Dávidov hriech a pokánie

V Písme svätom nachádzame len málo pochvalných výrokov o človekovi. Len málo biblických textov hovorí o cnostiach aj tých najlepších ľudí sveta. Je v tom poučný zámer. Nech už človek má akékoľvek dobré vlastnosti, vždy sú to Božie dary. Všetky dobré skutky ľudí konala ich prostredníctvom Božia milosť skrze Krista. Keďže ľudia majú všetko od Boha, jemu patrí sláva za všetko, čo smú vykonať, alebo čím sú. Každý človek je len nástrojom v Božích rukách. Okrem toho z biblických dejín vieme, že je nebezpečné vychvaľovať či vyvyšovať človeka. Ak si totiž človek prestane uvedomovať, že vo všetkom závisí od Boha a začne veriť vo vlastnú silu, neomylne ho čaká pád. Človek zápasí s nepriateľmi, ktorí sú silnejší než je sám. „Lebo nás nečaká zápas s krvou a s telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6,12). V tomto boji neobstojíme, ak sa budeme spoliehať len na vlastné sily. Porážku nám pripravuje všetko, čo našu myseľ odvádza od Boha a čo nás zvádza k tomu, aby sme sa spoliehali len na seba. Každá stránka Písma nás varuje pred spoliehaním sa na moc človeka a posilňuje našu vieru v Božiu moc.

Práve sebaistota a spoliehanie sa na vlastné sily a schopnosti doviedli Dávida k pádu. Lichôtky vykonali svoje. Padol do osídiel moci, prepychu a slávy. Neblaho naňho pôsobil aj styk so susednými národmi. Podľa vtedajších zvyklostí kráľ mohol beztrestne páchať zločiny, za ktoré obyčajní smrteľníci bývali kruto trestaní. Panovník nemusel dodržiavať zákony ako jeho poddaní. Všetko spomenuté otupovalo Dávidovu predstavu o krajnej ohavnosti hriechu. Namiesto toho, aby sa pokorne oprel o Hospodinovu moc, začal veriť vo vlastnú múdrosť a silu. Keď sa satanovi podarí odvrátiť (717) človeka od Boha, začne v ňom roznecovať predstavy a nemravné záľuby. Nepriateľ nezasiahne náhle, jeho pôsobenie nie je spočiatku prudké a nápadné. Najprv len nebadane podrýva našu zásadovosť. Začína spochybňovaním zdanlivých maličkostí a zvádzaním k porušovaniu vernosti Bohu. Chce, aby sme sa predsa len občas prestali spoliehať na Hospodina a žili aj podľa svetských zvyklostí a mravov.

Pred skončením vojny s Ammóncami zveril Dávid velenie vojska Joábovi a vrátil sa do Jeruzalema. Sýrčania boli už Izraelcom (545) poplatní a úplná porážka Ammóncov bola už v dohľade. Dávida tešili jeho víťazstvá i výsledky jeho múdreho a prezieravého vladárenia. No práve vtedy, keď žil už v pokoji a takmer bezstarostne, pokušiteľ sa chopil príležitosti a zaujal jeho myseľ. Boh bol s Dávidom tak spojený a prejavoval mu takú milosť, že v tom mohol vidieť zdroj bezmedznej pomoci v záujme zachovania svojej bezúhonnosti. Dávid žil síce v pokoji a v úplnom bezpečí, no predsa len opúšťal Boha, začal podliehať satanským zvodom a dušu si poškvrnil hriechom. Ten, ktorého Boh povolal za vodcu národa, ktorého si vyvolil, aby obhajoval a presadzoval jeho zákon, sám pošliapal Božie príkazy. On, ktorý mal byť priestupníkom hrozbou, ich svojím správaním podporil v páchaní neprávosti.

Kedykoľvek sa Dávid ocitol v nebezpečenstve, mohol vo vedomí svojej bezúhonnosti zveriť každú záležitosť Bohu. Hospodinova ruka ho bezpečne previedla nespočetnými nástrahami, ktoré naňho v živote číhali. No teraz, keď zhrešil a kým svoj hriech neoľutoval, nežiadal Nebo o pomoc a radu, ale sám sa snažil vyviaznuť z nebezpečenstva, do ktorého sa svojím hriechom dostal. Kráľovým zvodcom sa stala zhubná krása Batšeby, ženy Uriáša Chetejského, jedného z najstatočnejších a najvernejších Dávidových vojvodcov. Nedalo sa predvídať, čo sa stane, keď zločin vyjde najavo. Boží zákon stíhal cudzoložníka trestom smrti a hrdý vojak, ktorý bol takto potupený, mohol sa kráľovi pomstiť, mohol ho zabiť, alebo proti nemu strhnúť národ do vzbury.

