Veliteľ stotiny

Kristus povedal kráľovskému úradníkovi, ktorému uzdravil syna: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte“ (Ján 4,48). Zarmucovalo ho, že jeho vlastný národ žiada tieto vonkajšie znamenia jeho mesiášstva. Stále znova ho znepokojovala ich nevera. Obdivoval však vieru veliteľa stotiny, ktorý ho vyhľadal. Tento vojak nepochyboval o Spasiteľovej moci. Ba nežiadal ani to, aby div prišiel urobiť osobne. Povedal: „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie“ (Mat 8,8).

Stotníkov sluha bol ochrnutý a zomieral. Rimania pokladali svojich sluhov za otrokov, kupovali a predávali ich na trhovisku a zaobchádzali s nimi potupne a kruto. Tento veliteľ bol však láskavým pánom svojmu sluhovi a veľmi si prial, aby sa uzdravil. Veril, že Ježiš ho môže uzdraviť. Spasiteľa osobne nepoznal, čo však o ňom počul, prebudilo v ňom vieru. Tento Riman napriek všetkému formalizmu Židov bol presvedčený, že ich náboženstvo je na vysokej úrovni. Zboril priehradu národnostných predsudkov a nenávisti, ktorá stála medzi víťazom a porazeným ľudom. Prejavil úctu k Božej službe a láskavo sa správal k Židom, ako k Božiemu ľudu. V Kristovom učení, ako sa o ňom dopočul, spoznal práve to, čo duchovne sám potreboval. Celou dušou prijal Spasiteľove slová. Nepokladal sa však za hodného, aby prišiel do Ježišovej blízkosti; obrátil sa teda na židovských starších s prosbou o uzdravenie svojho sluhu. Domnieval sa, že tohto (315) veľkého Učiteľa poznajú a budú vedieť, ako sa môže k nemu dostať.

Keď Ježiš vošiel do Kafarnauma, stretli ho starší a povedali mu o stotníkovej žiadosti. Prihovárali sa: „Veď miluje náš národ, a postavil nám synagógu“ (Luk 7,5).

Ježiš sa ihneď odobral do stotníkovho domu. Tiesnil ho však dav, šiel teda pomaly. Správa o jeho príchode sa doniesla skôr, a stotník, vo vedomí svojej nehodnosti, vyslal posla s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Luk 7,6). Spasiteľ šiel však ďalej a stotník sa nakoniec odhodlal prísť k nemu s ospravedlnením: „Nepovažoval som sa preto ani za hodného prísť k tebe. Ale povedz len slovo a môj služobník ozdravie. Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Keď poviem jednému: Choď, teda ide. A druhému: Poď sem, tak príde. A svojmu služobníkovi: Urob to, tak to urobí“ (Luk 7,7.8). Inak povedané: Ako ja predstavujem moc Ríma a moji vojaci uznávajú moje vodcovské (215) postavenie, tak ty predstavuješ moc večného Boha a všetko, čo je stvorené, ťa poslúcha. Poručíš chorobe, a ona prestane. Prikážeš svojim nebeským poslom, a chorý sa uzdraví. Povedz len slovo a môj sluha bude vyliečený.

„Keď to Ježiš počul, prekvapil sa. Obrátil sa k ľuďom, ktorí šli za ním, a povedal: Vravím vám, takú vieru som nenašiel ani v Izraeli“ (Luk 7,9). Stotníkovi prikázal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril. V tú chvíľu jeho sluha ozdravel“ (Mat 8,13).

Židovskí starší, ktorí stotníka Kristovi odporučili, (316) videli, ako ďaleko sú od ducha evanjelia. Nechápali, že jediným nárokom na Božiu milosť je naša veľká úbohosť. Vo svojej samospravodlivosti odporučili stotníka, pretože miloval ich „národ“. Veliteľ stotiny však povedal o sebe: „Nie som hoden.“ Jeho srdca sa dotkla Kristova milosť. Poznal svoju nehodnosť, no predsa sa odvážil žiadať o pomoc. Nespoliehal sa na vlastnú dobrotu; dôvodom mu bola vlastná bezmocnosť. Vierou sa chopil Krista-Záchrancu. Uveril v neho nielen ako divotvorcu, veril mu ako priateľovi a Spasiteľovi ľudstva.

