Kríza v Galilei

Za významný bod svojho života pokladal Kristus rozhodnutie nedovoliť ľudu, aby ho vyhlásil za kráľa. Zástupy, ktoré ho dnes chceli povýšiť na trón, zajtra by sa od neho odvrátili. Keby neuspokojil ich sebeckú túžbu po sláve, ich láska by sa zmenila na nenávisť a ich chvála na zlorečenie. No aj keď to vedel, nijako sa nesnažil túto kritickú chvíľu odvrátiť. Svojim nasledovníkom hneď od začiatku nedával nijakú nádej na svetskú odmenu. Jednému záujemcovi, ktorý sa chcel stať jeho učeníkom, povedal: „Líšky majú svoje nory a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mat 8,20). Keby sa ľudia mohli pridŕžať Krista a nemuseli sa pritom vzdať sveta, mnohí by sa boli k nemu húfne pripojili; on však takú službu nemohol prijať. Mnohí šli za ním v nádeji, že zriadi pozemské kráľovstvo. Bolo ich treba poučiť. Nepochopili hlboký zmysel zázračného nasýtenia zástupu. To im bolo treba objasniť. Toto nové zjavenie ich však postaví pred ešte ťažšiu skúšku.

Zvesť o predivnom nasýtení sa rozniesla doširoka a doďaleka a ľudia sa hneď na druhý deň včasne zrána ponáhľali do Betsaidy za Ježišom. Zástupy prichádzali pešky i na člnoch. Tí, čo včera predčasne odišli, dúfali, že ho tam ešte zastihnú, pretože tam nebola nijaká loď, ktorou by sa dostal na druhú stranu. Hľadali však márne, preto ho šli hľadať do Kafarnauma. (383)

Medzitým po jednodňovej prestávke prišiel do genezaretskej oblasti. Len čo sa to ľudia dozvedeli, „rozbehli sa po celom okolí a na nosidlách začali prinášať chorých na miesta, kde počuli, že sa nachádza“ (Mar 6,55).

Po nejakom čase vošiel do synagógy a tu ho našli tí, čo prišli z Betsaidy. Od učeníkov sa dozvedeli, ako prešiel jazero. Udivený zástup počul spoľahlivú správu o zúrivej búrke, o dlhom a márnom zápase s prudkým vetrom, o tom, ako Kristus šiel po hladine vody, o úľaku nad tým, o jeho povzbudivých slovách, o Petrovej odvahe a jej následku, o náhlom utíšení búrky i o bezpečnom pristátí. Mnohí sa však s tým neuspokojili a pýtali sa Ježiša: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ (Ján 6,25). Nazdávali sa, že o zázračnej udalosti sa od neho dozvedia viac.

Ježiš však ich zvedavosť neuspokojil. Zarmútene povedal: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov (263) a nasýtili ste sa“ (Ján 6,25). Nehľadali ho z úprimných pohnútok, ale po nasýtení chceli zo spojenia s ním získať ďalšie pozemské výhody. Ježiš ich napomenul: „Nezháňajte sa po pominuteľných pokrmoch, ale za pokrmom, ktorý ostane (384) pre večný život“ (Ján 6,27). Nehľadajte len hmotné blaho. Nestarajte sa predovšetkým o tento život, ale hľadajte duchovný pokrm, múdrosť, ktorá potrvá do večného života. Tento pokrm vám môže dať len Boží Syn, „lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou“ (Ján 6,27).

Záujem poslucháčov sa na chvíľu prebudil. Pýtali sa: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ (Ján 6,28). V snahe zaľúbiť sa Bohu vykonávali mnohé namáhavé skutky. Chceli počuť, ako by mohli získať ešte väčšie zásluhy. Zmyslom otázky bolo: Čo máme robiť, aby sme si zaslúžili nebo? Akú cenu musíme zaplatiť, aby sme dostali budúci život?

„Ježiš im odpovedal: Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Ján 6,29). Cenou neba je Ježiš. Do neba sa dostaneme len vierou „v Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29).

