Pravé poznanie Boha

Naším poslaním na tomto svete je, podobne ako bolo i Spasiteľovým, slúžiť Bohu. Žijeme preto, aby sme sa svojím charakterom podobali Bohu a životom služby ho predstavovali svetu. Ak sa chceme stať jeho spolupracovníkmi, ak sa mu chceme podobať a zjavovať jeho charakter, musíme ho dobre poznať. Poznať tak, ako sa nám sám odhaľuje.

Poznanie Boha je podstatou každej skutočnej výchovy a služby. Je to jediná bezpečná ochrana pred pokušením. Iba vďaka tomu sa môže náš charakter podobať Božiemu.

Toto poznanie potrebujú všetci, ktorí zachraňujú a dvíhujú svojich blížnych. Zmena povahy, čistota života, efektívnosť služby a rešpektovanie správnych zásad, to všetko závisí od skutočného poznania Boha. Ono tvorí základ v príprave na tento i budúci život.

„Poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ (Prísl 9,10) Poznaním Boha dostávame „všetko potrebné pre život a zbožnosť“. (2 Pet 1,3) (409)

Ježiš povedal: „A večný život spočíva v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha i toho, ktorého si poslal...“ (Ján 17,3)

„Takto vraví Hospodin: Nechváľ sa, múdry, svojou múdrosťou! Nechváľ sa, silák, svojou silou! Nechváľ sa, boháč, svojím bohatstvom! Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť, právo a spravodlivosť na zemi, lebo v týchto veciach mám záľubu – znie výrok Hospodinov.“ (ROH Jer 9,23.24; ECAV Jer 9,22.23) (290)

Skúmajme a premýšľajme o tom, čo nám Boh zjavil sám o sebe.

„Spriateľ sa s ním a ži v pokoji, tým príde k tebe blaho. Prijmi ponaučenie z jeho úst a vezmi si k srdcu jeho reči... Všemohúci bude tvojím zlatom... Potom sa budeš tešiť zo všemohúceho a pozdvihneš si k Bohu tvár. Budeš sa k nemu modliť, vyslyší ťa a splatíš mu svoje sľuby. Ak sa na niečo odhodláš, zdarí sa ti to, na tvoje cesty bude žiariť svetlo. Lebo Boh ponižuje pyšného, ale pomáha človeku pokorného pohľadu.“ (Jób 22,21-29)

Boh sa zjavuje prostredníctvom prírody
„Lebo jeho neviditeľná skutočnosť, jeho večná moc a božskosť sa od stvorenia sveta uvažovaním poznáva zo stvorených vecí.“ (Rim 1,20) (410)

Príroda, na ktorú sa teraz pozeráme, nám poskytuje iba nejasný obraz o sláve raja. Krásu zeme zničil hriech. Všade vidíme stopy zla. Napriek tomu ešte vidíme veľa nádhery. Príroda svedčí o tom, že ten, ktorý má nekonečnú moc, úžasnú lásku, milosrdenstvo a dobrotu, stvoril zem a naplnil ju životom a šťastím. Celé stvorenstvo, aj keď poznačené hriechom, svedčí o práci veľkého Umelca. Kamkoľvek sa obrátime, počujeme hlas Boží a vidíme dôkazy jeho dobroty.

Príroda chváli Boha tisícorakými hlasmi – mocným úderom hromu, neustálym hukotom mora, ale i radostnými piesňami, ktorých melódie napĺňajú lesy. Jeho slávu pozorujeme na zemi, v mori i na oblohe v nádherných odtieňoch a farbách, v palete pestrých kontrastov i v ladnej harmónii. Nedostupné štíty rozprávajú o Božej moci. Stromy, s vetvami ktorých sa za slnečného dňa pohráva vietor, i kvety so svojou jemnou krásou ukazujú na svojho Stvoriteľa. Svieži koberec zelene pokrývajúci zem rozpráva (291) o Božej starostlivosti aj o maličkosti. Jaskyne (411) i hlbiny mora odhaľujú Božie poklady. Ten, ktorý uložil perly na dno oceánu a drahokamy do kameňa, miluje krásu. Vychádzajúce slnko predstavuje toho, kto je životom a svetlom pre každé svoje stvorenie. Všetka sláva a nádhera, ktorá zdobí zem a osvetľuje nebesá, hovorí o Bohu.

