Dávidova vláda

Len čo sa Dávid ujal vlády v Izraeli, začal hľadať vhodnejšie miesto na výstavbu hlavného mesta svojej krajiny. Za budúce stredisko svojho kráľovstva vybral miesto vzdialené dvadsať míľ od Chebrónu. Keď Józua viedol izraelské vojská cez Jordán, toto miesto sa volalo Sálem. Neďaleko odtiaľ Abrahám prejavil svoju vernosť Bohu. Osemsto rokov pred Dávidovou korunováciou na tomto mieste býval Melchisedek, knieža najvyššieho Boha. Miesto malo jedinečnú polohu, nachádzalo sa uprostred krajiny a chránili ho okolité kopce. Bolo na pomedzí Benjaminovho a Júdovho kmeňa, v tesnej blízkosti Efrajimovho územia, kam mali výhodný prístup aj ostatné izraelské kmene.

Ak Izraelci chceli ovládnuť toto miesto, museli vyhnať Kanaáncov, ktorí v ňom ešte zostali a opevnili sa na vrchu Sion a Mórija. Ich opevnenie sa volalo Jebús a jeho obyvatelia boli známi ako Jebúsejci. Po stáročia sa mesto Jebús pokladalo za nedobytné. Izraelci však pod Joábovým vedením pevnosť dobyli a ovládli ju. Za svoju chrabrosť sa Joáb stal hlavným veliteľom izraelského vojska. Keď sa toto mesto stalo hlavným mestom krajiny, jeho pohanské meno sa zmenilo na Jeruzalem.

Neďaleko Stredozemného mora ležalo bohaté mesto Týr. Jeho kráľ Chíram chcel uzavrieť zmluvu s izraelským kráľom, a preto poslal Dávidovi pomoc na stavbu jeruzalemského paláca. Poslov sprevádzali stavitelia a stavební robotníci i dlhá karavána s nákladom cédrového a iného drahocenného dreva, ako aj ďalšieho hodnotného materiálu.

Rastúca moc Izraela zjednoteného pod vládou kráľa Dávida, dobytie pevnosti Jebús a uzavrenie zmluvy s týrskym kráľom Chíramom vyvolalo nepriateľstvo Filištíncov. Znova vtrhli s veľkou armádou do krajiny (703) a utáborili sa v údolí Refájcov neďaleko Jeruzalema. Dávid sa so svojím vojskom uchýlil do pevnosti Sion a čakal na Boží pokyn. „Vtedy sa dopytoval Dávid Hospodina a povedal: Mám vytiahnuť proti Filištíncom? Vydáš mi ich do rúk? Hospodin mu odpovedal: Choď, lebo istotne ti vydám Filištíncov do rúk“ (2 Sam 5,19).

Dávid neodkladne napadol nepriateľov a porazil ich; vzal im modly, ktoré ich mali chrániť a zabezpečiť im víťazstvo. Filištíncov (534) porážka nielen pokorila, ale aj natoľko rozzúrila, že znova zaútočili na Izraelcov a s ešte väčšou armádou sa „rozložili v údolí Refájcov“ (2 Sam 5,22). Dávid opäť prosil Hospodina o radu a mocný Boh sa ujal vedenia izraelského vojska.

Kráľ dostal od Hospodina pokyn: „Netiahni proti nim priamo, ale ich obíď odzadu a choď na nich od balzamovníkového hája. Keď vo vrcholcoch balzamovníkových kríkov počuješ zvuk krokov, ponáhľaj sa, lebo vtedy Hospodin pôjde pred tebou, aby porazil vojsko Filištíncov“ (2 Sam 5,23.24). Keby bol Dávid konal podľa vlastného úsudku, ako to robieval Saul, nebol by mal úspech. On však splnil Hospodinov príkaz „a porazil tábor Filištíncov od Gibeónu až po Gezer. Povesť o Dávidovi prenikla do všetkých krajín a Hospodin zoslal bázeň pred ním na všetky národy“ (1 Par 14,16.17).