Dávid sa všemožne snažil svoj hriech skryť, no márne; svojvoľne podľahol satanovi, hrozilo mu nebezpečenstvo, čakala ho hanba horšia než smrť. (718) Z tiesnivej situácie videl Dávid len jedinú cestu úniku: v zúfalstve sa rozhodol vraždiť, čím sa vedľa cudzoložstva dopustil ďalšieho zločinu. Satan, ktorý priviedol do záhuby Saula, chcel do nej strhnúť aj Dávida. Aj keď pokušenia boli odlišné, obidve viedli k prestúpeniu Božieho zákona. Dávid dospel k názoru, že ak Uriáš zomrie na bojisku, kráľ zostane bez viny. Batšeba sa potom môže stať Dávidovou ženou. Tým sa odvráti podozrenie a kráľovská česť zostane zachovaná.

Uriáš si od kráľa odnášal rozsudok smrti. Kráľ mu totiž zveril list pre Joába, v ktorom vrchnému veliteľovi prikazoval: „Postavte Uriáša dopredu, do najtuhšieho boja, potom sa stiahnite od neho, nech ho zrazia a nech zomrie“ (2 Sam 11,15). Joáb, poškvrnený už jednou zákernou vraždou, neváhal poslúchnuť kráľov príkaz a Uriáš padol pod mečom Ammóncov. (546)

Dávid až dosiaľ vládol tak, že sa mu z panovníkov mohol vyrovnať len máloktorý. Písmo sväté o ňom vraví, že „prisluhoval právo a spravodlivosť všetkému svojmu ľudu“ (2 Sam 8,15). Svojou statočnosťou si získal dôveru a oddanosť národa. Keď však opustil Boha a poddal sa satanovi, stal sa načas jeho nástrojom. Boh ho však dosiaľ nezbavil ani postavenia ani moci, a preto mohol vyžadovať aj takú poslušnosť, ktorá mohla ohroziť toho, kto ho poslúchol. Joáb, ktorý bol kráľovi viac oddaný ako Bohu, prestúpil Boží zákon na rozkaz kráľa.

Dávid dostal svoju moc od Boha len preto, aby ju uplatňoval v súlade s Božím zákonom. Ak vydal príkaz, ktorý Božiemu zákonu odporoval, potom uposlúchnutie takého príkazu bolo hriechom. „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha“ (Rim 13,1); no ak je v rozpore s Božím zákonom, nesmieme ju poslúchnuť. Apoštol Pavol nás vo svojom liste korintským veriacim upozorňuje na zásadu, ktorou by sme sa mali riadiť. „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista“ (1 Kor 11,1).

Joáb poslal Dávidovi správu o splnení rozkazu tak pozorne formulovanú, aby ani Joáb ani kráľ neupadli do podozrenia. Joáb „poslovi prikázal: Keď až do konca rozpovieš kráľovi celý priebeh boja, (719) a vzplanie kráľov hnev... vtedy povedz: aj tvoj služobník Uriáš Chetejský zomrel. Posol odišiel, a keď prišiel, oznámil to Dávidovi, prečo ho Joáb poslal“ (2 Sam 11,19-22).

Kráľova odpoveď znela: „Takto povieš Joábovi: Nech ťa to nezarmucuje, lebo meč zožiera raz toho, raz onoho. Zosilni svoj boj proti mestu a zrúcaj ho! Dodaj mu odvahy!“ (2 Sam 11,25).

Batšeba zachovávala smútok po svojom mužovi podľa vtedajších zvyklostí, a keď čas smútku uplynul „poslal Dávid po ňu, vzal ju do svojho domu a stala sa mu ženou“ (2 Sam 11,27). Taký útlocitný a úzkostlivý človek, ktorému hlboký zmysel pre česť nedovolil siahnuť rukou na Hospodinovho pomazaného ani v krajnom ohrození vlastného života, natoľko upadol, že mohol ublížiť jednému zo svojich najvernejších a najstatočnejších vojakov a poslať ho na istú smrť v klamnej predstave, že bude môcť pokojne užívať plody svojho hriechu. Ako sčernelo zlato, ako sa zmenilo rýdze zlato!

