Zastavená reformácia

Reformácia kresťanskej cirkvi sa nemala skončiť v 16. storočí. Reformátori urobili mnoho, ale potemnelé svetlo nerozsvietili naplno. Kresťanstvo vyviedli zo stredovekej temnoty, ono však stále zostávalo akoby v tieni. Zlomili železnú moc stredovekej cirkvi, svetu dali Písmo a vyvýšili základné evanjelium. Nestačili však objaviť iné dôležité pravdy, ako je krst v jeho zmysluplnej podobe ponorením, nesmrteľnosť ako dar, ktorý dáva Kristus pri vzkriesení spravodlivých, siedmy deň ako biblický deň odpočinku – to zostávalo ešte v tieni. (Pozri kapitoly 7,14,19 a 25 tejto knihy.)

Dediči reformácie sa však uspokojili s dosiahnutými výsledkami predkov a nepokračovali v ich smerovaní. Svoju pozornosť upriamili na slová a názory reformátorov a prestávali skúmať Písmo. Len málo bolo tých, čo objavili ďalšie biblické pravdy, pretože veľká väčšina odmietla ísť ďalej, ako verili prví reformátori. Následkom bol vieroučný formalizmus, protestantská scholastika. Bludy minulosti, ktoré mali byť odstránené, zostali a boli posvätené. Plameň reformácie postupne pohasínal a protestantské cirkvi vychladli, sformálneli a potrebovali reformu.

V poreformačnej ére bolo síce veľa teologickej aktivity, ale málo duchovného pokroku. Frederic W. Farrar napísal, že v tomto období „slobodu nahradilo otroctvo, z univerzálnych zásad zostali úbohé opory, pravdu vystriedal dogmatizmus, nezávislosť ustúpila tradícii a z viery sa stal systém. Živú úctu k Písmu nahradila mŕtva teória rozporuplnej inšpirácie. Geniálna ortodoxia uvoľnila miesto železnej uniformite a životodarné myslenie spornej dialektike.“ 20 A hoci „reformácia zlomila olovené žezlo starej scholastiky“, protestantské cirkvi uviedli „novú (160) scholastiku, ktorej palica bola zo železa“. 21 Robert M. Grant nazval túto novú scholastiku „takou tvrdou, akou bola každá stredoveká teologická štruktúra“. 22 Protestanti „sa prakticky sami spútali obmedzeniami svojich vlastných konfesií“. 23

Nastali však spory. „Nikdy predtým sa ľudia natoľko nezaoberali odhaľovaním vzájomných bludov a vzájomne sa pritom nečastovali toľkými potupnými menami.“ 24 Takto sa radostná zvesť stala vojnou slov. „Písmo už neoslovuje srdce, ale kritický rozum.“ 25 „Dogmy boli pravoverné, vyhasla však duchovnosť. Teológia víťazila, no láska vychladla.“ 26

Ostatky
Napriek odpadnutiu a prenasledovaniu počas 1260 rokov niektorým veriacim aj ďalej záležalo na čistote apoštolskej cirkvi. Po roku 1798 po Kr., t.j. po skončení 1260-ročného obdobia útlaku, bolo zrejmé, že „drak“ nevykorenil verný Boží ľud úplne. Proti týmto ľuďom satan zákerne bojoval ďalej. Ján napísal: „Drak sa rozhneval na ženu a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázanie a majú Ježišovo svedectvo.“ (Zj 12,17)

Čo sú ostatky? Ján vo svojom popise boja draka so ženou a s jej potomkami použil výraz „ostatní z jej potomstva“. (Zj 12,17) Tento výraz predstavuje „tých, čo zostali“, t.j. „ostatok“ alebo „ostatky“. (Zj 12,17) Písmo hovorí o ostatku ako o malej skupine Božieho ľudu, ktorá napriek všetkým pohromám, vojnám a odpadnutiam zostáva na Božej strane. Tento verný ostatok bol Božím výhonkom, ktorý Boh použil na šírenie svojej viditeľnej cirkvi na zemi. (2 Par 30,6; Ezd 9,14.15; Iz 10,20-22; Jer 42,2; Ez 6,8; 14,22)

Boh poveril ostatok, aby zvestoval jeho slávu a viedol jeho ľud, rozptýlený po celom svete, na jeho „svätý vrch Jeruzalem“, „vrch Sion“. (Iz 37,31.32; 66,20; pozri Zj 14,1) O týchto zhromaždených Písmo hovorí: „Tí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“ (Zj 14,4)

V Zjavení 12,17 čítame o poslednom ostatku v Božej vyvolenej línii verných svedkov – o ľuďoch Bohu oddaných v posledných dňoch pred Kristovým druhým adventom. Aké sú charakteristické znaky ostatku?

