Pomazanie Dávida

Niekoľko míľ južne od Jeruzalema, „mesta veľkého kráľa“, leží Betlehem a v ňom sa Izajovi narodil syn Dávid. O viac ako tisíc rokov neskôr tu v jasliach položenému malému Ježišovi prišli vzdať poctu mudrci od Východu. Stáročia pred príchodom Spasiteľa na betlehemských pahorkoch strážil Dávid stáda pasúcich sa oviec. Pritom si tento pastierik spievaval piesne, ktoré sám skladal. Príjemné tóny jeho harfy sprevádzali jeho mladý ľúbezný hlas. Hospodin si vyvolil Dávida a pri stádach oviec, v jeho inak samotárskom spôsobe života, ho pripravoval na dielo, ktoré mu o niekoľko rokov neskôr chcel zveriť.

Zatiaľ čo Dávid žil v ústraní obyčajným pastierskym životom, Hospodin sa o ňom zhováral s prorokom Samuelom. „Hospodin povedal Samuelovi: Až dokiaľ budeš smútiť za Saulom? Veď ja som ho zavrhol, aby nebol kráľom nad Izraelom. Naplň si roh olejom a choď; posielam ťa k Izajovi Betlehemskému, lebo spomedzi jeho synov som si vyhľadal kráľa... vezmi si zo stáda jalovicu a povedz: Prišiel som obetovať Hospodinovi. Povoláš Izaja k obeti a ja ti dám vedieť, čo máš robiť, potom mi pomažeš toho, o ktorom ti poviem. Samuel urobil ako mu povedal Hospodin. Keď prišiel do Betlehema, starší mesta preľaknutí vyšli mu v ústrety a pýtali sa: Znamená tvoj príchod pokoj? On odpovedal: Pokoj!“ (1 Sam 16,1-5). Tamojší starší prijali pozvanie k obeti a Samuel pozval aj Izaja s jeho synmi. Pripravili oltár i obeť. Obetnej bohoslužby sa okrem najmladšieho syna Dávida, ktorý musel strážiť stádo oviec, aby nezostalo bez dohľadu, zúčastnila celá Izajova rodina. (637)

Keď sa obetný obrad skončil a všetci sa chystali k následnej hostine, začal sa Samuel skúmavo zaujímať o jednotlivých Izajových synov. Najstarší z nich bol Eliáb, ktorý sa svojou postavou a vzhľadom zo všetkých najviac podobal Saulovi. Prorokovu pozornosť upútali jeho ušľachtilé rysy tváre a zdatná postava. Keď Samuel sledoval jeho slušné správanie, pomyslel si: „Iste pred Hospodinom stojí jeho pomazaný!“ Očakával teda Boží pokyn, aby ho smel pomazať. Hospodin však nehľadel na zovňajšok, za ktorým nebola potrebná bázeň pred Hospodinom. Keby bol Eliáb povolaný na trón, bol by z neho pyšný a tvrdý vládca. Hospodin povedal Samuelovi: „Nehľad na jeho výzor a na výšku jeho postavy; tohto som zavrhol, (483) lebo nepozerám na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce“ (1 Sam 16,6.7). Boh nepokladá vonkajšiu krásu za spoľahlivé znamenie krásy vnútornej. Skutočnou krásou je múdrosť a jej zodpovedajúca povaha a správanie. Práve táto vnútorná hodnota bohabojného srdca určuje, či je človek Hospodinovi zástupov milý. Túto pravdu by sme si mali vždy uvedomiť, nielen pri posudzovaní seba samých, ale aj pri hodnotení iných. Zo Samuelovho omylu sa môžeme poučiť, ako nerozvážny môže byť úsudok o niekom, ak sa opiera o krásu tváre či o vystupovanie človeka. Prorokov odhad svedčí o neschopnosti ľudského rozumu spoznať tajomstvo srdca, či bez zvláštneho nebeského osvietenia pochopiť Božie rady. Božie zmýšľanie a konanie, ktoré sa týka jeho tvorov, uniká nášmu obmedzenému rozumu. Môžeme byť však ubezpečení, že Boh privádza svoje deti tam, kde ich chce mať, a že im umožní splniť zverené poslanie, ak budú poslúchať Božiu vôľu, aby jeho blahodarné zámery ľudská zvrátenosť nemohla mariť.

Samuel si prestal všímať Eliába a začal jedného za druhým pozorovať ostatných jeho bratov, ktorí sa zúčastnili bohoslužby. Hospodin však pri žiadnom z nich nedal prorokovi pokyn, ktorým by svoju voľbu potvrdil. Po prehliadke posledného z nich bol Samuel na rozpakoch. Spýtal sa teda ich otca Izaja: „Sú tu už všetci tvoji synovia? On odpovedal: Ešte ostáva najmladší, a ten pasie ovce.“ Samuel kázal, aby ho priviedli, a povedal: „Dovtedy si nesadneme, kým on sem nepríde“ (1 Sam 16,11). (638) (639) (640)

Nečakaná výzva posla, ktorý mu oznámil, že do Betlehema prišiel prorok a posiela poňho, samotárskeho pastierika udivila. Nevedel si predstaviť, prečo ho chce prorok a sudca Izraela vidieť. Výzvu však bez váhania poslúchol. „Bol červenolíci, s peknými očami a milého vzhľadu.“ Keď sa Samuel s potešením podíval na tohto milého, urasteného a vľúdneho pastierika, oslovil ho Boží hlas: „Vstaň, pomaž ho, lebo to je on.“ Dávid dosiaľ odvážne a verne plnil svoje pastierske povinnosti a teraz si ho Hospodin vyvolil za vládcu Božieho ľudu. „Vtedy Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho v kruhu jeho bratov. I zostúpil Duch Hospodinov na Dávida a zostával na ňom od tohto dňa“ (1 Sam 16,12.13). Tým prorok zverenú úlohu splnil a spokojne sa vrátil do Rámy.

