Zborené priehrady

Ježiš po stretnutí s farizejmi odišiel z Kafarnauma cez Galileu do vrchovatej krajiny na hraniciach Fenície. Smerom na západ mohol vidieť v nížine staré mestá Týr a Sidon, ich pohanské chrámy, veľkolepé paláce, trhoviská a prístavy s množstvom lodí. V pozadí sa modralo Stredozemné more; za jeho diaľavy mali poslovia evanjelia niesť radostnú zvesť do centier svetovej ríše. Nebol tu ešte čas. Ježiš mal teraz pripraviť svojich učeníkov na ich poslanie. Dúfal, že v tomto kraji nájde žiaduci odpočinok, ktorý nemal v Betsaide. Nebol to však jediný jeho zámer tejto cesty.

„Tu vyšla istá kanaánska žena z toho kraja a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom“ (Mat 15,22). Ľud tohto kraja patril k niekdajšej kanaánskej rase. Boli to modloslužobníci, ktorými Židia pohŕdali a ktorých nenávideli. K nim patrila aj žena, ktorá práve prišla k Ježišovi. Bola to pohanka, a teda bez výsad, ktoré mali Židia. (399) Medzi Feničanmi žili mnohí Židia a radostná zvesť o Kristovom pôsobení prenikla aj do tohto kraja. Niektorí počúvali jeho posolstvo a svedčili o jeho zázračnom pôsobení. Táto žena sa dozvedela o prorokovi, ktorý podľa správ uzdravoval všetkých chorých. Keď sa dopočula o jeho moci, v srdci sa jej prebudila nádej. Materinská láska ju viedla k rozhodnutiu zveriť dcéru Ježišovi. Pevne sa rozhodla ísť k nemu so svojím žiaľom. On musí uzdraviť jej dieťa. Hľadala pomoc u pohanských bohov, no márne. Niekedy ju pokúšala myšlienka: Čo môže pre mňa urobiť tento židovský učiteľ? Počula však, že uzdravuje všetkých chorých, či sú bohatí alebo chudobní. Rozhodla sa, že sa tejto jedinej nádeje nevzdá.

Kristus vedel o postavení tejto ženy. Vedel, že ho chce vidieť, preto jej to umožnil. Pomocou tejto ženy mohol živo znázorniť svoje učenie. Preto aj svojich učeníkov povolal do tohto kraja. Chcel, aby sa oboznámili s nevedomosťou, aká vládne v mestách a osadách v blízkosti Izraela. Ľud, ktorý dostal prednosť, že smel poznať pravdu, nechápal potreby svojich susedov. Nijakým úsilím sa nesnažil pomôcť ľuďom v temnote. Priehrada, ktorú postavila pýcha Židov, marila prístup všetkým záujemcom z okolitého pohanského sveta. Túto priehradu (277) bolo treba zbúrať.

Kristus neodpovedal na ženinu žiadosť okamžite. Prijal ženu opovrhovaného národa tak, ako by ju boli prijali Židia. Tým hodlal ukázať učeníkom, ako bezohľadne a bezcitne Židia zaobchádzali s podobným prípadom a ako súcitne podľa jeho priania a príkladu mali konať oni.

Aj keď jej Spasiteľ neodpovedal, žena nestratila vieru. Šiel ďalej, akoby nepočul; ona šla za ním a opakovala svoju prosbu. Učeníkov znepokojovala jej dotieravosť, preto žiadali Ježiša, aby ju poslal preč. Videli, že Majster sa k nej správal ľahostajne, preto sa nazdávali, že súhlasí s predsudkami Židov voči Kanaáncom. Žena sa však obrátila na súcitného Spasiteľa, no on jej na žiadosť svojich učeníkov odpovedal: „Bol som poslaný len k ovciam, ktoré sa stratili z domu (400) Izraela“ (Mat 15,24). Aj keď sa zdalo, že táto odpoveď súhlasí s predsudkami Židov, bola vlastne pokarhaním učeníkov, ktorí neskôr pochopili, že im pripomenul to, čo im už toľkokrát povedal, že totiž prišiel na svet zachraňovať všetkých, čo ho prijmú.

