Kain a Ábel

Adamovi synovia Kain a Ábel mali značne odlišné povahy. Ábel bol verne oddaný Bohu a v Stvoriteľovom zaobchádzaní s hriešnikmi videl spravodlivosť a milosť a bol vďačný za nádej vykúpenia. Naproti tomu Kaina ovládali myšlienky vzbury. Reptal proti Bohu, že za Adamov hriech zlorečil zemi i ľuďom. Oddával sa zvráteným predstavám, ktoré satana doviedli k pádu. Ovládala ho ctibažnosť a pochybnosti o Božej spravodlivosti a moci.

Ako pred nimi Adam, aj oni museli byť podrobení skúške, aby sa ukázalo, či Božiemu slovu veria a či ho poslúchajú. Poznali opatrenie pre spásu človeka a chápali Bohom stanovený obetný poriadok. Vedeli, že týmito obeťami majú vyjadriť svoju vieru v Spasiteľa, ktorý bol znázornený v obetiach, a súčasne uznali, že odpustenie môžu čakať len od neho. Vedeli aj to, že tým potvrdzujú Boží spásny plán a súčasne prejavujú ochotu plniť Božiu vôľu. Keďže bez vyliatia krvi sa hriech neodpúšťa, mali teda prejaviť svoju vieru v Kristovu krv ako zasľúbený zmierujúci prostriedok tým, že obetujú prvorodené zo stáda. Okrem toho boli prvé plody zeme určené na ďakovnú obeť Hospodinovi.

Obaja bratia postavili oltáre a každý z nich priniesol obeť. Ábel obetoval zo stáda podľa Pánových pokynov. „Vtedy Hospodin priaznivo vzhliadol na Ábela a na jeho obeť“ (1 Moj 4,4). Z neba vyšľahol oheň a spálil ju. Kain však nedbal na Pánov výslovný príkaz a obetoval len plody zeme. Z neba však neprišlo nijaké znamenie, že obeť bola prijatá. Ábel prosil svojho (71) brata, aby k Bohu pristupoval úctivo, no jeho prosby Kaina len zatvrdili v svojvoľnom konaní. Ako starší povýšene pohŕdal radou svojho brata.

Kain predstúpil pred Pána reptavo a bez viery v zasľúbenú obeť i v zmysel obetí vôbec. Jeho dar nebol prejavom ľútosti nad spáchaným hriechom. Podobne ako mnohí aj on pokladal prísne dodržiavanie Božích smerníc a očakávanie spásy jedine od budúceho Spasiteľa za prejav slabosti. Bol rozhodnutý spoliehať sa na vlastnú silu a spásu dosiahnuť vlastnými zásluhami. Neobetuje baránka a jeho krv neprimieša k prinesenej obeti, ale obetuje svoje plody ako výsledok svojej práce. Obeť predložil ako svoj dar Bohu v očakávaní, že sa mu zapáči. Kain bol poslušný v tom, že postavil oltár a priniesol obeť; no jeho obeť nebola úplná. Chýbalo jej to podstatné: (47) kajúcne uznanie potreby Spasiteľa. Rodom a náboženskou výchovou sa títo bratia od seba nijako nelíšili. Hriešni boli obaja. Rovnako uznávali potrebu ctiť a velebiť Boha. Navonok bola ich zbožnosť do istej miery rovnaká, za ňou bol medzi nimi veľký rozdiel.

„Vierou priniesol Ábel hodnotnejšiu obeť Bohu ako Kain“ (Žid 11,4). Ábel pochopil vznešené zásady vykúpenia. Videl v sebe hriešnika a poznal, že medzi ním a Bohom je hriech a že odplatou zaň je smrť. Priniesol zabité zviera, obetovaný život, čím uznal právnu požiadavku prestúpeného zákona. V preliatej krvi videl budúcu obeť, Krista zomierajúceho na golgotskom kríži. Keďže veril v zmierenie, ktoré sa tam uskutoční, dostal svedectvo, že koná správne a že jeho obeť je prijatá.