Keď si Dávid upevnil svoj trón a zastavil vpády nepriateľov do krajiny, rozhodol sa uskutočniť svoj dávny zámer – preniesť truhlu zmluvy do Jeruzalema. Truhla zmluvy bola už dlhé roky v Kirjat-Jearíme, vzdialenom asi deväť míľ od vládneho mesta. Patrilo sa však, aby znamenie Božej prítomnosti malo svoj príbytok v hlavnom meste krajiny.

Dávid pozval tridsaťtisíc popredných mužov Izraela. Chcel totiž, aby prenesenie truhly zmluvy bolo veľkolepou a radostnou udalosťou. Ľud jeho výzvu ochotne poslúchol. Do Kirjat-Jearíma prišiel veľkňaz so svojimi bratmi v posvätnom úrade, i kniežatá a poprední predstavitelia jednotlivých kmeňov. Dávida spaľovalo sväté nadšenie. Božiu truhlu vyniesli z Abínadábovho domu a naložili ju na nový voz, ktorý ťahali dva voly. Voz sprevádzali dvaja synovia Abínadábovi.

Izraelci s jasavým pokrikom a s radostnými piesňami (704) za zvuku hudby odprevádzali truhlu zmluvy. „Dávid však a celý dom Izraela tancovali pred Hospodinom...s piesňami na citarách, harfách, bubnoch, na cengáčoch a na cimbaloch“ (2 Sam 6,5). Izrael už dávno nevidel toľko slávy a jasotu. Veľký zástup ľudu sa dôstojne a radostne uberal cez kopce a údolia do svätého mesta.

Keď však „prišli k humnu Náchonovmu, tu Uzzá vystrel ruku k Božej truhle a zadržal ju, lebo voly sa potkli. Preto Hospodin vzbĺkol hnevom proti Uzzovi a Boh ho na mieste zrazil pre jeho nerozvážnosť; i zomrel tam pri truhle Božej“ (2 Sam 6,6.7). Jasajúci dav sa vyľakal. Zľakol sa aj Dávid a veľmi sa znepokojil, ba napadli ho aj pochybnosti o Božej spravodlivosti. Veď sa snažil uctiť truhlu zmluvy ako symbol Božej prítomnosti. Prečo sa teda strašnou ranou táto radostná príležitosť zmenila na zármutok a žiaľ? Dávid usúdil, (535) že by nebolo bezpečné mať truhlu zmluvy blízko seba. Preto sa rozhodol ponechať ju tam, kde je. Miesto pre truhlu sa našlo v neďalekom dome Obéd-Edóma Gatského. Uzzova smrť bola Božím trestom za prestúpenie dôrazného príkazu. Mojžiš dostal od Hospodina zvláštne nariadenie, týkajúce sa prevozu truhly zmluvy. Okrem kňazov, Áronových potomkov, sa truhly nesmel nikto dotknúť, ba na ňu ani hľadieť, ak nebola zakrytá. Hospodin povedal: „Až potom prídu Kehátovci, aby to odniesli. Nebudú sa dotýkať svätých vecí, aby nezomreli“ (4 Moj 4,15). Kňazi mali truhlu zmluvy prikryť a potom ju mali Kehátovci zodvihnúť na pripravených tyčiach pevne zasunutých do bočných krúžkov. Geršónovcom a Meráriovcom, ktorí sa mali starať o prikrývky, dosky a stĺpy svätostánku, dal Mojžiš vozy a voly na prepravu toho, čo im bolo zverené. „Kehátovcom nedal nič, lebo oni mali na starosti službu pri svätých veciach, ktoré mali nosiť na pleci“ (4 Moj 7,9). Spôsob prevozu truhly zmluvy z Kirjat-Jearímu bol teda priamym a neodpustiteľným zanedbaním Hospodinovho príkazu.

