Rodina

Keď Boh stvoril Adama a Evu, zveril im vládu nad celým svetom. (1 Moj 1,26; 2,15) Stvoril prvú rodinu, prvý zbor a položil základy ľudskej spoločnosti. Spoločnosť teda spočívala na manželstve a rodine. Pretože boli jediní obyvatelia zeme, Boh im prikázal: „Ploďte sa a množte sa, a naplňte zem, podmaňte si ju.“ (1 Moj 1,28)

Zo svetovej populačnej štatistiky vyplýva, že neobývaná zem už nevolá po naplnení a podmanení. Kresťanskí manželia, ktorí sa rozhodnú mať deti, sú stále povinní vychovávať ich podľa Pánových pokynov a rád. Skôr ako sa manželia pre deti rozhodnú, mali by sa zamyslieť nad Božím ideálom rodiny.

Rodičia

1. Otec. Písmo ukladá manželovi a otcovi zodpovenosť byť hlavou a kňazom domácnosti. (Kol 3,18-21; 1 Pet 3,1-8) Stáva sa predobrazom Krista, Hlavy cirkvi. „Lebo muž je hlavou ženy ako je aj Kristus hlavou cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby sám pripravil cirkev slávnu, na ktorej niet poškvrny, ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ (Ef 5,23-28)

Muž a žena „majú si byť navzájom ústupčiví. Božie slovo však dáva prednosť úsudku muža“, ak, pravda, nejde o záležitosť svedomia. 16 Muž má pritom osobnosť ženy plne rešpektovať.

Tak ako Kristus preukázal láskyplnú vládu, ktorá v službe lásky šla na kríž, aj manžel sa má správať obetavo. „Kristova vláda je smernicou (303) múdrosti a lásky a ak muži spĺňajú povinnosti voči svojim ženám, potom svoju autoritu prejavia rovnako ohľaduplne, ako ju Kristus prejavil voči cirkvi. Ak muža ovláda Duch Kristov, podriadenosť prinesie žene pokoj a požehnanie, pretože bude od nej žiadať len to, čo je v záujme dobra, a v miere, v akej Kristus žiada podriadenosť od cirkvi... Mužovia by mali uvažovať o Kristových slovách a nestarať sa o to, do akej miery musí byť žena podriadená. Muž má dbať o to, aby svojím zmýšľaním nasledoval Krista, aby bol očisteným, ohľaduplným a spôsobilým správcom svojej domácnosti.“ 17

„Otec, kňaz domácnosti, podobne ako Abrahám, hneď zrána zhromaždí členov rodiny a zverí ich do Božej opatery. Večer bude s nimi chváliť Pána a ďakovať mu za prijaté požehnania. Táto rodinná pobožnosť bude putom, ktoré všetkých spája, je to čas, keď sa v rodine dáva prednosť Bohu.“ 18

Rozumný otec trávi čas so svojimi deťmi. Dieťa sa môže naučiť od otca ctiť si a milovať matku, milovať Boha, chápať význam modlitby, vážiť si iných ľudí, získavať zručnosť v práci, umenie uskromniť sa, milovať v prírodu i celé Božie stvorenie. Ak však otec nie je nikdy doma, dieťa túto prednosť a radosť nepozná.

2. Matka. Okrem spoločenstva s Bohom tým najužším pozemským pojivom je materské puto. „Ani kráľ na svojom tróne nemá vznešenejšie poslanie ako matka. Matka je kráľovnou vo svojej domácnosti. Má možnosť stvárňovať povahu svojich detí, aby boli uspôsobené pre vznešenejší, večný život. Ani anjel by si nemohol žiadať vznešenejšie poslanie – matka svojou prácou slúži Bohu... Mala by si uvedomiť hodnotu svojej práce a prijať Božiu pomoc, aby mohla odolávať pokušeniu prispôsobovať sa svetu. Jej práca má cenu v živote časnom i večnom.“ 19

