľovať vinu na druhého. Manželia musia niesť zodpovednosť aj za svoj vlastný duchovný rast. Nikto sa nemôže spoliehať na duchovnú zdatnosť druhého. No na strane druhej, vzťah každého z nich k Bohu môže byť pre partnera posilou a povzbudením.

Účinky pádu do hriechu na manželstvo
Znetvorenie Božieho obrazu v ľuďoch následkom hriechu poznamenalo manželstvo práve tak ako ktorúkoľvek inú oblasť ľudskej skúsenosti. Tam, kde vládla dokonalá láska a jednota, prenikli sebecké záujmy. Kto sa nedá viesť Kristovou láskou, toho ovláda predovšetkým sebectvo. Ono je spoločným menovateľom každého zlyhania kresťanov, pretože je zamerané proti všetkým zásadám evanjelijnej poddajnosti, ochoty slúžiť a štedrej obetavosti.

Adam a Eva svojou neposlušnosťou konali proti zámeru svojho stvorenia. Pred pádom do hriechu nemuseli pred Bohom nič skrývať. Po páde už nemali pôvodné radostné spoločenstvo s Bohom, ale ustrašene sa pred ním skryli v snahe utajiť pravdu o sebe samých a poprieť zodpovednosť za svoje činy. Premožení hlbokým vedomím viny, ktorej ich nijaké zdôvodňovanie nevedelo zbaviť, nemohli zniesť pohľad Boha ani svätých anjelov. Výhovorky a sebaospravedlňujúce zapieranie sa odvtedy stali spoločným príznakom ľudských vzťahov k Bohu. (299)

Strach, ktorý Adama a Evu hnal do úkrytu, znetvoril nielen ich vzťah k Bohu, ale aj k sebe navzájom. Keď sa ich Boh pýtal, obaja sa chceli obhájiť obviňovaním jeden druhého. Ich obžaloby sú dôkazom vážneho zlomu vo vzťahu lásky, ktorý pri stvorení ustanovil sám Stvoriteľ.

Boh po páde človeka do hriechu povedal žene: „Budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude vládnuť nad tebou.“ (1 Moj 3,16) Zámer tohto princípu, ktorý nezmenil základnú rovnosť muža a ženy, mal byť podľa Božej vôle blahodarný tak pre prvú dvojicu, ako aj pre všetky ďalšie manželstvá. 10 Táto zásada bola však nanešťastie znetvorená. Odvtedy sa príznakom manželstva v celých dejinách stalo násilie, manipulácia a útlak osobnosti. Sebectvo veľkou mierou vytesnilo vzájomnú ústretovosť a úctu.

Podstatou kresťanstva je život v sebazapieravom súlade, akým sa vyznačovalo manželstvo pred pádom, po ktorom bol súlad zmarený. Láska muža a ženy má prispievať k vzájomnému šťastiu. Každý z partnerov má dbať o blaho toho druhého. Majú tvoriť jednotu, pričom nikto z nich nemá stratiť svoju osobitosť, ktorú im dal Boh. 11

Odchýlky od Božieho ideálu
Polygamia. Ak jeden partner má niekoľko partnerov, podkopáva to jednotu a spojenie, ktoré Boh ustanovil prvým manželstvom v raji. V polygamii neexistuje nijaké opustenie všetkých ostatných. Aj keď Biblia opisuje mnohoženstvo ako určitú kultúrne podmienenú skutočnosť z doby patriarchov, z opisu je zrejmé, že takéto manželstvá Božím ideálom neboli. Rôzne vedľajšie zväzky v týchto manželstvách boli zatiahnuté do prudkých bojov, trpkých sporov a viedli k odcudzeniu, (pozri 1 Moj 16. kap.; 29,16-30,24) pričom ako zbrane sa používali deti na citové vydieranie iných členov rodiny.