„Jeho veleba zakryla nebesá.“ (Hab 3,3)

„Zem je plná tvojho tvorstva.“ (Ž 104,24)

„Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas. Ich posolstvo znie po celej zemi a ich oznamy doletia až po končiny sveta.“ (Ž 19,3-5)

Všetko svedčí o jeho nežnej otcovskej starostlivosti a túžbe urobiť svoje deti šťastné. (412)

Osobný Boh
Mocná sila, ktorá pôsobí a udržuje celú prírodu, nie je iba akýsi všetkoprenikajúci princíp, akási hybná energia, ako to tvrdia niektorí vedci. Boh je Duch, a predsa osobná bytosť. Tak totiž predstavil sám seba:

„Hospodin je pravý Boh, On je živý Boh a večný Kráľ! Bohovia, ktorí nevytvorili nebo ani zem, stratia sa zo zeme a spod neba. Podiel Jákobov nie im je podobný, lebo on je Tvorcom všetkého... On stvoril svojou silou zem, múdrosťou svojou postavil svet a svojou dômyselnosťou rozopäl nebesá.“ (Jer 10,10-11.16.12)

Príroda nie je Boh
Príroda je dielom Božích rúk, nie je však samotným Bohom. Je výrazom Božieho charakteru a moci. Nesmieme ju ale považovať za Boha. Ľudská šikovnosť vie zhotoviť veľmi krásne umelecké výrobky, (292) ktoré potešia oko. Prezradia nám niečo o myslení autora. Výrobok však nie je výrobcom. Nie vec, ale jej tvorca je hoden obdivu. Podobne i príroda je výrazom Božieho myslenia. Preto nie príroda, ale Boh prírody má byť vyvýšený.

„Poďte, skloňme sa, v úcte sa pokloňme, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom. Hlbiny zeme vo svojej ruke má, končiare vrchov jemu náležia. Jeho je more, utvoril ho sám, pevnine tiež jeho ruky dali tvar.“ (Ž 95,6.4.5) (413)

„Ten, ktorý učinil Plejády i Orion, ktorý premieňa temnotu na ráno a deň zatemňuje v noc... Lebo, hľa, Tvorca vrchov a ten, čo stvoril vietor, dáva znať človeku svoje myšlienky... On na nebesiach stavia svoje horné siene a svojej klenbe základy položil na zemi. On privoláva vody morské a vylieva ich na povrch zeme. Hospodin je jeho meno.“ (Ám 5,8; 4,13; 9,6)

Stvorenie zeme
Stvorenie veda nedokáže vysvetliť. Ktoré jej odvetvie môže vysvetliť tajomstvo života?

„Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo veky tak, aby z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Žid 11,3)

„Ja formujem svetlo a tvorím tmu, ...ja som Hospodin, ktorý to všetko robí. Ja som urobil zem i človeka som stvoril na nej, ja, moje ruky rozvinuli nebesá a ja som ustanovil všetky ich voje. ...zavolal som na ne, ihneď sa postavili.“ (Iz 45,7.12; 48,13)

Pri stvorení zeme Boh nepoužil hmotu, ktorá by tu už predtým existovala. „Lebo on povedal, a stalo sa, on rozkázal, a povstal svet.“ (Ž 33,9) Všetko, či už materiálne alebo duchovné, povstalo na jeho príkaz a bolo stvorené (293) podľa jeho zámeru. Nebesia (414) a ich zástupy, zem a všetko na nej, vznikli dychom jeho úst.

Stvorenie človeka
Pri stvorení človeka sa prejavil zásah osobného Boha. Boh utvoril človeka na svoj obraz. Tvarom bola jeho postava po všetkých stránkach dokonalá, no bez života. Potom absolútny a osobný Boh vdýchol do tejto hmoty dych života a človek sa stal živou, inteligentnou bytosťou. Všetky časti ľudského organizmu boli uvedené do činnosti. Srdce, tepny, žily, jazyk, ruky, nohy, zmysly, mozog, všetko začalo fungovať podľa Stvoriteľom daných zákonitostí. Človek sa stal živou dušou. Prostredníctvom Slova – Krista, stvoril osobný Boh človeka a obdaril ho rozumom a silou.

