Dávid v Ciklagu

Dávid a jeho muži sa nezúčastnili boja medzi Saulom a Filištíncami, hoci na bojisku boli na strane kráľových nepriateľov. Keď sa obe vojská pripravovali na boj, Izajov syn bol vo veľmi tiesnivej situácii. Predpokladalo sa, že bude bojovať na strane Filištíncov. Keby však počas boja určené miesto opustil a z bojiska by odišiel, bol by to prejav nielen zbabelosti, ale aj nevďačnosti a zrady voči Achíšovi, ktorý ho chránil a dôveroval mu. Taký čin by ho zhanobil a vystavil ešte väčšiemu hnevu nepriateľov, než aký mu hrozil zo strany Saula. No ani ho nenapadlo bojovať proti Izraelu. V tom prípade by sa stal zradcom vlastnej krajiny, nepriateľom Boha i jeho ľudu. To by mu navždy znemožnilo prístup na trón Izraela. A keby Saul prišiel v boji o život, za jeho smrť by obviňovali jeho.

Dávid si musel uvedomiť, že sa vydal nesprávnym smerom. Preňho by bolo bývalo oveľa lepšie, keby bol hľadal útočisko v pevnostiach Božích vrchov, než medzi úhlavnými nepriateľmi Hospodina a jeho ľudu. Boh však vo svojom veľkom milosrdenstve nepotrestal tento omyl svojho služobníka tým, že by ho v jeho zármutku a v bezradnosti nechal samého. Dávid sa síce prestal opierať o moc zhora a z cesty bezvýhradnej čestnosti sa uchýlil, no svojím srdcom zostal Bohu verný. Kým satan so svojimi stúpencami všemožne pomáhal nepriateľom Boha a Izraela bojovať proti kráľovi, ktorý Hospodina opustil, Boží anjeli šli vyslobodiť Dávida z nebezpečenstva, v ktorom sa ocitol. Božím prozreteľným riadením filištínske kniežatá protestovali proti prítomnosti Dávida a jeho druhov v ich armáde. (690)

Filištínske kniežatá naliehali na Achíša: „Čo tu chcú títo Hebrejci?“ Keďže Achíš nechcel prísť o tak významného spojenca, odpovedal: „Je to predsa Dávid, služobník izraelského kráľa Saula, ktorý je toľko dní, ba roky už u mňa, a odkedy prišiel ku mne, nenašiel som pri ňom až do dnešného dňa nič“ (1 Sam 29,3).

Kniežatá sa však nahnevali a trvali na svojej požiadavke: „Pošli späť toho muža, nech sa vráti na svoje miesto, kam si ho určil, a nech nejde s nami do boja, aby sa nám v boji nestal protivníkom: veď čím by si mohol získať priazeň svojho pána, ak nie hlavami našich mužov? Veď je to ten istý Dávid, o ktorom spievali pri tancoch: Porazil Saul svojich tisíc, a Dávid svojich desaťtisíc“ (523) (1 Sam 29,4.5). Porážka slávneho hrdinu a víťazstvo Izraela pri tej príležitosti boli ešte v živej pamäti filištínskych kniežat. Neverili, že by Dávid mohol bojovať proti svojmu ľudu; a keby sa v priebehu boja pridal na stranu Izraela, spôsobil by Filištíncom väčšiu škodu než všetko Saulovo vojsko.

Keďže Achíš musel povoliť, zavolal Dávida a povedal mu: „Ako žije Hospodin, si statočný a tvoje vychádzanie a vchádzanie do vojska spolu so mnou je mi milé, lebo som nenašiel pri tebe nič zlého, odvtedy, čo si prišiel ku mne, až podnes. Ale kniežatám sa nepáčiš. Preto sa teraz vráť, choď v pokoji a nerob nič také, čo by sa nepáčilo filištínskym kniežatám!“ (1 Sam 29,6.7).

Z obavy, aby neprezradil, čo skutočne cíti, Dávid odpovedal: „Čo som urobil a čo si našiel pri svojom služobníkovi odvtedy, ako som u teba až podnes, že nemám ísť bojovať proti nepriateľom svojho kráľa?“ (1 Sam 29,8).