Satan už od začiatku navrával ľuďom, čo získajú, keď prestúpia Boží zákon. Takto sa mu podarilo zviesť anjelov. Takto zvádzal k hriechu Adama a Evu. Tak dosiaľ zvádza mnohých, aby neposlúchli Boha. Snaží sa vzbudiť zdanie, že cesta hriechu je žiaduca, „ale jej koniec môže byť cestou k smrti“ (Prísl 14,12). Štastní sú tí, čo sa síce odvážili zísť na túto cestu, ale keď okúsili trpkosť plodov (547) hriechu, zavčasu sa od nej odvrátili. Boh však vo svojom milosrdenstve nedopustil, aby zvodná odmena za hriech Dávida nenávratne strhla do záhuby.

Boh musel zasiahnuť a stalo sa tak aj v záujme Izraela. Behom času bol hriech Dávida a Batšeby všeobecne známy a vzniklo podozrenie, že Uriášovu smrť zosnoval Dávid. Hospodin bol zneuctený; svojou priazňou zahrňoval Dávida a vyvýšil ho, a Dávidov hriech Boha znevážil a potupil jeho meno. Medzi Izraelcami by to mohlo oslabiť zbožnosť a otupiť mravnú citlivosť mnohých natoľko, že by v hriechu prestali vidieť jeho odpornosť. Dávidov hriech však mohol utvrdiť v hriešnom živote aj tých, čo Boha neuctievali a nebáli sa ho.

Boh prikázal Nátanovi, aby Dávidovi oznámil varovné posolstvo. Napomenutie bolo veľmi prísne. Len máloktorý panovník by prijal takú karhavú výčitku bez toho, aby sa mu pokarhaný nepomstil smrťou. Nátan oznámil Boží rozsudok bez váhania a s nebeskou múdrosťou. (720) Najprv vzbudil záujem kráľa a potom mu znepokojil svedomie tak, že kráľ vyniesol ortieľ smrti sám nad sebou. Prorok pripomenul Dávidovi, že je Bohom ustanoveným strážcom práv svojho ľudu, a rozpovedal mu príbeh o útlaku a krivde, čo vyžaduje pomstu.

Povedal: „Bohatý mal veľmi mnoho oviec a dobytka. Chudobný však nemal nič, iba jedinú malú ovečku, ktorú si kúpil; choval ju a vyrástla pri ňom s jeho deťmi. Jedávala z jeho skyvy chleba, píjavala z jeho pohára a spávala v jeho lone, akoby mu bola bývala dcérou. I prišiel k bohatému človekovi pocestný; ale ľúto mu bolo vziať zo svojich oviec alebo zo svojho dobytka, aby niečo pripravil pocestnému, ktorý prišiel k nemu, ale vzal ovečku chudobného človeka a tú pripravil mužovi, ktorý prišiel k nemu“ (2 Sam 12,2-4).

Príbeh kráľa rozhneval a Dávid zvolal: „Ako žije Hospodin, muž, ktorý to urobil, zasluhuje smrť! Ovečku nahradí štvornásobne, pretože to spáchal a nemal zľutovania“ (2 Sam 12,5.6).

Nátan sa pozrel na kráľa a potom zodvihol pravicu k nebu a slávnostne vyhlásil: „Ty si ten muž!“ Ďalej povedal: „Prečo si slovo Hospodinovo znevážil a dopustil si sa toho, čo sa jemu neľúbi?“ (2 Sam 12,7.9). Ten, kto sa previnil, snaží sa utajiť svoj zločin pred ostatnými, podobne ako to robil Dávid. Chce skryť zlý skutok, aby ho ostatní nikdy nevideli, ani sa o ňom nedozvedeli, ale „všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ (Žid 4,13). „Nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Mat 10,26). (548)

Nátan vyhlásil: „Takto hovorí Hospodin, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol z ruky Saulovej!... Prečo si znevážil slovo Hospodinovo a dopustil si sa toho, čo sa jemu neľúbi? Uriáša Chetejského zabil si mečom a jeho manželku vzal si si za ženu a jeho samého zavraždil si mečom Ammóncov. Preto teraz od tvojho domu sa meč nikdy nevzdiali... Dopustím pohromu na teba z tvojho vlastného domu a vezmem tvoje ženy pred tvojimi očami a dám ich tvojmu blížnemu... Ty si to síce tajne urobil, ale ja to urobím pred celým Izraelom za bieleho dňa“ (2 Sam 12,7.9-12). (721)

