Nebeský Pastier

„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce“ (Ján 10,11.14.15).

Ježiš opäť použil obraz z každodenného života a z prírody, aby mu poslucháči lepšie rozumeli. Vplyv Ducha pripodobnil k chladnej, osviežujúcej vode. Seba predstavil ako svetlo, zdroj života a radosti pre človeka i pre prírodu. A teraz im krásnym príkladom z pastierskeho života vystihuje svoj vzťah k tým, čo v neho veria. Nijaký obraz nebol poslucháčom známejší než tento a Kristove slová navždy spojili tento obraz s ním. Kedykoľvek učeníci videli pastiera so stádom, vždy si pripomenuli Spasiteľovo naučenie. V každom vernom pastierovi videli Krista a seba samých v každom bezmocnom, od neho závislom stáde.

Už prorok Izaiáš výstižne použil tento obraz, keď hovoril o Mesiášovom povolaní: „Vystúp na vysoký vrch, Sion, hlásateľ radostnej zvesti, hlasno zvolaj, Jeruzalem, hlásateľ radostnej zvesti! Hlasno volaj, neboj sa, povedz judským mestám: Ajhľa, Boh váš! Ajhľa, Hospodin, Pán prichádza s mocou, jeho rameno zasahuje. Hľa, jeho mzda je pri ňom a jeho odmena je pred ním. Pásť bude svoje stádo ako pastier, zhromaždí ho svojím ramenom, jahniatka ponesie v náručí, pridájajúce ovce povedie“ (Iz 40,9-11). (476) Dávid spieval: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku“ (Ž 23,1). Duch Svätý ústami Ezechiela predpovedal: „Určím nad nimi jedného pastiera, a ten ich bude pásť: svojho služobníka Dávida. On ich bude pásť a on im bude pastierom.“ „Stratené vyhľadám, porozháňané zavrátim, poranené obviažem a choré posilním, ale tučné a silné vyhubím; a budem ich pásť ako sa patrí.“ „Uzavriem s nimi zmluvu o pokoji, vyhubím zlú zver z krajiny, takže budú bývať bezpečne na púšti a budú spávať v lesoch.“ „Nebudú už korisťou národov, nebude ich žrať divá zver, ale budú bývať bezpečne a nikto ich nevyplaší“ (Ez 34,23.16.25.28).

Kristus v týchto prorockých výrokoch poznával seba a poukázal na rozdiel medzi povahou svojou a povahou izraelských vodcov. Farizeji práve jednu takú ovcu zo stáda vyhnali, lebo sa odvážila svedčiť o Kristovej moci. Odohnali človeka, ktorého pravý Pastier priťahoval k sebe. Tým jasne naznačili, že nechápu dielo, ktoré im bolo zverené, (334) a nie sú hodní byť pastiermi stáda. Ježiš im teraz vysvetlil rozdiel medzi nimi a dobrým pastierom, a seba označil za skutočného strážcu Hospodinovho stáda. Skôr sa im však predstavil v inom podobenstve.

Povedal: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec“ (Ján 10,1.2). Farizeji nepochopili, že tieto slová patria im. Keď rozmýšľali nad ich významom, Ježiš im jasne povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Ján 10,9.10).

Kristus predstavuje dvere do Božej ohrady. Týmito dverami vchádzali všetky jeho deti od dávnych čias. V Ježišovi starozmluvných predobrazov, symbolov, prorockých zjavení, názorných príkladov, ktoré dostali učeníci, a divov v záujme ľudí, videli „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Cez neho vošli do ohrady jeho milosti. Mnohí prišli s rôznym učením a ľudia chceli rozličnými obradmi a systémami dosiahnuť u Boha ospravedlnenie, pokoj a prístup do jeho ovčinca. Jedinými dverami je však Kristus a všetci, čo chcú Krista akokoľvek zastúpiť alebo (477) nahradiť, všetci, čo sa pokúšajú vniknúť do ovčinca inou cestou, sú zlodeji a lupiči.

Farizeji nevchádzali týmito dverami. Do ovčinca sa dostali inou cestou než cez Krista a nesplnili úlohu pravého pastiera. Kňazi a poprední muži, zákonníci a farizeji ničili sviežu pastvu a znečisťovali pramene vody života. Inšpirované Slovo verne popisuje týchto falošných pastierov: „Slabé ste neposilňovali a choré neliečili, poranené neobväzovali a porozháňané nezavracali..., ale ovládali ste ich mocou a násilím“ (Ez 34,4).