Naša podstata nebola pred ním ukrytá, i keď sme boli utvorení v skrytosti. Jeho oči nás videli a v jeho knihe boli zapísané všetky naše myšlienky skôr, než sme existovali.

Boh stvoril človeka a určil, aby bol korunou všetkého tvorstva, vyjadroval jeho myšlienky a zjavoval jeho slávu. Človek sa však nesmie povyšovať na Boha.

„Plesaj Hospodinovi...! Radostne slúžte Hospodinovi, prichádzajte pred neho s jasotom! Vedzte, že Hospodin je Boh, utvoril nás on, patríme jemu, sme jeho ľud, ovce jeho pastvy. Vstúpte do jeho brán s vďakou a s chválospevom do jeho nádvorí, ďakujte mu, dobrorečte jeho menu.“ (Ž 100,1-4)

„Vyvyšujte Hospodina, nášho Boha! Klaňajte sa smerom k jeho svätému vrchu, lebo svätý je Hospodin, náš Boh.“ (Ž 99,9) (415)

Prírodné zákony slúžia Bohu
Boh stále pracuje a všetko udržiava. Slúži mu to, čo stvoril. Pracuje prostredníctvom prírodných zákonov, ktoré používa ako svoje nástroje. (294) Nie sú však automatické. Živá príroda svedčí o aktívnom pôsobení rozumnej Bytosti, ktorá hýbe všetkým podľa svojej vôle.

„Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo. Z pokolenia na pokolenie trvá tvoja vernosť, zem si upevnil a stojí. Všetko stojí dodnes podľa tvojich predpisov a všetko ti slúži.“ (Ž 119,89-91)

„Hospodin koná, čo chce na nebi i na zemi, v moriach i vo všetkých hlbinách.“ (Ž 135,6)

„...lebo on rozkázal a boli stvorené. Postavil ich na večné veky, vydal rozkaz, ktorý nepominie.“ (Ž 148,5.6)

Moc, ktorou Zem rok čo rok vydáva svoje bohatstvo a točí sa okolo Slnka, nie je samočinná. Ruka Večného stále pracuje a riadi túto planétu. Božia moc ustavične udržuje Zem v jej otáčaní. Boh dáva slnku vychádzať, otvára nebesá a zosiela dážď.

„On sype sneh ako vlnu, inovať rozsýpa ako popol.“ (Ž 147,16)

„Na rachot jeho hromu zahučia vody na nebi. On zdvihne oblaky od končín zeme. Ku dažďu tvorí blesky a vietor vypúšťa zo svojich komôr.“ (Jer 10,13)

Božia moc stojí za každým zeleným listom, za každým rozkvitnutým kvetom a za každým dozretým plodom. (416)

Funkčnosť ľudského tela nemôžeme úplne pochopiť. Je záhadou i pre najvzdelanejších. To, že krv pulzuje a my dýchame, nie je výsledkom nejakého mechanizmu, ktorý bol raz uvedený do činnosti a teraz sám pracuje. V Bohu žijeme, hýbeme sa a existujeme. Bijúce srdce, pulzujúca krv, každý nerv a sval živého organizmu pracujú podľa zákonitostí a mocou všadeprítomného Boha. (295)

Božia prozreteľná starostlivosť
Biblia nám predstavuje Boha v jeho vznešenosti a svätosti. Nie však nečinného a osamoteného, ale obklopeného nespočítateľným množstvom svätých bytostí, ktoré sú pripravené konať jeho vôľu. Prostredníctvom týchto poslov je Boh v živom spojení so všetkým svojím tvorstvom. Svojím Duchom je prítomný všade, prostredníctvom neho a svojich anjelov pomáha ľuďom.

Boh vládne nad zemou, napriek nesúladu a zmätku, ktorý je na nej. Svojím božským zrakom vidí všetko. Z ticha nekonečnej večnosti prikazuje, čo vo svojej prozreteľnosti pokladá za najlepšie.