Znaky ostatku. Ostatok je v čase konca rozpoznateľný, nemožno si ho zmýliť. Ján predstavuje ostatok ako skupinu, ktorá sa objavuje po 1260-ročnom prenasledovaní, a tvoria ju tí, „čo zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“. (Zj 12,17)

Ich zodpovednosťou je zvestovať celému svetu práve pred Kristovým druhým príchodom Božie záverečné varovanie – posolstvo troch anjelov zo Zj 14,6-12. Tieto posolstvá samy osebe obsahujú opis ostatkov: sú to „tí, čo zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“. (Zj 14,12) Pozrime sa zblízka (161) na každý z týchto charakteristických znakov.

1. Viera Ježišova. Boží ľud ostatkov charakterizuje viera podobná tej, ktorú mal Ježiš. Odzrkadľuje teda Ježišovu neotrasiteľnú dôveru v Boha a v autoritu Písma. Verí, že Ježiš Kristus je Mesiáš podľa proroctva, Boží Syn, ktorý prišiel ako Spasiteľ sveta. Viera tohto ľudu obsahuje všetky tie pravdy Písma, ktorým Kristus veril a ktoré učil.

Boží ostatok bude teda zvestovať večné evanjelium o spasení z viery v Krista. Varovne oznámi svetu, že prišla hodina Božieho súdu, a bude pripravovať ľudí na stretnutie s prichádzajúcim Spasiteľom. Ostatok sa zapojí do svetošírej misie Božieho svedectva ľuďom. (Zj 14,6.7; 10,11; Mat 24,14)

2. Božie prikázania. Pravá viera v Ježiša zaväzuje ostatky nasledovať Kristov príklad. Ján napísal: „Kto hovorí, že zostáva v ňom, má aj sám žiť ako žil on.“ (1 Ján 2,6) Keďže Ježiš zachovával prikázania svojho Otca, aj ostatky verných budú zachovávať Božie prikázania. (Ján 15,10)

Keďže sú ostatkami, ich skutky musia zodpovedať ich vyznaniu, inak ich jedinečnosť stráca zmysel. Ježiš povedal: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 7,21) Božie požiadavky – vrátane všetkých desiatich prikázaní, t.j. Boží nezmazateľný mravný zákon – zachovávajú v moci, ktorú im dal Kristus. (2 Moj 20,1-17; Mat 5,17-19; 19,17; Fil 4,13)

3. Ježišovo svedectvo. Podľa Jánovej definície „Ježišovo svedectvo je duch proroctva“. (Zj 19,10) Ostatky bude viesť Ježišovo svedectvo prostredníctvom daru proroctva.

Dar Ducha mal pôsobiť v celých dejinách cirkvi, kým „nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“. (Ef 4,13) Dar proroctva je teda jednou z hlavných charakteristík cirkvi ostatkov.

Cirkev, ktorú usmerňuje duch proroctva, stáva sa prorockým ľudom, ktorý zvestuje prorocké posolstvo. Veriaci majú chápať proroctvo a oznamovať ho. Pravda zjavená cirkvi ostatkov jej pomáha splniť poslanie, ktoré spočíva v príprave sveta na Kristov návrat. (Pozri 17. kapitolu tejto knihy.)

Vznik ostatkov v posledných dňoch. Písmo naznačuje, že ostatky prídu na scénu sveta po období veľkého prenasledovania. (Zj 12,14-17) Otrasné udalosti francúzskej revolúcie, ktoré na konci 1260-ročného obdobia (r.1798 po Kr.) ochromili stredovekú cirkevnú moc, a naplnenie troch veľkých nebeských znamení, ktorými zem, slnko, mesiac a hviezdy svedčili o blízkosti Kristovho návratu, (pozri 24. kapitolu tejto knihy) viedli k oživeniu záujmu o štúdium proroctva a k rozsiahlemu očakávaniu blízkeho Ježišovho príchodu. Mnohí kresťania (162) v celom svete uznali, že nadišiel „čas konca“. 27 (Dan 12,4)

Naplnenie biblických proroctiev v 2. polovici 18. storočia a v 1. polovici 19. storočia prinieslo mocné medzidenominačné hnutie sústredené na nádej druhého adventu. V každej cirkvi boli veriaci, ktorí očakávali Kristov blízky príchod. Všetci sa modlili, pracovali a čakali na vyvrcholenie vekov.