Filozofi a učitelia v každej dobe prinášali svetu teórie, ktorými chceli uspokojiť potreby duše. Každý pohanský národ mal svojich slávnych učiteľov a náboženské sústavy s inými spásnymi prostriedkami, než je Kristus, ktoré odvracali ľudskú pozornosť od Otcovej tváre a ľudské srdcia napĺňali skôr hrôzou z toho, ktorý im dáva len samé požehnanie. Záverom ich úsilia bolo olúpiť Boha o to, čo mu právom stvorenia a vykúpenia patrí. Títo falošní učitelia dosiaľ okrádajú aj človeka. Milióny ľudí trpia v putách falošných náboženstiev, v otroctve strachu, v tupej ľahostajnosti a hrdlačia ako ťažný dobytok bez nádeje, radosti a šľachetnejších záujmov trasúc sa, čo príde. Človeka môže povzniesť len evanjelium Božej milosti. Rozjímanie o Božej láske zjavenej v Synovi pohne srdce a v človekovi prebudí sily, ako to nedokáže nič iné. Kristus prišiel obnoviť v ľuďoch Boží obraz, a kto ľudí (335) odvádza od Krista, odvádza ich od zdroja pravého rozvoja, olupuje ich o nádej, zmysel a slávu života. Je to „zlodej a lupič“.

„Kto vchádza bránou, je pastier oviec“ (Ján 10,2). Kristus je súčasne Pastier i Dvere. On vchádza sám sebou. Pastierom stáda sa stal svojou obeťou. „Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas“ (Ján 10,3.4).

Ovca je jedným z najplachejších, najbezmocnejších tvorov a orientálny pastier sa o svoje stádo neúnavne a nepretržite stará. (478) Za starodávna bývalo v neohradených mestách len málo bezpečia. Záškodníci z potulných pohraničných kmeňov alebo divé šelmy zo skalných skrýš prepadávali stáda. Pastier bdel nad zverenou čriedou, lebo vedel, že aj jeho život je ohrozený. Jákob, ktorý pásol Lábanove stáda na háranských pastvinách, opisuje svoju úmornú prácu takto: „Stávalo sa, že ma vo dne morila horúčosť a v noci mráz, a spánok unikal mojim očiam“ (1 Moj 31,40). Mladý Dávid pri pasení stáda svojho otca sám sa postavil proti levovi a medveďovi a vytrhol im z tlamy ukradnutú ovcu.

Keď pastier vedie svoje stádo kamenistými pahorkami, lesom či hlbokými výmoľmi k trávnatým pastvinám popri rieke, keď za osamelých nocí na horách strážiac nad nimi bdie a chráni ich pred zlodejmi, a keď sa láskyplne stará o to, čo je choré a slabé, potom mu vlastný život akoby splýval so životom stáda. So svojimi zverencami ho viaže silné a nežné puto súcitnej lásky. Nech je už stádo akokoľvek veľké, pastier pozná každú ovcu. Každá z nich má svoje meno a počuje na pastierovo zavolanie.

Podobne, ako pozemský pastier pozná svoje ovce, aj Boží Pastier pozná svoje vo svete rozohnané stádo. „A vy, moje stádo, ste ovcami mojej pastvy a ja som váš Boh – znie výrok Hospodina Pána“ (Ez 34,31). Ježiš ústami proroka hovorí: „Povolal som ťa tvojím menom; môj si ty“ (Iz 43,1). „Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl“ (Iz 49,16).

Ježiš pozná každého z nás osobne a cíti osteň našich slabostí. Všetkých nás pozná po mene. Pozná dom, v ktorom bývame, pozná meno každého obyvateľa. Koľkokrát prikázal svojim služobníkom, aby šli do tej či onej ulice, toho-ktorého mesta, do určitého domu a vyhľadali jednu z jeho oviec. (479)

Ježiš pozná každého človeka tak dokonale, akoby bol tým jediným, za koho zomrel. Počuje naše volanie o pomoc. Prišiel, aby všetkých priviedol k sebe. Volá ich: „Nasleduj ma!“ Jeho Duch pôsobí na ich srdce a púta ich k sebe. Mnohí ho odmietajú. Ježiš o nich vie. Pozná (336) aj tých, čo radostne počujú jeho volanie a sú ochotní zveriť sa jeho pastierskej starostlivosti. Hovorí: „Moje ovce počujú môj hlas, ja ich poznám, oni ma nasledujú.“ Stará sa o každého jedinca, akoby na celom svete nebolo nikoho iného.

„On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich... a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas.“ Orientálny pastier neženie svoje stádo. Nepoužíva násilie a neplaší ich, ale ide pred nimi a volá ich. Poznajú jeho hlas a poslušne ho nasledujú. Tak sa správa k svojmu stádu aj Pastier-Spasiteľ. Písmo hovorí: „Svoj ľud si viedol ako stádo Mojžišovou a Áronovou rukou“ (Ž 77,21). Ústami proroka Ježiš hovorí: „Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“ (Jer 31,3). Nikoho nenúti, aby ho nasledoval. Hovorí: „Priťahoval som ich ľudskými putami a povrazmi lásky“ (Hoz 11,4).