Rovnakú príležitosť poznať a prijať tieto pravdy mal aj Kain. Nebol obeťou nejakého svojvoľného rozhodnutia, ktoré by jedného brata u Boha uprednostnilo a druhého zavrhlo. Ábel sa rozhodol pre vieru a poslušnosť. Kain si vybral neveru a vzburu. V tom sa teda podstatne od seba líšili.

Kain a Ábel predstavujú dvojakých ľudí, ktorí budú na svete až do konca času. Jedna trieda prináša (72) ustanovené obete, kým druhá sa spolieha na vlastné zásluhy. Ľudsky záslužná obeť nemá sprostredkovací význam a nemôže získať Božiu milosť. Boh nám môže odpustiť hriechy len pre Kristove zásluhy. Tí, čo si neuvedomujú potrebu Kristovej krvi a nazdávajú sa, že Božiu priazeň si môžu nakloniť vlastnými skutkami bez Božej milosti, mýlia sa, ako sa mýlil Kain. Ak neprijmú očisťujúcu krv, hrozí im záhuba. Nieto inej cesty, ako sa vyslobodiť z otroctva hriechu.

Najväčšiu časť vyznávačov tvoria na svete tí, čo nasledujú Kainov príklad. Takmer každé falošné náboženstvo spočíva totiž na zásade, že človek sa v úsilí o spásu môže spoľahnúť sám na seba. Mnohí sa nazdávajú, že ľudstvo nepotrebuje spásu, lebo sa môže rozvíjať, zušľachťovať, povznášať a obrodzovať samo. Aj Kain si myslel, že Božiu priazeň si zabezpečí nekrvavou obeťou. Jeho nasledovníci chcú povznieť ľudstvo bez zmierenia. Kainov život ukazuje, kam to nevyhnutne dospeje. Jeho príbeh svedčí o tom, čo sa stane z ľudí bez Krista. Ľudstvo nemá dostatok síl, aby sa mohlo samo obrodiť. Nesmeruje hore, na Božiu úroveň, ale dolu, na úroveň satana. Našou jedinou nádejou je Kristus. „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

Pravá viera, ktorá sa bezvýhradne spolieha len na Krista, prejavuje sa tým, že poslúcha všetky Božie prikázania. Od čias Adamových (48) až po dnešok prebieha veľký boj, ktorý sa týka poslušnosti Božiemu zákonu. V každej dobe žili takí ľudia, ktorí si robili nárok na Božiu milosť, hoci prestupovali niektoré Božie prikázania. V Písme však čítame, že „skutkami stala sa viera dokonalou“, a že „viera, ak nemá skutky, je sama osebe mŕtva“ (Jak 2,22.17). Kto tvrdí, že Boha pozná a „nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy“ (1 Ján 2,4).

Keď Kain videl, že jeho obeť je odmietnutá, rozhneval sa na Hospodina i na Ábela. Na Boha sa rozhneval preto, že neprijal obeť, ktorú mu on, človek, priniesol ako náhradu za obeť prikázanú; na svojho brata sa nahneval preto, že radšej poslúchal Boha (73) (74) (75) a že sa nepridal k jeho vzbure proti Tvorcovi. Aj keď Kain nedbal na Božie prikázanie, Boh ho neopustil, ale znížil sa k tomuto nerozvážnemu človekovi, aby ho presvedčil. Hospodin povedal Kainovi: „Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár?“ Božia výstraha ďalej znela: „Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech číha pri dverách“ (1 Moj 4,6.7). Kain sa mohol slobodne rozhodnúť, či uverí v zásluhy zasľúbeného Spasiteľa, či poslúchne Božie prikázania a bude sa tešiť Božej milosti, alebo zotrvá v nevere a v prestúpení a potom bude márne nariekať, že ho Boh zavrhol.

