Dávid na úteku

Saul si po víťazstve nad Goliášom nechal Dávida pri sebe a nedovolil mu, aby sa mohol vrátiť do domu svojho otca. Tak sa stalo, že „duša Jonatánova sa spojila s dušou Dávidovou. Jonatán si ho zamiloval ako seba samého“. Jonatán a Dávid sa tak spriatelili, že kráľov syn „vyzliekol plášť, ktorý mal na sebe, dal ho Dávidovi, ako i svoje rúcho a meč i svoj luk a opasok“ (1 Sam 18,1.4). Pri všetkých významných a zodpovedných úlohách, ktoré boli Dávidovi postupne zverované, Dávid zostával skromným a ľud i kráľovská rodina si ho obľúbili.

„I tiahol Dávid všade, kam ho Saul posielal, a pritom si počínal rozumne, takže Saul ho postavil na čelo bojovníkov“ (1 Sam18,5). Dávid bol rozvážny a verný a bolo zrejmé, že ho sprevádza Božie požehnanie. Saul si občas uvedomoval, že vládnuť nad Izraelom už nestačí, a cítil, že kráľovstvo by bolo oveľa bezpečnejšie, keby mal niekoho pri sebe, kto dostáva pokyny od Hospodina. Takisto dúfal, že ak sa spojí s Dávidom, sám bude bezpečnejší. Keďže Dávid sa tešil Hospodinovej priazni a jeho ochrane, potom by jeho prítomnosť mohla ochrániť aj Saula, keby s ním šiel do boja.

Dávida zblížila so Saulom Božia prozreteľnosť. Na kráľovskom dvore mal Dávid možnosť zoznámiť sa s mnohým z toho, čo súvisí s jeho budúcim poslaním. Tam sa mu naskytla možnosť získať si aj dôveru ľudu. Príkoria, ktoré mu neskôr pripravil Saulov nepriateľský postoj, Dávida presvedčili, ako je vo všetkom závislý od Boha a že sa celou svojou vierou musí bezvýhradne spoľahnúť len na Boha. Dielom Božej prozreteľnosti bol aj Jonatánov priateľský vzťah k Dávidovi, pretože mal ochrániť život budúceho vládcu Izraela. Vo všetkom tom uskutočňoval Boh zámery svojej milosti s Dávidom a s izraelským národom. (649)

Saulov priateľský vzťah k Dávidovi však dlho netrval. Keď sa Saul a Dávid vracali z boja s Filištíncami, „vyšli ženy zo všetkých miest izraelských, spievali a tancovali pred kráľom Saulom s výskaním pri zvuku bubnov a cimbalov“. Niektoré z nich spievali: „Porazil Saul svojich tisíc“ a iné im v piesni odpovedali: „A Dávid svojich desaťtisíc.“ Kráľ začal na Dávida žiarliť. Hnevalo ho, že izraelské ženy vo svojich piesňach vyvyšujú Dávida nad neho. Namiesto toho, aby v sebe potlačil závisť, prejavil svoju slabú povahu a zvolal: (492) „Dávidovi dali desaťtisíc a mne len tisíc, už mu nič nechýba, len samé kráľovstvo“ (1 Sam 18,6-8).

Vážnym nedostatkom Saulovej povahy bola jeho túžba byť obľúbeným. Tento povahový rys ovládal všetko jeho správanie a zmýšľanie. Čokoľvek robil, konal z túžby po pochvale a sláve. Normou práva a bezprávia sa mu stala nízka úroveň populárnej obľuby. Ten, kto sa chce páčiť ľuďom a nesnaží sa páčiť predovšetkým Bohu, nie je spoľahlivý. Saulovi šlo predovšetkým o to, aby ľud mal o ňom dobrú mienku a aby si ho ľudia vážili. Keď však počul chválospev žien, utvrdil sa v presvedčení, že ľud by si mohol namiesto neho obľúbiť Dávida a ten by mohol namiesto neho aj vládnuť.