„Človek nemá v moci svoju cestu, a ten, kto chodí, neurčuje svoje kroky.“ (Jer 10,23)

„Dúfaj v Hospodina celým svojím srdcom... Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on ti urovná chodníky.“ (Prísl 3,5.6)

„Hospodinovo oko spočíva na tých, čo sa ho boja, na tých, čo očakávajú jeho milosť, aby zachránil ich dušu pred smrťou a ich život v čase hladu.“ (Ž 33,18.19)

„Bože, aká vzácna je tvoja milosť! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel.“ (Ž 36,8)

„Blahoslavený ten, komu pomáha Boh Jákoba, kto sa spolieha na Hospodina, svojho Boha.“ (Ž 146,5) (417)

„Hospodine, plná je zem tvojej milosti...“ (Ž 119,64)

„Miluje spravodlivosť a právo...“ (Ž 33,5)

„Bože, nádej všetkých končín zeme i diaľav za (296) morom. Ty upevňuješ vrchy svojou silou, opásaný si mocou, tíšiš hukot morí... i vravu národov.“ (Ž 65,6-8)

„Plesanie pôsobíš tam, kde svitá ráno a zmráka sa večer. Korunuješ rok svojou dobrotou, v šľapajach tvojich vyviera tuk.“ (Ž 65,9.12)

„Hospodin podopiera všetkých padajúcich, dvíha všetkých skleslých. Na teba sa upierajú oči všetkých, ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a ochotne sýtiš všetko, čo žije.“ (Ž 145,14-16)

Boh zjavený v Kristovi
Boh sa zjavil vo svojom Synovi ako osobná bytosť. Ježiš, odlesk Otcovej slávy a „obraz jeho podstaty“, (Žid 1,3) (418) prišiel na svet ako osobný Spasiteľ. Ako osobný Spasiteľ vystúpil na nebesá a prihovára sa za nás. Niekto „podobný Synovi človeka“ slúži za nás pred Božím trónom. (Zj 1,13)

Kristus, Svetlo sveta, zahalil oslňujúcu nádheru svojho božstva a prišiel na svet, aby tu žil ako človek medzi ľuďmi. Bez toho, aby zahynuli, mohli sa zoznámiť so svojím Stvoriteľom. Od chvíle, keď hriech oddelil človeka od jeho Stvoriteľa, nikdy žiadny človek nevidel Boha, až keď sa zjavil v Kristovi.

„Ja a Otec sme jedno,“ povedal Kristus. (Ján 10,30) „Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť.“ (Mat 11,27)

Kristus prišiel naučiť ľudí, čo Boh chcel, aby sa dozvedeli.

Dielo jeho rúk vidíme na nebi, na zemi i vo vodách oceánu. Celé stvorenie svedčí o Božej moci, múdrosti a láske. Hviezdy, more a vodopády nám však nepriblížia Boha tak ako zjavenie v Kristovi.

Aby boli jeho osobnosť a charakter správne predstavené, bolo potrebné jasnejšie zjavenie než v prírode. Boh preto poslal na svet svojho Syna, aby do tej miery, do akej to (297) ľudský zrak mohol zniesť, predstavil charakter a vlastnosti neviditeľného Boha.

Zjavený učeníkom
Uvažujme o slovách, ktoré Kristus povedal v hornej sieni večer pred svojím ukrižovaním. Jeho hodina utrpenia sa blížila. Snažil sa povzbudiť svojich učeníkov, ktorých čakali pokušenia a ťažké skúšky.

Povedal: „Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa! V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby ich nebolo, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto?

Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, (419) kam ideš. Ako môžeme poznať cestu? Ježiš mu riekol: Ja som cesta, i pravda, i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Ak ste ma poznali, budete poznať aj môjho Otca. Odteraz ho už poznáte a videli ste ho.

Ozval sa Filip: Pane, ukáž nám Otca, a to nám postačí! Ježiš mu povedal: Filip, toľký čas som s vami a nepoznal si ma? Kto videl mňa, videl aj Otca. Ako to, že teraz hovoríš: Ukáž nám Otca? Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý zostáva vo mne, koná svoje skutky.“ (Ján 14,1-10)

Kristove slová o jeho vzťahu k Otcovi ešte nechápali. Ani jeho učenie im nebolo jasné. Kristus však chcel, aby Boha poznali oveľa lepšie.