Namiesto toho, aby Kain uznal svoj hriech, obviňoval Boha z nespravodlivosti, naďalej žiarlil na Ábela a nenávidel ho. Rozhnevane pristúpil k bratovi a chcel ho zatiahnuť do sporu o to, ako sa Boh prejavil voči nim. Ábel obhajoval Božiu spravodlivosť a dobrotu pokojne, no nebojácne a zásadne. Upozornil Kaina na omyl a snažil sa ho presvedčiť o jeho neprávosti. Poukázal mu na Božie zľutovanie, ktoré ušetrilo život jeho rodičov, pretože mohli okamžite zomrieť. Trval na tom, že Boh ich miluje, lebo by neobetoval svojho nevinného a svätého Syna, aby mohol odpustiť hriechy, ktoré spáchali. To všetko len vystupňovávalo Kainovu zlobu. Rozum i svedomie ho presviedčali, že Ábel má pravdu; rozzúrilo ho však to, že ten, ktorý kedysi jeho rady prijímal, teraz s ním nesúhlasí a jeho vzburu neschvaľuje. V návale hnevu svojho brata zabil.

Kain svojho brata nenávidel a zabil nie preto, že by bol Ábel urobil niečo zlé, ale preto, že „jeho skutky boli zlé, ale bratove spravodlivé“ (1 Ján 3,12). Hriešni ľudia v každej dobe nenávidia tých, čo sú lepší než oni. Ábelova poslušnosť a neochvejná viera boli Kainovi stálou výčitkou. „Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo“ (Ján 3,20). Čím jasnejšie je nebeské svetlo, ktoré sa odzrkadľuje v povahe verných Božích (49) služobníkov, tým zjavnejšie vychádzajú najavo hriechy svojvoľníkov, takže sa ešte odhodlanejšie snažia zničiť tých, čo im narúšajú pokoj svedomia. (76) Zabitie Ábela bolo prvým príkladom nepriateľstva, o ktorom Boh povedal, že bude medzi hadom a semenom ženy – medzi satanom a jeho stúpencami na strane jednej, a Kristom s jeho nasledovníkmi na strane druhej. Pádom človeka do hriechu satan síce ľudí ovládol, no Kristus im umožní toto jarmo zhodiť. Kedykoľvek človek odmietne slúžiť satanovi a prejaví vieru v Božieho Baránka, vždy to podnieti satanov hnev. Ábelov svätý život svedčí proti satanovmu tvrdeniu, že človek nedokáže zachovávať Boží zákon. Keď zlým duchom ovládnutý Kain videl, že Ábela nemôže ovplyvniť, rozzúril sa natoľko, že ho pripravil o život. Ten istý duch sa podobne prejaví proti všetkým, čo budú obhajovať spravodlivosť Božieho zákona. Tento duch v každej dobe staval šibenice a zapaľoval hranice Kristovým nasledovníkom. Tieto krutosti majú vždy pôvod v satanovi a v jeho nasledovníkoch, pretože verných nemôžu donútiť, aby sa podriadili jeho nadvláde. Všetko to vystrája porazený nepriateľ. Každý mučeník pre Krista zomrel ako víťaz. Prorok hovorí: „Oni však zvíťazili nad ním – starým hadom, nazývaným diabol a satan – krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva a nemilovali svoj život až do smrti“ (Zj 12,11.9).

Vrah Kain bol za svoj zločin čoskoro volaný na zodpovednosť. „Tu povedal Hospodin Kainovi: Kde je tvoj brat Ábel? A on odvetil: Neviem; či som ja strážcom svojho brata?“ (1 Moj 4,9). Kain prepadol hriechu do tej miery, že stratil predstavu o Božej všemohúcnosti a všadeprítomnosti. V snahe zakryť svoju vinu, rozhodol sa luhať.

Hospodin znova oslovil Kaina: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá ku mne zo zeme“ (1 Moj 4,10). Boh dal Kainovi príležitosť, aby mohol vyznať svoj hriech. Mal čas pouvažovať. Vedel, že spáchal strašný skutok a že luhal v snahe utajiť ho. Naďalej však zotrvával vo svojej tvrdošijnosti a rozsudok sa už ďalej nedal odkladať. Boží hlas, ktorý dosiaľ Kaina oslovoval prosebne a napomínavo, teraz mu oznámil hrozivé slová: „Budeš kliatbou zahnaný z pôdy, ktorá otvorila ústa, aby prijala krv tvojho brata z tvojich rúk. Keď budeš obrábať pôdu, nebude ti už dávať svoju silu; tulákom a bludárom budeš na zemi“ (1 Moj 4,11.12). (77)

Aj keď Kain za svoje zločiny zaslúžil trest smrti, milosrdný Stvoriteľ mu ušetril život a dal mu príležitosť kajať sa. Kain aj naďalej žil zatvrdilo. Vzdorovito osnoval vzburu proti Božej moci a stal sa vodcom pokolenia bezočivých, nenapraviteľných hriešnikov. Tento satanom zvedený odpadlík sa stal zvodcom iných; a jeho príklad (50) a vplyv pôsobili škodlivo do tej miery, že zem bola taká skazená a plná násilia, že to predznamenávalo záhubu sveta.

