Poznanie Boha

Mnohé teórie, pokúšajúce sa Boha vysvetliť, a mnohé dôvody pre a proti jeho existencii svedčia o tom, že na Božie tajomstvo ľudský rozum nestačí. Úsilie poznať Boha len na základe ľudskej múdrosti sa podobá snahe zväčšujúcim sklom skúmať hviezdne sústavy. Preto je mnohým ľuďom Boh tajomstvom a Božia múdrosť „skrytou múdrosťou“. „Nik z kniežat tohto sveta ju nepoznal. Veď keby ju boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy.“ (1 Kor 2,7.8)

Jedným z najdôležitejších prikázaní Písma je milovať „Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“. (Mat 22,37; pozri 5 Moj 6,5) Nemôžeme milovať niekoho, o kom nič nevieme, a predsa nemôžeme prebádať Božie hlbiny. (Jób 11,7) Ako teda máme poznať a milovať Stvoriteľa?

Boh sám sa dáva poznať. Boh vie o kritickej situácii človeka, preto sa vo svojej láske a v zľutovaní sklonil k nám prostredníctvom Písma. Z neho vieme, že „kresťanstvo nie je záznam o tom, ako človek hľadá Boha, ale výsledok Božieho sebazjavenia a Božích zámerov s človekom“. 1 Zmyslom tohto sebazjavenia je premostiť priepasť medzi odbojným svetom a starostlivým Bohom. (17)

Hĺbka Božej lásky k nám sa najviac prejavila v jej vrcholnom zjavení, ktorým je Ježiš Kristus, Boží Syn. Prostredníctvom Ježiša môžeme poznať Otca. Ján napísal: „Prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého.“ (1 Ján 5,20)

Ježiš povedal: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Ján 17,3)

Toto je radostná zvesť. Aj keď Boha nemožno poznať úplne, Písmo umožňuje poznať ho prakticky, a to nám pre spasiteľný vzťah s ním celkom stačí.

Spôsob poznania Boha. Na rozdiel od iného poznania je poznanie Boha práve tak záležitosťou srdca ako mozgu. Týka sa celej bytosti človeka, nielen jeho rozumu. Potrebná je otvorenosť Duchu Svätému a ochota konať Božiu vôľu. (Ján 7,17; pozri Mat 11,27) Ježiš povedal: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mat 5,8)

Neveriaci ľudia teda nemôžu chápať Boha. Pavel sa pýta: „Kde je múdry? Kde zákonník? A kde škriepnik tohto veku? Či Boh neobrátil múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Keďže teda svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom zvesti.“ (1 Kor 1,20.21)

Spôsob, ktorým sa učíme poznávať Boha z Písma, sa líši od všetkých ostatných metód poznávania. O Bohu nemožno uvažovať ako o objekte analytického skúmania. Poznávať Boha znamená podriadiť sa autorite jeho sebazjavenia – Písmu. Keďže Písmo vykladá samo seba, treba sa podriadiť zásadám a metódam, ktoré ponúka. Bez týchto biblických smerníc Boha poznať nemožno.

Prečo toľkí ľudia Kristovej doby Božie sebazjavenie v Ježišovi nepostrehli? Keďže sa pri skúmaní Písma nedali viesť Duchom Svätým, nesprávne vykladali Božie posolstvo a ukrižovali svojho Spasiteľa. Nešlo o problém rozumový. Temnota v srdci im zatemnila aj myseľ a koniec takého stavu je večné zahynutie.

Božia existencia
Poučenie o Božej existencii možno čerpať z dvoch hlavných zdrojov: z knihy prírody a z knihy zjavenia.

Dôvody zo stvorenia. O Bohu sa môže každý dozvedieť z posolstva prírody a ľudskej skúsenosti. Dávid napísal: „Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk.“ (Ž 19,1) Ján potvrdil, že Božie zjavenie, vrátane prírody, osvecuje každého človeka. (Ján 1,9) Apoštol Pavel hovorí: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a Božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí.“ (Rim 1,20)

O Božej existencii svedčí aj ľudské správanie. Apoštol Pavel videl v aténskom uctievaní „neznámeho boha“ určitý dôvod veriť v Boha. Povedal: „Čo teda uctievate, hoci nepoznáte, to vám (18) ja zvestujem.“ (Sk 17,23) Pavel upozornil aj na to, že správanie nekresťanov vydáva svedectvo o „ich svedomí“, a pripomenul, že Boží zákon majú napísaný „vo svojich srdciach“. (Rim 2,14.15) Určité tušenie existencie Boha možno pozorovať aj u tých, čo nemajú prístup k Písmu. Toto všeobecné zjavenie Boha viedlo k viacerým klasickým rozumovým dôvodom viery v Božiu existenciu. 2

Dôvody z Písma. Písmo Božiu existenciu nedokazuje, predpokladá ju. Hneď vstupný text oznamuje: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (1 Moj 1,1) Písmo predstavuje Boha ako stvoriteľa, udržiavateľa a vládcu celého stvorenstva. Božie zjavenie prostredníctvom stvorenia je také mocné, že pre ateizmus nieto nijakého ospravedlnenia. Ten je dôsledkom odmietania Božej pravdy a pochádza z mysle, ktorá popiera dôvody pre Božiu existenciu. (Ž 14,1; Rim 1,18-22.28)

Existuje dosť dôvodov pre vieru v Božiu existenciu na presvedčenie každého, kto sa úprimne snaží poznať pravdu o Bohu. Predpokladom je však viera: „Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu, lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Žid 11,6)

Viera v Boha však nie je slepá. Opiera sa o postačujúce dôvody Božieho zjavenia v celom Písme i v prírode.

Boh Písma
Písmo zjavuje podstatné vlastnosti Boha v jeho menách, v jeho pôsobení a v jeho vlastnostiach.