Dávid a jeho ľud sa ochotne a radi zišli, aby vykonali posvätné dielo. (705) Ich službu však Hospodin prijať nemohol, lebo nezodpovedala jeho príkazom. Filištínci síce Božie zákony nepoznali, ale keď Izraelcom truhlu zmluvy vracali, naložili ju na voz a Hospodin túto ich snahu uznal. Izraelci však dostali jasný Boží príkaz o tom, ako sa má truhla zmluvy prevážať; zanedbanie tohto príkazu bolo zneuctením Boha. Uzzá sa previnil svojou trúfalosťou. Prestúpením Božieho zákona stratil zmysel jeho svätosti a napriek Božiemu zákazu a s nevyznanými hriechmi odvážil sa dotknúť symbolu Božej prítomnosti. Boh nemôže prijať čiastočnú poslušnosť či nedbalé zachovávanie jeho príkazov. Súdom nad Uzzom Boh poúčal celý Izrael o dôležitosti prísneho zachovávania jeho požiadaviek. Smrť jediného muža mala priviesť celý ľud k pokániu a predísť, aby súd nemohol postihnúť tisíce ľudí.

Dávid si uvedomoval, že ani jeho srdce nie je celkom v súlade s Bohom, a ako svedok súdu nad Uzzom sa bál truhly, aby pre nejaký hriech Božia rana nedopadla aj naňho. Obéd-Edóm prijal posvätný symbol s bázňou, no radostne ako prísľub Božej priazne poslušnému. Celý Izrael teraz obrátil svoju pozornosť na Obéd-Edóma Gatského a na jeho rodinu. Všetci sledovali, čo sa s nimi bude diať. „I požehnal Hospodin Obéd-Edóma i celý jeho dom“ (2 Sam 6,11).

Božie pokarhanie zapôsobilo na Dávida. Prvýkrát si dôkladne uvedomil svätosť Pánovho zákona a nutnosť svedomitej poslušnosti. (536) Požehnanie, ktoré dostal Obéd-Edóm, dalo Dávidovi novú nádej, že truhla zmluvy prinesie požehnanie jemu i jeho národu.

Po troch mesiacoch bol rozhodnutý znova sa pokúsiť truhlu zmluvy presťahovať. Teraz už dbal o podrobné a svedomité dodržanie Pánových príkazov. Opäť pozval čelných predstaviteľov ľudu a k príbytku Obéd-Edóma Gatského sa zišiel veľký zástup. S úctou a čo najstarostlivejšie dali truhlu zmluvy na plecia mužov Bohom k tomu určených. Zástup sa zoradil a sprievod sa s chvejúcim srdcom vydal na cestu. Po šiestich krokoch zaznel zvuk trúby ako znamenie, aby sa sprievod zastavil. Na kráľov príkaz obetovali „ býka a vykŕmené teľa“ (2 Sam 6,13). Namiesto chvenia a strachu začali sa prítomní radovať. Kráľ odložil (706) svoje kráľovské rúcho a vzal si ľanový efód, aký nosili kňazi. Tým nechcel naznačiť, že preberá kňazskú službu, veď efód nenosili len kňazi. Pri tejto posvätnej službe chcel stáť pred Hospodinom ako ostatní jeho poddaní. V ten deň mal byť oslávený Hospodin; len jeho mali uctievať.

Dlhý zástup ľudu sa znova pohol a k nebu sa niesol spev tisícov, ktorý sprevádzala hudba hárf, lutien, trúb a cimbalov. „Dávid tancoval z celej sily pred Hospodinom“ (2 Sam 6,14).