Ľud sa však nerozhodol prijať túto Božiu pravdu. Ježiš konal dielo, ktoré pripisovali Mesiášovi, no v jeho diele nič nezodpovedalo ich sebeckým predstavám o jeho mesiášskom poslaní. Kristus skutočne raz nasýtil zástup jačmennými chlebmi, ale Izrael za Mojžiša dostával štyridsať rokov mannu, a od Mesiáša očakávali oveľa väčšie požehnanie. Vo svojom nespokojnom srdci sa pýtali: Keď Kristus vedel urobiť toľko zázračných skutkov, ktorých boli svedkami, nemohol by uzdraviť, posilniť a obohatiť všetok ľud, zbaviť ho utláčateľov a prednostne ho obdariť mocou a slávou? Nemohli pochopiť tajomstvo, že sa pokladal za Božieho Syna, a predsa odmietol stať sa izraelským kráľom. Jeho odmietnutie si nesprávne vykladali. Mnohí sa domnievali, že sa neodvažuje uplatniť svoje nároky, pretože sám nemá istotu o božskej podstate svojho povolania a poslania. Tým otvorili cestu nevere a toto satanské dielo prinieslo ovocie svojho druhu: nepochopenie a odpadnutie.

Jeden z rabínov sa napolo posmešne opýtal: „Aké znamenie urobíš, aby sme vedeli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: Dal im jesť chlieb z neba“ (Ján 6,30.31).

Židia uctievali Mojžiša ako darcu manny, vychvaľovali nástroj a zabúdali na dielo veľkého Dobrodinca. Ich otcovia reptali proti Mojžišovi, pochybovali o jeho božskom poslaní a upierali mu ho. V podobnom duchu teraz (385) ich deti zavrhovali toho, ktorý im priniesol Božie posolstvo. „Ježiš im odvetil: Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb (264) z neba“ (Ján 6,32). Darca manny bol medzi nimi. Bol to vlastne Kristus, kto Židov viedol púšťou a denne ich sýtil nebeským chlebom. Tento pokrm bol výstižným symbolom Chleba z neba. Tou pravou mannou je životodarný duch, ktorý prichádza z nekonečnej plnosti Božej. Ježiš povedal: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Ján 6,33).

V domnení, že Ježiš ešte stále hovorí o časnom chlebe, o ktorom sa zmieňoval, niektorí jeho poslucháči prosili: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb“ (Ján 6,34). Ježiš im potom otvorene povedal: „Ja som chlieb života“ (Ján 6,35).

Obrazná reč, ktorú tu Kristus použil, bola Židom známa. Božím Duchom vedený Mojžiš povedal: „Nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových“ (5 Moj 8,3). Prorok Jeremiáš napísal: „Keď sa vyskytli tvoje slová, zjedol som ich. Tvoje slová boli mi radosťou a útechou môjmu srdcu“ (Jer 15,16). Rabíni sami mali príslovie, že jedenie chleba v duchovnom zmysle znamená skúmanie zákona a konanie dobrých skutkov. Často sa hovorilo, že pri Mesiášovom príchode celý Izrael bude nasýtený. Učenie prorokov objasnilo hlboké duchovné naučenie, obsiahnuté v zázračnom nasýtení. Toto naučenie chcel Kristus dať svojim poslucháčom v synagóge. Keby boli rozumeli Písmu, mohli pochopiť aj jeho slová: „Ja som chlieb života.“ Ježiš práve deň predtým nasýtil veľký zástup unavených a vyčerpaných poslucháčov chlebom, ktorý sám rozdával. Ako ich ten chlieb telesne posilnil a osviežil, tak mohli z Krista čerpať duchovnú silu pre večný život. Veď Kristus povedal: „Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude smädný“ (Ján 6,35). Dodal však: „Aj ste ma videli a neveríte“ (Ján 6,36).

Duch Svätý im svojím svedectvom pomáhal poznávať Krista vnútorným zjavením Božím. Dennodenne boli svedkami jeho moci, a predsa ešte žiadali ďalšie znamenie. No aj potom by zostali rovnako neveriacimi. Ak ich nepresvedčilo to, čo videli a počuli, celkom zbytočné by boli ďalšie divotvorné skutky. Nevera chce vždy nejako zdôvodniť pochybovačnosť a vyvrátiť aj ten najzávažnejší dôkaz.