Prorokovo posolstvo Dávida krajne znepokojilo, ozvalo sa v ňom svedomie. Videl svoj hriech v celej jeho ohavnosti. V pokore a v ľútosti sa sklonil pred Bohom a rozochvene povedal: „Zhrešil som proti Hospodinovi!“ (2 Sam 12,13). Všetko zlo, čo pášeme na druhých, vracia sa od postihnutého k Bohu. Dávid si v hĺbke duše uvedomoval, že sa na Uriášovi a na Batšebe dopustil ťažkého hriechu. Neskonale väčší bol však jeho hriech proti Bohu.

Aj keď v Izraeli nebolo nikoho, kto by nad Hospodinovým pomazaným vykonal rozsudok smrti, Dávid sa chvel hrôzou, aby ho za jeho hriech nestihol bez odpustenia náhly Boží súd. Prorok mu však oznámil: „Hospodin tiež sňal tvoj hriech, nezomrieš.“ Spravodlivosť však vyžadovala zadosťučinenie. Rozsudok smrti bol prenesený z Dávida na dieťa, plod jeho hriechu. Kráľ dostal príležitosť na pokánie. Utrpenie a smrť dieťaťa ako súčasť trestu bolo oveľa trpkejšie, než by mohla byť jeho vlastná smrť. Prorok povedal: „Keďže si touto vecou zavdal nepriateľom Hospodinovým príčinu rúhať sa, syn, ktorý sa ti narodil, musí zomrieť“ (2 Sam 12,13.14).

Keď dieťa postihla choroba, Dávid sa začal postiť a veľmi skrúšene sa modlil za záchranu jeho života. Vyzliekol si svoj kráľovský šat, odložil korunu a každú noc ležal na zemi a v mučivom žiali sa modlil za nevinné dieťa, ktoré trpí za jeho vinu. „Keď prišli k nemu starší jeho domu a chceli ho zdvihnúť zo zeme, nechcel a nejedol s nimi“ (2 Sam 12,17). Kajúcna pokora neraz odvrátila rany aj po vynesenom rozsudku nad ľuďmi či mestami a milostivý Boh, ktorý vie odpúšťať, vyslal svojich poslov pokoja. Túto možnosť mal Dávid na zreteli, a preto, kým len dieťa žilo, vytrvalo sa modlil. Keď sa však dozvedel, že predsa zomrelo, odovzdane sa podriadil Božej vôli. Dopadla naňho prvá rana, a Dávid to uznal ako spravodlivý trest. On však neprestal veriť v Božie milosrdenstvo a v tom nachádzal útechu.

Veľmi mnohí si po prečítaní príbehu o Dávidovom páde kladú otázky: „Prečo sa o tom verejne píše? Prečo Boh pokladal za potrebné (549) odhaliť svetu toto temné miesto v živote muža, ktorého tak vysoko poctil?“ Prorok vo svojom posolstve Dávidovi o jeho hriechu povedal: „Touto vecou zavdal si nepriateľom Hospodinovým príčinu rúhať sa.“ Odvtedy poukazujú neveriaci ľudia na postavu (722) Dávida, obťaženú touto temnou škvrnou a s posmechom víťazoslávne volajú: „Tak toto je človek, akého chcel mať Boh!“ Tým bola potupená viera, ľudia sa bez zábran rúhali proti Bohu a proti jeho Slovu. Zatvrdili sa v nevere a mnohí veriaci sa rozhodli ísť cestou hriechu.

Dávidov život však nie je príkladom, ktorý by nabádal k hriechu. Vtedy, keď žil podľa Božej rady, bol nazvaný „Božím mužom“. Keď zhrešil, prestal ním byť dotiaľ, kým sa kajúcne nevrátil k Hospodinovi. Božie slovo hovorí jasne: „To, čo Dávid spáchal, sa neľúbilo Hospodinovi.“ Hospodin prostredníctvom proroka Dávidovi oznámil: „Prečo si znevážil slovo Hospodinovo a dopustil si sa toho, čo sa jemu neľúbi?... Preto teraz od tvojho domu sa meč nikdy nevzdiali, lebo si opovrhol mnou“ (2 Sam 11,27; 12,9.10). Aj keď Dávid ľutoval svoj hriech a Hospodin mu vinu odpustil a prijal ho, zberal neblahé plody semena, ktoré sám zasial. Súd, ktorý naňho i na jeho rodinu dopadol, svedčí o tom, ako Boh nenávidí hriech.