Achíšova odpoveď musela Dávida zahanbiť a vyvolať v ňom výčitky, keď si pomyslel, aké nedôstojné pre Hospodinovho služobníka bolo, že sa uchýlil ku klamstvu. Kráľ povedal: „Viem to, lebo mne si milý ako anjel Boží, ale filištínske kniežatá povedali: Nech nejde s nami do boja! Preto ráno vstaň, ty i služobníci tvojho pána, ktorí prišli s tebou; za samého úsvitu vstaňte a odíďte!“ (1 Sam 29,9.10). Slučka, do ktorej sa Dávid dostal, sa teda uvoľnila a on mohol znova voľne dýchať. (691)

Po trojdňovom putovaní došiel Dávid so svojimi šesťsto mužmi do Ciklagu, ktorý bol ich domovom v zemi Filištíncov. Našli ho však celkom spustošený. Neprítomnosť Dávida a jeho mužov Amálekovci využili a pomstili sa mu za to, že podnikal výpravy na ich územie. Prepadli nestrážené mesto, vydrancovali ho a vypálili, zajali všetky ženy a deti a odišli s nimi i s veľkou korisťou.

Dávid a jeho muži s hrôzou a úžasom hľadeli na sčernalé dymiace sa trosky. Keď si pri pohľade na ne títo statoční a skúsení vojaci uvedomili hrôzu spustošenia, „pustili sa do hlasitého plaču a plakali tak, že už nemali ani síl k plaču“ (1 Sam 30,4).

Tento trest stihol Dávida preto, že z nedostatku viery hľadal útočisko v krajine Filištíncov. Teraz sa presvedčil, aké neisté môže byť bezpečie medzi nepriateľmi Boha a jeho ľudu. Dávidovi muži sa teraz obrátili proti svojmu vodcovi a označili ho za príčinu svojho nešťastia. Dávid vyvolal pomstu Amálekovcov tým, že ich napadal, a potom nechal mesto bez ochrany, pretože sa príliš spoliehal na to, že medzi týmito nepriateľmi sa môžu cítiť celkom bezpeční. Ubolení (524) a rozhnevaní vojaci boli schopní dopustiť sa každého zúfalého činu, ba hodlali ukameňovať aj svojho vodcu.

Všetko nasvedčovalo, že Dávidovi už nikto nepomôže. Bol pripravený o všetko, čo mu bolo na zemi drahé. Saul ho vyhnal z vlasti. Filištínci ho vyhnali z tábora. Amálekovci mu vyplienili mesto, jeho ženy s deťmi boli v zajatí a jeho verní druhovia sa spriahli proti nemu, ba vyhrážali sa mu, že ho zabijú. Dávid v tejto krajnej tiesni prestal uvažovať o svojom mučivom postavení a vrúcne, ako len vedel, sa obrátil o pomoc k Bohu. „Našiel posilu v Hospodinovi, svojom Bohu“ (1 Sam 30,6).

Uvažoval o svojom doterajšom, na udalosti tak bohatom živote. Či ho Boh niekedy opustil? Spomienka na mnohé dôkazy Božej milosti ho posilnila. Dávidovi druhovia znášali svoje utrpenie dvojnásobne bolestne, pretože boli roztrpčení a zúfalí; no Boží muž, ktorý mal viac dôvodov k zármutku, zachoval sa statočne. Srdcom vyznával: „V deň, kedy by som sa mal báť, ja v teba dúfam“ (Ž 56,4). (692) Sám nenachádzal cestu, ktorá by ho vyviedla z ťažkostí, Boh ju však pozná a ukáže mu, čo má urobiť.

Dávid poslal po kňaza Ebjátara, syna Achímelechovho a pýtal sa Hospodina: „Mám túto hordu prenasledovať? Dohoním ju?“ Odpoveď znela: „Prenasleduj, lebo iste ju dohoníš a ich vyslobodíš“ (1 Sam 30,8).

Tieto slová rozptýlili neistotu a zármutok. Dávid so svojimi mužmi bezodkladne začali prenasledovať utekajúcich nepriateľov. Tak sa ponáhľali, že pri potoku Bešór, ktorý neďaleko Gázy vteká do Stredozemného mora, bolo dvesto jeho mužov tak vyčerpaných, že tam museli zostať a odpočívať. Dávid potom s ostatnými štyristo mužmi vyrazil neohrozene ďalej.

Cestou našli egyptského otroka, ktorý zjavne zomieral od vyčerpania a od hladu. Keď sa mu však dali najesť a napiť, prišiel k sebe a povedal im, že jeho bezcitný pán, jeden z Amálekovcov, čo sa zúčastnili lúpežného vpádu, ho tam nechal zomrieť. Rozpovedal im všetko o ich lúpežnom vpáde a o drancovaní. Keď mu potom sľúbili, že ho nezabijú ani nevydajú jeho pánovi, súhlasil s tým, že Dávida a jeho mužov zavedie do tábora ich nepriateľov.