Žena prosila Krista ešte naliehavejšie, padla mu k nohám a volala: „Pane, pomôž mi!“ Ježiš, akoby stále zamietal jej prosbu podľa bezohľadných predsudkov Židov, odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám“ (Mat 15,25.26). Tým skutočne potvrdzoval, že nie je správne dávať požehnanie vyvoleného ľudu cudzincom a nepriateľom Izraela. Táto odpoveď by menej rozhodného žiadateľa určite odradila. Žena však pocítila záblesk nádeje. V Ježišovom zdanlivom odmietnutí postihla súcit, ktorý nemohol utajiť. Odpovedala: „Áno, Pane, ale veď aj šteňatá sa živia odrobinami, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (Mat 15,27). Pri otcovskom stole majú deti dostatok a ani psi netrpia hladom. Majú právo na odrobiny, ktoré padajú z bohato obloženého stola. Ak teda Izrael dostal toľko požehnaní, nezostalo niečo z nich pre ňu? Ak ju pokladali za psa, nemala teda azda psie právo na odrobinu z jeho hojnosti?

Ježiš práve odišiel z miesta svojho pôsobenia preto, lebo ho zákonníci a farizeji chceli zabiť. Reptali a sťažovali si. Prejavili neveru a zatvrdilosť, odmietli spasenie, ktoré im bolo ochotne ponúknuté. Tu sa Kristus stretáva so ženou zbedačeného a pohŕdaného národa, ktorý nemal výsadu poznať svetlo Božieho slova, a táto žena okamžite podlieha Kristovmu božskému vplyvu a neochvejne verí, že Ježiš môže vypočuť jej prosbu. Prosí o odrobiny, ktoré padajú z Majstrovho stola. Ak dostane to, čo patrí psom, ochotne sa nechá pokladať za psa. Nedbá na národnostné či náboženské predsudky ani pýchu a v Ježišovi bezprostredne poznáva Vykupiteľa, ktorý môže splniť všetko, o čo ho požiada. (278)

Spasiteľ je spokojný. Vyskúšal jej vieru. Svojím správaním k nej ukázal, že ona, ktorú Izraelci pokladali za vyvrheľa, už nie je cudzinkou, ale patrí do Božej rodiny. Ako Božie dieťa má aj právo užívať z otcových darov. Kristus teraz spĺňa jej prosbu a tým zakončuje aj poučenie pre svojich učeníkov. Súcitne a láskavo jej vraví: „Žena, veľká je tvoja viera; (401) nech sa ti stane, ako chceš!“ (Mat 15,28). Jej dcéra bola v tú chvíľu uzdravená. Démonský duch ju už netrápil. Žena poznala svojho Spasiteľa a odišla šťastná, že vypočul jej prosbu.

To bol jediný div, ktorý Ježiš na tejto ceste urobil. Kvôli nemu však šiel až k hraniciam Týru a Sidonu. Chcel pomôcť zarmútenej žene a pritom dať príklad milosrdenstva voči pohŕdanému ľudu. Z tohto príkladu sa mali učeníci učiť vtedy, keď už s nimi nebude. Chcel ich vyviesť zo židovskej výlučnosti a usmerniť ich, aby dbali aj o blaho okolitého ľudu.