Kristus opätovne oslovoval zatvrdnuté srdcia: „Toho, kto prichádza (386) ku mne, neodoženiem“ (Ján 6,37). Povedal, že všetci, čo k nemu prídu, dostanú večný život. Nikto nezahynie. Farizeji a saduceji sa zbytočne hádajú o budúcom živote. Ľudia sa už nemusia beznádejne rmútiť nad smrťou. „Vôľa môjho otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Ján 6,40). (265)

Vodcovia ľudu sa však urazili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme, ako teda hovorí: Zostúpil som z neba?“ (Ján 6,42). Zosmiešnením Ježišovho skromného pôvodu chceli vzbudiť predsudky. Opovržlivo vraveli o ňom ako o galilejskom robotníkovi i o jeho chudobnom a skromnom rodinnom prostredí. Hovorili, že výroky tohto nevzdelaného tesára nestoja za pozornosť. Jeho tajomné narodenie vysvetľovali pochybným pôvodom a okolnosti jeho zrodenia pokladali za škvrnu jeho života.

Ježiš sa nepokúšal vykladať tajomstvo svojho narodenia. Na otázky o svojom príchode z neba neodpovedal práve tak, ako zamlčal to, že chodil po hladine jazera. Divy, ktorými sa vyznačoval jeho život, nerobil preto, aby upútal pozornosť. Dobrovoľne sa zriekol všetkej pocty a prijal podobu služobníka. No jeho slová a činy zjavovali jeho podstatu. Všetci, čo chceli otvoriť srdce božskému svetlu, mohli v ňom poznať „od Otca jednorodeného Syna, plného milosti a pravdy“ (Ján 1,14).

Predsudky farizejov mali hlbší pôvod, než aký prezrádzali vyslovené otázky. Korenili vo zvrátenosti ich sŕdc. Každé Ježišovo slovo a čin budili v nich odpor, lebo ich duch nenachádzal v ňom nijakú ozvenu.

„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: Všetkých bude učiť sám Boh. A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne“ (Ján 6,44.45). Ku Kristovi prichádzajú len tí, čo odpovedia na príťažlivý hlas Otcovej lásky. Boh však priťahuje všetky srdcia k sebe a len tí, čo vzdorujú jeho príťažlivej moci, odmietnu prísť ku Kristovi.

Slovami: „Všetkých bude učiť sám Boh“ pripomenul Kristus Izaiášovo proroctvo: „Všetci, ktorí ťa budujú, budú poučení Hospodinom a hojný bude pokoj tvojich synov“ (Iz 54,13). Tieto slová (387) Židia vzťahovali na seba. Vychvaľovali sa tým, že ich učiteľom je Boh. Ježiš im však ukázal, aká mylná je to predstava. Povedal im: „Každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne“ (Ján 6,45). Len skrze Krista mohli poznať Otca. Človek by nezniesol zjavenie jeho slávy. Tí, čo sa učili od Boha a počúvali hlas jeho Syna, mohli v Ježišovi z Nazareta poznať toho, ktorý svojou podstatou a zjavením zvestoval Otca.

„Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život“ (Ján 6,47). Ústami milovaného Jána, ktorý bol svedkom týchto slov, Duch Svätý oznamoval cirkevným zborom: „A toto svedectvo je, že Boh nám dal večný život a tento život je v jeho Synovi. Kto má Syna, má život...“ (1 Ján 5,11.12). Ježiš povedal: „Ja ho (266) vzkriesim v posledný deň“ (Ján 6,40). Kristus prijal naše ľudské telo, aby sme my mohli prijať jeho ducha. Len na základe tohto spojenia môžeme vyjsť z hrobu – nie iba ako dôkaz Kristovej moci, ale preto, že prostredníctvom viery sa jeho život stal naším životom. Večný život prijímajú len tí, čo Krista poznávajú v jeho pravej podstate a prijímajú ho do srdca. Kristus v nás prebýva svojím duchom, a Boží Duch vierou prijatý do srdca, je začiatkom večného života.