Dávida, ktorý od radosti tancoval pred Hospodinom, radi pripomínajú milovníci zábav, keď obhajujú a ospravedlňujú moderné tance. Takéto zdôvodňovanie tanca neobstojí. Dnešné tanečné zábavy sú obvykle spojené s nerozvážnym nočným hýrením. Podobným zábavám vedia ľudia obetovať zdravie i morálku. Návštevníci tanečných podnikov na Boha vôbec nemyslia a nectia ho. Na zábavách nemá miesto modlitba ani chválospevy. A to je podstatný rozdiel. Zábavy, ktoré otupujú zmysel pre svätosť, zbavujú človeka radosti zo služby Bohu. Kresťania by ich nemali vyhľadávať. Hudba a tanec pri prenášaní truhly zmluvy vyjadrovali radosť, ktorou ľudia oslavovali Boha, čo nemá nič spoločné s modernými tanečnými prejavmi. Jedným sa pripomína Boh a úcta k jeho menu, zatiaľ čo druhé, ako satanov vynález, odvádza ľudí od Boha a zneuctieva ho.

Slávnostný zástup, ktorý sprevádzal posvätný symbol neviditeľného Kráľa, prichádzal k hlavnému mestu. Zaznela pieseň, ktorá oslovovala strážcov, aby otvorili brány svätého mesta:

„Ó brány, pozdvihnite svoje hlavy
a zdvihnite sa, večné vráta,
aby mohol vojsť Kráľ slávy!“ (537)

Jedna skupina spevákov a hudobníkov sa pýtala:

„Ktože je ten Kráľ slávy?“

Druhá skupina odpovedala:

„Hospodin silný a mocný,
Hospodin mocný v boji.“ (707)

Potom zaznel víťazoslávny chór:

„Ó brány, pozdvihnite svoje hlavy
a zdvihnite sa, večné vráta,
aby mohol vojsť Kráľ slávy!“

Znova bolo počuť radostnú otázku:

„Ktože je ten Kráľ slávy?“

Hlas celého zástupu ako hlas mora nadšene odpovedal:

„Hospodin mocností,
on je Kráľ slávy“ (Ž 24,1-10).

Nato sa roztvorili brány a sprievod vošiel a s posvätnou úctou truhlu zmluvy uložil do pripraveného stanu. Pred vchodom do stanu s truhlou zmluvy stáli obetné oltáre. Dym ďakovných a zápalných obetí a vôňa kadidla sa vznášali k nebesiam spolu s chválospevom a ďakovaním Izraela. Kráľ po skončení bohoslužby požehnal svoj národ. Prítomných potom kráľovsky štedro pohostil jedlom a vínom.

Bohoslužby sa zúčastnili zástupcovia všetkých kmeňov ako najsvätejšej udalosti doterajšej Dávidovej vlády. Pri lúčoch zapadajúceho slnka, ktoré svojím oslavným jasom zlátili svätostánok, kráľ z Božieho vnuknutia, srdcom povzneseným k Bohu ďakoval, že trón Izraela smie byť teraz blízko symbolu Božej prítomnosti.

Dávid pohrúžený do myšlienok sa vracal do svojho paláca „pozdraviť svoju domácnosť“. Bol tu však niekto, kto radostnú udalosť prenosu Božej truhly za prítomnosti kráľa vnímal celkom inak ako Dávid. „Keď truhla Hospodinova vchádzala do mesta Dávidovho, Saulova dcéra Míkal hľadela z okna a keď videla kráľa Dávida poskakovať a tancovať pred Hospodinom, pohrdla ním vo svojom srdci“ (2 Sam 6,20.16). Krajne rozhnevaná nevedela sa dočkať Dávidovho návratu do paláca. Vyšla mu teda v ústrety a keď ju prívetivo pozdravil, spustila naňho spŕšku trpkých slov. Jej reč bola uštipačná, ba krutá. (538)

„Aký slávny bol dnes kráľ Izraela, ktorý sa dnes obnažoval pred očami dievok svojich služobníkov, ako sa obnažuje len nejaký rozpustilec!“ (2 Sam 6,20). (708) (709) (710)

Dávid cítil, že Míkal pohrdla Božou službou a zneuctila ju, preto sa rázne ohradil: „Pred Hospodinom, ktorý si mňa vyvolil namiesto tvojho otca a namiesto celého jeho domu a označil ma za knieža nad ľudom Hospodinovým, nad Izraelom, pred Hospodinom som sa veselil. Ešte viac sa pokorím ako teraz a budem ponížený vo vlastných očiach, ale pred dievkami, o ktorých si hovorila, budem v úcte.“ Dávidovu výčitku podporil aj Hospodin: „Míkal nemala detí do dňa svojej smrti,“ pre svoju pýchu a opovážlivosť (2 Sam 6,21-23).