Žiarlivosť otrávila Saulovi dušu. Napriek tomu, že prorok Samuel ho poučil, že Boh vykoná, čo chce, a že mu nikto v tom nemôže zabrániť, bolo zrejmé, že kráľ o Božích zámeroch a o Božej moci nič nepochopil. Izraelský kráľ chcel uplatniť svoju vôľu proti vôli Všemohúceho. Za celý ten čas, čo nad Izraelom kraľoval, Saul nepochopil, že predovšetkým musí ovládnuť seba. Dovolil, aby mu úsudok ovládli pudy, a tak sa nakoniec stal otrokom svojich nálad. Mával záchvaty zúrivosti a vtedy by vedel zabiť kohokoľvek, kto by sa opovážil odporovať jeho vôli. Z týchto záchvatov upadal do malomyseľnosti, keď svoje činy ľutoval a pohŕdal sám sebou.

Saul rád počúval, keď Dávid hral na harfe; zdalo sa, že hudba mu vie aspoň načas zahnať zlú náladu. Keď mu však mladý hudobník jedného dňa hrou na harfe vyludzoval príjemné tóny a sprevádzal ich svojím chválospevom (650) na počesť Hospodinovi, Saul náhle hodil kopiju s úmyslom speváka zabiť. Dávidovi sa však pod Božou ochranou nič nestalo a bez ujmy na zdraví ušiel pred zlobou rozzúreného kráľa.

Saulova nenávisť voči Dávidovi stále rástla a kráľ ustavične hľadal novú príležitosť, ako Dávida pripraviť o život. Ani jeden z jeho zákerných úkladov proti Pánovmu pomazanému sa nezdaril. Saul sa však čím ďalej, tým viac poddával vplyvu zlého ducha a zlo ho nakoniec celkom premohlo. Dávid však veril v Boha a len uňho hľadal radu a ochranu. „Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom, a poznať Najvyššieho je rozumnosť“ (Prísl 9,10). Dávid sa vo svojich modlitbách stále utiekal k Bohu, lebo chcel žiť podľa jeho vôle.

V snahe zbaviť sa svojho protivníka, kráľ ho „odstránil od seba a ustanovil ho za tisícnika... Ale celý Izrael a Júda miloval Dávida, lebo on vychádzal a vchádzal na jeho čele“ (1 Sam 18,13.16). Ľud čoskoro poznal Dávidove schopnosti, pretože zverené záležitosti vybavoval rozvážne a pohotovo. Rady mladého muža boli múdre (493) a spoľahlivé, zatiaľ čo na Saulove názory sa nedalo vždy spoľahnúť, lebo sa nerozhodoval uvážlivo.

Aj keď Saul stále striehol na príležitosť, ako Dávida zniesť zo sveta, mal z neho strach. Bolo mu totiž zrejmé, že Hospodin je s ním. Kráľov hnev roznecovala Dávidova bezúhonnosť. Akoby už sama Dávidova existenia a prítomnosť boli kráľovi výčitkou, lebo pri porovnaní s Dávidom vynikli kráľove povahové nedostatky. Závisť urobila so Saula úbožiaka a ohrozovala život jeho podriadených. Koľko nevýslovného utrpenia spôsobila na svete táto necnosť! Tú istú závisť, akú pociťoval Saul voči Dávidovi, mal v srdci aj Kain voči svojmu bratovi Ábelovi, pretože Ábelove skutky boli spravodlivé a Boh ho poctil, zatiaľ čo Kainove skutky boli zlé a Hospodin mu nemohol dať svoje požehnanie. Závisť pochádza z pýchy a kto ju prechováva v srdci, toho zvedie k nenávisti, ba aj k pomste a vražde. Sám satan vyvolal v Saulovi hnev proti tomu, ktorý mu nikdy ničím neublížil.

Saul veľmi bedlivo sledoval Dávida; dúfal totiž, že sa dopustí nejakej nerozvážnosti či netaktnosti, ktorá mu bude vhodnou zámienkou, aby ho zavrhol. Cítil, že nebude mať pokoj, (651) kým tohto mladého rivala nepripraví o život a národ ho za zločin ešte ospravedlní. Vymyslel teda nástrahu: vyzval Dávida, aby vojnu s Filištíncami viedol ešte s väčším vypätím a za statočnosť mu ako odmenu sľuboval ruku svojej najstaršej dcéry. Dávid na tento návrh skromne odpovedal: „Kto som ja a čo je môj rod, čeľaď môjho otca v Izraeli, aby som sa stal kráľovým zaťom?“ (1 Sam 18,18). Vládcova neúprimnosť sa prejavila, keď potom svoju dcéru dal inému.