Božie mená. V časoch, keď sa písali biblické knihy, mená a názvy boli práve také dôležité, ako sú na Blízkom východe a v Oriente dodnes. Tam sa meno pokladá za výraz charakteru nositeľa mena, jeho pravej povahy a totožnosti. Dôležitosť Božích mien, ktoré poodkrývajú Božiu podstatu, povahu a vlastnosti, vynikne z Božieho prikázania: „Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo.“ (2 Moj 20,7) Dávid vyzýva „ospevovať meno Hospodina najvyššieho“. (Ž 7,18) „Sväté a hrozné je jeho meno.“ (Ž 111,9) „Nech chvália meno Hospodinovo, lebo jedine jeho meno je vyvýšené.“ (Ž 148,13)

Hebrejské mená El a Elohim („Boh“) zjavujú božskú moc a Boha predstavujú ako silného a mocného, ako Boha stvorenia. (1 Moj 1,1; 2 Moj 20,2; Dan 9,4) Mená Eljon („Najvyšší“) a El Eljon („Boh najvyšší“) majú na zreteli Božie zvrchované postavenie. (1 Moj 14,18-20; Iz 14,14) Adonaj („Pán“) predstavuje Boha ako všemohúceho vládcu. (Iz 6,1; Ž 35,23) Uvedené mená zdôrazňujú majestátnu a transcendentnú povahu Boha.

Iné mená zjavujú Božiu ochotu vstúpiť do určitého vzťahu s ľuďmi. Mená Šaddaj („Všemohúci“) a El Šaddaj („Boh všemohúci“) predstavujú (19) všemohúceho Boha, zdroj požehnania a blaha. (2 Moj 6,3; Ž 91,1) Meno Jahve 3 („Hospodin“, „Pán“) zdôrazňuje Božiu zmluvnú vernosť a milosť. (2 Moj 15,2.3; ROH Hoz 12,4.5; ECAV Hoz 12,5.6) V 2 Moj 3,14 Jahve predstavuje sám seba ako „Som, ktorý som“ alebo „Budem, ktorý budem“, čím je naznačený jeho nemeniteľný vzťah k jeho ľudu. Boh sa príležitostne zjavuje aj dôvernejšie – ako „Otec“, (5 Moj 32,6; Iz 63,16; Jer 31,9; Mal 2,10) ktorý Izraelcov volá: „môj syn“ a „môj prvorodený syn“. (2 Moj 4,22; pozri 5 Moj 32,19)

Okrem názvu Otec majú novozmluvné Božie mená rovnaký význam ako Božie mená starozmluvné. V Novej zmluve Ježiš používal názov Otec, aby nás uviedol do úzkeho a osobného vzťahu s Bohom. (Mat 6,9; Mar 14,36; pozri Rim 8,15; Gal 4,6)

Božie pôsobenie. Pisatelia Biblie venujú viac času opisu pôsobenia Boha než otázkam o jeho bytí. Predstavený je ako stvoriteľ, (1 Moj 1,1; Ž 24,1.2) udržiavateľ sveta, (Žid 1,3) vykupiteľ a spasiteľ, (5 Moj 5,6; 2 Kor 5,19) ktorý sa stará o konečný údel ľudstva. Robí plány, (Iz 46,11) predpovedá (Iz 46,10) a sľubuje. (5 Moj 15,6; 2 Pet 3,9) Odpúšťa hriechy, (2 Moj 34,7) a preto si zasluhuje našu úctu. (Zj 14,6.7) Písmo zjavuje Boha ako vládcu: „Kráľa vekov, nesmrteľného, neviditeľného, jediného Boha...“ (1 Tim 1,17) Jeho činy potvrdzujú, že je to Boh osobný.

Božie vlastnosti. Pisatelia Biblie okrem toho informujú o podstate Boha svedectvami o jeho božských vlastnostiach.

Božie neprenosné vlastnosti sú tie aspekty jeho božskej podstaty, ktoré nepatria stvoreným bytostiam. Boh je sám sebou existujúci, pretože má „život v sebe“. (Ján 5,26) Je nezávislý čo do vôle (Ef 1,5) a moci. (Ž 115,3) Je vševediaci, pozná všetko, (Jób 37,16; Ž 139,1-18; 147,5; 1 Ján 3,20) pretože, ako Alfa i Omega (Zj 1,8) pozná koniec od začiatku. (Iz 46,9-11)

Boh je všadeprítomný, (Ž 139,7-12; Žid 4,13) transcenduje celý priestor. A predsa je úplne prítomný v každej časti vesmíru. Je večný, (Ž 90,2; Zj 1,8) presahuje hranice času, a predsa je úplne prítomný v každom časovom okamihu.

Boh je plnosť moci, je všemohúci. Skutočnosť, že mu nič nie je nemožné, nás uisťuje, že splní, čokoľvek si umieni. (Dan 4,22.32; Mat 19,26; Zj 19,9) Je nemenný – t.j. nezmeniteľný – lebo je dokonalý. Hovorí: „Ja som Pán, nemením sa.“ (Mal 3,6; pozri Ž 33,11; Jak 1,17) Keďže tieto vlastnosti v istom zmysle definujú Boha, sú neprenosné.

Božie prenosné vlastnosti vychádzajú z jeho milujúceho záujmu o ľudstvo. Patrí k nim láska, (Rim 5,8) milosť, (Rim 2,24) milosrdenstvo, (Ž 145,9) trpezlivosť, (2 Pet 3,15) svätosť, (Ž 99,9) spravodlivosť, (Ezd 9,15; Ján 17,25) právo (Zj 22,12) a pravda. (20) (1 Ján 5,20) Tieto dary však prichádzajú len s Darcom samotným.