Prenesenie Božej truhly sprevádzali slávnostné obrady, ktoré v Izraelcoch zanechali trvalý dojem a prebudili hlbší záujem o bohoslužby v svätostánku a znova podnietili ich horlivosť pre Hospodina. Dávid sa všemožne snažil prehĺbiť tieto dojmy. Spev sa stal trvalou zložkou bohoslužby. Dávid tvoril žalmy nielen pre kňazov pri bohoslužbe v svätostánku, ale aj pre ľud v slávnostných sprievodoch k oltáru celého národa pri výročných sviatkoch. Ich vplyv bol ďalekosiahly, lebo pomáhal oslobodzovať ľud z modloslužby. Keď obyvatelia susedných národov videli v Izraeli blahobyt, začali priaznivo zmýšľať o Bohu Izraelcov, ktorý pre svoj ľud vykonal toľko predivných vecí.

Mojžišov pôvodný svätostánok so všetkým bohoslužobným príslušenstvom, okrem truhly zmluvy, bol ešte stále v Gibeóne. Dávid hodlal z Jeruzalema urobiť náboženské stredisko národa. Uvedomoval si, že je nedôstojné, aby Božia truhla bola naďalej len v stane, kým on býva v paláci. Rozhodol sa postaviť taký veľkolepý chrám, ktorý by vyjadroval vďačnosť Izraelcov za preukázanú poctu, že Hospodin trvale zostáva medzi nimi ako ich Kráľ. Keď sa Dávid o tom zmienil prorokovi Nátanovi, ten ho v tom podporil: „Choď a uskutočni všetko, čo máš v úmysle, lebo Hospodin je s tebou“ (2 Sam 7,3).

Onej noci však Hospodin oslovil Nátana a dal mu posolstvo pre kráľa. Dávid nebol určený za staviteľa Božieho domu. Boh ho však uistil, že on, jeho potomkovia a celé kráľovstvo Izraela dostane Božiu milosť: „Takto hovorí Hospodin mocností: Ja som ťa vzal (711) z pastvy od stáda, aby si bol kniežaťom nad mojím ľudom, nad Izraelom. Bol som s tebou všade, kade si chodil, a vykynožil som pred tebou všetkých tvojich nepriateľov; urobím ti veľké meno, podobné menu najväčších na zemi. Dám miesto svojmu ľudu izraelskému a osadím ho, aby býval na vlastnom mieste; nebude sa viac (539) chvieť a nebudú ho ďalej utláčať zlosynovia ako sprvoti“ (2 Sam 7,8-10).

Keďže Dávid veľmi túžil postaviť Hospodinovi dom, dostal prísľub: „Nadto ti Hospodin oznamuje, že Hospodin ti postaví dom... vzbudím po tebe potomka... on vystaví dom môjmu menu a upevním jeho kráľovský trón naveky“ (2 Sam 7,11-13).

Nátan uviedol aj dôvod, prečo Dávid nemôže postaviť chrám: „Prelial si mnoho krvi a viedol si veľké boje. Nepostavíš môjmu menu dom... narodí sa ti syn, ktorý bude mužom pokoja a zaistím mu mier so všetkými jeho okolitými nepriateľmi. Veď sa bude menovať Šalamún a pokoj i odpočinok dám za jeho čias Izraelu. On postaví môjmu menu dom“ (1 Par 22,8-10).

