„„Keď sa Ježiš narodil v judskom Betleheme za čias kráľa Herodesa, tu hľa, prišli do Jeruzalema mudrci z východu. Pýtali sa: Kde je ten narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mat 2,1.2).
Mudrci od východu boli vlastne myslitelia. Vo svojom národe patrili k početnej a vplyvnej vrstve ľudí vznešeného rodu bohatých a vzdelaných. Mnohí spomedzi nich zneužívali ľahkovernosť ľudu. Iní boli poctiví, ktorí skúmali prejavy Božej prozreteľn
„Boh je láska“ (1 Ján 4,16). Jeho podstatou a jeho zákonom je láska. Vždy to tak bolo a vždy aj bude. „Je vyvýšený a vznešený, obyvateľ večnosti“; jemu „patria cesty večnosti“. On sa nemení. Uňho „niet premeny ani zatienenia v odvrátení“ (Iz 57,15; Hab 3,6; Jak 1,17).
Každý prejav tvorivej sily je výrazom nekonečnej lásky. Božia vláda zahŕňa v sebe hojnosť požehnania pre všetky stvorené bytosti. Žalmista napísal:
„Potom vystúpil na vrch, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mar 3,13.14).
V tôni stromov na úbočí vrchu neďaleko Galilejského jazera Kristus povolal dvanástich apoštolov; a tu odznela aj jeho známa Reč na vrchu. Ježišovým obľúbeným prostredím boli polia a vrchy; častejšie totiž učieval pod šírym nebom než v chráme a v synagógach. Veď ani do jednej z nich by sa neboli vošli zástupy, ktoré ho nasle
Ježiš po stretnutí s farizejmi odišiel z Kafarnauma cez Galileu do vrchovatej krajiny na hraniciach Fenície. Smerom na západ mohol vidieť v nížine staré mestá Týr a Sidon, ich pohanské chrámy, veľkolepé paláce, trhoviská a prístavy s množstvom lodí. V pozadí sa modralo Stredozemné more; za jeho diaľavy mali poslovia evanjelia niesť radostnú zvesť do centier svetovej ríše. Nebol tu ešte čas. Ježiš mal teraz pripraviť svojich učeníkov na ich poslanie. Dúfal, že v tomto kraji nájde žiaduci odpočinok, ktorý
„Nazvú jeho meno Immanuel... s nami Boh“ (Mat 1,23). „Osvietenie známosti Božej slávy“ sa prejavilo „v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6). Ježiš Kristus bol od večnosti jedno s Otcom; bol „Božím obrazom“, obrazom Božej veľkosti a velebnosti, „odbleskom slávy Boha“. Svetu prišiel zjaviť práve túto Božiu slávu. Hriechom zatienenú zem chcel osvietiť svetlom Božej lásky – byť „Bohom s nami“. Preto o ňom prorok povedal: „Nazvú jeho meno Immanuel.“
Často sa používa pojem sebazabitie. Pokladáme za dôležité oddeliť význam tohto pojmu od samovraždy. Sebazabitie nastáva vtedy, ak človek nemal v úmysle usmrtiť sa a smrť nastala skôr náhodne. Príčinou je napríklad neopatrnosť, podcenenie nebezpečenstva, alebo samovražedný pokus, ktorý bol ukončený neúmyselne dokonalou samovraždou.( Kafka a kol. 1992)
Podľa Vágnerov pri sebazabití chýba vedomý úmysel zomrieť. Človek, ktorý takto jednal ,,nebol schopný primerane hodnotiť dôsledky svojh
Stál tam. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Moje srdce začalo búchať rýchlejšie ako inokedy. Vysoký, hnedovlasý, zelenooký chalan v modrých džínsoch a tmavozelenej košeli. Obišla som okolo neho, pozrela som sa do jeho krásnych očí a v duchu som si povedala: „ Aký zlatý chalan!“ Pozerala som sa na neho s otvorenými ústami. „ Čo to robím?“ pýtala som sa samej seba a dúfala, že mi pohľad opätuje. O pár minút môj zamilovaný pohľad prerušila neznáma osôbka: „Poď, ideme do triedy!“. Posadali sme si a