Božia prozreteľnosť až dovtedy chránila Dávida proti všetkým nepriateľským úkladom a Saulovu ruku priam zdržiavala. Dávid však spáchaným hriechom zmenil svoj vzťah k Bohu. Hospodin nemohol strpieť neprávosť. Nemohol Dávida chrániť pred následkami jeho hriechu, ako ho ochraňoval pred Saulovými úkladmi.

Sám Dávid sa prenikavo zmenil. Keď si uvedomoval svoj hriech a jeho ďalekosiahle následky, bol človekom celkom zlomeným. Pred ľudom bol krajne pokorený. Jeho vplyv bol ochromený. Jeho doterajšie úspechy a blahobyt pripisovali ľudia jeho svedomitej poslušnosti voči Božím prikázaniam. Keď sa však Izraelci dozvedeli o jeho hriechu, strácali pred hriešnym životom zábrany. Jeho vážnosť vo vlastnej rodine veľmi utrpela, takisto úcta a poslušnosť zo strany synov. Pocit vlastnej viny mu bránil karhať hriech iných a odzbrojoval ho, keď sa mal zasadzovať o spravodlivosť vo vlastnom dome. Zlým príkladom vplýval na svojich synov. Prirodzené následky Boh neodvrátil; nechal veciam zákonitý priebeh, čo Dávida zasiahlo ako prísny trest.

Celý rok po svojom páde žil Dávid zdanlivo bez ujmy. Nepocítil nijaký prejav Božieho hnevu. (723) Boží súd sa však už nad ním hrozivo vznášal. Deň účtovania a odplaty sa rýchlo a neodvratne blížil a nijaká ľútosť ho nemohla odvrátiť; zvierala ho úzkosť a hanba, ktorá zatemnila celý jeho pozemský život. Tí, čo poukazujú na Dávidov (550) príklad a chcú zľahčiť vinu za hriechy vlastné, by sa mali z Písma poučiť, aká tŕnistá je cesta neprávosti. Aj keby sa ako Dávid od hriechu odvrátili, pocítia, že jeho následky sú aj v tomto živote trpké a neúprosné.

Boh chcel, aby Dávidova skúsenosť bola varovným upozornením, že ani tí, ktorých sprevádza hojnosť Božích požehnaní a žijú na výslní Božej priazne, nesmú povoliť v ostražitosti a ochabnúť v modlitebnej bdelosti. Takáto je osvedčená skúsenosť tých, čo sú ochotní pokorne sa učiť z toho, čím ich Boh poučiť chce. Dávidov príbeh viedol k tomu, že tisíce ľudí v priebehu dlhých vekov si začalo uvedomovať, aké nebezpečenstvo sa v zvodnej moci pokušenia skrýva. Pád Dávida, ktorého Boh tak výsostne poctil, vzbudzuje v nich nedôveru v samých seba. Uvedomujú si, že zachrániť ich môže svojou mocou len Boh na základe viery. Vo vedomí, že svoju silu a bezpečie majú len v ňom, im zabráni vkročiť na satanovu pôdu.

Skôr ako bol vynesený Boží ortieľ nad Dávidom, kráľ začal zberať plody svojho hriechu. Jeho svedomie bolo rozhárané. Záznam o jeho vtedajšom vnútornom zápase nachádzame v 32. žalme.

„Blahoslavený, komu je odpustený priestupok
a hriech prikrytý!
Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu,
a v jeho duchu nieto ľsti!
Keď som mlčal, trúchliveli mi kosti
počas môjho ustavičného stenania,
lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa tvoja ruka,
životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahlosť“ (Ž 32,1-4).