Hoci sa Dávidovi túžba srdca nesplnila, prijal vďačne Božie posolstvo. Povedal: „Kto som ja, Hospodine Pane, a čo je môj dom, že si ma doviedol až sem? Ešte aj to si pokladal za málo, Hospodine Pane, a hovoril si aj pre ďalekú budúcnosť o dome svojho služobníka“ (2 Sam 7,18.19). Potom obnovil svoju zmluvu s Bohom.

Dávid si uvedomoval, že by ho to ctilo a jeho vládu by preslávilo, keby smel uskutočniť, čo si predsavzal, ale svoju vôľu ochotne podriadil vôli Božej. Málokedy sa aj medzi kresťanmi stretávame s takou odovzdanosťou a vďačnosťou, akú prejavil Dávid. Často to býva práve naopak. Mnohí sa aj po uplynutí najplodnejších rokov života utešujú nádejou, že ešte urobia niečo veľké, čo chceli urobiť, ale na to už nestačia! Takých môže osloviť Božia prozreteľnosť, ako prostredníctvom proroka oslovila Dávida, a oznámiť im, že na dielo, ktoré tak veľmi chceli vykonať, už nestačia a že by skôr mali všetko pripraviť tak, aby dielo mohli uskutočniť iní. Oni sa však nevedia vďačne podriadiť Božej vôli. (712) Ak nesmú urobiť, po čom tak túžili, pokladajú to skôr za odmietnutie a urazene sa rozhodnú nerobiť nič. Nejeden kŕčovito zotrváva na zodpovednom mieste, ktoré už nestačí zastávať a márne sa namáha plniť úlohy, na ktoré nie je dostatočne pripravený. Pritom zanedbáva poslanie, na ktoré by ešte stačil. Odmietnutím spolupráce brzdí, alebo aj marí väčšie dielo.

Dávid v zmluve s Jonatánom sľúbil, že k Saulovým potomkom bude milosrdný, ak ho nebudú znepokojovať jeho nepriatelia. Keď už žil v pokoji a v mieri, spomenul si na túto zmluvu a spýtal sa: „Ostal ešte niekto z domu Saulovho, aby som mu preukázal láskavosť kvôli Jonatánovi?“ (2 Sam 9,1). Povedali mu o Jonatánovom synovi Mefibóšetovi, ktorý bol od detstva ochrnutý na nohy. V boji pri Jezreeli, kde Filištínci porazili Saula, snažila sa pestúnka tohto dieťaťa ujsť, pričom jej dieťa spadlo a doživotne zostalo zmrzačené. (540) Keď sa o tom Dávid dozvedel, pozval mladíka na kráľovský dvor a veľmi láskavo ho prijal. Na obživu jeho rodiny mu pridelil Saulov súkromný majetok. Jonatánov syn bol stálym kráľovým hosťom a denne sedával pri kráľovskom stole. Dávidovi nepriatelia sa snažili Mefibóšeta nahovoriť, aby v Dávidovi videl uchvátiteľa trónu; no láskavé a prívetivé prijatie na kráľovskom dvore a Dávidova trvalá vľúdnosť si získali mladíkovo srdce. Dôverivo sa primkol ku kráľovi a podobne ako jeho otec Jonatán aj Mefibóšet cítil, že má rovnaké záujmy ako kráľ, ktorého vyvolil Boh.

Dávidov nástup na trón Izraela znamenal pre vyvolený ľud dlhé obdobie mieru. Okolité národy čoskoro poznali moc a jednotu tohto kráľovsta a rozvážne sa zdržiavali vyvolať nejaké otvorené nepriateľstvo. Vládnymi povinnosťami a výstavbou kráľovstva zaneprázdnený Dávid takisto nepomýšľal na nijakú dobyvačnú vojnu. Nakoniec však predsa len vojnu proti starým nepriateľom Izraelcov Filištíncom a Moábcom začal. Obidva národy potom porazil a podmanil si ich.