Keďže Dávidovi bola naklonená Saulova najmladšia dcéra Míkal, kráľ mal novú príležitosť odstrániť svojho budúceho nástupcu. Ponúkol teda Dávidovi ruku dcéry Míkaly pod podmienkou zjavného dôkazu, že porazil a zabil určený počet nepriateľov národa. „Saul počítal s tým, že Dávid padne rukou Filištíncov,“ ale Hospodin chránil svojho služobníka. Dávid sa víťazne vrátil z boja a stal sa kráľovým zaťom. „Saulova dcéra Míkal sa zamilovala do Dávida“ (1 Sam 18,25.20). A panovník na svoju zlosť poznal, že jeho úklady viedli vlastne k povýšeniu toho, ktorého chcel zákerne odstrániť. To ho však ešte viac ubezpečilo, že Hospodin si vybral Dávida ako svojho muža a že ho označil za lepšieho, než je Saul. Namiesto neho má teda na tróne Izraela vládnuť Dávid. Saul odložil všetku pretvárku a dal Jonatánovi i úradníkom svojho dvora rozkaz, aby nenávideného Dávida zabili. (494)

Jonatán však kráľov zámer Dávidovi prezradil a poradil mu, aby sa skryl. Sám sa bude u otca prihovárať, aby život osloboditeľa Izraela ušetril. Pripomenul kráľovi, čo Dávid pre záchranu cti, ba života národa vykonal, a upozornil ho na strašnú vinu, ktorú by niesol vrah toho, ktorého Boh použil na porazenie nepriateľov Izraela. Kráľovo svedomie sa pohlo a jeho srdce sa obmäkčilo. „Saul prisahal: Ako žije Hospodin, nedám ho zabiť!“ (1 Sam 19,6). Dávid bol uvedený pred kráľa a opäť pred ním hral ako predtým.

Medzi Izraelcami a Filištíncami znova vypukla vojna a vojsko proti nepriateľovi viedol Dávid. Izraelci pod jeho velením výrazne zvíťazili a celý národ velebil vodcu za jeho múdrosť a statočnosť. (652) To v Saulovi zobudilo predošlú nenávisť voči Dávidovi. Keď mládenec hral svojmu kráľovi a jeho ľúbezná hudba napĺňala celý palác, Saul sa rozzúril a znova „chcel pribodnúť Dávida kopijou k stene“ (1 Sam 19,11). Boží anjel ho však zachránil a Dávid ušiel domov. Saul poslal vyzvedačov, aby ho ráno, keď vyjde z domu, chytili a zabili.

Míkal oznámila zámer svojho otca Dávidovi. Nabádala ho, aby si život zachránil útekom, preto ho spustila oknom. Dávid ušiel k Samuelovi do Rámy. Prorok bez obáv, že upadne do kráľovej nemilosti, utečenca uvítal. Na rozdiel od kráľovského paláca bol Samuelov domov miestom pokoja. Tu v horách pokračoval vyvolený Boží služobník vo svojom diele uprostred žiakov, prorokov, ktorí sa učili poznávať Božiu vôľu a s úctou počúvali múdre rady skúseného Samuela. Dávid, ktorý tiež počúval rozvážne slová učiteľa Izraela, neveril, že by Saul dal svojim vojakom rozkaz, aby napadli toto posvätné miesto, aj keď zatemnenej mysli kráľa, ktorý bol schopný všetkého, nič nepripadalo dosť sväté. Dávidov styk so Samuelom vyvolal v kráľovi žiarlivosť. Obával sa totiž, že by ten, ktorého celý Izrael ctil ako Božieho proroka, mohol svoj vplyv prepožičať jeho odporcovi v záujme jeho ďalšieho vzostupu. Keď sa kráľ dozvedel, kde sa Dávid skrýva, poslal tam svojich úradníkov, ktorí ho mali priviesť do Gibey, kde chcel vykonať svoj vražedný zámer.

