Ženy, ktoré stáli pod Kristovým krížom, čakali na zakončenie sobotného dňa. Včasne zrána prvého dňa týždňa šli k hrobu a vzali so sebou voňavé masti, aby pomazali Spasiteľovo telo. Nemysleli na jeho zmŕtvychvstanie. Slnko nádeje im pohaslo a v srdci sa rozhostila tma. Cestou spomínali na Kristove skutky milosrdenstva a na jeho potešujúce slová. Nespomenuli si však na prísľub: „Zase vás uvidím“ (Ján 16,22).
Keď sa blížili k záhrade, netušili, čo sa práve deje, a medzi sebou sa pýtali:
Neskoro popoludní v deň vzkriesenia šli dvaja učeníci do Emauz, mestečka vzdialeného asi dvanásť kilometrov od Jeruzalema. Títo učeníci nezastávali nijaké popredné miesto v diele, ktoré konal Kristus, úprimne však v neho verili. Po príchode do Jeruzalema na veľkonočné sviatky ich posledné udalosti veľmi znepokojili. Ráno sa dopočuli, že Ježišovo telo sa v hrobe nenašlo, a dozvedeli sa aj o ženách, ktoré videli anjelov a stretli sa s Ježišom. Teraz sa vracali domov, aby o tom všetkom na modlitbách uvažovali.
Po príchode do Jeruzalema dvaja učeníci vstupujú východnou bránou, ktorá je cez sviatky otvorená aj v noci. Domy sú tmavé a tiché, ale pútnici za svitu vychádzajúceho mesiaca prechádzajú úzkymi uličkami. Idú do vrchnej siene, kde Ježiš trávil posledné hodiny večera pred svojou smrťou. Vedia, že tu nájdu svojich bratov. Vedia, že napriek neskorej noci učeníci nezaspia, kým nebudú mať istotu, čo sa s Pánovým telom stalo. Dvere miestnosti boli dôkladne zatvorené. Klopú na dvere, no nikto neotvára. Všade je
Ježiš povedal svojim učeníkom, že sa s nimi stretne v Galilei. Len čo sa teda veľkonočný týždeň skončil, odišli do tohto kraja. Keby sa v Jeruzaleme neboli zúčastnili slávnosti, mohol si to niekto vykladať ako prejav nepriateľstva a kacírstva, preto tu zostali až do konca. Potom sa však radostne vrátili domov, aby sa tu podľa príkazu Spasiteľa s ním stretli.
Spolu ich bolo sedem. Mali na sebe jednoduchý rybársky odev, boli chudobní na pozemské statky, zato však obohatení poznaním a skúsenosťou p
Už len krok delil Krista od nebeského trónu, keď svojim učeníkom pripomenul ich poslanie. Povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda a robte učeníkmi všetky národy“ (Mat 28,18.19). „Choďte do celého sveta a zvestujte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mar 16,15). Tieto slová pripomínal Kristus učeníkom častejšie, aby lepšie pochopili ich význam. Nebeské svetlo malo svojimi jasnými a prenikavými lúčmi osvietiť všetkých obyvateľov zeme, vznešených i ponížených, bohatých i chudobnýc
Nadišiel čas, aby Kristus vystúpil k trónu svojho Otca. Ako nebeský víťaz hodlal sa vrátiť so znameniami víťazstva do nebeských príbytkov. Pred smrťou povedal svojmu Otcovi: „Dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Ján 17,4). Po svojom zmŕtvychvstaní zostal ešte krátky čas na zemi, aby ho jeho učeníci mohli poznať v jeho vzkriesenom a oslávenom tele. Teraz sa chcel s nimi rozlúčiť. Nezvratne dokázal, že je živým Spasiteľom. Jeho učeníci ho už nemusia spájať s hrobom. Smú na neho spomínať ako
Kristus objasnil význam darov Ducha Svätého podobenstvom: „Bude to tak, ako keď si človek pred odchodom na cesty zavolal sluhov a odovzdal im svoj majetok. Jednému dal päť talentov, inému dva a inému zas jeden, každému podľa jeho schopností. A odcestoval.“ (Mat 25,14-15)
Muž, ktorý odcestoval do ďalekej krajiny, predstavuje Krista, ktorý odchádzal do neba. „Sluhovia“ sú jeho nasledovníci, ktorí boli „veľmi draho kúpení“ (1 Kor 6,20) – „drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka“.