Monogamné manželstvo umožňuje dvojiciam vedomie spolupatričnosti, čo posilňuje ich intimitu a jednotu. Uvedomujú si, že ich vzťah je jedinečný a že nikto iný nemá právo na to, čo je medzi nimi. V monogamnom vzťahu sa najjasnejšie zrkadlí vzťah medzi Kristom a jeho cirkvou, medzi jednotlivcom a Bohom. 12

Smilstvo a cudzoložstvo. Súčasné zmýšľanie i prax zľahčujú trvalé spojenie, v ktorom obaja partneri sú si jeden druhému telesne verní až do smrti. Písmo však pokladá každý mimomanželský sexuálny vzťah za hriech. Siedme prikázanie zostáva v platnosti bez akejkoľvek zmeny: „Nescudzoložíš!“ (2 Moj 20,14) O nijakých bližších vymedzeniach či výnimkách tu nie je reč. Toto prikázanie je zásada, ktorá úzkostlivo chráni manželský vzťah.

Celkový dosah biblického náhľadu na smilstvo a cudzoložstvo je v priamom protiklade k dnešnej zhovievavosti „súhlasiacich dospelých“ voči týmto neprístojnostiam. Mnohé texty (300) Starej i Novej zmluvy odsudzujú tieto hriešne zvyklosti. (3 Moj 20,10-12; Prísl 6,24-32; 7,6-27; 1 Kor 6,9.13.18; Gal 5,19; Ef 5,3; 1 Tes 4,3)

Takéto milostné vzťahy môžu mať ďalekosiahle a dlhotrvajúce následky. Klamú legitímneho partnera a môžu mu ublížiť telesne, citovo, finančne, právne i spoločensky. Poškodzujú širšiu rodinu, predovšetkým deti. Tieto vzťahy môžu byť príčinou prenosu pohlavných chorôb a narodenia nezákonitých detí. S tým súvisiace lživé a nečestné správanie nenapraviteľne ničí dôveru. Odhliadnuc od biblických výstrah proti týmto formám nemravnosti, dostatočným varovaním pred nimi by mal byť celý rad neblahých následkov.

Nečisté zmýšľanie. Hriech je nielen vonkajší akt, skôr je záležitosťou srdca, čo hlboko ovplyvňuje spôsob myslenia. Z nečistého prameňa sotva v rieke potečie čistá voda. Ježiš videl, že ľudské správanie je prejavom najtajnejších zámerov mysle. „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá a rúhanie.“ (Mat 15,19) V súvise s tým odvodzuje neveru z myšlienok a citov: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím, každý kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mat 5,27.28)

Zo zvrátenej predstavivosti bohatne celé priemyselné odvetvie. Filmy a knihy so zmyselnou tematikou nemajú mať nijaké miesto v kresťanskom živote. Nielenže podnecujú zakázané vzťahy, ale mužov a ženy znižujú na predmet sexuality, čím prekrúcajú jej pravý význam a zatemňujú Boží obraz. Kresťania majú premýšľať o tom, čo je mravné a dbať o čistotu života, pretože po celú večnosť chcú žiť v čistej spoločnosti.

Krvismilstvo. Niektorí rodičia prekračujú medze, ktoré oddeľuje zdravý prejav lásky k svojim deťom tým, že sa s nimi telesne a citovo nepatrične zbližujú. Často sa to deje vtedy, keď sa normálny vzťah medzi mužom a ženou zanedbal, alebo ak sa niektoré z detí dostalo do úlohy manželského partnera. Takéto prekročenie medze sa môže vyskytnúť aj medzi súrodencami a vzdialenejšími príbuznými.

Stará zmluva zakazuje krvismilstvo a Nová ho odsudzuje. (3 Moj 18,6-29; 5 Moj 27,20-23; 1 Kor 5,1-5) Takýto zvrátený vzťah poškodzuje vývoj sexuality dieťaťa a zaťažuje ho nepatričným bremenom hanby a viny, čo deti sprevádza aj v ich ďalšom živote. Ak rodičia prekračujú tieto morálne medze, ničia tým u dieťaťa rozvíjajúci sa zmysel pre dôveru, ktorý je podstatne dôležitý pre vieru v Boha.

Rozvod. Ježiš zhrnul biblické učenie o rozvode do výroku: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (Mat 19,6; Mar 10,7-9) Manželstvo je posvätné, pretože ho posvätil Boh. Napokon je to on, kto spája muža a ženu, (301) nie ľudské slová, ani sexuálny vzťah. Je to teda on, kto spečatil ich spojenie. Kresťanské chápanie rozvodu a opätovného uzavretia manželstva musí teda spočívať na biblických základoch.