Keď sa priblížili na dohľad k táboru, spozorovali, že jeho obyvatelia neobvykle veselo hýria. Víťazné vojsko usporiadalo veľkú zábavu. „Boli roztratení po celej krajine. Jedli, pili a tancovali nad všetkou tou veľkou korisťou, ktorú pobrali v krajine Filištíncov a v krajine júdskej“ (1 Sam 30,16). Dávid vydal rozkaz na okamžitý útok a prenasledovatelia sa zúrivo vrhli na svoje obete. Amálekovci (525) boli prekvapení a v tábore nastal zmätok. Bojovalo sa celú noc i celý ďalší deň, kým nebolo pobité všetko vojsko Amálekovcov. Ujsť sa podarilo mužom na ťavách. Hospodinovo slovo sa vyplnilo. „Tak oslobodil Dávid všetko, čo Amálekovci pobrali, a vyslobodil aj obidve svoje ženy. Nechýbal im nikto, ani malý, ani veľký, ani synovia, ani dcéry a nič z koristi, ani z toho, čo im boli pobrali. Všetko to priviedol Dávid späť“ (1 Sam 30,18.19).

Keď Dávid podnikal nájazdy na územie Amálekovcov, zabíjal všetkých, čo mu padli do rúk. (693) Len Božia moc zadržala Amálekovcov, aby nepozabíjali obyvateľov Ciklagu a že sa rozhodli ušetriť zajatcov. Slávu svojho víťazstva chceli zvýšiť tým, že domov priviedli veľké množstvo zajatcov, ktorých chceli neskôr predať do otroctva. Nechtiac tým splnili Boží zámer, aby ušetrili zajaté ženy a deti, ktoré sa potom mohli stretnúť so svojimi mužmi a otcami.

Všetky pozemské mocnosti podliehajú pod zvrchovaný dohľad Všemohúceho. On aj tým najmocnejším vládcom a najkrutejším utláčateľom vraví: „Až potiaľ môžeš ísť a nie ďalej“ (Jób 38,11). Božia moc sa ustavične prejavuje tým, že marí snahy mocností zla. Boh stále zasahuje do ľudských vzťahov, no nie zhubne, ale nápravne a záchovne.

Víťazi sa s jasotom vydali na spiatočnú cestu. Keď potom pri potoku Bešór našli svojich dvesto druhov, ktorí tu odpočívali, mnohí z tých, čo sa boja zúčastnili, začali sebecky a neprajne namietať, že právo na korisť nemá ten, kto nebojoval, a môže byť rád, že mu priviedli ženu a deti. Dávid však s tým nesúhlasil: „Nerobte tak, bratia moji, s tým, čo nám dal Hospodin... Rovnaký bude podiel toho, ktorý šiel do boja, i podiel toho, ktorý zostal pri batožine. Rovnako sa podelia“ (1 Sam 30,23.24). Tým bola záležitosť vyriešená. V Izraeli sa neskôr stalo zákonom, že všetci, čo sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na vojnovom ťažení, dostali rovný diel koristi ako tí, čo boli priamo v boji.

Dávid a jeho druhovia získali späť všetko, čo im Amálekovci v Ciklagu vzali, a okrem toho Amálekovcom odviedli veľké stáda dobytka. Túto korisť nazvali „Dávidovou korisťou“. Dávid po návrate do Ciklagu poslal z tejto koristi dar starším súkmeňovcom z Júdovho pokolenia. Pri delení koristi pamätal na každého, kto sa k nemu a k jeho druhom správal priateľsky, keď sa skrýval v horských pevnostiach a keď v obavách o holý život musel utekať z miesta na miesto. Tým sa bohato odvďačil za prejavy súcitného pohostinstva, ktoré si prenasledovaný utečenec veľmi vážil. (526)

