Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, „musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha“. Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ (2 Tes 2,3.4.7), lebo už
Tma, ktorá počas dlhej cirkevno-mocenskej nadvlády doľahla na zem, nemohla svetlo pravdy celkom zatemniť. V každom období žili Boží svedkovia, ktorí verili v Ježiša Krista ako jediného Sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom. Títo ľudia pokladali Písmo sväté za jediné pravidlo života a zachovávali pôvodnú sobotu. Koľko vďačnosti dlhuje svet týmto ľuďom, to sa ich potomkovia nikdy nedozvedia. Nepriatelia ich upaľovali ako kacírov, spochybňovali ich pohnútky, hanobili ich charakter, ničili alebo zlomyseľne p
Akú jednotu mal Kristus na zreteli pre viditeľnú cirkev dneška? Ako možno takú lásku a jednotu dosiahnuť? Čo je jej základom? Z čoho pozostáva? Vyžaduje jednotvárnosť, alebo pripúšťa rozmanitosť? Ako pôsobí jednota?
Jednota ducha. Hybnou silou cirkevnej jednoty je Duch Svätý. On privádza veriacich do cirkvi. Ním sú všetci „pokrstení v jedno telo“. (1 Kor 12,13) Títo pokrstení členovia majú žiť v jednote, ktorú Pavel nazval „jednotou Ducha“. (Ef 4,3)
Na prvom mieste medzi tými, ktorí boli povolaní vyviesť cirkev zo stredovekej tmy na svetlo čistejšej viery, bol Martin Luther. Tento horlivý, nadšený a zbožný muž sa okrem Boha nikoho nebál a za základ viery uznával len Písmo sväté. Takého muža doba práve potrebovala. Boh prostredníctvom neho vykonal veľké dielo na obnovu cirkvi a rozšírenie svetla na svete.
Luther vyšiel z podobne chudobného prostredia ako prví hlásatelia evanjelia. Detstvo prežíval v rodine nemeckého vidiečana. Jeho otec si ťa
Keď na nemecký trón nastúpil nový cisár Karol V., rímski legáti sa poponáhľali blahoželať panovníkovi s tým, aby proti reformácii rázne zakročil. Saské knieža, ktoré Karolovi V. výrazne pomohlo získať korunu, ho však žiadalo, aby proti Lutherovi nič nepodnikal, kým ho nevypočuje. Cisár sa ocitol v zložitej a chúlostivej situácii. Pápežskí legáti sa neuspokoja s ničím iným než s cisárskym ediktom, ktorý Luthera odsúdi na smrť. Saské knieža však dôrazne vyhlásilo, že „ani jeho cisárska výsosť
Pri reformovaní cirkvi si Pán Boh vybral nástroje takisto ako pri jej zakladaní. Do svojej služby si nevyvolil svetských velikánov, boháčov či mocnárov zvyknutých na chválu a pocty, ktorými ich ľud ako svojich vodcov zahŕňal. Boli spupní a bezdôvodne sebaistí. Natoľko si zakladali na svojej nadradenosti, že neboli ochotní plniť Božiu vôľu v tom, aby súcitili so svojimi blížnymi a stali sa spolupracovníkmi pokorného Ježiša z Nazareta. Pozvanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mat 4,19), do
Lutherovo záhadné zmiznutie malo za následok určité ochromenie v celom Nemecku. Ľudia sa všade pýtali, čo sa s ním stalo. Šírili sa rôzne podivné správy a nemálo bolo tých, čo sa nazdávali, že bol zavraždený. Mnohí žialili, a neboli to len jeho oddaní priatelia, ale aj tisíce, čo sa k reformácii verejne nehlásili. Dosť bolo aj takých, ktorí prisahali, že za jeho smrť sa pomstia.