Boží plán na záchranu tých, čo nedbali na jeho vševedúcu radu, (Ján 3,16; 1 Ján 4,9) presvedčivo zjavuje jeho lásku. V tomto pláne bol Boží Syn „vopred vyhliadnutý ešte pred stvorením (37) sveta“ ako obeť za hriech, aby bol nádejou ľudstva. (1 Pet 1,19.20) Mal nás priviesť späť k Bohu a zabezpečiť vyslobodenie od hriechu zmarením diablových skutkov. (1 Pet 3,18; Mat 1,21; 1 Ján 3,8)
Hriech odlúčil Adama a Evu od zdroja života, čo malo mať za následok ich bezprostrednú smrť. V súlade s „
Ako môže byť človek spravodlivý pred Bohom? Ako môže byť hriešnik ospravedlnený? Jedine prostredníctvom Krista môžeme prísť do súladu s Bohom a dosiahnuť svätosť. Ako však máme prísť ku Kristovi? Mnohí sa pýtajú práve tak, ako keď na Turíce zástup ľudí presvedčených o hriechu volal: „Čo máme robiť?“ Prvé slová Petrovej odpovede boli: „Kajajte sa“ (Sk 2,37.38). O niečo neskôr, pri inej príležitosti, povedal: „Kajajte a obráťte sa, aby vám boli zahladené hriechy“ (Sk 3,19).
„Ten, kto zakrýva svoje previnenia, nebude mať úspech, kto ich však vyzná a opustí, dôjde milosrdenstva“ (Prísl 28,13).
Podmienky Božej milosti sú jednoduché, spravodlivé a rozumné. Pán od nás nežiada nič ťažké, aby nám boli odpustené hriechy. Nemusíme robiť dlhé, únavné púte, nijaké mučivé prejavy pokánia, ktoré by nám sprostredkovali milosrdenstvo nebeského Boha alebo odčinili naše prestúpenie, pretože každý, kto vyzná a zanechá svoje hriechy, dôjde milosrdenstva.
Božie zasľúbenie znie: „Budete ma hľadať a nájdete ma, keď ma budete hľadať celým srdcom“ (Jer 29,13).
Bohu treba odovzdať celé srdce, inak nikdy nenastane zmena obnovujúca v nás jeho podobu. Svojou hriešnou prirodzenosťou sme Bohu odcudzení. Duch Svätý opisuje náš stav takto: „Mŕtvi pre vlastné prestúpenie a hriechy“, „celá hlava je nemocná, celé srdce choré... nič zdravého na ňom.“ Satan nás pevne drží vo svojom osídle „zotročených plniť jeho vôľu“ (Ef 2,1; Iz 1,5.6; 2 Tim
Keď ti Duch Svätý prebudil svedomie, čiastočne si si uvedomil zákernú moc viny a na úbohosť hriechu hľadíš s odporom. Chápeš, že ťa odlúčil od Boha a že si v zajatí moci zla. Čím viac sa chceš z neho vymaniť, tým viac poznávaš svoju bezmocnosť. Tvoje pohnútky nie sú čisté, tvoje srdce je poškvrnené. Cítiš, že tvoj život je plný sebectva a hriechu. Túžiš po odpustení, očistení a vyslobodení. Čo máš robiť, aby si získal súlad s Bohom, podobnosť jemu?
„ Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové“ (2 Kor 5,17).
