Vtelenie – predpovede a naplnenie

Boží plán na záchranu tých, čo nedbali na jeho vševedúcu radu, (Ján 3,16; 1 Ján 4,9) presvedčivo zjavuje jeho lásku. V tomto pláne bol Boží Syn „vopred vyhliadnutý ešte pred stvorením (37) sveta“ ako obeť za hriech, aby bol nádejou ľudstva. (1 Pet 1,19.20) Mal nás priviesť späť k Bohu a zabezpečiť vyslobodenie od hriechu zmarením diablových skutkov. (1 Pet 3,18; Mat 1,21; 1 Ján 3,8)

Hriech odlúčil Adama a Evu od zdroja života, čo malo mať za následok ich bezprostrednú smrť. V súlade s „radou pokoja“, (Zach 6,13) teda podľa plánu spred založenia sveta (1 Pet 1,20.21) Boh-Syn sa postavil medzi prvých ľudí a Božiu spravodlivosť, preklenul priepasť a zabránil bezprostrednej smrti. Jeho milosť teda ešte pred krížom zachovala hriešnikov pri živote a zabezpečila im spásu. Ak však mal ľuďom úplne prinavrátiť práva Božích detí, Boh-Syn sa musel stať človekom.

Boh dal Adamovi a Eve bezprostredne po ich páde do hriechu nádejný prísľub, že uvedie nadprirodzené nepriateľstvo medzi hada a ženu, medzi jeho semeno a jej semeno. V tajuplnom výroku z 1 Moj 3,15 had a jeho semeno – potomstvo – symbolizuje satana a jeho nasledovníkov. Žena a jej semeno predstavujú Boží ľud a Spasiteľa sveta. Tento výrok bol prvým uistením, že spor medzi dobrom a zlom sa skončí víťazstvom Božieho Syna.

Víťazstvo bude však bolestné: „On [Spasiteľ] ti [satanovi] rozmliaždi hlavu, a ty [satan] rozmliaždiš jeho [Spasiteľovu] pätu.“ (1 Moj 3,15) Nikto nemal vyjsť bez úrazu.

Odvtedy ľudstvo očakávalo Zasľúbeného. Stará zmluva nám odhaľuje toto čakanie. Proroctvá predpovedali, že svet bude mať znamenia, aby Zasľúbeného pri jeho príchode rozpoznal.

Prorocká dramatizácia spásy. Po páde prvých ľudí do hriechu Boh nariadil prinášanie zvieracích obetí, ktoré mali znázorňovať poslanie budúceho Spasiteľa. (Pozri 1 Moj 4,4.) Táto symbolika dramaticky predstavovala spôsob, ako Boh-Syn vykorení hriech.

Pre hriech – to jest pre prestúpenie Božieho zákona – ľudstvo stíhala smrť. (1 Moj 2,17; 3,19; 1 Ján 3,4; Rim 6,23) Boží zákon žiadal od hriešnika život. Boh však vo svojej nekonečnej láske vydal svojho Syna, „aby ktokoľvek verí v neho, nezahynul, ale mal večný život“. (Ján 3,16) Aký nepochopiteľný akt blahosklonnosti! Boh, večný Syn, sám zástupne prijíma trest za hriech, aby nám mohol ponúknuť odpustenie a zmierenie s Bohom.

Po odchode Izraela z Egypta sa obetné úkony konali vo svätostánku ako časť zmluvného vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom. Svätyňa, ktorú Mojžiš postavil podľa nebeského vzoru, mala spolu so službou v nej názorne sprítomňovať plán spasenia. (2 Moj 25,8.9.40; Žid 8,1-5)

Ak chcel kajúcny hriešnik získať odpustenie, priniesol podľa obetného predpisu bezchybné zviera, ktoré znázorňovalo bezhriešneho Spasiteľa. Priestupník potom položil ruku na nevinné zviera a vyznal svoje hriechy. (38) (3 Moj 1,3.4) Tento úkon symbolizoval prenesenie hriechu z priestupníka na nevinnú obeť a súčasne znázorňoval zástupnú povahu obete.