Ježišov výrok vyjasňuje základnú biblickú zásadu, ktorá vymedzuje kresťanské chápanie rozvodu: manželstvo podľa Božej vôle malo byť nerozlučné. Keď sa farizeji pýtali Ježiša, či manželský nesúlad môže byť dostatočným dôvodom na rozvod, pripomenul im rajský model manželstva a označil ho za zväzok trvalý. Keď naňho ďalej naliehali a spomenuli mu Mojžišov zákon o rozvode, objasnil ho farizejom slovami: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky, ale od začiatku to nebolo tak“ (Mat 19,8) a dodal, že jediným legitímnym dôvodom pre rozvod je manželská nevera. (Mat 5,32; 19,9)

Z jeho odpovede farizejom je zrejmé, že Ježišovo chápanie vernosti prevyšovalo ich predstavu. Z toho, čo povedal, ako aj z ostatných biblických zásad o manželstve, možno usúdiť, že Boh chce, aby manželia trvalým zväzkom odzrkadľovali Boží obraz.

Ani nevera jedného z partnerov nevyhnutne neznamená, že manželstvo treba skončiť rozvodom. Cesta kríža nabáda k hlbokému pokániu, odpusteniu a k odstráneniu koreňov trpkosti. Aj v prípade cudzoložstva môže Božia odpúšťajúca a zmierujúca moc podnietiť snahu poškodeného partnera zachovať pôvodný manželský zámer stvorenia. „Biblicky povedané, cudzoložstvo partnera nemusí byť pre vaše manželstvo o nič zhubnejšie než ktorýkoľvek iný hriech... Ak ste ochotní odpustiť a zmeniť svoje negatívne postoje, Boh vás uzdraví a vašu vzájomnú lásku obnoví.“ 13

Aj keď Božím ideálom manželstva je zväzok lásky trvajúci do smrti jedného z partnerov, zákonitá odluka sa občas stáva nutnosťou kvôli hrubým prečinom, ako je fyzické týranie partnera alebo dieťaťa. „Niektoré právne systémy takúto odluku zabezpečujú len rozvodom, ktorý za týchto okolností by nemal byť odsúdený. No odluka či rozvod, v ktorom nejde o manželskú neveru, nedáva nikomu biblické právo znova vstúpiť do manželského zväzku, ak druhá strana medzitým neuzavrela nové manželstvo, nedopustila sa cudzoložstva či smilstva, alebo nezomrela.“ 14

Keďže manželstvo ustanovil Boh, cirkev má jedinečnú a vážnu zodpovednosť rozvodu zabrániť a v prípade jeho nevyhnutnosti spôsobené rany, pokiaľ možno, zahojiť.

Homosexualita. Boh stvoril muža a ženu tak, aby sa pri svojej odlišnosti vzájomne dopĺňali, pričom ich sexuálne city usmernil na opačné pohlavie. Táto odlišnosť a súvislosť pre ľudí taká príznačná sa prejavila vo vzájomnej príťažlivosti opačných pohlaví za účelom vytvorenia celostného vzťahu. (302)

V niektorých prípadoch hriech ovplyvnil aj túto základnú orientáciu a vyvolal jav nazvaný inverziou alebo homosexualitou. V takých prípadoch je prirodzená orientácia na opačné pohlavie narušená a výsledkom je nasmerovanie na jednotlivcov toho istého pohlavia.

Písmo odsudzuje homosexuálne vzťahy silne negatívnymi výrazmi. (1 Moj 19,4-10; pozri Júda 1,7.8; 3 Moj 18,22; 20,13; Rim 1,26-28; 1 Tim 1,8-10) Takéto vzťahy znetvorujú Boží obraz v mužoch a ženách.

Keďže „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“, (Rim 3,23) kresťania sa majú k takto postihnutým ľuďom správať nápomocne. Príkladom im je Kristov postoj k žene pristihnutej pri cudzoložstve: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš.“ (Ján 8,11) Nielen ľudia s homosexuálnymi sklonmi, ale všetci ľudia, čo žijú v narušených vzťahoch pôsobiacich úzkosť, hanbu a vinu, potrebujú súcitné ucho porozumivého a skúseného kresťanského radcu. Nijaké správanie nie je za ohradou Božej uzdravujúcej milosti. 15