Poslovia odišli s úmyslom pripraviť Dávida o život; no ten, ktorý je mocnejší než Saul, usmernil jeho cestu. Kráľovi poslovia sa stretli s neviditeľnými Božími poslami. Bolo to, ako keď mal svojho času Bileám zlorečiť Izraelovi, no namiesto toho vyvolenému národu predpovedal budúce udalosti a velebil veľkosť a slávu Hospodinovu. Tak premohol Boh ľudskú zlobu a použil svoju moc na odstránenie zla tým, že svojmu služobníkovi poskytol anjelskú stráž.

Saul sa o tom dopočul vo chvíli, keď si už myslel, že Dávida má vo svojej moci. Namiesto toho, aby v tom videl Božie pokarhanie, (495) ešte viac sa rozhneval a poslal iných poslov. Boží Duch však premohol aj tých a aj oni začali spolu s prvými poslami prorokovať. Kráľ vyslal ďalších poslov, keď však tí prišli k skupine prorokov, Boží Duch ovplyvnil aj ich, takže aj oni začali prorokovať. Saul však (653) nevedel skrotiť svoju zúrivosť a do Rámy sa rozhodol ísť sám. Nehodlal už čakať na novú príležitosť, aby Dávida mohol zabiť. Len čo ho stretne, vlastnou rukou ho zabije, a to aj za cenu akýchkoľvek následkov.

Saula však na ceste čakal Pánov anjel a viedol ho. Kráľa náhle prenikol Boží Duch a Saul sa cestou modlil k Bohu, prorokoval a spieval posvätné piesne. Okrem iného predpovedal aj príchod Mesiáša ako Vykupiteľa sveta. Keď prišiel do mesta a vošiel do prorokovho domu, odložil plášť, ktorý prezrádzal jeho vysoké postavenie, pod vplyvom Božieho Ducha ležal celý deň pred Samuelom a pred jeho žiakmi. Ľudia sa zbiehali, aby boli svedkami tejto nevídanej udalosti. Správa o tom sa rozniesla široko-ďaleko. Táto udalosť dala Izraelcom na konci Saulovej vlády podnet k prísloviu: „Saul je tiež medzi prorokmi“.

Zámer prenasledovateľa bol teda opäť zmarený. Saul ubezpečil Dávida, že už sa s ním zmieril, no Dávid kráľovej ľútosti neveril. Využil najbližšiu príležitosť na útek v obave, že kráľov rozmar sa môže rýchlo zmeniť, ako sa to stalo už toľkokrát predtým. S uboleným srdcom túžil ešte raz uvidieť svojho priateľa Jonatána. Vedomý si svojej neviny vyhľadal kráľovho syna a dojato sa ho spýtal: „Čo som urobil? Čím som sa previnil? V čom som sa prehrešil proti tvojmu otcovi, že číha na môj život? Ten mu odpovedal: To sa nesmie stať; nezomrieš. Pozri, môj otec neurobí nič veľké ani malé bez toho, aby mi to neprezradil. Prečo by môj otec práve toto mal tajiť predo mnou? To nie je možné. Dávid prísažne odvetil: Tvoj otec dobre vie, že som našiel priazeň v tvojich očiach, preto si myslí: Nech sa o tom Jonatán nedozvie, aby sa nezarmútil; ale akože žije Hospodin a akože žije moja duša: Sotva krok je medzi mnou a smrťou“ (1 Sam 20,1-3).

V Izraeli bývala za novomesiaca slávnosť. Takáto slávnosť sa konala práve deň po rozhovore Dávida s Jonatánom. Očakávalo sa, že pri hostine si obaja mládenci zasadnú ku kráľovskému stolu. Dávid sa však obával prísť, a tak bolo dohodnuté, (654) že navštívi svojich bratov v Betleheme. Po svojom návrate sa mal skrývať v poli neďaleko slávnostnej miestnosti a tri dni sa nemal kráľovi ukázať na oči. Jonatán mal pozorovať, ako to zapôsobí na Saula. Keby sa otec spýtal na Izajovho syna, Jonatán mal povedať, že odišiel domov (496) kvôli výročnej obeti celého rodu. Ak sa kráľ nerozhnevá a povie: „Dobre,“ Dávid sa bude môcť bezpečne vrátiť na dvor. Ak ho však Dávidova neprítomnosť rozzúri, potom bude musieť utiecť.