Tak môže prísť ku Kristovi každý hriešnik. „Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tit 3,5). Ak ti satan našepkáva, že si hriešnik a nemáš nádej na Božie požehnania, povedz mu, že Kristus prišiel na svet spasiť hriešnikov. Nemáme nič, čím by sme si mohli Boha nakloniť; kedykoľvek sa však smieme odvolávať na svoju krajnú bezmocnosť, pre ktorú je výkupná moc nutnosťou. Ak sa úplne zriekneme všetkej nezávislosti, smieme pohliadnuť na golgotský kríž a povedať:

„Hriešny, biedny v žiali lkám
a len kríž tvoj objímam.“

Židia boli od detstva poúčaní o Mesiášovom spasiteľnom poslaní. Poznali inšpirované výroky patriarchov a prorokov i symboliku obetnej služby. Pohrdli však týmto svetlom a teraz nenašli v Ježišovi nič, po čom by túžili. Naproti tomu stotník, rodom pohan, odchovaný modloslužbou cisárskeho Ríma, povolaním vojak, svojou výchovou a prostredím človek duchovne zdanlivo otupený, fanatizmom Židov a pohŕdaním vlastných súkmeňovcov voči Izraelovi ešte viac odlúčený od duchovného života – tento muž poznal pravdu, ktorú potomci Izraela vo svojej slepote nepoznali. Nedbal na to, či Židia sami prijmú toho, ktorý sa pokladal za ich Mesiáša. Keď ho osvietilo „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Ján 1,9), postrehol, akoby zďaleka, slávu Božieho Syna. (216)

Pre Ježiša to bol závdavok diela, ktoré medzi pohanmi vykoná evanjelium. S radosťou hľadel do budúcna na zástup vykúpených pre Božie kráľovstvo zo všetkých národov. Hlboko zarmútený poukázal Židom na dôsledky zavrhnutia jeho milosti: (317) „No hovorím vám, že mnohí prídu od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v nebeskom kráľovstve, ale synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy, tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mat 8,11.12). Koľkí si ešte stále pripravujú rovnaké sklamanie! Koľkí v kresťanských krajinách pohŕdajú svetlom, zatiaľ čo ľudia žijúci v tme pohanstva prijímajú jeho milosť!

Viac ako tridsať kilometrov od Kafarnauma leží na náhornej rovine s výhľadom na šíru a krásnu Jezraelskú pláň mestečko Naim. Predovšetkým ta mierili Ježišove kroky. Boli s ním viacerí z jeho učeníkov ako aj iní, čo ho počúvali, a kadiaľ šli, všade k nim prichádzali ľudia, ktorí túžili po jeho súcitných a láskavých slovách. Privádzali k nemu svojich chorých na uzdravenie v očakávaní, že ten, ktorý má takú obdivuhodnú moc, vyhlási sa za izraelského kráľa. Zástupy sa tiesnili okolo neho a šťastná,nedočkavá spoločnosť ho nasledovala kamenistou cestou k bráne náhorného mestečka.

Keď sa priblížil, videl ako z jednej brány vychádza pomalým smútočným krokom pohrebný sprievod. Na odkrytých márach leží mŕtve telo a okolo neho zástup nariekajúcich. Zdá sa, že všetci obyvatelia mesta prišli odprevadiť mŕtveho, prejaviť mu poslednú úctu a zarmúteným vyjadriť sústrasť.