Tretieho dňa po návrate Dávida a jeho spolubojovníkov do Ciklagu, keď sa všetci pustili do práce na obnove svojich rozváľaných príbytkov a úzkostlivo očakávali správy (694) o priebehu boja medzi Izraelom a Filištíncami, prišiel náhle do mesta posol „s roztrhnutým rúchom a s prsťou na hlave“ (2 Sam 1,2). Keď ho priviedli k Dávidovi, posol sa mu hlboko poklonil, čím naznačil, že ho uznáva za mocné knieža, od ktorého chce žiadať milosť. Dávid sa nedočkavo vyzvedal na priebeh boja. Utečenec mu oznámil, že Saul bol porazený a padol a že aj Jonatán bol zabitý. Posol k správe niečo aj pridal. Predpokladal totiž, že Dávid svojho zúrivého prenasledovateľa nenávidel a zabezpečí si jeho vďačnosť, keď sa bude vydávať za kráľovho vraha. Preto začal rozprávať, že počas boja našiel izraelského kráľa v nepriateľskom obkľúčení raneného a že ho na jeho vlastnú žiadosť usmrtil. Na dôkaz toho priniesol Dávidovi korunu z hlavy kráľa i zlatú sponu z jeho ramena. Zrejme očakával, že jeho správy budú prijaté s nadšením a že podľa zásluhy bude odmenený.

„Nato Dávid chytil svoje šaty a roztrhol ich, podobne i všetci muži, ktorí boli s ním. Smútili, plakali a postili sa až do večera, pre Saula a jeho syna Jonatána, aj pre ľud Hospodinov, aj pre dom Izraela, pretože padli mečom“ (2 Sam 1,11.12).

Keď sa Dávid spamätal z hrôzy týchto údesných správ, vrátil sa k cudziemu poslovi a začal sa zaoberať jeho zločinom, ktorého sa podľa vlastného priznania dopustil. Spýtal sa ho: „Odkiaľ si?“ Cudzinec odvetil: „Som synom cudzinca, muža Amálekovca.“ Dávid sa ho znova spýtal: „Ako si sa opovážil vystrieť ruku a zabiť pomazaného Hospodinovho?“

Dávid mal dvakrát možnosť zabiť Saula, no na výzvu svojich druhov, aby to urobil, odmietol zodvihnúť ruku proti tomu, ktorý bol na Boží príkaz povolaný vládnuť nad Izraelom. Teraz sa tu Amálekovec vystatoval, že zabil izraelského kráľa. Sám seba teda obvinil zo zločinu, ktorý zaslúžil smrť, a trest bol hneď aj vykonaný. Dávid povedal: „Tvoja krv na tvoju hlavu, lebo tvoje vlastné ústa ťa usvedčili, keď si povedal: Ja som usmrtil pomazaného Hospodinovho“ (2 Sam 1,13.14.16).

Dávidov žiaľ nad Saulovou smrťou bol úprimný a hlboký, čo zodpovedalo jeho šľachetnej povahe. Neradoval sa z pádu svojho nepriateľa. (695) Prekážka, ktorá mu bránila nastúpiť na trón Izraela, bola síce odstránená, ale Dávid sa z toho netešil. Kráľova smrť mu vymazala z pamäti Saulovu nedôveru a krutosť a v jeho spomienkach zanechala len to, čo bolo ušľachtilé a kráľovské. Saulovo meno bolo (527) nerozlučne späté s menom Jonatánovým a priateľstvo kráľovho syna s Dávidom bolo celkom úprimné a nezištné.

Pieseň, v ktorej Dávid vyjadril pocity svojho vnútra, sa stala pokladom jeho národa, ako aj Božieho ľudu vo všetkých ďalších pokoleniach:

„Ozdoba tvoja, Izrael, na tvojich výšinách pobitá.
Ó, ako padli bohatieri!
Neoznamujte to v Gate,
Nerozhlasujte v uliciach Aškelónu,
aby sa netešili dcéry Filištíncov,
a nejasali dcéry neobrezancov.
Vy, vrchy Gilbóy,
nech nieto na vás rosy ani dažďa,
ani vzlínania vlahy z hlbín,
bo tam bol pohodený štít bohatierov,
štít Saulov olejom nepomazaný...
Saul a Jonatán, ktorí sa ľúbili, milí si v živote,
ni smrťou nedali sa rozlúčiť.
Nad orlov boli rýchlejší, nad levov boli silnejší,
vy, dcéry Izraela, oplačte Saula,
ktorý vás obliekal v purpur a skvost,
ktorý vám zlaté ozdoby kládol na šaty.
Ó, ako padli bohatieri uprotred boja!
Jonatán na tvojich výšinách zabitý.
Bôľno mi za tebou, brat môj, Jonatán.
Bol si mi premilý,
tvoja láska mi bola zázračná,
bola nad lásku žien.
Ó, ako padli bohatieri
a pohynuli nástroje boja!“ (2 Sam 1,19-27). (528) (696)