Nepriateľské nástrahy

Špehovia sledovali Ježiša po celý čas jeho návštevy Jeruzalema pri príležitosti sviatkov. Deň čo deň sa ho snažili umlčať nejakým novým spôsobom. Kňazi a poprední muži sa ho chceli zmocniť. Boli ochotní použiť aj násilie. To však nebolo všetko. Tohto galilejského Učiteľa chceli potupiť pred celým ľudom.

Hneď v prvý deň, keď sa Ježiš objavil na slávnosti, pristúpili k nemu poprední muži a spýtali sa ho, kto mu dovolil učiť. Chceli odvrátiť pozornosť od neho a spochybniť jeho poslanie. Tým mala vyniknúť ich dôležitosť a autorita.

Ježiš povedal: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba“ (Ján 7,16). Na otázku týchto kritikov Ježiš neodpovedal uštipačne, ale upozornením na životodarnú pravdu o spáse človeka. Pripomenul, že pochopenie a ocenenie pravdy nezávisí natoľko od rozumových schopností ako skôr od srdca. Pravda musí prejsť do duše a vyžaduje ochotu vôle. Keby pravda bola len záležitosťou rozumu, pýcha by človekovi nijako nebránila prijať ju. Pravdu však môže prijať len srdce pod vplyvom Božej milosti. Jej prijatie pôsobí len vtedy, keď sa zriekneme každého hriechu, ktorý nám Duch Boží odhalí. Poznať pravdu nepomôžu človekovi ani tie najväčšie výhody, ak nebude mať srdce ochotné prijať ju (455) a ak sa vedome nezriekne každého návyku a správania, ktoré odporuje jej zásadám. Tým, čo sa takto odovzdávajú Bohu s úprimnou túžbou poznať a konať jeho vôľu, pravda sa zjavuje ako Božia spasiteľná moc. Takí ľudia potom rozpoznajú, kto hovorí v mene Božom, a kto hovorí len sám zo seba. Farizeji nepodriadili svoju vôľu vôli Božej. Nesnažili sa poznať pravdu, ale stále vyhľadávali nejaký dôvod, aby sa jej vyhli. Kristus im ukázal, že práve preto nepochopili jeho učenie.

Pri tejto príležitosti ich upozornil, ako možno rozpoznať pravého učiteľa od zvodcu: „Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet“ (Ján 7,18). Kto hľadá vlastnú slávu, hovorí len zo seba. Samozvaný duch sa čoskoro prezradí. Kristus však hľadal slávu Božiu. Odovzdával Boží odkaz. V tom bol dôkaz jeho autority ako učiteľa pravdy. (316)

Ježiš dal rabínom dôkaz svojho božstva, keď ukázal, že im číta v srdci. Odvtedy, čo uzdravil chorého pri Betezde, snažili sa ho usmrtiť. Tým sami prestupovali zákon, ktorý svojím vyznaním obhajovali. Povedal: „Nedal vám Mojžiš zákon? A nik z vás zákon neplní. Prečo ma chcete zabiť?!“ (Ján 7,19).

Tieto slová ako záblesk svetla odhalili rabínom priepasť záhuby, do ktorej sa rútia. Na chvíľu ich zachvátila hrôza. Poznali, že odporujú večnej Moci. Odmietali však prijať varovanie. V snahe udržať si vplyv na ľud, musia svoje vražedné zámery utajiť. Preto nedali odpoveď na Ježišovu otázku, ale volali: „Si posadnutý zlým duchom! Kto ťa chce zabiť?!“ (Ján 7,20). Tým dávali vlastne najavo, že Ježišove obdivuhodné činy sú z podnetu zlého ducha.

Kristus tomuto obvineniu nevenoval pozornosť a objasnil im, že uzdravenie chorého pri Betezde súhlasí s prikázaním o sobote a neodporuje ani židovskému výkladu tohto príkazu. Povedal: „Pretože vám Mojžiš dal obriezku... obrezujete človeka aj v sobotu.“ Podľa zákona každé dieťa musí byť obrezané ôsmeho dňa. Ak tento deň pripadne na sobotu, obrad treba vykonať. O čo viac to súhlasilo (456) s duchom zákona, keď Ježiš „v sobotu uzdravil celého človeka“! Preto ich varoval: „Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo.“

Poprední muži boli umlčaní a mnohí z ľudu sa pýtali: „Nie je to ten, čo ho chcú zabiť? Pozrite, hovorí verejne a nič mu nevravia. Vari sa už aj poprední muži presvedčili, že on je Mesiáš?“ (Ján 7,22-26).