Adventná nádej podnietila medzi veriacimi hlbokú jednotu. Mnohí sa spojili a varovne pripomínali svetu Kristov skorý príchod. Adventné hnutie bolo skutočne biblickým medzidenominačným hnutím, zameraným na Božie slovo a adventnú nádej.

Čím viac adventní veriaci skúmali Písmo, tým viac boli presvedčení o tom, že Boh povoláva „ostatky“, ktoré majú v kresťanskej cirkvi pokračovať v nedokončenej reformácii. Sami vo svojich cirkvách pociťovali nedostatok pravého reformačného ducha i nezáujem o štúdium Biblie, o druhý advent a o prípravu naň. Skúmaním Písma poznali, že skúšky a sklamania, ktorými ich Boh previedol, sa stali hlbokou duchovnou očistnou skúsenosťou, ktorá ich vzájomne zjednotila. S vďačnosťou a pokorou prijali za svoje Božie poverenie, aby pokračovali v reformačnom úsilí, ktoré bolo cirkvi radostnou útechou a posilou. Uvedomovali si, že do tohto diela ich Boh nepovolal pre nejaké ich vrodené vlastnosti či prednosti, ale že úspech v diele im zaručuje len Kristova milosť a moc.

Poslanie ostatkov
Proroctvá knihy Zjavenie jasne naznačujú poslanie ostatkov. Tri anjelské posolstvá zo Zj 14,6-12 predstavujú zvesť, ktorá prinesie úplnú a záverečnú obnovu evanjelijnej pravdy. 28 Tieto tri posolstvá tvoria Božiu odpoveď na ohromujúci satanský zvod, ktorý zasiahne svet práve pred Kristovým návratom. (Zj 13,3.8.14-16) Bezprostredne po Božej poslednej výzve svetu sa Kristus vráti k žatve. (Zj 14,14-20)

Posolstvo prvého anjela.

„Potom som videl iného anjela letieť prostriedkom neba. Mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu a volal mohutným hlasom: Bojte sa Boha a vzdajte mu česť, lebo prišla hodina jeho súdu, a klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd.“ (Zj 14,6.7)

Prvý anjel symbolizuje Božie ostatky, ktoré zvestujú svetu večné evanjelium. Toto evanjelium je tá istá radostná zvesť o Božej nekonečnej láske, ktorú zvestovali dávni proroci a apoštolovia. (Žid 4,2) Ostatky nepredstavujú nijaké iné evanjelium – z hľadiska súdu znovu potvrdzujú ono večné evanjelium, že hriešnici môžu byť ospravedlnení vierou a môžu prijať Božiu spravodlivosť.

Toto posolstvo vyzýva svet k pokániu. Nabáda všetkých, aby sa „báli“, t.j. uctievali Boha a vzdávali mu „slávu“, (163) t.j. česť. Pre tento zámer sme boli ako ľudia stvorení a česť a slávu Bohu môžeme vzdávať svojimi slovami a skutkami: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia.“ (Ján 15,8)

Ján predpovedá, že hnutie, pripravujúce svet na Kristov návrat, znova zdôrazní biblický záujem o to, aby sa sláva vzdávala jedine Bohu. Ako nikdy predtým v dejinách toto hnutie predstaví novozmluvnú výzvu, že máme svätú povinnosť správcovsky verne sa starať o svoj život. „Vaše telo je chrámom Ducha Svätého.“ Naše telesné, morálne a duchovné sily nepatria výlučne nám, Kristus ich vykúpil svojou krvou na Golgote. „Oslavujte teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu.“ (1 Kor 6,19.20) „Či teda jete, či pijete a čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ (1 Kor 10,31)