Bol to výjav, ktorý musel vzbudiť súcit. Zosnulý bol jediným synom matky-vdovy. Opustená odprevádzala k hrobu toho, ktorý jej bol jedinou pozemskou oporou a útechou. „Keď ju Pán uzrel, prišlo mu jej ľúto“ (Luk 7,13). Keď prechádzala popri ňom v slzách, nič nevidela a nezbadala ani jeho. Ježiš pristupuje k nej a vľúdne jej vraví: „Neplač!“ Ježiš hodlá zmeniť jej žiaľ na radosť, no nemôže sa zdržať, aby nevyjadril svoj láskavý súcit.

„Potom pristúpil k máram a dotkol sa ich“ (Mar 7,14). Jeho nemohol poškvrniť ani dotyk mŕtveho. Nosiči sa zastavili a nárek plačúcich stíchol. Okolo már sa zišli oba zástupy v neistej nádeji. Je tu prítomný ten, ktorý uzdravoval a vyháňal démonov. Má však moc aj nad smrťou? V tej chvíli zazneli jasné, príkazné slová: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Luk 7,14). Tento hlas počul aj mŕtvy. Mládenec otvoril oči. Ježiš ho uchopil za ruku a zodvihol. Jeho pohľad utkvel na plačúcej matke, a matka so synom zostali v dlhom, vrelom a radostnom objatí. Zástup len (318) hľadel v nemom úžase. „Všetkých sa zmocnil strach“ (217) (Luk 7,16). Okamžik stáli prekvapení a dojatí úctou, akoby v Božej prítomnosti. Potom velebili Boha a vraveli: „Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud“ (Luk 7,16). Pohrebný zástup sa vrátil do Naimu ako víťazoslávny sprievod. „Táto zvesť o ňom sa rozniesla po celej Judei a okolí“ (Luk 7,17).

Ten, ktorý stál pri zarmútenej matke pri bráne mestečka Naim, pozoruje každého, kto trúchli nad hrobom svojich drahých. Náš zármutok sa ho dotýka. Súcíti s nami. Srdce, ktoré milovalo a ľútostilo, je srdce stále plné lásky. Kristovo slovo, ktoré povolalo mŕtveho k životu, je dosiaľ plné moci, akú malo vtedy, keď oslovilo syna vdovy z mesta Naim. Ježiš hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi.“ Beh času túto moc nijako neoslabil a stálym pôsobením Kristovej milosti sa nijako nevyčerpala. On je dosiaľ živým Spasiteľom každému, kto v neho verí. (319)

Ježiš premenil matkin žiaľ na radosť, hoci chlapca zo smrti vrátil k tomuto pozemskému životu, aby znova znášal jeho bolesti, námahu, nebezpečenstvo a aby nakoniec predsa len moci smrti podľahol. Ježiš nás však utešuje v zármutku nad stratou milých svojím posolstvom o bezmedznej nádeji: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia.“ „Pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Zj 1,18; Žid 2,14.15).

Satan nemôže väzniť mŕtvych, keď ich k životu prebudí Boží Syn. Nemôže držať v duchovnej smrti toho, kto vierou prijíma Kristovo mocné slovo. Pán hovorí všetkým hriešnikom: „Prebuď sa ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych“ (Ef 5,14). Tieto slová znamenajú večný život. Podobne ako na začiatku Božie slovo oživilo prvého človeka, tak nás oživuje dosiaľ. Ako Kristov príkaz: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ vzkriesil naimského mladíka, tak aj slová: „Vstaň z mŕtvych“ (Ef 5,14) budú životom pre tých, ktorí ich prijímajú vierou. Boh nás „vyslobodil z moci tmy a preniesol do kráľovstva Syna svojej lásky“ (Kol 1,13). V jeho Slove je obsiahnuté všetko. Ak prijímame toto Slovo, sme vyslobodení.

„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.“ „Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví. Potom my, čo žijeme a zostaneme, budeme spolu s nimi v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak budeme navždy s Pánom“ (Rim 8,11; 1 Tes 4,16.17). Toto sú slová, ktorými máme podľa jeho rady jedni druhých potešovať. (218) (320)