V Písme svätom nachádzame len málo pochvalných výrokov o človekovi. Len málo biblických textov hovorí o cnostiach aj tých najlepších ľudí sveta. Je v tom poučný zámer. Nech už človek má akékoľvek dobré vlastnosti, vždy sú to Božie dary. Všetky dobré skutky ľudí konala ich prostredníctvom Božia milosť skrze Krista. Keďže ľudia majú všetko od Boha, jemu patrí sláva za všetko, čo smú vykonať, alebo čím sú. Každý človek je len nástrojom v Božích rukách. Okrem toho z biblických dejín vieme, ž
Len čo sa Dávid ujal vlády v Izraeli, začal hľadať vhodnejšie miesto na výstavbu hlavného mesta svojej krajiny. Za budúce stredisko svojho kráľovstva vybral miesto vzdialené dvadsať míľ od Chebrónu. Keď Józua viedol izraelské vojská cez Jordán, toto miesto sa volalo Sálem. Neďaleko odtiaľ Abrahám prejavil svoju vernosť Bohu. Osemsto rokov pred Dávidovou korunováciou na tomto mieste býval Melchisedek, knieža najvyššieho Boha. Miesto malo jedinečnú polohu, nachádzalo sa uprostred krajiny a chránili ho okolité
Radostné dni Kristovej služby v Galilei zatemnil tieň. Obyvatelia Nazareta Spasiteľa zavrhli. Vraveli: „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mat 13,55).
Ježiš sa v detstve i v mladom veku zúčastňoval bohoslužieb aj so svojimi bratmi v nazaretskej synagóge. Len čo začal verejne pôsobiť, nebýval s nimi. No oni dobre vedeli, čo sa s ním deje. Keď prišiel opäť medzi nich, ich záujem a očakávanie naplno ožili. Videl známe podoby a tváre tých, ktorých poznal z detských čias. Bola tu jeho matka, bratia a ses
Asi štyridsať dní po narodení Ježiša Jozef a Mária ho vzali do Jeruzalema, aby ho „predstavili Pánovi“ a priniesli obeť (Luk 2,22). Tak to nariaďoval židovský zákon a Kristus ako zástupca človeka musel byť podriadený zákonu do všetkých podrobností. Aj vykonaná obriezka bola záväzkom jeho poslušnosti zákonu.
Zákon požadoval, aby matka obetovala jednoročného baránka na zápalnú obeť a holúbka alebo hrdličku na obeť za hriech. Ak šlo o chudobných rodičov, ktorí nemohli priniesť baránka, z
Z rímskych úradníkov boli v Palestíne najnenávidenejší publikáni. Príčinou neustálej roztrpčenosti a podráždenosti Židov bola skutočnosť, že dane im ukladala cudzia vláda, čo im pripomínalo stratu nezávislosti. A vyberači daní neboli len nástrojmi rímskeho útlaku, ale aj vydieračmi, ktorí sa svojvoľne obohacovali na úkor ľudu. Na Žida, ktorý tento úrad z rúk Rimanov prijal, sa hľadelo ako na zapredanca cti vlastného národa. Pohŕdali ním ako odpadlíkom a zaradili ho medzi najväčších podliakov spoloč
Adamovi synovia Kain a Ábel mali značne odlišné povahy. Ábel bol verne oddaný Bohu a v Stvoriteľovom zaobchádzaní s hriešnikmi videl spravodlivosť a milosť a bol vďačný za nádej vykúpenia. Naproti tomu Kaina ovládali myšlienky vzbury. Reptal proti Bohu, že za Adamov hriech zlorečil zemi i ľuďom. Oddával sa zvráteným predstavám, ktoré satana doviedli k pádu. Ovládala ho ctibažnosť a pochybnosti o Božej spravodlivosti a moci.