Ľudia pripomínali Kristovi mannu, ktorú otcovia jedli na púšti, akoby zoslanie tohto pokrmu bol väčší div, než aký vykonal Ježiš. On im však ukázal, aký nepatrný to bol dar v porovnaní s požehnaním, ktoré im priniesol. Manna mohla uživiť len telo, nezabránila však smrti a nezaručovala nesmrteľnosť. Nebeský chlieb je však človekovi zárukou večného života. Spasiteľ povedal: „Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky“ (Ján 6,48-51). K tomuto obrazu Kristus pripája ďalší. Len svojou smrťou mohol dať ľuďom život. A ďalej o svojej smrti hovorí ako o spásnom prostriedku: „Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Ján 6,51).

Židia sa chystali v Jeruzaleme sláviť veľkonočné sviatky na pamiatku onej noci, keď bol Izrael zachránený pred ničivým mečom anjela-zhubcu, ktorý v domácnosti Egypťanov rozsieval smrť. Boh chcel, (388) aby vo veľkonočnom baránkovi videli Božieho Baránka a takto obrazne prijali toho, ktorý sám seba obetoval za život sveta. Tento symbol však Židia zvýraznili natoľko, že pozabudli na jeho zmysel. Nerozlišovali telo Pánovo. Tú istú pravdu, ktorú symbolizovala veľkonočná bohoslužba, zvestoval aj Kristus. Zostala však nepochopená.

Rabíni teraz nahnevane volali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo“ (Ján 6,52). Jeho slová chápali doslovne ako svojho času Nikodém, keď sa spýtal: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Ján 3,4). Do istej miery chápali význam Ježišových slov, nechceli to však priznať. Prekrúcaním toho, čo povedal, hodlali medzi ľudom vyvolať proti nemu predsudky.

Kristus aj ďalej hovoril obrazne. Tú istú pravdu vyjadril ešte výraznejšie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Ján 6,53-56). (267)

Jesť telo Kristovo a piť jeho krv znamená prijímať ho za osobného Spasiteľa, veriť, že nám odpúšťa hriechy a že v ňom sme dokonalí. Ak poznáme jeho lásku, zotrvávame v nej a ak ju prijímame, máme podiel na jeho prirodzenosti. Čím je pokrm telu, tým musí byť duši Kristus. Pokrm nám nič neprospeje, ak ho nebudeme jesť a ak sa nestane súčasťou nášho tela. Podobne nám ani Kristus nepomôže, ak ho nepoznáme ako svojho osobného Spasiteľa. Čisto rozumové poznanie nám nič neprospeje. Kristom musíme žiť, prijímať ho do srdca, aby sa jeho život stal naším životom. Jeho láska a jeho milosť musia preniknúť celú našu bytosť.

No ani tieto obrazy plne nevystihujú veľkú prednosť spoločenstva veriacich s Kristom. Ježiš povedal: „Ako mňa poslal živý Otec, aj ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Ján 6,57). Ako Boží Syn žil vierou vo svojho Otca, tak aj my máme žiť vierou v Krista. Ježiš bol tak dokonale odovzdaný do Božej vôle, že v jeho živote sa prejavoval len Otec. Hoci bol pokúšaný vo všetkom ako my, v prostredí zlého sveta zostal bez poškvrny. Aj my máme víťaziť, ako víťazil Kristus.

Nasleduješ Krista? Potom všetko, čo je napísané o duchovnom živote, napísané je pre teba a s Kristom to môžeš dosiahnuť. (389) Pohasína ti horlivosť? Chladne tvoja pôvodná láska? Prijmi znova ponúkanú lásku Ježišovu. Jedz jeho telo, pi jeho krv a budeš jedno s Otcom a Synom.

Neveriaci Židia nechceli Spasiteľovým slovám okrem doslovného znenia priznať nijaký iný význam. Obradný zákon im zakazoval jesť krv, a preto obvinili Krista z rúhavých rečí a dohadovali sa o nich medzi sebou. Podaktorí z jeho učeníkov tiež vraveli: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Ján 6,60).

Spasiteľ im odpovedal: „Toto vás pohoršuje? A čo, až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Ján 6,62.63).