V prvý deň sa pri hostine kráľ nepýtal na príčinu Dávidovej neprítomnosti. Keď však na druhý deň videl jeho miesto pri stole prázdne, spýtal sa: „Prečo syn Izajov neprišiel ani včera ani dnes k stolu? Jonatán odpovedal Saulovi: Dávid sa súrne vypýtal do Betlehema a povedal: Prepusť ma, prosím, lebo dnes má byť obeť nášho rodu a sám brat mi kázal prísť. Preto, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, dovoľ mi, prosím, odísť a pozrieť si bratov. Preto neprišiel ku kráľovmu stolu.“ Keď Saul počul tieto slová, neovládol svoj hnev. Vyhlásil, že kým bude Dávid nažive, Jonatán nebude môcť zasadnúť na trón Izraela, a žiadal, aby poňho hneď poslali, aby ho mohol usmrtiť. Jonatán sa opätovne prihováral za Dávida a pýtal sa: „Prečo má zomrieť? Čo spáchal?“ (1 Sam 20,27-29.32). Táto otázka kráľa natoľko rozzúrila, že sa neovládol a hodil kopijou po synovi, ktorá mala pôvodne zasiahnuť Dávida.

Kráľovho syna to veľmi zarmútilo a roztrpčilo; opustil kráľa a k hostine sa už nevrátil. Skľúčila ho bolesť, keď šiel v dohodnutý čas na miesto, kde sa mal Dávid dozvedieť, ako o ňom zmýšľa kráľ. Keď sa priatelia stretli, v objatí trpko plakali. Kráľova nevraživosť ohrozovala život mladíka a ich spoločný žiaľ bol nevýslovný. Potom sa rozišli. Jonatán pred rozchodom povedal Dávidovi: „Choď v pokoji, ako sme si obaja prisahali v mene Hospodinovom: Hospodin bude svedkom medzi mnou a medzi tebou a medzi mojím a tvojím potomstvom až naveky“ (1 Sam 20,42).

Jonatán sa vrátil do Gibey a Dávid sa ponáhľal (655) do neďalekého mesta Nób, ktoré patrilo ešte Benjamínovmu kmeňu. Sem bol zo Šíla prenesený svätostánok a v ňom slúžil veľkňaz Achímelech. Dávid nevedel, kde inde by mal hľadať útočisko ako u Božieho služobníka. Kňaz bol udivený, keď k nemu prišiel Dávid s výrazom úzkosti a smútku v tvári. Pýtal sa ho, čo ho k nemu privádza. Mladý muž v stálej obave, že môže byť odhalený, sa v tiesni uchýlil ku klamstvu. Kňazovi povedal, že ho posiela kráľ s tajným poslaním, ktoré vyžaduje krajnú obozretnosť. Tým však prejavil nedostatok viery v Boha a svojím hriechom pripravil veľkňaza o život. Keby bol Dávid povedal číru pravdu, Achímelech by už bol vedel, čo má urobiť, aby si zachránil život. Boh žiada, aby sa Boží ľud ani v najväčšom nebezpečenstve neodchyľoval od pravdy. Dávid požiadal kňaza o päť bochníkov chleba. Boží muž mal však len posvätné (497) chleby, no Dávidovi sa podarilo rozptýliť kňazove pochybnosti, a preto chlieb na utíšenie hladu dostal.

Potom sa dostavilo nové nebezpečenstvo. Do svätostánku prišiel odovzdať obetiny Doég, Saulov vrchný pastier a vyznavač viery Izraelcov. Keď ho Dávid uvidel, rozhodol sa, že si nájde iné útočisko a opatrí si nejakú zbraň, ktorou by sa v prípade potreby mohol brániť. Achímelecha požiadal o meč. Veľkňaz mu odpovedal, že má len meč Goliášov, ktorý je vo svätostánku uložený ako pamiatka. Dávid odpovedal: „Nieto nadeň. Daj mi ho!“ (ROH 1 Sam 21,9; ECAV 1 Sam 21,10). Len čo uchopil meč, ktorým kedysi zabil filištínskeho obra, vrátila sa mu odvaha.