Ako pred nimi Adam, aj oni museli byť podrobení skúške, aby sa ukázalo
Židia pokladali dvanásty rok života detí za rozhranie medzi detským a mládeneckým vekom. Po dovŕšení tohto roka sa hebrejský chlapec volal synom zákona alebo synom Božím. To mu poskytovalo zvláštne príležitosti získať náboženské vzdelanie a od neho sa očakávalo, že sa bude zúčastňovať posvätných slávností a obradov. Ježiš ako chlapec navštívil Jeruzalem práve podľa tohto zvyku. Ako všetci zbožní Izraelci aj Jozef a Mária prichádzali sem každoročne na Veľkú noc, a keď Ježiš dosiahol patričný
Dávid a jeho muži sa nezúčastnili boja medzi Saulom a Filištíncami, hoci na bojisku boli na strane kráľových nepriateľov. Keď sa obe vojská pripravovali na boj, Izajov syn bol vo veľmi tiesnivej situácii. Predpokladalo sa, že bude bojovať na strane Filištíncov. Keby však počas boja určené miesto opustil a z bojiska by odišiel, bol by to prejav nielen zbabelosti, ale aj nevďačnosti a zrady voči Achíšovi, ktorý ho chránil a dôveroval mu. Taký čin by ho zhanobil a vystavil ešte väčšiemu hnevu nepriateľov, než
Saul si po víťazstve nad Goliášom nechal Dávida pri sebe a nedovolil mu, aby sa mohol vrátiť do domu svojho otca. Tak sa stalo, že „duša Jonatánova sa spojila s dušou Dávidovou. Jonatán si ho zamiloval ako seba samého“. Jonatán a Dávid sa tak spriatelili, že kráľov syn „vyzliekol plášť, ktorý mal na sebe, dal ho Dávidovi, ako i svoje rúcho a meč i svoj luk a opasok“ (1 Sam 18,1.4). Pri všetkých významných a zodpovedných úlohách, ktoré boli Dávidovi postupne zverované, Dávid zostával skromným a ľud
Niekoľko míľ južne od Jeruzalema, „mesta veľkého kráľa“, leží Betlehem a v ňom sa Izajovi narodil syn Dávid. O viac ako tisíc rokov neskôr tu v jasliach položenému malému Ježišovi prišli vzdať poctu mudrci od Východu. Stáročia pred príchodom Spasiteľa na betlehemských pahorkoch strážil Dávid stáda pasúcich sa oviec. Pritom si tento pastierik spievaval piesne, ktoré sám skladal. Príjemné tóny jeho harfy sprevádzali jeho mladý ľúbezný hlas. Hospodin si vyvolil Dávida a pri stádach oviec, v jeho inak
Galilejské jazero pozdravil úsvit nového dňa. Neúspešným nočným lovom unavení učeníci boli ešte vo svojich rybárskych člnoch na hladine jazera. Ježiš si prišiel na breh odpočinúť. Zavčas zrána tu hľadal pokoj pred zástupom, ktorý ho denne sprevádzal. Čoskoro sa však aj tu začali okolo neho schádzať ľudia. Náhle ich pribúdalo a tiesnili ho zo všetkých strán. Medzitým k brehu doplávali učeníci. Ježiš vstúpil do člna a Petrovi kázal, aby od brehu odrazil. Takto mohli všetci Ježiša lepšie vidieť a
Ján Krstiteľ bol prvým zvestovateľom Kristovho kráľovstva, no aj jeho prvým mučeníkom. Zbavili ho voľnosti, ktorú mal na púšti, odviedli ho od veľkých zástupov ľudí, ktorí lipli na jeho slovách, a zavreli ho medzi múry podzemného žalára. Uväznili ho v pevnosti Herodesa Antipasa. Značnú časť svojej služby trávil Ján na území východne od Jordánu, ktoré bolo pod správou tohto vládcu. Herodes sám rád počúval Jánovo kázanie. Tento roztopašný kráľ sa zachvieval pri výzvach k pokániu. „Lebo Herodes
„Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Vravel: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Mar 1,14.15).
Príchod Mesiáša sa najprv zvestoval v Judsku. Keď Zachariáš slúžil pred oltárom v jeruzalemskom chráme, bolo mu predpovedané narodenie jeho predchodcu. Na betlehemských kopcoch anjeli zvestovali, že sa narodil Spasiteľ. Do Jeruzalema ho prišli hľadať mudrci. Simeon a Anna svedčili o jeho božstve v chráme. „Jeruzalem a celá Judea“ nač