Nástrahy kňazov

Keďže Betánia nebola ďaleko od Jeruzalema, správa o vzkriesení Lazára sa ta dostala veľmi skoro. Očití svedkovia tohto divu všetko o tom bezodkladne oznámili židovským starším. Narýchlo zvolaní členovia veľrady mali rozhodnúť, čo treba urobiť. Kristus zjavne dokázal svoju vládu nad smrťou a hrobom. Týmto mocným divom Boh dal ľuďom korunný dôkaz, že na svet poslal svojho Syna so spásnym poslaním. Bol to prejav Božej moci a dostatočne by presvedčil každú rozumnú myseľ a osvietené svedomie. Mnohí, čo boli svedkami Lazárovho vzkriesenia, uverili v Ježiša. Nenávisť kňazov voči nemu tým len zosilnela. Zavrhli všetky menšie dôkazy jeho božstva a tento nový zázrak ich krajne pobúril. Mŕtvy bol vzkriesený za bieleho dňa a pred zástupom svedkov. Tento dôkaz sa nedal oddiskutovať nijakým chytráctvom. Preto bolo nepriateľstvo kňazov ešte zákernejšie. Viac než inokedy boli rozhodnutí Kristovmu dielu urobiť koniec.

Saduceji síce nemali Krista v láske, no tak nepriateľsky ako farizeji sa k nemu predsa len nesprávali. Ich nenávisť všeobecne nebola voči nemu tak úporná. Teraz však boli veľmi pobúrení. Saduceji (537) totiž vo vzkriesenie mŕtvych neverili. Zdanlivo uvažovali logicky, že nie je možné, aby sa mŕtve telo dalo oživiť. Kristus však niekoľkými slovami vyvrátil ich teóriu. Ukázalo sa, že nepoznajú Písmo ani Božiu moc. Nevedeli, ako zamedziť vplyvu tohto divu na ľud, ako odvrátiť ľudí od toho, ktorý vyrval hrobu jeho mŕtveho. Rozširovali falošné správy, ale div bol nepopierateľný; nevedeli, ako zabrániť jeho následkom. Saduceji dosiaľ neschvaľovali zámer Krista usmrtiť, ale po vzkriesení Lazára boli presvedčení, že len smrť môže umlčať jeho odvážne obvinenia proti nim.

Farizeji verili v zmŕtvychvstanie a museli uznať, že tento div svedčí o prítomnosti Mesiáša medzi nimi. Oni sa však vždy protivili Kristovmu dielu. Krista nenávideli hneď od začiatku, pretože karhal ich pokrytectvo. Strhol závoj z prísneho obradníctva, pod ktorým sa skrývala mravná skazenosť. Čisté náboženstvo, ktoré zvestoval, odsudzovalo ich okázalú zbožnosť. Túžili pomstiť sa mu pre jeho ostré výčitky. Chceli ho vyprovokovať, aby povedal, alebo urobil niečo, prečo by ho mohli odsúdiť. Niekoľkokrát ho chceli ukameňovať, ale on ticho unikol a stratil sa im. (373)

Všetky divy, ktoré urobil v sobotu, pomohli trpiacim; farizeji ho však chceli odsúdiť ako priestupníka soboty. Snažili sa pobúriť proti nemu herodiánov. Tvrdili, že Ježiš chce zriadiť nové kráľovstvo, a spolu s nimi sa radili, ako ho umlčať. Aby proti nemu popudili Rimanov, predstavili ho ako rozvratníka. Každá zámienka mala poslúžiť na to, aby nemohol ovplyvňovať ľud. Dosiaľ však ich pokusy stroskotali. Zástupy, ktoré boli svedkami jeho skutkov milosrdenstva a počuli jeho čisté a sväté učenie, vedeli, že to nie sú činy a slová nejakého priestupníka soboty alebo rúhača. Aj úradníci v službách farizejov boli jeho slovami tak ovplyvnení, že nemohli naňho vystrieť ruku. Židia v zúfalstve nakoniec vydali výnos, podľa ktorého každý, kto vyznáva vieru v Ježiša, má byť zo synagógy vylúčený.