Predstavitelia rímskej cirkvi s obavami sledovali, ako sa proti nim dvíha vlna zlovestných nálad. Spočiatku nad dom
Vynikajúce svedectvo o reformácii podali svojím protestom nemecké kresťanské kniežatá na sneme v Speyeri roku 1529. Títo Boží muži svojou odvahou, vierou a neochvejnosťou vydobyli slobodu myslenia a svedomia pre nasledujúce storočia. Ich protest dal reformovanej cirkvi názov „protestantská“. Zásady ich protestu tvoria „pravú podstatu protestantizmu“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 13, kap. 6).
Pre reformáciu sa začalo smutné a nebezpečné obdobie. Napriek wormskému výnosu, ktorý vyhlásil Luther
Po víťazstve reformácie v Nemecku v dôsledku speyerského protestu a augsburského Vyznania prišli roky bojov a duchovnej temnoty. Zdalo sa, že protestantizmus oslabený rozkolom svojich stúpencov a pod tlakom nepriateľských síl je nevyhnutne odsúdený na zánik. Tisíce ľudí spečatilo vyznanie svojou krvou. Vypukla občianska vojna. Následkom zrady na protestantizme, ktorej sa dopustil jeden z jeho popredných prívržencov, padli do rúk cisára najlepšie kniežatá reformácie, ktorých ako zajatcov vláčili z mesta do mesta
Krutovláda cirkevnej hierarchie vyvolala v Holandsku veľmi skoro rozhodný odpor. Podstatu rímskeho pápežstva odhalili sedemsto rokov pred Lutherom dvaja biskupi, ktorí boli služobne poslaní do Ríma, kde spoznali pravý základ „svätého stolca“ a rímskeho veľkňaza vážne obvinili slovami: „Boh zriadil svoju cirkev – kráľovnú a nevestu – vznešeným a večným ustanovením v záujme jej rodiny a daroval jej veno, ktoré nepominie, ani sa neskazí; dal jej večnú korunu a žezlo... Z toho všetkého ťažíte vy ako z
Kým Luther otváral Bibliu, dovtedy ľuďom v Nemecku zatvorenú, Duch Svätý viedol Tyndala, aby to isté robil v Anglicku. Viklef preložil Bibliu z latinského textu, ktorý mal viaceré nedostatky. Táto Biblia nikdy nevyšla tlačou a ručný odpis bol taký drahý, že si ho mohlo dovoliť len niekoľko bohatých a vznešených ľudí. Pomerne málo bola rozšírená aj preto, lebo cirkev ju prísne zakázala čítať a rozširovať. V roku 1516 – teda o rok skôr, než Luther zverejnil svoje tézy – Erazmus vydal grécky a latinsk
V 16. storočí začala prenikať do všetkých európskych krajín reformácia, ktorá medzi ľuďmi šírila Bibliu. Niektoré národy ju vítali radostne ako nebeského posla. V iných krajinách sa cirkevnej moci podarilo vo veľkej miere zabrániť, aby ju ľudia mohli čítať. Ľudu sa takmer úplne znemožnilo poznať jej posolstvo a pocítiť jeho povznášajúci vplyv. Do jednej krajiny sa svetlo síce dostalo, ale vládnuca temnota zabránila, aby ho ľudia pochopili. Pravda a blud tam po stáročia zápasili o moc. Nakoniec zvíťaz
Aj keď sa anglickí reformátori zriekli učenia rímskokatolíckej cirkvi, niektoré z jeho foriem si predsa ponechali. Hoci autoritu Ríma a vyznanie viery odmietli, v bohoslužbe anglikánskej cirkvi im zostali viaceré katolícke zvyklosti a obrady. Tvrdilo sa, že tieto záležitosti nie sú otázkou svedomia, pretože Písmo sväté ich neprikazuje, preto nie sú ani podstatne dôležité; a keďže nie sú ani zakázané, nie sú vlastne ani zlé. Zachovávaním týchto zvyklostí a obradov sa mala zmenšiť priepasť, ktorá oddeľoval