Kristov život, ktorý dáva život svetu, je v jeho slove. Svojím slovom vyháňal Ježiš choroby a démonov. Svojím slovom utíšil more a kriesil mŕtvych. Preto ľud dosvedčoval, že v jeho slove je moc. Hovoril Božie slovo, ako kedysi hovorieval ústami starozmluvných prorokov a učiteľov. Keďže celé Písmo je zjavením Krista, preto chcel Spasiteľ usmerniť vieru svojich nasledovníkov na toto Písmo. Keď už nebude viditeľne s nimi, Písmo im má byť zdrojom sily. Aj oni mali žiť „z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst,“ ako z neho žil ich Pán (Mat 4,4). (268)

Ako nám jedlo udržuje telesný život, tak nám Božie slovo zachováva život duchovný. Každý človek má osobne prijímať život z Božieho slova. Ak sa chceme nasýtiť, musíme jesť osobne; takisto osobne musíme prijímať aj Božie slovo. Nemá nám ho sprostredkovávať niekto iný. Písmo by sme mali skúmať pozorne, s prosbou k Bohu o pomoc Ducha Svätého, aby sme jeho Slovu porozumeli. Mali by sme si prečítať určitý biblický výrok a potom sa sústrediť na myšlienku, ktorú nám do textu vložil sám Boh. O myšlienke by sme mali uvažovať dotiaľ, kým si ju neprivlastníme a kým nepoznáme, „čo hovorí Hospodin“.

Ježiš svojimi zasľúbeniami a napomenutiami oslovuje osobne mňa. Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby som ja vierou v neho nezahynul, ale mal večný život. Skúsenosti zaznamenané v Božom slove majú byť mojimi skúsenosťami. Modlitba i zasľúbenie, príkaz i napomenutie sa týkajú osobne mňa. „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. V tele žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje, a vydal seba samého (390) za mňa“ (Gal 2,20). Ak človek vierou prijíma zásady pravdy a nimi aj žije, potom Božie slovo preniká srdce, stvárňuje myslenie a napomáha rozvíjať povahu.

Trvalý pohľad viery na Ježiša nás posilní. Boh obdaril svoj hladný a smädný ľud najvzácnejším zjavením. Veriaci poznávajú, že Kristus je ich osobný Spasiteľ. Ak sa sýtia jeho slovom, spoznajú, že on je „Duch a život“. Toto slovo umŕtvuje prirodzenú prízemnú povahu a prebúdza nový život v Ježišovi Kristovi. Duch Svätý prichádza k človekovi ako pravý Utešiteľ. Premieňajúca moc jeho milosti obnovuje Boží obraz v Kristovom učeníkovi, takže sa stáva „novým stvorením“ (2 Kor 5,17). Láska zaujme miesto nenávisti a srdce dostáva božskú podobu. To je zmysel slov o živote „z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“. To je zmysel jedenia Chleba, ktorý zostupuje z neba.

Kristus oznámil svetu večnú pravdu o vzťahu, ktorý existuje medzi ním a jeho nasledovníkmi. Poznal povahu tých, čo sa pokladali za jeho učeníkov a jeho slová boli skúškou ich viery. Vyhlásil, že majú veriť a konať podľa jeho učenia. Všetci, čo ho prijali, majú aj podiel na jeho prirodzenosti a povahou mu budú podobní. V tom bolo zahrnuté aj zrieknutie sa vlastných ctižiadostivých zámerov. Vyžadovala sa úplná odovzdanosť Ježišovi. Jeho nasledovníci mali žiť sebazapieravým životom a mali byť tichí a pokorní srdcom. Ak chceli získať dar večného života a nebeskej slávy, mali ísť úzkou cestou Muža z Golgoty. (269)

Skúška bola príliš náročná. Nadšenie stúpencov, ktorí ho chceli nasilu urobiť kráľom, vychladlo. Priznali, že táto reč v synagóge im otvorila oči. Už nežili v sebaklame. Podľa ich predstáv Ježiš tu priamo vyznal, že nie je Mesiáš a že z učeníctva neplynie nijaká pozemská odmena. Uvítali jeho divotvornú moc, túžili po vyslobodení z chorôb a utrpenia, no nechceli nasledovať jeho sebazapieravý život. Nemali záujem o jeho duchovné kráľovstvo, o ktorom hovoril. Neúprimní, sebeckí ľudia, ktorí ho vyhľadávali, už po ňom netúžili. Ak svoju moc a vplyv nechce uplatniť v boji o ich oslobodenie spod rímskej nadvlády, potom s ním nechcú mať nič spoločné.