Hriešnik potom musel zabiť zviera, lebo „bez preliatia krvi nieto odpustenia“. (Žid 9,22) Tým sa zvýraznila smrtiaca povaha hriechu. Bol to žalostný spôsob vyjadrenia nádeje, ale súčasne jediný spôsob hriešnikovho prejavu viery.

Po kňazskom úkone (3 Moj 4. až 7. kap.) priestupník prijal odpustenie hriechov na základe svojej viery v zástupnú smrť prichádzajúceho Vykupiteľa, ktorú symbolizovala zvieracia obeť. (Pozri 3 Moj 4,26.31.35.) Nová zmluva spoznáva v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. (Ján 1,29) On svojou drahou krvou, „ako Baránok bez poškvrny a bez vrásky“, (1 Pet 1,19) získal pre ľudstvo vykúpenie z konečného trestu za hriech.

Predpovede o Spasiteľovi. Boh zasľúbil, že Spasiteľ-Mesiáš bude z Abrahámovho rodu: „V tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme.“ (1 Moj 22,18; pozri 12,3)

Izaiáš prorokoval, že Spasiteľ príde ako chlapec a bude mať božsko-ľudskú prirodzenosť: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný a kniežatstvo bude na jeho pleci a nazvú jeho meno: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5) Tento Vykupiteľ vystúpi na Dávidov trón a ustanoví večnú vládu pokoja. (ROH Iz 9,7; ECAV Iz 9,6) Narodí sa v Betleheme. (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1)

Narodenie tejto božsko-ľudskej bytosti bude nadprirodzené. Nová zmluva cituje slová proroka Izaiáša 7,14: „Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Immanuel, čo v preklade znamená Boh s nami“ (Mat 1,23)

Spasiteľovo poslanie vystihujú tieto slová: „Duch Hospodina, Pána, spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal. Poslal ma pokorným hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich.“ (Iz 61,1.2; pozri Luk 4,18.19)

Tento Mesiáš bude však zavrhnutý. Ľuďom bude pripadať ako „koreň z vyschnutej zeme“. „Nemal postavy ani dôstojnosti, aby sme ho obdivovali, ani výzor, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a opustený ľuďmi, muž bolesti, ktorý poznal nemoci..., nevážili sme si ho.“ (Iz 53,2-4)

Blízky priateľ ho mal zradiť (Ž 41,10) za tridsať strieborných. (Zach 11,12) Pri súde ho opľujú a zbijú. (Iz 50,6) Tí, čo ho ukrižujú, budú o jeho rúcho losovať. (Ž 22,19) Ani jedna z jeho kostí nebude zlámaná, (Ž 34,21) ale prepichnú mu bok. (Zach 12,10) Pri všetkom utrpení nebude odporovať, ba „neotvorí ústa ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihačmi.“ (Iz 53,7) (39)

Nevinný Spasiteľ bude neskonale trpieť za hriešnikov. „On niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti..., bol zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia... Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás..., lebo bol vyťatý z krajiny živých, pre vinu svojho ľudu bol zabitý.“ (Iz 53,4-8)

Spasiteľova totožnosť. Uvedené prorocké predpovede naplnil len Ježiš Kristus. Písmo dostopováva jeho rodokmeň k Abrahámovi, nazýva ho Abrahámovým synom (Mat 1,1) a Pavel potvrdzuje, že zasľúbenie Abrahámovi o jeho semene sa naplnilo v Kristovi. (Gal 3,16) Mesiášsky názov „Syn Dávidov“ sa úplne vzťahoval naňho. (Mat 21,9) Ako zasľúbený Mesiáš mal zasadnúť na Dávidov trón. (Sk 2,29.30)

Ježišovo narodenie bolo zázračné. Panna Mária „počala z Ducha Svätého“. (Mat 1,18-23) Rímsky výnos ju priviedol do Betlehema, Spasiteľovho predpovedaného rodiska. (Luk 2,4-7)

