Kristus povedal kráľovskému úradníkovi, ktorému uzdravil syna: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte“ (Ján 4,48). Zarmucovalo ho, že jeho vlastný národ žiada tieto vonkajšie znamenia jeho mesiášstva. Stále znova ho znepokojovala ich nevera. Obdivoval však vieru veliteľa stotiny, ktorý ho vyhľadal. Tento vojak nepochyboval o Spasiteľovej moci. Ba nežiadal ani to, aby div prišiel urobiť osobne. Povedal: „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie“ (Mat 8,8).
Jozefovi synovia neboli nijako nadšení tým, čo Ježiš konal. Správy, ktoré o jeho živote a práci dostávali, ich skôr znepokojovali. Počuli, že celé noci trávi pohrúžený v modlitbách, cez deň sa zasa okolo neho tiesnia zástupy ľudí, takže sa nestačí ani najesť. Jeho priatelia vedeli, že stálou námahou sa nadmerne vyčerpáva. Nevedeli pochopiť jeho postoj k farizejom, ba podaktorí sa obávali o jeho duševné zdravie.
Jeho bratia to všetko počuli a dozvedeli sa aj o tom, ako farizeji obviňujú Je
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinok“ (Mat 11,28).
Týmto potešujúcim výrokom Ježiš oslovil zástup, ktorý šiel za ním. Spasiteľ povedal, že ľudia môžu poznať Boha len cez neho. O svojich učeníkoch hovoril ako o tých, ktorí smeli poznať nebeské veci. Nikto si však nemal myslieť, že je vylúčený z jeho starostlivosti a lásky. Všetci, čo pracujú a sú preťažení, môžu prísť k nemu.
Opäť sa končí jeden deň Ježišovho rušného života. Pri Galilejskom mori medzi iným uviedol svoje prvé podobenstvo a výstižným prirovnaním z prírody objasnil nielen podstatu svojho kráľovstva, ale aj spôsob jeho príchodu. Svoje dielo prirovnal k práci rozsievača, rozmach kráľovstva pripodobnil rastu horčičného semena a pôsobeniu kvasu v ceste. Konečné veľké oddelenie spravodlivých od bezbožných vystihol podobenstvami o kúkole medzi pšenicou a o rybárskej sieti. Zvrchovanú hodnotu zvestovaných právd znázo
Za významný bod svojho života pokladal Kristus rozhodnutie nedovoliť ľudu, aby ho vyhlásil za kráľa. Zástupy, ktoré ho dnes chceli povýšiť na trón, zajtra by sa od neho odvrátili. Keby neuspokojil ich sebeckú túžbu po sláve, ich láska by sa zmenila na nenávisť a ich chvála na zlorečenie. No aj keď to vedel, nijako sa nesnažil túto kritickú chvíľu odvrátiť. Svojim nasledovníkom hneď od začiatku nedával nijakú nádej na svetskú odmenu. Jednému záujemcovi, ktorý sa chcel stať jeho učeníkom, povedal: „L
„Znova opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru, do stredu dekapolského kraja“ (Mar 7,31).
Bolo to práve v krajine Desaťmestia, kde Ježiš uzdravil posadnutých z Gergezy. Tunajší ľudia vydesení stratou svíň žiadali Ježiša, aby od nich odišiel. Od poslov, ktorých tu nechal, sa dozvedeli o Spasiteľovi toľko, že nakoniec sa v nich prebudila túžba vidieť ho. Keď sa sem opäť vrátil, obklopil ho zástup a priviedli mu hluchého, koktavého človeka. Ježiš teraz neuzdravil muža ak
Kristovo pozemské dielo sa chýlilo k svojmu záveru. Duchovným zrakom sledoval Ježiš jasné obrysy udalostí blízkej budúcnosti. Skôr než vzal na seba ľudskú prirodzenosť, jasne videl celú cestu, ktorou musí prejsť, ak má zachrániť, čo zahynulo. Skôr než v nebi odložil svoju korunu a kráľovské rúcho a zostúpil z trónu, aby svoju božskú prirodzenosť priodial prirodzenosťou ľudskou, vedel o každej rane, ktorá mu zasiahne srdce, o každej urážke, ktorá dopadne na jeho hlavu, a vedel o sebazaprení, ktoré vytr
Ježiš so svojimi učeníkmi strávil na vrchu celú noc a pri východe slnka schádzal s nimi do údolia. Učeníci pohrúžení v myšlienkach šli vedľa seba ustrašene a bez slova. Ani Peter nemal čo povedať. Radi by boli zostali na tom posvätnom mieste, kde sa v plnosti nebeského svetla zjavila sláva Božieho Syna. Bolo však treba veľa urobiť pre tých, ktorí medzitým Ježiša už všade hľadali.