51. žalm je výrazom Dávidovej ľútosti po tom, čo mu prorok oznámil Božie karhavé posolstvo:

„Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojej milosti!
Pre svoje veľké milosrdenstvo zhlaď moje priestupky! (724)
Dokonale ma obmy z mojej viny,
očisť ma od môjho hriechu!
Lebo som si vedomý svojich priestupkov
a hriech môj predo mnou je stále...
Yzopom zbav ma hriechu, a budem čistý,
umy ma, belší budem ako sneh!
Daj mi počuť radosť, potešenie,
nech zajasajú kosti, čo si zdrvil. (551)
Skry si tvár pred mojimi hriechmi
a zotri všetky moje viny!
Srdce čisté stvor mi, ó Bože,
a obnov vo mne ducha pevného!
Od svojej tváre nezavrhni ma
a svojho svätého Ducha mi neodnímaj!
Navráť mi radosť z tvojej pomoci
a duchom poslušnosti podopri ma!
Chcem učiť priestupníkov tvojim cestám,
aby sa hriešnici k tebe obracali.
Vytrhni ma, ó Bože, z krvnej viny,
ty Bože mojej spásy!
Nech zaplesá môj jazyk
pre tvoju spravodlivosť“ (Ž 51,3-16).

Takto teda v posvätnej piesni, ktorá sa bude spievať v zhromaždeniach Božieho ľudu za prítomnosti kráľovského dvora, kňazov a sudcov, kniežat a vojvodcov a ktorá na večnú pamäť zachová až do posledného ľudského pokolenia svedectvo o Dávidovej vine, vyznal kráľ Izraela svoj hriech, prejavil svoju ľútosť a vyjadril svoju nádej, že Božou milosťou dosiahol odpustenie. Neprihládzal svoju vinu, lebo chcel, aby sa zo žalostných následkov jeho pádu poučili aj ostatní.

Dávidova ľútosť bola úprimná a hlboká. Svoj zločin nijako neospravedlňoval. Svojou modlitbou nechcel neodvratnému súdu uniknúť. Uvedomoval si však hrôzu svojho prestúpenia voči Bohu; cítil, ako si poškvrnil dušu a ako sa mu hriech oškliví. Neprosil len o odpustenie, ale o čistotu srdca. Dávid sa vo svojom zúfalstve nevzdával boja. V Božom zasľúbení kajúcnym hriešnikom poznal istotu, že Boh mu hriech odpustí, a prijme ho na milosť.

„Lebo ty nemáš záľubu v zábitku,
a keby som ti obetoval zápal,
nepáčil by sa ti.
Bohu milou obeťou je duch skrúšený;
ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným“ (Ž 51,18.19). (725)

Dávid síce padol, Hospodin ho však zodvihol. Dávid bol potom v dokonalejšej zhode s Hospodinom i so svojimi blížnymi než pred svojím pádom. V radosti nad týmto vyslobodením spieval: (552)

„Vtedy som ti vyznal svoj hriech
a nezastrel som svoju vinu.
Povedal som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky!
A ty si odpustil vinu môjho hriechu...
ty si mi skrýšou, zachováš ma pred úzkosťou,
plesaním nad záchranou obklopíš ma“ (Ž 32,5-7).

Mnohí repcú a obviňujú Boha z nespravodlivosti za to, že ušetril Dávida napriek jeho veľkej vine, zatiaľ čo Saula zavrhol za hriechy, ktoré sa im zdajú byť menej ohavné. Dávid sa však pokoril a vyznal svoj hriech, zatiaľ čo Saul pohrdol napomenutím a vo svojej vzdorovitosti sa zatvrdil.

Tento úsek Dávidovho života je pre kajúceho hriešnika krajne poučný. Je jedným z najmocnejších a najpozoruhodnejších príkladov ľudských bojov a pokušení, príkladom pravej ľútosti pred Bohom i viery v nášho Pána Ježiša Krista. Pre tých, čo upadli do hriechu a zápasili s bremenom vlastnej viny, bol vo všetkých dobách zdrojom posily. Tisíce Božích detí, zvedených do hriechu, si v zúfalstve spomenulo, ako Boh prijal Dávidovu úprimnú ľútosť a vyznanie, aj keď musel trpieť za svoje prestúpenie, a znova nadobudli odvahu kajať sa a nanovo vykročiť cestou Božích prikázaní.

Každý, kto dostane od Boha napomenutie a kajúcne vyzná a oľutuje svoj hriech, ako to urobil Dávid, môže byť istý, že smie mať nádej. Ktokoľvek vierou prijme Božie zasľúbenie, dostane odpustenie. Hospodin nezavrhne ani jediného úprimne kajúceho hriešnika. Boh dáva zasľúbenie: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier!“ (Iz 27,5). „Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa“ (Iz 55,7). (553) (726)