Jedno z Ježišových mien bolo Immanuel, t.j. „Boh s nami“, čo naznačovalo jeho božsko-ľudskú prirodzenosť a znamenalo Božie stotožnenie sa s ľuďmi. (Mat 1,23) Jeho obvyklé meno Ježiš naznačovalo jeho spásne poslanie: „Nazveš jeho meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ (Mat 1,21)

Ježiš stotožnil svoje poslanie so spásnym poslaním Mesiáša, ako to predpovedal prorok Izaiáš: (Iz 61,1.2) „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Luk 4,17-21)

Aj keď jeho slová na prítomných hlboko zapôsobili, jeho posolstvo bolo všeobecne zavrhnuté. (Ján 1,11; Luk 23,18) Okrem niekoľkých výnimiek nebol uznaný za Spasiteľa sveta. Namiesto prijatia narážal na hrozby smrti. (Ján 5,16; 7,19; 11,53)

Na konci triapolročnej služby ho učeník Judáš Iškariotský za tridsať strieborných zradil. (Ján 13,18; 18,2; Mat 26,14.15) Ježiš neodporoval, ba svojich učeníkov, ktorí ho chceli brániť, pokarhal. (Ján 18,4-11)

Hoci nespáchal nijaký zločin, v priebehu necelých dvadsiatich štyroch hodín ho spútali, opľúvali, bili, vypočúvali, odsúdili na smrť a ukrižovali. (Mat 26,67; Ján 19,1-16; Luk 23,14.15) Vojaci o jeho rúcho losovali. (Ján 19,23.24) Pri ukrižovaní mu nebola zlámaná ani jediná kosť (Ján 19,32.33.36) a po smrti mu vojaci kopijou prebodli bok. (Ján 19,34.37)

Kristovi nasledovníci považovali jeho smrť za jedinú obeť za hriešnikov. „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ (Rim 5,8) „Žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône.“ (Ef 5,2)

Čas jeho služby a smrť. Písmo hovorí, že Boh poslal svojho Syna na zem, „keď prišla plnosť času“. (Gal 4,4) Kristus na začiatku svojej služby oznámil: „Naplnil sa čas.“ (Mar 1,15) Tieto (40) odkazy na čas naznačujú, že Spasiteľovo poslanie sa zhodovalo so starostlivo pripraveným, prorocky predznačeným plánom.

Boh pred viac ako piatimi storočiami ústami proroka Daniela vyznačil presný čas Kristovej služby i čas jeho smrti. 1

Na konci sedemdesiatročného izraelského zajatia v Babylone Boh povedal Danielovi, že Židom i mestu Jeruzalemu vymeral skúšobný čas sedemdesiat týždňov.

V tomto vymeranom čase mal židovský národ kajúcnosťou a prípravou na Mesiášov príchod splniť Boží zámer s vyvoleným ľudom.

Daniel písal o „zmierení za viny“ a o „privedení večnej spravodlivosti“ ako o znamení tohto vymedzeného času. Z týchto mesiánskych aktivít vyrozumievame, že Spasiteľ mal prísť v prorocky vyznačenom čase. (Dan 9,24)

Danielovo proroctvo upresňovalo, že Mesiáš príde „o sedem týždňov a o šesťdesiatdva týždňov“, spolu teda o šesťdesiatdeväť týždňov po „vyjdení príkazu na obnovu a výstavbu Jeruzalema“. (Dan 9,25) Po šesťdesiatom deviatom týždni mal byť Mesiáš „vyťatý...“, t.j. usmrtený. (Dan 9,26) Podľa iného prekladu tohto textu mal byť Mesiáš „zabitý, ale nie kvôli sebe“, čím bola naznačená zástupnosť jeho smrti. Mal zomrieť uprostred sedemdesiateho týždňa, a tým „zastaviť zábitnú i pokrmovú obeť“. (Dan 9,27)

Kľúč k pochopeniu časových proroctiev nachádzame v biblickom princípe, podľa ktorého deň v prorockom čase znamená doslovný solárny rok. (4 Moj 14,34; Ez 4,6) 2 Ak za prorocké dni počítame roky, potom sedemdesiat týždňov (t.j. štyristodeväťdesiat prorockých dní) predstavuje štyristodeväťdesiat skutočných rokov.