Na úpätí vrchu sa zhromaždil veľký zástup okolo učeníkov, ktorí s Ježišom neboli a tiež nevedeli, kam sa
Ježiš pri návrate do Kafarnauma nešiel na známe miesto, kde obvykle učieval ľudí, ale so svojimi učeníkmi hľadal dom, ktorý mu mal byť dočasným príbytkom. Na konci svojho pobytu v Galilei chcel skôr poučiť svojich učeníkov než zjavovať sa zástupom.
Kristus sa na cestách po Galilei znova snažil pripraviť učeníkov na to, čo ho čaká. Povedal im, že musí ísť do Jeruzalema, že bude usmrtený a potom vstane. Oznámil aj neočakávanú, ale závažnú pravdu, že bude zradne vydaný do rúk svojich ne
Trikrát ročne sa Židia museli schádzať v Jeruzaleme z náboženských dôvodov. Pokyny týkajúce sa týchto zhromaždení im dal neviditeľný Vodca Izraela, skrytý v oblačnom stĺpe. Židia sa nemohli nimi riadiť v zajatí; keď sa však ľud vrátil do svojej krajiny, slávnosti boli obnovené. Podľa Božieho zámeru mali tieto výročné sviatky ľudu pripomínať Boha. Tento zámer však kňazi a vodcovia národa, až na niekoľko málo výnimiek, stratili zo zreteľa. Svedkom ich zvrátenosti bol ten, ktorý tieto ceremoniálne z
Špehovia sledovali Ježiša po celý čas jeho návštevy Jeruzalema pri príležitosti sviatkov. Deň čo deň sa ho snažili umlčať nejakým novým spôsobom. Kňazi a poprední muži sa ho chceli zmocniť. Boli ochotní použiť aj násilie. To však nebolo všetko. Tohto galilejského Učiteľa chceli potupiť pred celým ľudom.
Hneď v prvý deň, keď sa Ježiš objavil na slávnosti, pristúpili k nemu poprední muži a spýtali sa ho, kto mu dovolil učiť. Chceli odvrátiť pozornosť od neho a spochybniť jeho poslan
„A Ježiš im zasa povedal: Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Ján 8,12).
Pri týchto slovách bol Ježiš na chrámovom nádvorí, ktoré malo zvláštny význam v súvislosti s bohoslužbou Sviatku stánkov. V prostriedku tohto nádvoria stáli dva mohutné stojany a na nich veľké svietniky. Po večernej obeti boli zapálené všetky lampy a ich jas osvietil celý Jeruzalem. Týmto obradom si ľud pripomínal ohnivý stĺp, ktorý viedol Izrael na púšti a sy
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce“ (Ján 10,11.14.15).
Ježiš opäť použil obraz z každodenného života a z prírody, aby mu poslucháči lepšie rozumeli. Vplyv Ducha pripodobnil k chladnej, osviežujúcej vode. Seba predstavil ako svetlo, zdroj života a radosti pre človeka i pre prírodu. A teraz im krásnym príkladom z pastierskeho života vystih
Príbehom o milosrdnom Samaritánovi Kristus výstižne znázornil podstatu pravého náboženstva, ktoré nespočíva v systémoch, vieroukách či obradoch, ale v skutkoch lásky, v konaní dobra blížnym a v pravej láskavosti.