Ježiš im jasne povedal: „Niektorí z vás neveria“ (Ján 6,64) a dodal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, (391) ak mu to nedá Otec“ (Ján 6,65). Chcel, aby pochopili, že príčinou, pre ktorú ich Spasiteľ neupútava, je to, že nie sú ochotní otvoriť srdce Duchu Svätému. „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať“ (1 Kor 2,14). Ježišovu slávu možno uzrieť len vierou. Táto sláva je skrytá dotiaľ, kým Duch Svätý v srdci človeka nezapáli vieru.

Tým, že Ježiš verejne pokarhal neveru týchto učeníkov, ešte viac sa mu odcudzili. Boli veľmi urazení, a aby Spasiteľa ranili a uspokojili zlomyseľnosť farizejov, odvrátili sa od neho, pohrdli ním. Tým sa už aj rozhodli – zvolili si bezduchú formu, obal bez jadra. Svoje rozhodnutie potom už nikdy nezmenili, pretože s Ježišom už nechodili.

„Má vejačku v ruke a prečistí namlátené zrno, pšenicu zhromaždí do sýpky“ (Mat 3,12). Práve bol čas čistenia. Slová pravdy oddeľovali plevy od pšenice. Mnohí sa odvrátili od Ježiša pre svoju samoľúbosť a samospravodlivosť, ktorá im nedovoľovala prijať pokarhanie, a pre prílišnú lásku k svetu, ako prekážku života pokory. Mnohí sa podobne rozhodujú dodnes. Ľudia sú skúšaní ako učeníci v kafarnaumskej synagóge. Keď im pravda vnikne do srdca, poznávajú, že nežijú podľa Božej vôle. Vidia potrebu úplnej vnútornej premeny, nie sú však ochotní začať sebazapieravý život. Poodhalenie ich hriechu ich rozčuľuje. Odchádzajú urazení, ako keď učeníci opustili Ježiša a smutne poznamenali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Ján 6,60).

Radi by počuli pochvalu a lichotenie; pravda je však nepríjemná a nemôžu ju vystáť. Keď ide o zástupy a nasýtenie tisícov, keď počuť víťazné chválospevy, aj oni sú ochotní chváliť; no keď im Boží Duch, ktorý všetko skúma, zjavuje ich hriech a nabáda ich k bezhriešnemu životu, odvracajú sa od pravdy a strácajú záujem o Ježiša. (270)

Len čo sa títo znechutení učeníci od Ježiša odvrátili, zmocnili sa ich rôzni duchovia. Nevideli už nič príťažlivé v tom, ktorý ich kedysi tak zaujal. Vyhľadali jeho nepriateľov, lebo ich s nimi spájal jeden duch a jedno úsilie. Zámerne prekrúcali jeho slová, falšovali jeho výroky a tupili jeho pohnútky. Podnecovala ich kdejaká maličkosť, ktorú mohli (392) využiť proti nemu, a tieto nepravdivé správy prebúdzali v nich rozhorčenie, ktoré mu ohrozovalo život.

Zvesť, že Ježiš Nazaretský sám doznal, že nie je Mesiáš, sa rýchlo rozniesla. Preto sa v Galilei verejná mienka obrátila proti nemu, ako pred rokom v Judei. Beda však Izraelovi! Zavrhol svojho Spasiteľa, lebo chcel dobyvateľa, ktorý by mu dal dočasnú moc. Izrael túžil po jedle, ktoré hynie; nechcel pokrm večného života.

S bolestným srdcom Ježiš pozoroval, ako ho bývalí učeníci opúšťajú – jeho, ktorý je život a svetlo ľudí. Vedomie, že nedocenili jeho zľutovanie, neprijali jeho lásku, pohrdli jeho milosťou a zavrhli jeho spasenie, napĺňalo ho nevýslovným zármutkom. Práve pre tieto skutočnosti bol Mužom bolesti, ktorý pozná utrpenie.