Dávid sa utiekol ku gatskému kráľovi Achíšovi. Cítil, že medzi nepriateľmi svojho národa bude bezpečnejší, než keby zostal v Saulovej krajine. Achíš sa však dozvedel, že ide o muža, ktorý pred rokmi zabil filištínskeho hrdinu. Dávid, ktorý hľadal útočisko u nepriateľov Izraela, sa ocitol vo veľkom nebezpečenstve. Svojho nepriateľa oklamal však tým, že predstieral pomätenosť, a tak sa mu podarilo uniknúť.

Prvej chyby sa Dávid dopustil svojou nedôverou v Boha v Nóbe; teraz urobil druhú chybu tým, že oklamal Achíša. Dávid mal šľachetnú povahu (656) a ľud si ho obľúbil pre jeho vysokú mravnú úroveň. Pri druhej skúške zakolísal vo viere a prejavila sa jeho ľudská slabosť. V každom totiž videl špióna a zradcu. Keď sa ocitol vo veľkej tiesni, neochvejnou vierou sa utiekal k Bohu a zvíťazil nad filištínskym obrom. Teraz však bol štvancom, preto si v zmätku a starostiach na svojho nebeského Otca takmer nespomenul.

Dávid sa však aj z tejto skúsenosti poučil. Práve pri nej si uvedomil, aký je slabý a ako sa musí stále utiekať k Bohu. Aký blahodarný je spásny vplyv Božieho Ducha vo chvíľach úzkosti či zúfalstva! Je to prúd, ktorý posilňuje zmalátnených, kriesi odvahu a prináša pomoc skúšaným Pánovým služobníkom. Aký to vznešený Boh, ktorý sa k nám zblúdilým správa tak láskyplne, trpezlivo a zhovievavo, ak narážame na protivenstvá a ak nás tiesnia veľké starosti!

Každý chybný krok Božích detí je dôsledkom nedostatku viery. Ak nás zahaľujú tiene, ak nemáme potrebné svetlo a strácame smer, musíme sa utiekať k Bohu; tam na konci tmy je svetlo. Dávid nemusel ani na chvíľu strácať dôveru v Boha. Mal všetky dôvody veriť v neho. Bol Hospodinovým pomazaným a vo chvíľach nebezpečenstva ho ochraňovali Boží anjeli. Darom odvahy mal konať divy. Keby bol myšlienky odpútal od tiesnivej situácie, v ktorej sa nachádzal, a keby bol myslel na Božiu moc a na Boží majestát, (498) mohol nájsť pokoj aj uprostred tieňov smrti a s dôverou sa mohol tešiť z Božieho zasľúbenia: „Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti“ (Iz 54,10).

Dávid hľadal útočisko pred Saulom v judskej vrchovine. Podarilo sa mu ujsť do jaskyne Adullám. Na obranu tohto miesta stačilo proti silnému a početnému vojsku útočníka málo vojakov. „Keď o tom počuli jeho bratia a celý dom jeho otca, zišli sa k nemu“ (1 Sam 22,1). Dávidova rodina sa cítila byť ohrozená. Vedela, že príbuzenský vzťah s Dávidom by mohol byť dôvodom na to, aby ju kráľ mohol kedykoľvek podozrievať. Okrem toho sa rodinní príslušníci dozvedeli, čo bolo v Izraeli už takmer všeobecne známe, že Boh si (657) vyvolil Dávida za budúceho vládcu Božieho ľudu, a boli presvedčení, že pri ňom budú v menšom nebezpečenstve aj napriek tomu, že je štvancom a býva v jaskyni, než keby mali byť vystavení zúrivosti žiarlivého kráľa.

V adullámskej jaskyni žila celá rodina v láske a svornosti. Izajov syn mohol za doprovodu svojej harfy zaspievať: „Aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“ (Ž 133,1). Sám okúsil trpkú príchuť nedôvery zo strany vlastných bratov, no i súlad, ktorý zavládol po predošlých svároch a potešil vyhnancovo srdce. Tu zložil 57. žalm.