Proti Izraelcom sa vtedy zoskupili mnohé okolité národy a došlo k najväčšej vojne za Dávidovej vlády, pri ktorej kráľ dosiahol vrcholné víťazstvá a rozšíril svoju moc. Toto nepriateľské zoskupenie podnietila závisť proti Dávidovej rastúcej moci. (713) On to nezapríčinil sám. Dávidova moc rástla takto:

Do Jeruzalema prišla správa, že zomrel ammónsky kráľ Náchaš, vládca, ktorý preukázal Dávidovi láskavosť, keď utekal pred Saulovým hnevom. Dávid chcel teraz prejaviť uznanie a vďačnosť za priazeň, ktorú mu kráľ preukázal, keď sa ocitol v tiesni, a preto vyslal poslov, aby Chanúnovi, synovi a nástupcovi ammónskeho kráľa, tlmočili jeho sústrasť. „Dávid povedal: Prejavím láskavosť Náchašovmu synovi Chanúnovi, ako jeho otec prejavil láskavosť mne“ (2 Sam 10,2).

Dávidov zdvorilostný prejav bol však nesprávne pochopený. Ammónci nenávideli pravého Boha a boli zarytými odporcami Izraelcov. Náchaš preukázal Dávidovi láskavosť len preto, že nenávidel izraelského kráľa Saula. Dávidovo posolstvo si Chanúnovi poradcovia nesprávne vyložili. „Povedali svojmu pánovi Chanúnovi: Nazdáš sa, že Dávid chcel uctiť tvojho otca, keď ti poslal tešiteľov? Skôr preto poslal Dávid k tebe svojich poslov, aby preskúmal mesto, vyšpehoval ho a tak ho vyvrátil!“ (2 Sam 10,3). Pred polstoročím kládol Náchaš na radu tých istých poradcov neľudské podmienky obyvateľom Jábeš-Gileádu, ktorí boli vtedy obliehaní a chceli uzavrieť mierovú zmluvu. Náchaš vtedy chcel všetkým vykľať pravé (541) oko. Ammónci dosiaľ nezabudli, ako izraelský kráľ zmaril ich krutý zámer a vyslobodil tých, ktorých chceli pokoriť a zmrzačiť. Nenávisť Ammóncov k Izraelcom dosiaľ neochabla. Nevedeli jednoducho pochopiť, že Dávid im posiela posolstvo, pretože je šľachetný. Len čo satan ovládne myseľ človeka, roznecuje v ňom závisť a učí ho podozrievať, takže si nesprávne vykladá aj tie najlepšie úmysly. Chanún uveril svojim poradcom; Dávidových poslov pokladal za špiónov a správal sa k nim urážlivo a pohŕdavo.

Boh, ktorý nebránil Ammóncom v ich nesprávnom počínaní, chcel Dávidovi ukázať, aké je ich skutočné zmýšľanie. Boh si totiž neprial, aby sa Izrael stal spojencom a priateľom tohto zradného pohanského národa.

Už v dávnych dobách bol úrad vyslanca posvätný. Vyslancovi bola podľa všeobecne uznávaného zákona všetkých národov zabezpečená ochrana pred násilím a urážaním. Vyslanec bol pokladaný za zástupcu svojho panovníka a každá urážka, ktorej bol vystavený, si žiadala okamžitú odvetu. (714) Ammónci si uvedomili, že Izraelci sa im pomstia za túto urážku a pripravovali sa na vojnu. „Keď Ammónci videli, že sa Dávidovi zošklivili, zaslal Chánun i Ammónci tisíc talentov striebra, aby si najali vozy a jazdcov z mezopotámskej Sýrie, zo sýrskej Maachy a z Cóby... aj Ammónci sa zhromaždili zo svojich miest a nastúpili do boja“ (1 Par 19,6.7).