Daniel uvádza, že toto obdobie sa malo začať vtedy, keď „vyšlo slovo o návrate a o vybudovaní Jeruzalema“. (Dan 9,25) Tento výnos, ktorý dal Židom úplnú autonómiu, vyšiel siedmeho roku vlády perzského kráľa Artaxerxa a účinnosť nadobudol na jeseň roku 457 pr. Kr. (Ezd 7,8.12-26; 9,9) 3 Podľa tohto proroctva štyristoosemdesiattri rokov (šesťdesiatdeväť prorockých týždňov) po oznámení výnosu mal prísť „Mesiáš, Knieža“. Štyristoosemdesiattri rokov po roku 457 pr. Kr. nás dovádza do jesene roku 27 po Kr., keď bol Ježiš pokrstený a začal svoju verejnú službu. 4 Gleason Archer prijíma tieto údaje (457 pr. Kr. – 27 po Kr.) a poznamenáva, že „ide o najobdivuhodnejšiu presnosť v naplnení takého starého proroctva. Len Boh mohol predvídať príchod svojho Syna s takou úžasnou presnosťou. To sa vymyká každému racionálnemu výkladu“. 5

Ježiš bol pri svojom krste v Jordáne pomazaný Duchom Svätým a prijal Božie označenie „Mesiáš“ (t.j. „Kristus“), čo oboje znamená „Pomazaný“. (Luk 3,21.22; Sk 10,38; ROH Ján 1,42; ECAV Ján 1,41) Ježišovo oznámenie: „Čas sa naplnil“ (41) (Mar 1,15) sa vzťahuje na naplnenie tohto prorockého času.

Uprostred sedemdesiateho týždňa, na jar r. 31 po Kr., teda presne tri a pol roka po svojom pokrstení, Mesiáš ukončil obetný systém obeťou svojho života. V okamihu jeho smrti sa chrámová opona nadprirodzene „roztrhla na dvoje od vrchu až dospodku“, (Mat 27,51) čím bol naznačený koniec všetkých chrámových služieb.

Všetky obete i celý obetný systém predznačovali jedinú, celkom postačujúcu obeť Mesiášovu. Keď bol Ježiš Kristus, pravý Boží Baránok, obetovaný na Golgote ako obeť zmierenia za naše hriechy, (1 Pet 1,19) vtedy sa predobraz stretol so skutočnosťou, tieň s realitou. Služba v pozemskej svätyni už nebola potrebná.

Kristus zomrel počas veľkonočných sviatkov v prorocky presne stanovenom čase. Pavel napísal, že „bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus“. (1 Kor 5,7) Toto obdivuhodne presné proroctvo je jedným z najmocnejších dôkazov základnej historickej pravdy, že Ježiš Kristus je dávno predpovedaný Spasiteľ sveta.

Zmŕtvychvstanie Spasiteľa. Písmo predpovedalo nielen Spasiteľovu smrť, ale aj jeho zmŕtvychvstanie. Dávid prorokoval, že Kristus „nebol ponechaný v podsvetí, ani jeho telo nevidelo porušenie“. (Sk 2,31; pozri Ž 16,10) Aj keď Kristus vzkriesil iných mŕtvych, (Mar 5,35-42; Luk 7,11-17; Ján 11) jeho vlastné zmŕtvychvstanie bolo prejavom moci, ktorá bola v pozadí jeho tvrdenia, že je Spasiteľom sveta: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Ján 11,25.26)

Kristus po svojom vzkriesení oznámil: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia.“ (Zj 1,17.18)