Povedal im: „Toto som vám hovoril v obrazoch, ale prichádza hodina, keď vám už nebudem hovoriť v obrazoch, ale budem vám o Otcovi rozprávať otvorene.“ (Ján 16,25)

Keď na Turíce zostúpil na učeníkov Duch Svätý, začali lepšie rozumieť pravdám, o ktorých im Kristus rozprával v podobenstvách. Pochopili, čo im až doteraz bolo tajomstvom. Ani vtedy sa však Kristovo zasľúbenie nenaplnilo celkom. Dostali také poznanie Otca, aké mohli zniesť. Zasľúbenie o dokonalom poznaní Otca sa stane skutočnosťou až v budúcnosti. Podobne je to i dnes. Aj my (298) poznáme Boha len čiastočne a nedokonale. Keď sa veľký spor skončí a Človek, Ježiš Kristus, sa prizná pred Otcom k svojim verným nasledovníkom, ktorí boli v tomto svete hriechu jeho dobrými svedkami, potom úplne pochopíme, čo je nám teraz skryté. (420)

Kristus vzal so sebou do neba svoju oslávenú ľudskú prirodzenosť. Tým, ktorí ho prijímajú, dáva moc stať sa Božími synmi. Boh ich prijíma a môžu s ním žiť večne. Ak sú v tomto živote verní Bohu, „budú vidieť jeho tvár a jeho meno bude na ich čelách“. (Zj 22,4) Môže byť pre hriešnika, zachráneného Kristovou krvou, väčšia radosť a šťastie, než to, že bude vidieť Božiu tvár a poznať ho ako Otca?

Svedectvo Biblie
Písmo jasne hovorí o vzťahu medzi Bohom a Kristom, ako aj o jedinečnosti a individualite každého z nich.

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi... On je odbleskom jeho slávy a obrazom jeho podstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. Keď dokonal očistenie od hriechov, posadil sa po pravici Velebnosti na výsostiach. Stal sa o toľko dôstojnejším ako anjeli, o koľko vznešenejšie je jeho meno. Veď komu z anjelov povedal:

Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil? A opäť: Ja budem jeho Otcom a on mi bude Synom?“ (Žid 1,1-5)

Osobitosť Otca a Syna a tiež jednota, ktorá je medzi nimi, je predstavená v sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v Kristovej modlitbe za jeho učeníkov:

„Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci (421) boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal.“ (Ján 17,20.21)

Jednota, ktorá je medzi Kristom a jeho učeníkmi, nepotláča osobnosť žiadneho (299) z nich. Sú jedno v zámeroch, v myslení, v charaktere, ale nie v osobe. Tak podobne je jedno Boh a Kristus.

Boží charakter zjavený v Kristovi
Kristus prišiel na tento svet ako človek, aby hriešnym ľuďom predstavil nášho nebeského Otca. Jedine ten, ktorý bol od počiatku pri Otcovi a ktorý bol obrazom neviditeľného Boha, mohol ľuďom zjaviť Boží charakter. Svojim bratom bol podobný vo všetkom. Stal sa človekom z mäsa a kostí ako my. Mával hlad, smäd a cítil únavu. Musel sa preto posilniť jedlom a občerstviť spánkom. Zdieľal údel človeka. Bol však nepoškvrneným Synom Božím. Žil tu ako cudzinec a pútnik – na svete, ale nebol zo sveta. Bol pokúšaný a skúšaný ako my dnes, (422) a predsa nikdy nezhrešil. Nežný, láskavý, súcitný, vždy mysliaci na druhých a slúžiaci Bohu i človeku ukazoval Boží charakter.