Kristovi učeníci sa rozhodli nasledovať svojho Pastiera, no nie zo strachu pred trestom alebo v nádeji na večnú odmenu. Pozorujú Spasiteľovu čistú lásku, zjavnú pri pozemskom putovaní od Betlehema po golgotský kríž, a to ich priťahuje, zjemňuje a uchvacuje. V srdci tých, čo sa na neho zahľadeli, rodí sa láska. Počujú jeho hlas a idú za ním.

Ako pastier ide pred stádom a prvý prekonáva nebezpečenstvá cesty, tak aj Ježiš predchádza svoj ľud. „Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi“ (Ján 10,4). Cestu k nebu posvätili Spasiteľove šľapaje. Chodník môže byť strmý a hrboľatý, no šiel po ňom Ježiš; jeho nohy ušliapali tie pichľavé tŕne, aby sa nám po nich šlo ľahšie. Každé bremeno, ktoré nás tlačí, niesol aj on.

Aj keď je teraz Ježiš v Božej prítomnosti na tróne vesmíru, v jeho súcitnej povahe sa nič nezmenilo. To isté vľúdne, súcitné srdce cíti všetky bolesti ľudstva. Ruka kedysi prepichnutá dnes ešte hojnejšie požehnáva svoje pozemské deti. „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky“ (Ján 10,28). (480) (481) (482) Kto sa odovzdal Kristovi, ten mu je vzácnejší než celý svet. Spasiteľ bol ochotný vytrpieť smrteľné muky Golgoty aj keby šlo len o záchranu jediného človeka pre jeho kráľovstvo. Neopustí nikoho, za koho zomrel. Svojich nasledovníkov bude pevne držať, kým ho len oni svojvoľne neopustia.

V každom svojom súžení máme spoľahlivého Pomocníka. Nenechá nás samých zápasiť s pokušením a bojovať proti zlu; nedopustí, aby sme pod bremenom utrpenia nakoniec padli. Aj keď je teraz smrteľnému zraku skrytý, ucho viery môže počuť jeho hlas, ktorý hovorí: „Neboj sa, som s tebou.“ Ja som „živý, bol som mŕtvy, a hľa, som živý na veky vekov“ (Zj 1,18). Vytrpel som tvoje muky. Okúsil tvoje boje a bol terčom tvojich pokušení. Poznám tvoje slzy; (337) sám som plakal. Poznám tvoj hlboký zármutok, ktorý nemožno zveriť ľudskému uchu. Nemysli si, že si opustený a zabudnutý. Aj keď tvoja bolesť nenachádza v ľudských srdciach nijakú ozvenu, hľaď na mňa a ži. „Keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou“ (Iz 54,10).

Nech už pastier miluje svoje ovce akokoľvek, oveľa viac miluje svojich synov a dcéry. Ježiš je nielen náš Pastier, on je aj náš „Otec večnosti“. Hovorí: „Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca“ (Ján 10,14). Aké jedinečné uistenie! Aká starostlivosť jednorodeného Syna, ktorý je „v lone Otcovom“ a o ktorom Boh prehlásil, že mu je najbližší! (Pozri Zach 13,7.) Vzťah Ježiša k jeho nebeskému Otcovi má predstavovať spojenie medzi Kristom a jeho nasledovníkmi. Ježiš nás miluje, lebo sme darom, ktorý dal Otec svojmu Synovi ako odmenu za dielo, ktoré vykonal. Miluje nás ako svoje deti. Milý čitateľ, on ťa miluje. Nebo už nemôže dať nič väčšie, nič lepšie. Preto dôveruj!

Ježiš myslel na všetkých tých, ktorých zviedli falošní pastieri. Tí, ktorých chcel zhromaždiť ako ovce svojej pastvy, boli rozutekaní medzi vlkmi. Povedal: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Ján 10,16).

„Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život a zase si ho vezmem“ (Ján 10,17). To znamená: môj Otec vás tak miloval, (483) že dovolil, aby som pre vaše vykúpenie dal svoj život, a práve preto ma bude ešte viac milovať. Svojmu Otcovi som drahý preto, že som vás zastúpil, zaštítil obeťou svojho života a vzal na seba vašu bezmocnosť a vaše prestúpenia.

„Dávam svoj život, a zase si ho vezmem. Nik mi ho neberie. Ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zase si ho vziať“ (Ján 10,17.18). Kým bol Ježiš členom ľudskej rodiny, bol smrteľný; ako Boh, bol svetu zdrojom života. Mohol odolať smrti a uniknúť jej moci. On však dobrovoľne položil svoj život, aby priniesol život a nesmrteľnosť na svetlo. On niesol hriech sveta, vytrpel jeho zlorečenstvo; svoj život položil ako obeť, aby ľudia nemuseli zomrieť večnou smrťou. „On niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti... On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás“ (Iz 53,4-6). (338) (484)