Človek možno nevie presne určiť čas, miesto či celý súvis okolností svojho obrátenia, to však neznamená, že obrátený nie je. Kristus povedal Nikodémovi: „Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Ján 3,8). Boží Duch sa svojím vplyvom na ľudské srdce podobá vetru, ktorý je síce neviditeľný, no jeho účink
Zmena srdca, ktorou sa stávame Božími deťmi, sa v Písme nazýva znovuzrodením. Na inom mieste ju Písmo prirovnáva ku klíčeniu dobrého semena, ktoré zasial hospodár. Tí, čo sa práve obrátili ku Kristovi, sú „ako teraz narodené nemluvniatka“, majú rásť „k postave mužov a žien v Ježišovi Kristovi“ (1 Pet 2,2; Ef 4,15) alebo ako dobré semeno zasiate na poli majú rásť a prinášať ovocie. Izaiáš hovorí, že budú ako „duby spravodlivosti, ktoré vysadil Hospodin, aby sa oslávil“ (Iz 61,3). Tieto príkla
Boh je zdrojom života, svetla a radosti vesmíru. Ako svetelné lúče zo slnka a potoky vody prúdiace zo živého zdroja, tak z neho vychádzajú požehnania pre všetky bytosti, ktoré stvoril. A v ktoromkoľvek srdci je Boží život, prejaví sa to skutkami lásky a požehnania voči iným.
Náš Spasiteľ mal vždy radosť, keď mohol pozdvihnúť a zachrániť padlých ľudí. Preto bez ohľadu na vlastný život vytrpel kríž a pohrdol pohanením. Aj anjeli majú stále na zreteli šťastie iných. V tom spočíva ich ra
Je mnoho spôsobov, ako sa nám Pán Boh chce dať poznať a spojiť sa s nami. Príroda neprestajne oslovuje naše zmysly. Vnímavé srdce dojme Božia láska a sláva zjavená v dielach Božích rúk. Pozorné ucho môže počuť a chápať Božiu zvesť v prírode. Zelené lúky, vysoké stromy, púčiky a kvety, vznášajúci sa oblak, dážď, žblnkotavý potok, velebnosť nebies – to všetko oslovuje naše srdcia a pozýva nás, aby sme sa zoznámili s Tým, ktorý to všetko stvoril.
Boh nás oslovuje prírodou i zjavením, svojou prozreteľnosťou i vplyvom svojho Ducha. My mu však musíme otvoriť svoje srdce. Ak máme duchovne zdravo žiť a mať silu, musíme byť v stálom spojení s naším nebeským Otcom. Všetko, o čom uvažujeme, má smerovať k nemu. Smieme premýšľať o dielach a prejavoch jeho milosti, o jeho požehnaniach. To však ešte stále nie je pravé spoločenstvo s Bohom. Ak ho chceme dosiahnuť, musíme mu mať čo povedať o svojom skutočnom živote.
Dar proroctva bol aktívny v službe Ellen G. Whiteovej, jednej zo zakladajúcich členov cirkvi adventistov. Božiemu ľudu v čase konca prinášala inšpirované rady. Svet na začiatku 19. storočia, keď E. G. Whiteová začala oznamovať Božie posolstvá, bol, takpovediac, svetom mužov. Jej prorocké povolanie ju vystavilo paľbe kritického prieskumu. Obstála v skúške Písma a prijatým duchovným darom slúžila celých sedemdesiat rokov. Od roku 1844 – keď mala 17 rokov, až do roku 1915, keď zomrela – dostala vyše dvetisí
„Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň spoznalo, čo ti slúži na pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe, a nenechajú ti kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia“ (Luk 19,42-44).
Keď Ježiš hľadel z Olivového vrchu na Jeruzalem, vynárala sa mu pred očami úchvatne dojímavá scenéria. Bola práve Veľká noc a zo všetkýc
Ježiš Kristus názorne predstavil svojim učeníkom, čo sa stane s Jeruzalemom, a naznačil spôsob svojho druhého príchodu. Prozreteľne predpovedal aj to, čo čaká jeho nasledovníkov po jeho odchode dotiaľ, kým sa v moci a sláve nevráti, aby ich vyslobodil. Spasiteľ videl z Olivového vrchu aj búrlivé udalosti, ktoré zastihnú apoštolskú cirkev. Pri pohľade do ďalekej budúcnosti zahliadol prudké, ničivé zvraty, ktorých svedkami budú jeho nasledovníci v ďalších storočiach duchovného temna a prenasledovania. Niek