Kristus povedal: „...pretože Hospodin ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu...“ „...slepým vrátiť zrak...“ „vyhlásiť milostivý rok Hospodinov..., potešiť všetkých smútiacich.“ (Iz 61,1; Luk 4,18; Iz 61,2)

Kristus nás nabáda: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach.“ (Mat 5,44.45) „Lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.“ (Luk 6,35) „On dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých.“ (Mat 5,45) „Buďte milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ (Luk 6,36) (300)

„Pre hlboké zľutovanie a milosrdenstvo nášho Boha. V ňom nás navštívi Prichádzajúci z výsosti, aby posvietil tým, čo sedia v tme a v tôni smrti, a aby naše kroky upriamil na cestu pokoja.“ (Luk 1,78.79)

Sláva kríža
Kríž je stredobodom zjavenia Božej lásky k človeku. Jeho plný význam nedokáže jazyk vyjadriť, pero napísať a rozum človeka pochopiť. (423) Pri pohľade na golgotský kríž môžeme len zvolať: „Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho.“ (Ján 3,16)

Kristus ukrižovaný za naše hriechy, Kristus vzkriesený z mŕtvych, Kristus vzatý do neba – to je veda o spasení, o ktorej máme uvažovať a učiť druhých.

Bol to Kristus
„On, hoci mal Božiu podobu a svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za ulúpenú, zriekol sa tejto hodnosti, keď vzal na seba podobu otroka, stal sa podobný ľuďom a zjavil sa ako človek, ponížil sa, a stal sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži.“ (Fil 2,6-8)

„Je to Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po pravici Božej...“ (Rim 8,34) „A preto môže aj dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral.“ (Žid 7,25)

„Veď máme nie veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale veľkňaza, ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale bez hriechu.“ (Žid 4,15)

Nesmierny dar
Kristus je dar. Prostredníctvom neho prijímame požehnania a Boh nás obdarováva svojou dobrotou. Každý kvet krásnej farby a vône je stvorený pre naše potešenie vďaka nemu. On stvoril slnko, mesiac i každú hviezdu, (301) ktorá žiari na oblohe. Každá kvapka dažďa i každý lúč slnka, ktorý dopadne na náš nevďačný svet, je dôkazom Božej lásky (424) v Kristovi. V dare Božieho jednorodeného Syna máme všetko. Zomrel na kríži, aby všetky tie dary mohli patriť človeku.

„Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími dietkami.“ (1 Ján 3,1)

„Od vekov to nikto neslýchal ani nepočul, oko nevídalo Boha okrem teba, ktorý by tak nakladal s tými, ktorí naň čakajú.“ (ROH Iz 64,4; ECAV Iz 64,3)

Poznanie, ktoré mení
Poznať Boha, ako ho zjavil Kristus, musí každý, kto je spasený. Je to poznanie, ktoré mení charakter a pretvára človeka na Boží obraz. Celou bytosťou prenikne duchovná sila od Boha.

„Keď my všetci s odhalenou tvárou pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na ten istý obraz zo slávy do slávy.“ (2 Kor 3,18) (425)

O svojom vlastnom živote Spasiteľ povedal: „Ja som zachoval prikázania svojho Otca.“ (Ján 15,10) „Nenechal ma samotného, pretože ja robím vždy to, čo sa jemu páči.“ (Ján 8,29) Boh chce, aby Kristovi nasledovníci žili tak, ako žil on, keď mal ľudskú prirodzenosť. V jeho sile máme žiť čistým a šľachetným životom.

Pavel hovorí: „Preto sa na kolenách skláňam pred Otcom, od ktorého má meno každý rod na nebi i na zemi, aby vám svojím Duchom dal mocne zosilnieť na vnútornom človeku podľa bohatstva svojej slávy, a aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste tak zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.“ (Ef 3,14-19)

„A preto aj my, odo dňa, keď sme to počuli, neprestávame sa za vás modliť a prosiť, aby ste vo všetkej múdrosti (302) a duchovnej rozumnosti boli naplnení poznaním jeho vôle, aby ste žili hodní Pána a páčili sa mu vždy, keď budete prinášať ovocie v každom dobrom skutku a hlbšie poznávať Boha, keď budete všemožne posilňovaní silou jeho slávy ku každej vytrvalosti a trpezlivosti.“ (Kol 1,9-11)

Boh nás nabáda osvojiť si toto poznanie. V porovnaní s ním je všetko ostatné márne a zbytočné. (426) (303)