Tým, že Boh ušetril život prvého vraha, celému vesmíru dal názorné poučenie o veľkom boji. Bezbožný život Kaina a jeho potomkov je názorným príkladom toho, čo by sa stalo, keby hriešnik smel žiť večne a mohol pokračovať vo svojej vzbure proti Bohu. Božia zhovievavosť viedla k tomu, že hriešnici páchali svoje zločiny ešte bezočivejšie a hanebnejšie. Pätnásť storočí po vynesení rozsudku nad Kainom bol vesmír svedkom toho, aké ovocie priniesol Kainov vplyv a príklad: zem bola plná zločinov a nemravnosti. Bolo zrejmé, že rozsudok smrti, vynesený nad padlým ľudstvom za prestúpenie Božieho zákona, je spravodlivý a milosrdný. Čím dlhšie ľudia žili v hriechu, tým boli zvrhlejší. Boží rozsudok, ktorý urobil koniec životu v bezuzdnej hriešnosti a oslobodil svet od vplyvu tých, čo sa vo vzbure proti Bohu zatvrdili, bol skôr požehnaním než kliatbou.

Satan neúnavne pracuje, s vypätím všetkých síl a tisícerým spôsobom falošne predstavuje Božiu povahu a jeho vládu. Svojimi ďalekosiahlymi, podvodne zosnovanými plánmi sa s pozoruhodnou silou snaží svojimi zvodnými predstavami získať obyvateľov sveta. Večný a vševedúci Boh pozná koniec od samého začiatku a jeho plány na odstránenie zla sú rozsiahle a obsažné. Vzburu chce nielen potlačiť, ale celému vesmíru ukázať aj jej povahu. Uskutočnenie Božieho plánu vyjavilo Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo; plne preukázalo jeho múdrosť a oprávnenosť jeho konečného zámeru so zlom.

Bezhriešni obyvatelia ostatných svetov s najhlbším záujmom sledovali udalosti na zemi. Predpotopné pomery na zemi im boli názorným príkladom toho, aké následky by mala Luciferova vláda (78) na zemi, ktorú chcel dosiahnuť, keď odmietol Kristovu moc a zavrhoval Boží zákon. V sebavedomých a pyšných hriešnikoch predpotopného sveta videli satanových otrokov. „Všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé“ (1 Moj 6,5). Každá ich myšlienka, podnet či predstava odporovali Božím zásadám čistoty, pokoja a lásky. Bola to ukážka strašnej skazenosti, ktorou sa končí satanovo úsilie zbaviť Božích tvorov uzdy Božieho svätého zákona.

Skutočnosťami, ktoré sa udiali v priebehu veľkého boja, chce Boh ukázať zásady svojej vlády, ktoré satan so svojimi zvedenými nasledovníkmi zámerne falšuje. Božiu spravodlivosť nakoniec uzná celý svet, aj keď toto uznanie príde neskoro a odbojníkov nezachráni. Boh získava náklonnosť a súhlas celého vesmíru tým viac, čím viac sa jeho veľkolepý plán krok za krokom blíži k svojmu splneniu. (51) Pri jeho splnení bude s konečnou platnosťou porazená aj vzbura. Ozrejmí sa, že odporcovia Božích prikázaní stoja na strane satana a bojujú proti Kristovi. Keď potom bude súd nad kniežaťom tohto sveta a všetci jeho spojenci budú mať s ním spoločný údel, celý vesmír ako svedok rozsudku vyhlási: „Spravodlivé a pravé sú tvoje cesty, Kráľu národov!“ (Zj 15,3). (52) (79)