Niekto v rodine musí niesť hlavnú zodpovednosť za formovanie povahy detí. Výchovu detí nemožno prenechať náhode, ani odkázať niekomu inému, pretože s dieťaťom nemôže nikto cítiť tak ako jeho rodičia. Boh stvoril matku tak, aby mohla dieťa nosiť vo vlastnom tele, kojiť ho, vychovávať ho a milovať ho. Ak matka chce a nie je v krajnej finančnej tiesni, alebo nie je v živote osamelá, 20 potom má prednosť byť so svojimi deťmi po celý deň a môže sa tešiť z toho, že ich povahu s pomocou Stvoriteľa stvárňuje pre večnosť.

„Jeden z manželov by mal za svoje zamestnanie považovať rodinu... Brať na seba povolanie matky a manželky je v 20. storočí rozprávkovo zriedkavé životné povolanie a veľmi náročná práca. Márne úsilie? Nevďačná robota? Nedôstojné otroctvo? Naopak, je to najvzrušujúcejšia možnosť ako zmeniť smer, zachrániť ľudstvo, ovplyvniť dejiny, urobiť niečo, čo sa pocíti a počuje v stále širších kruhoch. 21

V starozmluvných dobách meno znamenalo stručnú výpoveď o jeho (304) nositeľovi. Eva dostala svoje meno po páde do hriechu. (1 Moj 3,20) Keďže sa mala stať matkou ľudstva, jej meno (hebr. Chava) sa odvodilo od slova „život“ (hebr. chaj). To svedčí o mimoriadne čestnom postavení, ktoré má v dejinách ľudstva.

Tak ako plodenie detí nebolo výlučným právom Adama či Evy, nebolo ním ani rodičovstvo. Mala tu byť rovnaká zodpovednosť. A tak by to malo byť aj dnes nielen pri plodení detí, ale aj pri ich výchove. Každý rodič má určité povinnosti a tie treba splniť ako Pánovi. „Dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života.“ (Ž 127,3)

Deti

1. Prednosť. Okrem odovzdávania sa Bohu i sebe navzájom rodičia nemajú nijaké vyššie poslanie, než je zodpovednosť voči svojim deťom. Ich záujmy musia uprednostniť pred svojou kariérou a pohodlím. Deti neprišli na svet z vlastnej vôle, a treba im umožniť ten najlepší možný štart do života. Už pred narodením by malo byť blaho dieťaťa na prvom mieste, pretože prenatálne vplyvy významne pôsobia na duchovné, duševné i telesné zdravie človeka. 22

2. Láska. Rodičovská láska má byť bezpodmienečná a obetavá. Aj keby ju deti nikdy nemohli úplne opätovať, túto lásku potrebujú, ak majú mať správnu predstavu o sebe a ak majú byť celoživotne citovo zdravé. Deti, ktoré si lásku musia vymáhať, alebo sa cítia byť odvrhnuté či menejcenné, vynasnažia sa vynútiť si rodičovskú lásku nežiaducim správaním, ktoré sa v nich hlboko zakorení a stane sa návykom. 23

Deti, ktoré sa môžu na lásku svojich rodičov spoľahnúť, budú voči iným ľuďom ústretové. Naučia sa dávať i prijímať. Pochopia, že existuje dobrý dôvod nežiť len sebecky. Deti sa pri svojom vývoji môžu naučiť oslavovať Boha.

3. Odovzdanie. Kresťanskí rodičia majú zasvätiť svoje deti Božej službe pokiaľ možno krátko po narodení. V adventistických zboroch takéto zasvätenie sprevádza jednoduchý obrad, pri ktorom rodičia pred zhromaždením modlitbou predstavujú svoje deti Bohu, ako keď mu Jozef a Mária v chráme predstavili Ježiša. (Luk 2,22-39) Takto začína dieťa žiť ako člen širšej duchovnej rodiny.

Členovia zhromaždenia sa teda zúčastňujú spoločenského a duchovného rozvoja novorodenca ako Božieho dieťaťa a súčasť Kristovho tela.