Skutočnosť, „že prišla hodina jeho súdu“, umocňuje naliehavosť výzvy kajať sa. (Pozri 23. kapitolu tejto knihy.) V Zjavení 14,7 je slovo súd prekladom gréckeho výrazu krisis a znamená súdenie, nie výrok súdu (krima). Vzťahuje sa na celý proces súdu, vrátane obžaloby ľudí pred Božím súdnym tribunálom, prieskum životných záznamov, rozsudok oslobodenia alebo viny, a udelenie večného života alebo výrok smrti. (Pozri Mat 16,27; Rim 6,23; Zj 22,12.) Posolstvo o hodine súdu zvestuje aj Boží súd nad každým odpadnutím. (Dan 7,9-11.26; Zj 17 a 18)

Posolstvo o hodine súdu poukazuje zvlášť na čas, keď Kristus začal poslednú fázu svojej veľkňazskej služby v nebeskej svätyni a pristúpil k aktu súdu. (Pozri 23. kapitolu tejto knihy.)

Toto posolstvo tiež vyzýva, aby všetci ľudia uctievali Stvoriteľa. Výzvu uctievať Boha treba vidieť v protiklade k výzve uctievať šelmu a jej obraz. (Zj 13,3.8.15) Čoskoro sa každý bude musieť rozhodnúť medzi pravou a falošnou bohoslužbou – medzi uctievaním Boha podľa jeho požiadavky, ktorou je spravodlivosť z viery a uctievaním podľa našich predstáv, t.j. na základe spravodlivosti zo skutkov. Tým, že toto posolstvo vyzýva, aby ľudia „uctievali toho, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“, (Zj 14,7; pozri 2 Moj 20,11) obracia pozornosť na štvrté Božie prikázanie. Vedie ľudí k pravej úcte a službe Stvoriteľovi – k skúsenosti, ktorá zahrňuje zachovávanie siedmeho dňa – Božej pamiatky stvorenia – Pánovho dňa odpočinku, t.j. soboty, ktorú ustanovil pri stvorení a potvrdil v Desatore. (Pozri 19. kapitolu tejto knihy.) Posolstvo prvého anjela teda vyzýva k obnove pravej bohoslužby tým, že predstavuje svetu Krista ako Stvoriteľa a Pána biblickej soboty. Toto je znamenie Božieho stvorenia – znamenie, ktoré veľká väčšina jeho stvorených bytostí prehliada.

Prozreteľné zvestovanie tohto posolstva, ktoré obracia pozornosť ľudí na Boha-Stvoriteľa, prišlo na scénu dejín vtedy, keď evolučnú filozofiu veľmi výrazne podporila kniha Charlesa Darwina Origin of Species (O pôvode druhov) z roku 1859. Zvestovanie (164) prvého anjelského posolstva je ochranným múrom proti evolučnej teórii.

Napokon táto výzva zahŕňa obnovu úcty k Božiemu svätému zákonu, ktorý bol pošliapaný „človekom neprávosti“. (2 Tes 2,3) Boh bude oslávený len vtedy, keď sa obnoví pravá bohoslužba a veriaci budú žiť podľa zásad Božieho kráľovstva.

Posolstvo druhého anjela.

„Padol, padol ten veľký Babylon, ktorý opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva.“ (Zj 14,8)

Mesto Babylon od počiatku dejín symbolizovalo odpor voči Bohu. Babylonská veža sa stala pamätníkom odpadnutia a strediskom odboja. (1 Moj 11,1-9) Neviditeľným kráľom Babylona bol Lucifer, t.j. satan. (Pozri Iz 14,4.12-14.) Zdá sa, že pôvodca hriechu chcel z tohto mesta urobiť nástroj svojho majstrovského plánu na ovládnutie ľudstva. Boj dvoch miest – Božieho Jeruzalema a satanovho Babylona – predstavuje spor medzi dobrom a zlom.

Počas raných kresťanských stáročí, keď Rimania utláčali Židov i kresťanov, v židovskej i v kresťanskej literatúre nachádzame zmienku o meste Rím ako o Babylone. 29 Mnohí veria, že Peter použil výraz Babylon ako pseudonym na označenie Ríma. (1 Pet 5,13) Väčšina protestantov reformačného a poreformačného obdobia sa o rímskej cirkvi zmieňovala ako o duchovnom Babylone. (Zj 17) t.j. nepriateľovi Božieho ľudu práve pre jeho odpadnutie a prenasledovanie verných. 30

Babylon v Zjavení predstavuje bezbožnú ženu, matku smilníc a jej nečisté dcéry. (Zj 17,5) Symbolizuje všetky odpadlícke náboženské organizácie a ich vodcov, aj keď sa vzťahuje predovšetkým na veľké odpadnutie náboženskej aliancie medzi šelmou a jej obrazom, čo prinesie konečnú krízu popísanú v Zjavení 13,15-17.