Keď sa teda kňazi, poprední muži a starší zhromaždili na poradu, pevne sa rozhodli umlčať toho, ktorý vykonal tak zázračné divy, (538) že všetci užasli. Teraz si farizeji a saduceji navzájom boli bližšie než kedykoľvek predtým. Dosiaľ rozdelení, zjednotili sa v odpore proti Kristovi. Nikodém a Jozef pri predošlých poradách boli proti odsúdeniu Ježiša, a preto ich teraz k porade ani nepozvali. Pri porade boli síce aj iní zmierliví muži, ktorí verili v Ježiša, no ich vplyv zlobu farizejov nevyvážil.

Členovia veľrady neboli teda zajedno. Veľrada nebola v tej dobe zákonitým zhromaždením. Bola len trpená. Niektorí z jej členov váhali vydať Krista na smrť. Obávali sa, že to vyvolá povstanie medzi ľudom a Rimania zbavia kňazov ďalších výsad i doterajšej moci. Saduceji jednotne nenávideli Krista, ale predsa vyzývali k opatrnosti z obavy, že Rimania ich zbavia vysokého postavenia.

V rade, ktorá pripravovala Kristovu smrť, bol prítomný Svedok, ktorý kedysi počul Nabuchodonozorove pyšné slová a videl rúhavú hostinu Balsazárovu, a prítomný bol aj v Nazarete, keď sa Kristus predstavil ako Pomazaný. Tento Svedok teraz upozorňoval starších na dielo, ktoré konajú. Udalosti z Kristovho života sa im pred očami vyjavili tak jasne, že ich to vydesilo. Spomínali na výjav v chráme, keď dvanásťročný Ježiš svojimi otázkami udivoval učených mužov zákona.

Posledný zázrak svedčil o tom, že Ježiš nie je nikto iný ako Boží Syn. Ujasnil sa im pravý zmysel starozmluvného svedectva o Kristovi. Zmätení a znepokojení sa pýtali: Čo to robíme? V rade došlo k nezhode. Kňazi a starší pod vplyvom Ducha Svätého sa nemohli zbaviť myšlienky, že bojujú proti Bohu.

V najväčšom zmätku povstal veľkňaz Kaifáš. Bol to muž pyšný a krutý, panovačný a neznášanlivý. Bol spriaznený so saducejmi, tiež (374) pyšnými, hrubými, bezohľadnými, ctibažnými a krutými ľuďmi, ktorí tieto necnosti zakrývali zdanlivou spravodlivosťou. Kaifáš, ktorý skúmal proroctvá, no nepoznal ich pravý význam, prehovoril s veľkou autoritou a rozhodnosťou: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ?“ (539)(Ján 11,49.50). Ježiša treba odstrániť, naliehal veľkňaz, aj keby bol nevinný. Pôsobil ťažkosti, upútaval pozornosť ľudu a znižoval autoritu popredných mužov. Ježiš bol sám, bude teda lepšie, ak zomrie on, než by mala utrpieť ich moc. Keď ľud stratí dôveru vo svojich vodcov, oslabí to celý národ. Kaifáš tvrdil, že po tomto zázraku sa možno aj Ježišovi nasledovníci vzbúria. Potom prídu Rimania, zavrú chrám, zrušia naše zákony a zničia nás ako národ. Čo je život tohto Galilejčana v porovnaní so životom národa? Ak ide o blaho Izraela, nebude to záslužný čin pred Bohom, ak ho odstránime? Bude lepšie, ak zahynie jeden človek, ako by mal zahynúť celý národ.

Svojím vyhlásením o zástupnej smrti jedného človeka za národ prejavil Kaifáš istú znalosť proroctiev Písma. Keď však evanjelista Ján písal vo svojom zázname o tomto proroctve, poukázal na jeho hlboký význam: „A nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Ján 11,52). Je pozoruhodné, ako domýšľavý Kaifáš aj napriek svojej zaslepenosti uznal Spasiteľovo poslanie!

Z Kaifášových úst vyznela táto najvzácnejšia pravda ako lož. Postup, ktorý zastával, spočíval na pohanskej zásade. Pohania mali nejasné predstavy o tom, že jeden človek má zomrieť za ľudstvo, a preto prinášali ľudské obete. Kristovou obeťou chcel aj Kaifáš zachrániť hriešny národ nie od prestúpenia, ale v prestúpení, aby ľudia mohli hrešiť ďalej. Domnieval sa, že tým umlčí námietky tých, ktorí sa odvážia povedať, že na Ježišovi sa nenašlo nič, pre čo by zasluhoval smrť.