Jednou z najzávažnejších a súčasne najslávnejších právd zjavených v Písme svätom je pravda o druhom príchode Ježiša Krista, ktorým sa zavŕši veľké dielo vykúpenia človeka. Pre Boží ľud, tak dlho nútený putovať „údolím tône smrti“ je prísľub o príchode toho, ktorý je „vzkriesením a životom“ a ktorý privedie vyhnancov domov, jedinečnou a radostnou nádejou. Učenie o druhom advente Spasiteľa je hlavnou myšlienkou Písma svätého. Odvtedy, čo prví ľudia museli v žiali opustiť raj, veriaci ča
William Miller, statočný a svedomitý farmár, ktorý napriek pochybnostiam o Písme ako Božom slove mal úprimnú túžbu poznať pravdu, bol zvláštnym spôsobom povolaný stať sa hlásateľom Kristovho príchodu. Ako mnohí iní, aj on zápasil s chudobou, ktorá ho naučila pracovať a znášať nedostatok. Pochádzal z rodiny nezávislých, slobodomyseľných, húževnatých a horlivých vlastencov. Tieto vlastnosti sa výrazne prejavili aj v jeho povahe. Otec bol kapitánom revolučnej armády a biedne pomery, ktoré sprevádzali syn
Boh vo všetkých dobách, v každom veľkom reformačnom či náboženskom hnutí konal svoje pozemské dielo pozoruhodne rovnakým spôsobom. S ľuďmi vždy zaobchádza podľa rovnakých zásad. Súčasné významné hnutia majú teda svoju obdobu v minulosti. To, čo cirkev prežívala v dávnej minulosti, je vzácnym poučením pre dnešok.
Z Písma je nad každú pochybnosť zrejmé, že Boh prostredníctvom Ducha Svätého usmerňuje svojich služobníkov na zemi tak, aby cez veľké náboženské hnutia šírili na zemi di
Prorocké posolstvo prvého anjela zo 14. kapitoly knihy Zjavenie oznamuje veľké náboženské prebudenie, ktoré sa objaví počas zvestovania skorého príchodu Ježiša Krista. Ján videl anjela letiaceho „stredom neba: Mal večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu. Volal mohutným hlasom: Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,6.7).
Keď Viliam Miller a jeho prívrženci hlásali Kristov druhý príchod, sledovali jediný cieľ – chceli povzbudiť ľudí, aby sa pripravili na súd. Chceli vlažných veriacich priviesť k pravej nádeji cirkvi a k poznaniu potreby hlbšej kresťanskej skúsenosti. Neobrátených presviedčali o potrebe pokánia a obrátenia sa k Bohu. „Nesnažili sa získavať ľudí pre určitú cirkev či náboženskú spoločnosť. Pôsobili vo všetkých cirkvách a spoločenstvách veriacich, pričom im nezasahovali do organizácie alebo cirkevnéh
Keď na jar roku 1844 uplynul prvý určený dátum príchodu Ježiša Krista, veriaci, ktorí ho očakávali, prežívali určité obdobie pochybností a neistoty. Zatiaľ čo na nich ostatní ľudia hľadeli ako na celkom porazených a v ich sklamaní videli dôkaz, že podľahli bludu, oni ešte stále nachádzali zdroj útechy v Božom slove. Mnohí pokračovali v štúdiu Písma, znova skúmali dôvody svojej viery a pozorne čítali proroctvá, aby získali ďalšie poznanie. V Písme svätom akoby nachádzali jasné a jednoznačné potvr
Základom a hlavným stĺpom adventnej viery sa stal predovšetkým text: „Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“ (Dan 8,14). Veriacim, ktorí očakávali Kristov skorý príchod, boli tieto slová dôverne známe. Tisícero úst ho opakovalo ako vyznávačské heslo. Verili, že od predpovedaných udalostí závisí splnenie ich najkrajšej nádeje a najväčšej túžby. Podľa výpočtu prorocky určená lehota sa skončí na jeseň roku 1844. Adventisti ako aj ostatní kres