Posolstvo druhého anjela vyjavuje univerzálnu povahu babylonského odpadnutia a jeho donucovacej moci. Hovorí, že „opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“. „Víno“ Babylona predstavuje jeho bludné učenie. Babylon bude nútiť štátnu moc, aby presadzovala všeobecné dodržiavanie jeho falošného náboženského učenia a nariadení.

Spomínané „smilstvo“ predstavuje nedovolený vzťah medzi Babylonom a národmi – medzi odpadlíckou cirkvou a občianskymi mocnosťami. O cirkvi sa predpokladá, že je nevestou svojho Pána. Tým, že hľadá podporu štátu, opúšťa svojho Ženícha a dopúšťa sa duchovného smilstva. (Pozri Ez 16,15; Jak 4,4.)

Tento nedovolený vzťah končí tragédiou. Ján vidí obyvateľov zeme „spitých“ falošným učením a samotný Babylon „spitý krvou svätých a krvou Ježišových mučeníkov“, t.j. tých, čo odmietli prijať jeho nebiblické učenie a podriadiť sa jeho autorite. (Zj 17,2.6)

Babylon padá, pretože zavrhuje posolstvo prvého anjela – evanjelium (165) o ospravedlnení z viery v Stvoriteľa. Tak ako v priebehu niekoľkých prvých stáročí rímska cirkev odpadla, podobne dnes mnohí protestanti opustili slávne biblické pravdy reformácie. Toto proroctvo o páde Babylona nachádza svoje naplnenie práve vo všeobecnom odstupe protestantizmu od čistoty a jednoduchosti večného evanjelia, spočívajúceho v spravodlivosti z viery, čo kedysi bolo hnacou silou reformácie.

Čím bližšie bude koniec, tým väčší bude význam druhého anjelského posolstva. Definitívne sa naplní zjednotením rôznych náboženských organizácií, ktoré zavrhli prvé anjelské posolstvo. Posolstvo o páde Babylona sa opakuje v Zj 18,2-4, kde sa oznamuje úplný pád Babylona a k odchodu z neho sa vyzývajú tí z Božieho ľudu, ktorí sú dosiaľ v rôznych náboženských útvaroch, ktoré tvoria Babylon. Anjel hovorí: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán.“ 31 (Zj 18,4)

Posolstvo tretieho anjela.

„Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína hnevu Božieho, čistého vína, naliateho do kalicha jeho hnevu, a bude mučený ohňom a sírou pred svätými anjelmi a pred Baránkom. Dym ich múk vystupuje na veky vekov a nemajú odpočinku ani vo dne ani v noci tí, ktorí sa klaňajú šelme a jej obrazu a ktokoľvek by prijal znak jej mena. V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú prikázanie Božie a vieru v Ježiša.“ (Zj 14,9-12)

Posolstvo prvého anjela zvestuje večné evanjelium a vyzýva k obnove pravého uctievania Boha ako Stvoriteľa, pretože prišla hodina súdu. Posolstvo druhého anjela varuje pred tými formami uctievania, ktoré sú ľudského pôvodu a jasne protirečia božskému nariadeniu. Napokon tretí anjel zvestuje Božie najvážnejšie varovanie pred uctievaním šelmy a jej obrazu – čo všetci, ktorí zavrhujú evanjelium o ospravedlnení z viery, nakoniec urobia.

Šelma zo Zjavenia 13,1-10 predstavuje spojenie cirkvi a štátu, ktoré po celé stáročia pretrvávalo v kresťanskom svete a čo apoštol Pavol symbolicky nazval „človekom neprávosti“ (2 Tes 2,2-4) a prorok Daniel ho videl ako „malý roh“. (Dan 7,8.20-25; 8,9-12) Obraz šelmy predstavuje takú podobu odpadlíckeho náboženstva, ktorá sa rozvinie, keď sa cirkvi po strate pravého reformačného ducha spoja so štátom, aby svoje učenie vnútili iným. Spojením cirkvi so štátom dostanú dokonalú podobu šelmy, t.j. odpadnutej cirkvi, ktorá prenasledovala verných 1260 rokov. Odtiaľ teda pomenovanie obraz šelmy.