Ježiš sa nepokúšal zdržovať tých, čo ho opúšťali, obrátil sa k dvanástim a spýtal sa: „Aj vy chcete odísť?“ (Ján 6,67).

Peter odpovedal otázkou: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Ján 6,68.69).

„Ku komu by sme išli?“ Učitelia Izraela boli otrokmi obradníctva. Farizeji a saduceji sa ustavične škriepili. Opustiť Ježiša znamenalo upadnúť medzi strohých zástancov rutinérskeho obradníctva a ctižiadostivých karieristov. Odvtedy, čo prijali Krista, mali viac vnútorného pokoja a radosti, než v celom svojom predošlom živote. Ako by sa mohli vrátiť k tým, čo sa posmievali Priateľovi hriešnikov a prenasledovali ho? Dlho očakávali Mesiáša; teraz prišiel a oni sa nemohli od neho odvrátiť a pridať sa k tým, čo ho chceli zabiť a ich prenasledovali preto, že sa stali jeho nasledovníkmi.

„Ku komu by sme išli?“ Nemohli sa zrieknuť Kristovho učenia, jeho príkladu lásky a milosrdenstva a odísť do tmy nevery a bezbožnosti sveta. Spasiteľa opustili mnohí z tých, čo boli svedkami jeho obdivuhodných činov, Peter však vyjadril vieru učeníkov: „Ty si Boží Svätý.“ Už len pomyslenie, že by mali stratiť túto kotvu duše, ich bolelo a desilo. Bez Spasiteľa by zostali napospas temným silám rozbúreného mora.

Mnohé z Ježišových slov a činov sa obmedzenému ľudskému chápaniu javí ako tajomstvo. V diele vykúpenia má však každé slovo a každý čin určitý zámer a má priniesť istý výsledok. (393) Keby sme mohli (271) rozumieť Ježišovým zámerom, všetko by sme pokladali za dôležité, dokonalé a v súlade s jeho poslaním.

Božie cesty a skutky dnes ešte nevieme pochopiť. Predsa však môžeme spoznávať jeho veľkú lásku. Tá je základom jeho celého prístupu k ľuďom. Kto žije v Ježišovej blízkosti, pochopí mnohé z tajomstva pobožnosti, uzná milosť, ktorá slúži aj pokarhaním, skúma povahu a osvetľuje zámery srdca.

Keď Ježiš zvestoval skúšobnú pravdu, ktorá mnohých z jeho učeníkov odradila, dobre vedel, aký bude výsledok jeho slov, no musel splniť určitý zámer milosti. Predvídal, že v hodine pokušenia každý z jeho milovaných učeníkov bude tvrdo skúšaný. Tou najmučivejšou skúškou pre nich mal byť jeho smrteľný zápas v Getsemane, na ňom spáchaná zrada a ukrižovanie. Bez tejto predbežnej skúšky mnohí by s ním boli zostali len zo sebeckých pohnútok. Ctižiadosť týchto samoľúbych jednotlivcov by bola sklamaná a oni by sa boli Ježiša zriekli, keby videli, ako je ich Pán odsúdený, ako mu teraz nadáva a ubližuje zástup, ktorý ho kedysi pozdravoval ako svojho kráľa a ako posmešný dav volá: „Ukrižuj ho!“ Touto zradou by učeníkom spôsobil trpký, srdcervúci žiaľ, už aj tak bezmerný zo sklamania nad zmarom najvzácnejších nádejí. V tejto temnej chvíli by azda príklad tých, čo od neho odišli, mohol strhnúť aj iných. Ježiš sa však rozhodol vyvolať túto kritickú chvíľu vtedy, keď ešte bol osobne so svojimi učeníkmi a mohol posilniť ich vieru.

Aký súcitný to Vykupiteľ! Tvárou v tvár strašnej skutočnosti, ktorá ho čakala, starostlivo urovnával cestu učeníkom, pripravoval ich pre najmučivejšie chvíle, posilňoval pre záverečnú skúšku. (272) (394)