Bola to skutočne strašná sila. S Ammóncami sa spojili obyvatelia územia medzi riekou Eufrat a Stredozemným morom. Nepriateľské vojská obkľúčili severnú a východnú časť Kanaánu a spoločnými silami chceli rozvrátiť izraelské kráľovstvo.

Izraelci nečakali, kým nepriateľ vtrhne na ich územie. Ich vojská pod vedením Joába prekročili Jordán a blížili sa k hlavnému mestu Ammóncov. Keď veliteľ Izraelcov viedol vojsko do boja, takto ich povzbudzoval: „Buď udatný a udatne si počínajme za svoj ľud a za mestá svojho Boha. Hospodin nech urobí, čo sa mu páči!“ (1 Par 19,13). Spojenecké vojská boli porazené už pri prvom stretnutí. Nepriatelia sa však boja nevzdali a v nasledujúcom roku vojnu obnovili. Sýrsky kráľ zhromaždil vojsko a obrovskou vojenskou presilou ohrozoval Izrael. Keďže Dávid si uvedomoval význam výsledku tohto stretnutia, osobne sa ujal velenia a s Božím požehnaním spojencov porazil. Sýrčania od Libanonu až po Eufrat nielenže sa boja vzdali, ale Izraelcom sa stali poplatníkmi. Dávid prenasledoval Ammóncov zo všetkých síl, kým nepadli ich pevnosti a kým sa celá ich krajina nedostala pod izraelskú nadvládu. (542)

Nebezpečenstvo, ktoré hrozilo národu úplnou záhubou, Božou prozreteľnosťou sa stalo strojcom nebývalej slávy Izraela. Na pamiatku tohto zázračného vyslobodenia Dávid spieval:

„Hospodin žije! Požehnaná moja skala!
Vyvýšený je Boh mojej spásy.
Boh, ktorý mi dožičil pomstu
a podmanil mi národy,
ktorý ma zbavil môjho nepriateľa. (715)
Ty si ma vyvýšil nad mojich odporcov,
od násilníka si ma vyprostil.
Preto ťa budem oslavovať medzi národmi
a ospevovať tvoje meno, Hospodine,
ktorý zveľaďuješ spásne skutky svojho kráľa
a dokazuješ priazeň svojmu pomazanému, Dávidovi,
a jeho potomstvu až naveky“ (Ž 18,47-51).

Všetky Dávidove piesne vštepovali národu vieru, že Hospodin je ich sila a vysloboditeľ:

„Kráľovi nepomôže veľké vojsko,
ani hrdina sa nezachráni veľkou silou.
Klamnou výpomocou je kôň
a nezachráni svojou veľkou silou“ (Ž 33,16.17).

„Ty si to, Kráľ môj, Bože môj,
ktorý priznávaš Jákobovi víťazstvá.
My s tebou porazíme svojich protivníkov,
v tvojom mene pošliapeme
svojich nepriateľov,
lebo sa nespolieham na svoj luk
a vlastný meč ma nezachráni.
Ale ty si nás zachránil od našich protivníkov
ty zahanbil si našich neprajníkov“ (Ž 44,5-8).

„Títo vozy, tamtí kone,
ale my meno nášho Boha Hospodina
máme v pamäti“ (Ž 20,8).

Izraelské kráľovstvo bolo teraz tak rozsiahle, ako Hospodin sľúbil Abrahámovi a neskôr potvrdil Mojžišovi: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od rieky egyptskej až po veľkú rieku, po veľtok Eufrat“ (1 Moj 15,18). Izrael sa stal mocným národom, ktorý si okolité národy vážili a obávali sa ho. Vo svojej vlastnej ríši mal (543) Dávid rozsiahlu moc. Ako málokto v dejinách ovládal city a nálady svojho národa. Dávid ctil Boha a Boh poctil jeho.

V blahobyte sa však skrývalo nebezpečenstvo. Keď bol Dávid na vrchole slávy, ocitol sa v najväčšom nebezpečenstve a utrpel najpokorujúcejšiu porážku. (544) (716)