Šimon z Betánie bol pokladaný za Ježišovho učeníka. Bol jedným z mála farizejov, ktorí sa verejne hlásili ku Kristovým nasledovníkom. Uznal, že Ježiš je učiteľ; pripúšťal, že by mohol byť Mesiáš, ale ako Spasiteľa ho neprijal. Jeho povaha a zásady sa nezmenili.
Ježiš uzdravil Šimona z malomocenstva, a tým si ho získal. Z vďačnosti za to Šimon pripravil Ježišovi a jeho učeníkom pri ich poslednej návšteve Betánie veľkú hostinu, na ktorú sa zišlo mnoho Židov. V tom čase bol v Jeruzaleme
„Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe, spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati oslice“ (Zach 9,9).
Takto predpovedal prorok Zachariáš päťsto rokov pred Kristovým narodením príchod izraelského kráľa. Teraz sa malo toto proroctvo naplniť. Ten, ktorý tak dlho odmietal kráľovské pocty, prichádza teraz do Jeruzalema ako zasľúbený dedič Dávidovho trónu.
Kristov triumfálny vjazd do Jeruzalema bol len slabým zábleskom jeho príchodu na nebeských oblakoch v moci a sláve za víťazoslávneho jasotu anjelov a radosti svätých. Vtedy sa naplní, čo Kristus povedal kňazom a farizejom: „Odteraz ma neuvidíte dovtedy, kým nepoviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 23,39). V prorockom videní smel Zachariáš zahliadnuť onen deň konečného víťazstva a vidieť aj záhubu tých, čo Krista zavrhli pri jeho prvom advente: „Pohliadnu na mňa, ktorého prebodli, bud
Kristus hneď na začiatku svojej verejnej činnosti vyhnal z chrámu tých, čo ho svojím kupčením znesväcovali, a jeho prísny a nekompromisný zásah naháňal týmto ziskuchtivým prospechárom hrôzu. Na konci svojho pôsobenia prišiel znova do chrámu a videl, že toto posvätné miesto je ešte viac zneuctené. Situácia bola všeobecne horšia než predtým. Vonkajšie chrámové nádvorie sa podobalo dobytčiemu trhu. Do ručania zvierat a prenikavého cinkotu peňazí miesili sa vášnivé hlasy rozhádaných kupcov a predavačov
Kňazi a poprední muži ticho počúvali Kristove karhavé slová. Jeho výčitky nemohli vyvrátiť. Ešte viac však boli rozhodnutí zmocniť sa ho, preto poslali za ním špehov, „ktorí predstierali, že sú spravodliví, aby ho podchytili v slovách a mohli vydať vrchnosti a vladárskej moci“ (Luk 20,20). Neposlali za ním starších farizejov, s ktorými sa Ježiš často stretával, ale mladých, horlivých a nadšených mužov, ktorých – ako sa nazdávali – Kristus nepozná. Prišli s nimi aj niektorí herodiáni, ktorí mal
Bol posledný deň, čo Ježiš učil v chráme. Pozornosť všetkých v Jeruzaleme zhromaždených sa obrátila na neho. Ľudia sa tiesnili v chrámovom nádvorí, pozorovali priebeh debaty a dychtivo sledovali jeho slová. Nikdy predtým nič podobné nevideli. Stál tu mladý Galilejčan bez pozemskej slávy a kráľovskej hodnosti. Okolo neho boli skvostne oblečení kňazi, poprední muži v slávnostných rúchach so stavovskými odznakmi i zákonníci so zvitkami v rukách, na ktoré sa často odvolávali. Ježiš stál pred nimi pokojne
„Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Ján 12,20-22).
V tom čase sa zdalo, že Kristovo dielo utrpelo veľkú porážku. Zvíťazil síce v spore s kňazmi a farizejmi, no bolo zrejmé, že ho neprijmú za Mesiáša. Nastalo konečné rozdelenie. Jeho učeníkom sa celý prípad javil ako beznádejn
Kristove slová: „Hľa, váš dom sa vám zanecháva pustý“ (Mat 23,38) priam vydesili kňazov a popredných mužov. Hoci sa tvárili ľahostajne, možný dosah týchto slov im predsa len znepokojoval myseľ. Akoby im hrozilo nejaké neviditeľné nebezpečenstvo. Bolo by možné, aby sa majestátny chrám, pýcha národa, čoskoro stal zboreniskom? Zlá predtucha tiesnila aj učeníkov, ktorí netrpezlivo čakali, čo viac a určitejšie im o tom povie sám Ježiš. Keď s ním vychádzali z chrámu, upozornili ho na mohutnosť a krásu t
„Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Zhromaždia sa pred neho všetky národy a oddelí jedných od druhých“ (Mat 25,31.32). Tak stručne opísal Kristus na Olivovom vrchu svojim učeníkom veľký deň súdu. Podľa jeho slov tu bude rozhodovať jedno jediné. Keď sa pred neho zhromaždia všetky národy, budú len dve triedy ľudí a o ich večnom určení sa rozhodne podľa toho, čo urobili alebo neurobili pre neho, totiž pre chudobných a trpiacich.
Vo večeradle jedného z jeruzalemských príbytkov sedel Ježiš pri stole so svojimi učeníkmi. Zišli sa k veľkonočnej slávnosti. Spasiteľ chcel byť s nimi pri tejto príležitosti sám. Vedel, že prišla jeho hodina; on sám je tým skutočným veľkonočným baránkom a bude obetovaný v deň, keď sa podávalo toto sviatočné jedlo. Bol pripravený vypiť kalich hnevu a čoskoro podstúpiť konečný krst utrpenia. Zostávalo mu však ešte niekoľko pokojných chvíľ, ktoré chcel venovať svojim milovaným učeníkom.
„Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: Tento kalich je nová zmluva mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku. A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11,23-26).
Kristus dospel na rozhranie dvoch bohoslužobných systémov: dvoch zmlúv a dvoch veľkých slávností.
K láskyplnému a súcitnému pohľadu na svojich učeníkov Kristus dodal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh“ (Ján 13,31). Judáš odišiel z vrchnej siene a Kristus tam zostal s jedenástimi. Chcel im povedať o svojom blízkom odchode, ale predovšetkým im chcel pripomenúť slávny cieľ svojho poslania. Upozorňoval ich naň už aj predtým. Tešil sa, že svojím ponížením a utrpením oslávi Otcovo meno. Myšlienky svojich učeníkov usmerňoval hlavne na toto.
Spasiteľ šiel do Getsemanskej záhrady pozvoľna v sprievode svojich učeníkov. Bezmračnú oblohu osvecoval mesiac, ktorý na Veľkú noc bol práve v úplnku. Mesto plné pútnických stanov ticho odpočívalo.
Ježiš sa úprimne zhováral so svojimi učeníkmi a dával im rôzne naučenia; keď sa však blížili ku Getsemanskej záhrade, neobvykle zmĺkol. Často sa sem uchyľoval k tichým úvahám a k modlitbe, ale nikdy so srdcom takým plným žiaľu, ako tejto noci svojho posledného zápasu. Po celý svoj pozemský
Ježiša viedli cez potok Kedron okolo záhrad a olivových hájov tichými ulicami spiaceho mesta. Bolo po polnoci, keď krik hlučného davu, ktorý sprevádzal Krista, príšerne rušil nočné ticho. Spútaný a pozorne sledovaný Spasiteľ šiel len pomaly. Jeho prenasledovatelia však náhlili, aby boli s ním čím skôr v paláci Annáša, bývalého najvyššieho kňaza.
Annáš bol hlavou úradujúcej kňazskej rodiny a ľud ho z úcty k jeho veku uznával za najvyššieho kňaza. Židia vyhľadávali jeho rady a poslúc
Judáš predstavuje žalostný príbeh života, ktorý mohol Boha osláviť. Keby bol Judáš zomrel pred svojou poslednou cestou do Jeruzalema, bol by pokladaný za muža hodného svojho miesta medzi dvanástimi, ktorého strata by bola veľmi citeľná. Nebyť vlastností, ktoré sa prejavili pred oným nešťastným koncom, nebol by ani po celé tie stáročia stíhaný opovrhnutím. Zverejnenie jeho povahových vlastností sledovalo určitý zámer. Malo byť výstrahou všetkým, ktorí by sa spreneverili svätému povolaniu.
Kristus stojí zviazaný ako väzeň v súdnej sieni rímskeho miestodržiteľa Piláta. Okolo neho je vojenská stráž a diváci rýchlo zapĺňajú miestnosť. Tesne pred vchodom sú sudcovia veľrady, kňazi, poprední muži, starší i dav ľudí.
Keď členovia veľrady Ježiša odsúdili, prišli k Pilátovi, aby ich rozsudok potvrdil a vykonal. Títo židovskí predstavitelia však nechceli vstúpiť do rímskej súdnej siene. Podľa obradného zákona by sa tým poškvrnili a nemohli by sa zúčastniť veľkonočných sl
„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali ho“ (Luk 23,33).
„Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou“ (Žid 13,12). Adam a Eva boli vyhnaní z raja pre prestúpenie Božieho zákona. Kristus, náš Zástupca, mal trpieť za ohradou Jeruzalema. Slová „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou,“ majú hlboký význam (Gal 3,13).
Zo súdnej siene na Golgotu sprevádzal Ježiša mohutný zástup. Zvesť o jeho odsúdení sa rozniesla po
Kristus neobetoval svoj život, kým nedokončil dielo, ktoré prišiel konať, a kým posledným svojím dychom nezvolal: „Dokonané je!“ (Ján 19,30). Boj bol úspešne dobojovaný. Jeho pravica, jeho sväté rameno mu vydobyli víťazstvo. (Pozri Ž 98,1.) Ako víťaz vztýčil svoju zástavu na večných výšinách. Aká to radosť medzi anjelmi! Nad Spasiteľovým víťazstvom jasalo celé nebo. Satan bol porazený a vedel, že prišiel o svoje panstvo.
Pre anjelov a nepadlé svety mal výkrik „Dokonané je!“ hlboký
Ježiš konečne odpočíval. Dlhý deň potupy a múk sa končil. Keď posledné lúče zapadajúceho slnka naznačovali príchod soboty, Syn Boží už odpočíval v Jozefovej hrobke. Po dokončenom diele s rukami pokojne zloženými odpočíval v posvätných hodinách sobotného dňa.
Na začiatku Otec so Synom odpočívali v sobotný deň po dokončenom stvoriteľskom diele. Keď „boli dokončené nebesá i zem a všetky ich voje“ (1 Moj 2,1), Stvoriteľ i všetky nebeské bytosti sa tešili pri pohľade na slávne dielo.
Pomaly sa míňala noc prvého dňa týždňa. Najväčšia tma bola práve pred úsvitom. Kristus bol dosiaľ v zajatí tiesnivého hrobu. Veľký kameň bol na svojom mieste; rímska pečať bola neporušená a rímski žoldnieri boli na stráži. Boli tu však aj neviditeľní pozorovatelia. Naokolo sa zhromaždili zástupy padlých anjelov. Keby bolo možné, knieža temnoty s celou svojou odbojnou armádou by bol nechal hrob s Božím Synom navždy zapečatený. K hrobke sa však zišiel aj nebeský zástup. Strážili ju mocní anjeli a c