Keď Kristus učil ľud, „vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Veľký zástup očakával odpoveď so zatajeným dychom. Touto zákonníkovou otázkou hodlali kňazi a rabíni Krista zaskočiť. Spasiteľ sa vša
Niektorí z farizejov prišli k Ježišovi s otázkou: „Kedy príde Božie kráľovstvo?“ Viac ako tri roky uplynuli odvtedy, čo sa po celej krajine rozšírilo mocné posolstvo Jána Krstiteľa: „Priblížilo sa nebeské kráľovstvo“ (Mat 3,2). Farizeji však dosiaľ nevideli ani náznak tohto kráľovstva. Mnohí z tých, čo zavrhli Jána a na každom kroku sa protivili Ježišovi, naznačovali, že jeho poslanie sklamalo.
Ježiš odpovedal: „Príchod Božieho kráľovstva sa nedá spozorovať. Ani nepovedia: Hľa,
Pán požehnáva deti Ježiš mal deti rád. Tešil sa z ich detskej prítulnosti a úprimnej, bezprostrednej lásky. Vďačná chvála z ich úst znela mu ako príjemná hudba; osviežovala ho vo chvíľach únavy zo styku s falošnými a pokryteckými ľuďmi. Spasiteľ si všade získaval oddanosť a dôveru detí svojím láskyplným zjavom a vľúdnym, prívetivým prístupom k nim.
Židovskí rodičia mali vo zvyku priviesť deti k niektorému z rabínov, aby na ne položil ruky a požehnal ich. Učeníci sa však naz
„Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ (Mar 10,17).
Ten, kto sa takto pýtal, bol mladý muž z kniežacieho rodu. Mal veľký majetok a zastával zodpovedné miesto. Pozoroval, ako láskavo sa Kristus správa voči deťom, ktoré matky priviedli k nemu; videl, s akou láskou ich prijíma a berie do náručia, a úprimne si Spasiteľa obľúbil. Zatúžil byť jeho učeníkom. Bol natoľko dojatý, že keď Kris
Keďže Betánia nebola ďaleko od Jeruzalema, správa o vzkriesení Lazára sa ta dostala veľmi skoro. Očití svedkovia tohto divu všetko o tom bezodkladne oznámili židovským starším. Narýchlo zvolaní členovia veľrady mali rozhodnúť, čo treba urobiť. Kristus zjavne dokázal svoju vládu nad smrťou a hrobom. Týmto mocným divom Boh dal ľuďom korunný dôkaz, že na svet poslal svojho Syna so spásnym poslaním. Bol to prejav Božej moci a dostatočne by presvedčil každú rozumnú myseľ a osvietené svedomie. Mnohí, čo b
Blížili sa sviatky Veľkej noci a Ježiš šiel opäť do Jeruzalema. Vo svojom srdci mal dokonalý pokoj jednoty s Otcovou vôľou a odvážne kráčal na obetné miesto. Učeníkov sa však zmocňovali akési pochybnosti a strach. Spasiteľ „išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním“ (Mar 10,32).
Kristus si opäť povolal svojich dvanásť učeníkov a s väčšou určitosťou než kedykoľvek predtým im otvorene vyložil, ako bude zradený a čo musí vytrpieť. Povedal: „Vstupujem do Jeruzalema, a vypl
Cestou do Jeruzalema Ježiš „vošiel do Jericha“ (Luk 19,1). Neďaleko Jordána na západnom svahu údolia, ktoré tu prechádzalo do nížiny, ležalo toto mesto v prostredí úchvatnej krásy tropickej zelene. Svojimi palmami, nádhernými záhradami, ktoré čerpali závlahu zo sviežich potokov, žiarilo ako drahokam vo vápencovom pohorí a v osamelých pustinách, ktoré sa rozprestierajú medzi Jeruzalemom a mestom tejto roviny.
Pri príležitosti sviatkov prechádzalo Jerichom veľa karaván. Ich príchod býval vždy