V tejto rade boli Kristovi nepriatelia hlboko dotknutí. Pôsobil na nich Duch Svätý, satan ich však chcel ovládnuť. Pripomínal im, čo všetko pre Krista vytrpeli. Ako málo dbal Ježiš o ich spravodlivosť. Upozorňoval na oveľa väčšiu spravodlivosť, ktorú musia dosiahnuť všetky Božie deti. Nevšímal si ich spôsoby a obrady; podnecoval hriešnikov, aby šli priamo k Bohu ako k milostivému Otcovi a predkladali mu svoje prosby. Tým, podľa ich názoru, znehodnocoval kňazskú službu. Neuznával teológiu rabínskych škôl. Odhaľoval nešľachetný život kňazov, (540) čím nenapraviteľne poškodzoval ich vplyv. Porušoval ich zásady a tradície, lebo vyhlásil, že napriek všetkému (375) prísnemu zdôrazňovaniu kultových predpisov prestupujú Boží zákon. To všetko im teraz satan pripomenul.

Ak si chcú udržať moc, musia podľa jeho rady usmrtiť Ježiša. Túto radu prijali. Domnievali sa, že dostatočným zdôvodnením pre nejaké rozhodnutie môže byť skutočnosť straty vplyvu a mocenského postavenia. Okrem niekoľkých jedincov, ktorí sa báli prejaviť svoj názor, veľrada prijala Kaifášovu reč ako Božie slovo. Všetkým sa uľavilo, bolo po nezhode. Rozhodli sa, že sa Krista zbavia pri prvej vhodnej príležitosti. Zavrhnutím dôkazov Ježišovho božstva sa títo kňazi a starší dostali do nepreniknuteľnej temnoty. Boli úplne v moci satana, ktorý ich hnal na pokraj večnej záhuby. Vrcholom ich sebaklamu bola ich sebaistota. Pokladali sa za vlastencov, ktorým ide o záchranu národa.

Veľrada sa však obávala unáhleného postupu proti Ježišovi, aby tým nepodnietila ľud a aby ju nestihlo to, čo chystala Ježišovi. Preto s vykonaním vyneseného rozsudku otáľala. Spasiteľ poznal ich zámery. Vedel, že veľrada ho chce odstrániť a že sa jej to čoskoro podarí. Nebolo jeho poslaním túto kritickú chvíľu urýchliť, a preto aj s učeníkmi odtiaľ odišiel. Svojím príkladom ich Ježiš opäť názorne poučil: „Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého“ (Mat 10,23). Učeníkov čakalo rozsiahle pracovné pole a v ňom záchrana ľudí; a pokiaľ to nevyžadovala oddanosť Kristovi, nesmeli sa Pánovi služobníci svojvoľne vystavovať nebezpečenstvu.

V tom čase Ježiš verejne pôsobil už tri roky. Poznali jeho sebazapieravý život i nezištnú dobročinnosť. Vedeli o jeho čistote, utrpení a posvätení. Toto krátke trojročné obdobie bolo práve tak dlhé, aby svet mohol zniesť slávnu prítomnosť svojho Vykupiteľa.

Kristov život bol plný prenasledovania a urážok. Z Betlehema ho vypudil žiarlivý kráľ, v Nazarete ho zavrhli jeho vlastní, v Jeruzaleme bol bezdôvodne odsúdený na smrť, preto s niekoľkými svojimi vernými našiel dočasné útočište v cudzom meste. Toho, kto (541) vždy spolucítil s ľudskou biedou, uzdravoval chorých, slepým vracal zrak, hluchým sluch a nemým reč, sýtil hladných a potešoval zarmútených, prenasledovali tí, ktorých prišiel zachrániť. Ten, ktorý kráčal po vzdutých vlnách a jediným slovom utíšil rozbúrené vody, ktorý vyháňal zlých duchov, čo v ňom poznali Božieho Syna, ktorý mŕtvych prebúdzal k životu a svojimi múdrymi slovami uchvacoval tisíce, nemohol získať srdcia tých, ktorých zaslepili predsudky a nenávisť a ktorí svojvoľne pohŕdali svetlom. (376) (542) (543) (544) (545) (546)