Samuel o svojom poslaní nepovedal nikomu, ani rodina Izaja sa o ňom nič nedozvedela. Obrad pomazania Dávida zostal utajený. Pre mladého Dávida to však bol náznak, že ho očakáva vznešené poslanie a že toto vedomie ho v budúcich rokoch, plných prekážok (484) a nebezpečenstiev, musí povzbudzovať k vernosti, aby svojím životom splnil Boží zámer.

Aj keď bol Dávid tak vysoko poctený, nespyšnel. Napriek svojmu budúcemu vznešenému postaveniu pokračoval vo svojej práci a trpezlivo čakal, že Hospodin splní svoj plán v čase, ktorý určí on sám, a spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Práve tak skromný a pokorný ako pred svojím pomazaním vrátil sa pastierik na stráne a svoje stáda strážil rovnako starostlivo ako predtým. S nadšením skladal nové piesne a radostne hrával na svojej harfe. Pred sebou mal šíru pestrofarebnú krajinu, plnú prírodných krás. V slnečnom jase tu dozrievali bohaté strapce viniča. Jemný vánok ovieval vetvy lesných stromov. Vnímavá myseľ pozorovala majestátne slnko, ktoré v záplave svetla vychádzalo ako ženích zo svojej komnaty a na svoju dráhu sa tešilo ako bežec na závod. Dávid hľadel na holé, k oblohe čnejúce končiare vrchov. V diaľke videl obrysy moábskej skalnej steny. Nad všetkým tým sa klenula krásna modrá obloha a za ňou bol Hospodin. Nemohol ho vidieť, ale jeho dielo spievalo o ňom chválu. Slnečný svit, ktorý horstvu a lesom, lúkam i riekam prepožičiaval zlatistý lesk, usmerňoval myšlienky mladej mysle k Otcovi svetiel, (641) Tvorcovi všetkých dobrých a dokonalých darov. Každodenné objavovanie povahy a veľkosti Stvoriteľa plnilo srdce mladého básnika radostnou zbožnosťou. Premýšľaním o Bohu a o jeho diele sa rozvíjali a posilňovali Dávidove rozumové schopnosti, tak prepotrebné v jeho neskoršom tvorivom živote. Denne sa dostával do stále užšieho styku s Bohom. Vnímavou mysľou vnikal do stále nových hĺbok, z ktorých čerpal podnety pre nové piesne i melódie pre svoju harfu. Ľúbozvučnosť jeho hlasu sa odrážala od okolitých pahorkov ako ozvena radostných piesní anjelov v nebesiach.

Kto by vedel doceniť zúročené výsledky tých rokov práce a putovania po osamelých kopcoch? Styk s prírodou a s Bohom, starosti o stádo, hroziace nástrahy a úľava po úniku z nich, bolesti a radosti jeho skromného života nielenže stvárnili Dávidovu povahu a významne ovplyvnili jeho budúci život, ale podnietili aj vznik žalmov. Nimi tento ľúbezný pevec Izraela prebúdzal lásku a vieru v srdciach Božieho ľudu vo všetkých ďalších vekoch. Nimi približoval veriacich ľudí k Božiemu milujúcemu srdcu, ktoré oživuje všetky Božie tvory.

Dávid sa v rozkvete a sile svojich mladých rokov pripravoval v tom najušľachtilejšom prostredí na svoje vznešené a zodpovedné poslanie. Svojím nadaním ako vzácnym Božím darom velebil slávu nebeského Darcu. Pozorným vnímaním a hĺbaním získal takú (485) múdrosť a zbožnosť, že sa stal obľúbencom Boha i jeho svätých anjelov. Čím viac rozjímal o dokonalosti Stvoriteľa, tým lepšie chápal Božie zámery. Tajomné sa stalo pochopiteľnejším, nejasné zrozumiteľnejším, rozpory sa vyjasňovali a každý lúč nového svetla vyvolal nové nadšenie, ktoré podnietilo ďalší chválospev, oslavujúci Boha a Vykupiteľa. Láska, ktorou bol preniknutý, bolesť, ktorá ho mučila, víťazstvo, ktoré dosiahol – to všetko mu bolo podnetom na rozmýšľanie. Keď si uvedomil, že Božia láska prestupuje celý jeho život a sprevádza ho na každom kroku, srdce mu rozochvela ozvena úprimnej lásky a vďačnosti. Hlas mu uchvátila ešte ľúbeznejšia melódia a jeho harfa mu dala výraz ešte jasavejšej radosti. Pastier oviec rástol vnútorne i navonok, lebo Duch Hospodinov bol s ním. (486) (642)