Pri tomto obrade sa aj sami rodičia posväcujú, aby dieťa vychovávali podľa Pánovej vôle tak, aby sa v ňom utváral Boží obraz. V snahe o to budú rodičia pravidelne privádzať svoje deti do detskej sobotnej školy a do zhromaždenia, aby sa ich ratolesti stali časťou Kristovho tela už v útlom veku. Keď potom dieťa dosiahne školský vek, rodičia a cirkev vynaložia všetko úsilie, aby sa mu umožnila kresťanská (305) výchova, ktorá bude aj naďalej v dieťati utvrdzovať lásku k Pánovi.

4. Stálosť. Duchovná výchova zo strany rodičov je trvalý proces, ktorý prebieha v každom úseku života dieťaťa. „Budeš ich [Pánove prikázania] vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami a napíšeš ich na veraje svojho domu a na bránu.“ (5 Moj 6,7-9; 11,18)

Na dieťa vplýva celková atmosféra domova. Rodičia nemôžu sprostredkovať dostatok duchovnosti len rodinnými pobožnosťami. Tá musí plynúť z ich stálej dôvery v Ježiša. Musí sa prejavovať v ich životnom štýle, v obliekaní, ba aj v úprave domáceho prostredia. Pre kresťanský život dieťaťa je dôležité, aby Boha poznalo ako milujúceho Otca.

5. Učiť sa poslušnosti. „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neuchýli z nej.“ (Prísl 22,6) Čo znamená takáto výchova? Disciplína zahrňuje oveľa viac než len trest. Trest sa obvykle týka minulosti, disciplína smeruje do budúcna. Disciplína je učenícky proces, v ktorom mladý človek od rodičov dostáva výcvik, usmernenie a príklad. To znamená, že si osvojuje dôležité zásady, ako je vernosť, pravda, spravodlivosť, dôslednosť, trpezlivosť, poriadok, milosrdenstvo, veľkodušnosť a pracovitosť.

Keď sa deti zavčasu učia poslúchať svojich rodičov, nebudú mať potom v živote s autoritou nijaký problém. Dôležité je však aj to, aký druh poslušnosti získajú. Pravá poslušnosť nevzniká z donútenia, tá vyviera znútra. Tajomstvo poslušnosti tohto druhu spočíva v znovuzrodení.

„Človek, ktorý sa pokúša zachovávať Božie prikázanie preto, že to pokladá za svoju povinnosť, alebo že sa to od neho vyžaduje, nikdy nebude mať z poslušnosti radosť. On vlastne neposlúcha... Pravá poslušnosť je vonkajším prejavom vnútornej zásady. Vyviera z lásky k spravodlivosti, z lásky k Božiemu zákonu. Podstatou všetkej spravodlivosti je vernosť nášmu Vykupiteľovi. Tá nás povedie k tomu, že budeme konať správne, pretože je to správne – pretože konať správne sa Bohu páči.“ 24

6. Život v spoločnosti a rozvoj reči. V rodine sa deti ako členovia ľudského rodu stávajú spoločenskými bytosťami so všetkými zodpovednosťami a prednosťami. Zospoločenšťovanie (socializácia) je proces, v ktorom deti nadobúdajú základné vedomosti a skúsenosti, ktoré im majú pomôcť zapojiť sa do spoločnosti a žiť v nej. S rečou a s jej komunikačnými odtieňmi sa dieťa zoznamuje od začiatku. Reč v domácnosti vyžaduje pozorný výber slov, má byť totiž prejavom Božej povahy. Dieťa by malo v rodine často počuť radostné, prirodzené prejavy lásky a chválorečenia Bohu. (306)

7. Pohlavná identita. Zdravé vzťahy medzi obidvoma pohlaviami v ucelenom systéme rodiny pomáhajú deťom, aby sa naučili žiť v spoločnosti ako muž a žena. Dospelí ich majú vhodne a primeraným spôsobom poučiť o význame sexuality. Ich úlohou je aj deti chrániť pred sexuálnym zneužitím.