Ježiš chcel vysvetliť hlboké tajomstvo pravdy skryté od vekov. Aby sa aj pohania stali spoludedičmi Židov a „spoluúčastníkmi zasľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium“ (Ef 3,6). Učeníci túto pravdu ťažko prijímali a nebeský Učiteľ im dával jedno naučenie za druhým. Tým, že odmenil vieru stotníka v Kafarnaume a zvestoval evanjelium obyvateľom Sicharu, podal dôkaz, že neznášanlivosť Židov neschvaľuje. Samaritáni však mali čiastočné poznanie o Bohu, a stotník sa láskavo správal k Izraelcom. Ježiš teraz priviedol učeníkov do styku s pohankou, ktorá – podľa ich odhadu – práve tak málo ako ktokoľvek iný z jej pohanského ľudu mohla od neho niečo očakávať. Chcel im názorne ukázať, ako sa majú v podobnom prípade správať. Učeníci sa nazdávali, že Majster príliš štedro vyčerpáva dary svojej milosti. Ježiš chcel ukázať, že jeho láska prekračuje rasové či národnostné hranice.

Keď Kristus povedal: „Bol som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského,“ povedal pravdu a svojou službou kanaánskej žene splnil svoje poslanie. Táto žena bola jednou zo stratených oviec, ktoré mali Izraelci hľadať. Kristus konal dielo, ktoré bolo zverené im, ktoré však tak žalostne zanedbali.

Tento čin jasnejšie ukázal, aká úloha ich čaká medzi pohanmi. Za hranicami Judey videli šíre pole pôsobnosti. Pozorovali ľudí preťažených starosťami, ktoré iných, lepšie postavených ľudí, netiesnili. Medzi tými, ktorými by mali pohŕdať, boli ľudia, čo túžili po pomoci onoho veľkého Lekára a dychtili po svetle pravdy, ktoré v takej hojnej miere dostali Židia.

Keď Židia ešte rozhodnejšie odmietli učeníkov, pretože Ježiša vyhlásili za Spasiteľa sveta, (402) a keď Kristova smrť zbúrala priehradu (279) medzi Židmi a pohanmi, malo toto a podobné iné naučenie o službe evanjelia, ktoré nebolo spútané národnostnými a zvykovými predsudkami, mocný vplyv na Kristových nasledovníkov.

Spasiteľova návšteva vo Fenícii a div mali ešte ďalší zámer. Tento zázračný skutok Ježiš vykonal nielen kvôli žene či kvôli učeníkom a tým, ktorým slúžili, ale aby sme aj my „verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn“ a aby sme „vierou mali život v jeho mene“ (Ján 20,31). Tie isté sily, ktoré pred devätnástimi storočiami bránili ľuďom v prístupe ku Kristovi, pôsobia aj dnes. Duch, ktorý postavil hrádzu medzi Židov a pohanov, pracuje dodnes. Pýcha a predsudky vybudovali silné priehrady medzi rôznymi vrstvami ľudí. Kristus a jeho poslanie boli falošne vykladané. Mnohí pociťujú, že sú vylúčení z dosahu blahodarnej pôsobnosti evanjelia. Nemali by sa však nazdávať, že sú odlúčení od Krista. Nieto priehrad, či ľudských, alebo satanských, ktoré by viera nemohla prekonať.

Viera Feničanky sa vrhla proti priehradám, ktoré boli medzi Židmi a pohanmi. Nedala sa znechutiť a bez ohľadu na udalosti, ktoré ju mohli zmalomyseľniť, dôverovala Spasiteľovej láske. Kristus chce, aby sme mu aj my tak dôverovali. Požehnanie spásy je totiž pre každého. Okrem vlastného rozhodnutia nič nemôže človekovi zabrániť v tom, aby sa podľa evanjelia stal účastníkom Kristových zasľúbení.

Boh nenávidí kastovníctvo. S ničím podobným nesúhlasí. Pred nami majú všetci ľudia rovnakú cenu. On „z jedného urobil celé ľudské pokolenie aby obývalo celý povrch zeme, určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Sk 17,26.27). Všetkých, bez rozdielu veku, postavenia, národnosti či náboženstva, volá k sebe a všetkým ponúka život: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený. Niet rozdielu.“ „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného.“ Človek „bohatý a chudobný sa stretávajú, oboch stvoril Hospodin“. „Ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú; lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený“ (Rim 10,11; Gal 3,28; Prísl 22,2; Rim 10,12.13). (280) (403)