Posolstvo tretieho anjela oznamuje najslávnejšie a najzávažnejšie varovanie v Písme. Zvestuje, že tí, čo sa v konečnej kríze sveta podriaďujú ľudskej autorite, budú radšej uctievať (166) šelmu a jej obraz než Boha. Počas tohto záverečného sporu vzniknú dve odlišné triedy. Jedna bude obhajovať evanjelium ľudských nápadov, bude uctievať šelmu i jej obraz, a privolávať na seba tie najvážnejšie súdy. (Zj 14,9-11) Iná trieda, opak predošlej, bude žiť pravým evanjeliom a „zachovávať prikázania Božie a vieru v Ježiša“. (Zj 14,12) Konečná otázka teda znie: buď pravá, alebo falošná bohoslužba; buď pravé, alebo falošné evanjelium. Keď sa tento problém svetu jasne ozrejmí, potom tí, čo zavrhnú Boží pamätník stvorenia – biblickú sobotu – a zvolia si bohoslužbu a uctievanie nedele pri plnom poznaní, že to nie je pravý, Bohom určený deň pre bohoslužbu, prijmú „znamenie šelmy“. Toto znamenie je znamením odboja. Šelma tvrdí, že táto zmena bohoslužobného dňa svedčí o jej autorite nad Božím zákonom. 32

Posolstvo tretieho anjela usmerňuje pozornosť sveta na dôsledky odmietnutia večného evanjelia a Božie posolstvo o obnove pravej bohoslužby. Živo zobrazuje konečný dôsledok rozhodnutia ľudí v otázke bohoslužby. Táto voľba nie je ľahká, pretože čokoľvek si človek zvolí, nevyhne sa utrpeniu. Tí, čo sa rozhodnú poslúchať Boha, okúsia hnev draka (Zj 12,17) a nakoniec im bude hroziť smrť. (Zj 13,15) Tí, čo si zvolia uctievať šelmu a jej obraz, vytrpia sedem posledných rán a nakoniec „ohnivé jazero“. (Zj 15,16; 20,14.15)

No aj keď obidve voľby prinášajú so sebou utrpenie, ich výsledok je odlišný. Ctitelia Stvoriteľa uniknú smrteľnému hnevu draka a budú stáť spolu s Božím Baránkom na vrchu Sion. (Zj 14,1; 7,2.4) Uctievačov šelmy a jej obrazu stihne plnosť Božieho hnevu, takže zahynú v prítomnosti svätých anjelov a Baránka. (Zj 14,9.10; 20,14)

Každý človek sa bude musieť rozhodnúť, koho bude uctievať. Buď si zvolí spravodlivosť z viery, čo sa prejaví účasťou na spôsobe bohoslužby, ktorý schvaľuje Boh, alebo si zvolí spravodlivosť zo skutkov, čo sa vyjaví účasťou na falošnej bohoslužbe, ktorú Boh zakázal, ale ktorú prikázala šelma a jej obraz, čo je bohoslužba ľudská. Boh nemôže prijať túto druhú formu bohoslužby, pretože tá uprednostňuje prikázania ľudí a nie prikázania Božie. Chce ospravedlnenie na ľudskom základe a nie na základe viery, ktorá spočíva v úplnom odovzdaní sa Bohu ako Stvoriteľovi, Vykupiteľovi a Obnoviteľovi. V tomto zmysle posolstvo tretieho anjela je teda posolstvo o ospravedlnení z viery.

Boh má svoje deti vo všetkých cirkvách, ale prostredníctvom cirkvi ostatkov zvestuje posolstvo, ktoré má obnoviť jeho pravú bohoslužbu tým, že vyzýva Boží ľud, aby opustil odpadlícku formu bohoslužby a pripravuje ho na Kristov návrat. Boží ostatok si uvedomuje svoju nepripravenosť a slabosť v snahe splniť toto slávne poslanie a uznáva, že mnohí z Božích detí (167) sa ešte pripoja k nemu. Uvedomuje si, že túto zodpovednú úlohu môže splniť len s Božou milosťou.

Vo svetle Kristovho skorého príchodu a potreby pripraviť sa na stretnutie s ním znie každému z nás Božia naliehavá, láskyplná výzva: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán, lebo jeho hriechy siahajú až po nebo a Boh sa rozpamätal na jeho neprávosti.“ (Zj 18,4.5)