8. Poznávanie hodnôt. Základným spoločenským poslaním domova je oboznámiť deti s hodnotami, ktoré rodina uznáva. Nie vždy sa hodnoty v rodine uznávané zhodujú s jej náboženskými predstavami. Rodičia môžu tvrdiť, že určité náboženské zásady zastávajú, ale hodnoty, ktoré deťom predstavujú, sa môžu so zásadami rozchádzať. Je dôležité, aby rodičia boli dôslední.

Rozšírená rodina. Manželstvo je podľa Božieho zámeru výlučné. Vo vysoko rozvinutej spoločnosti sa zriedkakedy stretávame s rozšírenými rodinami, kde by v tesnej blízkosti vedľa seba žili starí rodičia, súrodenci, prípadne ďalší príbuzní. Tým, čo žijú ďaleko od svojich milých, alebo nemajú nijakých príbuzných, cirkevná rodina môže pomôcť, aby našli pravé vedomie vlastnej hodnoty a spolupatričnosti. Tu môžu aj osamelí rodičia nájsť útulné miesto, aby svojou láskou a jemnocitom mohli podoprieť svoje deti. Zbor môže poskytnúť vhodné vzory správania, ktoré práve v domácnosti chýbajú.

Z príkladov láskavého prístupu k starým ľuďom v zhromaždení môžu sa deti naučiť úctivosti. A starších môže blažiť uspokojivý pocit, že našli dieťa, ktorému možno prejaviť láskavosť a potešiť ho. „Ani keď zostarnem a zošediviem, neopúšťaj ma, Bože, kým neoboznámim s tvojím mocným ramenom všetky budúce pokolenia.“ (Ž 71,18)

Boh venuje zvláštnu pozornosť starším. Hovorí: „Ozdobnou korunou sú šediny, nachodia ju na ceste spravodlivosti.“ (Prísl 16,31) „Ja som až do vašej staroby ten istý, až do šedín vás budem nosiť. Ja som utvoril, ja aj dvíham, ja ponesiem aj zachránim.“ (Iz 46,4)

Slobodní členovia majú nájsť v cirkevnom zbore zvláštne prostredie, kde pocítia lásku a prívetivosť a kde to isté môžu prejaviť aj oni. Prostredníctvom cirkvi môžu poznať, že Boh sa o nich stará. „Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť.“ (Jer 31,3)

K „čistému náboženstvu“ patrí zvlášť starostlivosť o chudobných. (Jak 1,27; ROH 2 Moj 22,21; ECAV 2 Moj 22,20; 5 Moj 24,17; 26,12; Prísl 23,10; Iz 1,17) Cirkevná rodina má zvláštnu príležitosť poskytnúť útočisko, útulok, prístrešie, spoločenské prostredie tým, čo nemajú rodinu. Veriaci sa môžu ujať každého člena a zahrnúť ho do spoločenstva, ktoré má byť podľa Kristových slov znamením pravého kresťanstva. (Ján 17,20-23) (307)

Obrátenie
Keďže rodina je vlastne dušou cirkvi a spoločnosti, poslaním kresťanskej rodiny je získať a udržať jej členov pre Pána. Posledné verše Starej zmluvy sú proroctvom o tom, čo sa stane pred Pánovým návratom: „Posielam vám proroka Eliáša, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a hrozný. On obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom.“ (ROH Mal 4,5.6; ECAV Mal 3,23.24) Zatiaľ čo sa dnes mnohé sily snažia rodinu rozložiť, Boh vyzýva k jej opätovnému zjednoteniu, utuženiu, obráteniu a k obnove. Tie rodiny, ktoré jeho výzvu uposlúchnu, získajú moc, ktorá podá dôkaz ozajstného kresťanstva. Cirkevné zbory z takých rodín porastú a mládež ich neopustí. Ukážu svetu jasný Boží obraz.