Onedlho sa k Dávidovej družine pripojili ďalší, čo tiež chceli uniknúť pred svojvoľnými kráľovými nárokmi. Mnohí prestali vládcovi Izraela dôverovať, lebo poznali, že Pánov Duch ho už nevedie. K Dávidovi sa utiekali „všetci sužovaní, všetci zadÍžení a všetci zatrpknutí. A stal sa im vodcom. Bolo s ním asi štyristo mužov“ (1 Sam 22,2). Dávid si tu vytvoril malé kráľovstvo, v ktorom vládol poriadok a disciplína. No ani v tomto svojom horskom úkryte sa necítil byť celkom bezpečný, pretože stále počúval správy o dôkazoch, že kráľ sa svojho vražedného zámeru nevzdal.

Pre svojich rodičov našiel útočisko u moábskeho kráľa. Sám potom utekal zo svojej skrýše do lesa Cherad, keď ho Boží prorok upozornil na hroziace nebezpečenstvo. Útrapy, ktoré Dávid prežíval, neboli zbytočné a nezostali bez úžitku. Boh ho tým učil poslušnosti, ktorú si musí osvojiť, ak chce byť múdrym vojvodcom, spravodlivým a milosrdným kráľom. So svojou družinou utečencov nadobúdal schopnosti a skúsenosti potrebné k povinnostiam vládcu, ktoré Saul takpovediac nebol schopný konať, pretože túžbou po zavraždení Dávida bol natoľko posadnutý, že nevedel uvážlivo rozhodovať. Keď sa človek odchyľuje od Božej rady, potom stráca rozvahu a múdrosť, ktorá umožňuje konať spravodlivo a uvážlivo. Nieto (499) väčšieho bláznovstva, než keď človek začne konať svojvoľne, podľa vlastnej múdrosti, a nedbá na múdrosť Božiu.

Saul sa chcel podvodne zmocniť Dávida v jaskyni Adullám. Keď však zistil, že Dávid toto svoje útočisko opustil, veľmi sa rozzúril. (658) Dávidov útek bol preňho tajomstvom. Inak si to nevedel vysvetliť, iba že vo svojom tábore musí mať zradcu, ktorý o blízkosti kráľa a o jeho zámeroch vyrozumel Izajovho syna.

Svojim poradcom oznámil, že sa proti nemu chystá sprisahanie a ponúkol im bohaté odmeny a vysoké postavenia, ak mu prezradia, kto z izraelského národa pomáha Dávidovi. Udavačom sa stal ctibažný a lakomý Doég Edómsky, ktorý kňaza nenávidel, lebo mu vyčítal hriechy. Doég povedal kráľovi o návšteve u Achímelecha a predstavil ju tak, že Saula proti tomuto Božiemu mužovi krajne rozzúril. Reč tohto zlomyseľníka priam rozdúchala pekelný oheň a v Saulovom srdci zapálila ten najkrutejší hnev. Do nepríčetnosti rozzúrený Saul vyhlásil, že celá kňazova rodina musí zaplatiť životom. Strašný ortieľ bol potom aj vykonaný. Na kráľovský rozkaz svojou vražednou rukou usmrtil Doég nielen Achímelecha a príslušníkov rodiny jeho otca, ale aj „osemdesiatpäť mužov, ktorí nosili ľanový efód“.

„Aj Nób, kňazské to mesto, vyhubil ostrým meča; tak muža ako ženu, dieťa ako dojča, vola, osla i ovcu“ (1 Sam 22,18.19). Tento skazonosný skutok spáchal Saul pod satanovým vplyvom. Keď Boh povedal, že neprávostí Amálekovcov je už dosť a Saulovi prikázal, aby tento ľud do posledného z nich vyhubil, Saul pri výkone tohto Božieho rozsudku súcitne ušetril to, čo malo zahynúť. Teraz však bez Božieho príkazu vedel zo satanovho podnetu zabiť Hospodinovho kňaza a vyhladiť obyvateľov Nóbu. Tak zvrátené je ľudské srdce, keď sa nechce dať viesť Bohom.

Tento čin zhrozil všetkých Izraelcov. Spáchal ho kráľ, ktorého si sami zvolili. Pritom si nepočínal inak, než kráľovia iných národov, ktorí sa neboja Boha. Izraelci mali síce truhlu zmluvy vo veľkej úcte, ale kňazi, ktorí sa radievali s Hospodinom, boli pobití mečom. Čo sa dalo očakávať ďalej? (500) (659)