Mnohí Kristovi poslucháči z Jeruzalema, ktorí vedeli o nástrahách popredných mužov proti nemu, pocítili k nemu neodolateľnú náklonnosť. Stále viac boli presvedčení, že je Boží Syn. Satan ich však pohotovo znepokojoval pochybnosťami a v tých ich ešte viac utvrdzovali ich vlastné mylné predstavy o Mesiášovi a o jeho príchode. Všeobecne sa totiž verilo, že Kristus sa narodí v Betleheme a potom na čas zmizne. Keď sa neskôr znova objaví, nikto už nebude vedieť, odkiaľ prišiel. Nemálo ľudí verilo, že Mesiáša nebudú pútať nijaké ľudské zväzky. Keď teda Ježiš Nazaretský nezodpovedal bežnej predstave o sláve Mesiáša, mnohí prijali názor: „Lenže o tomto vieme, odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je“ (Ján 7,27).

Ježiš postrehol ich zmýšľanie, ktoré kolísalo medzi pochybnosťami a vierou, a odpovedal im: „Aj ma poznáte, aj odkiaľ som viete. A neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte“ (Ján 7,28). Tvrdili síce, že vedia, odkiaľ má Kristus prísť, no nevedeli vôbec nič. Keby boli žili podľa Božej vôle, boli by poznali aj Božieho Syna, keď sa im zjavil. (317)

Poslucháči museli chápať Kristove slová. Jasne tu opakoval len to, čo pred niekoľkými mesiacmi povedal pred veľradou, keď sa vyhlásil za Božieho Syna. Podobne, ako ho vtedy poprední muži hodlali zabiť, chceli ho aj teraz chytiť. Bránila im v tom neviditeľná moc, ktorá obmedzila ich zlobu príkazom: Potiaľto, nie ďalej!

Mnohí z ľudu mu však verili a vraveli: „Keď príde Mesiáš, vari urobí viac znamení, ako spravil tento?“ (Ján 7,31). Vodcovia farizejov, ktorí nedočkavo sledovali priebeh udalostí, postrehli v zástupe ľudu prejavy súhlasu s Ježišom. Náhle odišli k najvyšším kňazom a navrhli im uväzniť ho. (457) Radili však zmocniť sa ho vtedy, keď bude Ježiš osamote, lebo sa neodvažovali urobiť to v prítomnosti ľudu. Ježiš im opäť dal znať, že pozná ich zámer. Povedal: „Ešte chvíľku som s vami, potom pôjdem k tomu, ktorý ma poslal. Budete ma hľadať a nenájdete ma, a kde som ja, ta vy prísť nemôžete“ (Ján 7,33.34). Čoskoro mal byť v útočišti, ktoré nebude na dosah ich posmechu a nenávisti. Odíde k Otcovi, aby bol opäť v nebeskej sláve medzi anjelmi; sem sa jeho vrahovia nikdy nedostanú.

Rabíni opovržlivo poznamenali: „Kam to chce ísť, že ho my nenájdeme? Chce vari odísť do gréckej diaspory a učiť Grékov?“ (Ján 7,35). Týchto uštipačných posmievačov ani nenapadlo, že svojím výsmechom dokresľujú Kristovo poslanie. Každého dňa vystieral svoje ruky k tomuto neposlušnému a odporujúcemu ľudu, a predsa sa dal nájsť tým, čo ho nehľadali, a meno jeho sa bude zvestovať ľuďom, ktorí ho nevzývali. (Pozri Rim 10,20.21.)

Falošné špekulácie kňazov a rabínov zviedli mnohých, čo boli presvedčení, že Ježiš je Boží Syn. Títo učitelia veľmi pôsobivo pripomínali proroctvo o Mesiášovi, ktorý má kraľovať „na vrchu Sion a v Jeruzaleme a pred svojimi staršími bude mať slávu“, ktorý „vládne od mora k moru, od rieky až po okraj zeme“ (Iz 24,23; Ž 72,8). Potom pohrdlivo porovnávali túto slávu s Ježišovým pokorným zjavom. Na potvrdenie svojho bludu prekrútili aj prorocké slová. Keby boli ľudia sami úprimne skúmali Písmo, nemuseli byť zvedení. Prorok Izaiáš v 61. kapitole svedčí o tom, že Kristus bude konať práve to, čo konal. V 53. kapitole je upozornenie, že svet ho zavrhne a že bude trpieť. V 59. kapitole je popis povahy kňazov a rabínov.

Boh nenúti ľudí, aby sa vzdali svojej nevery. Môžu voliť medzi svetlom a tmou, pravdou a bludom. Sami sa musia rozhodnúť, čo prijmú. Ľudská myseľ vie rozlišovať správne od nesprávneho. Boh nechce, aby sa ľudia rozhodovali unáhlene, ale pod váhou dôkazov po dôkladnom porovnávaní výrokov Písma. Keby predpojatí Židia boli porovnávali prorockú reč so skutočnosťami, ktorými sa vyznačoval (318) Ježišov život, iste by boli postihli krásny súlad medzi proroctvami a ich naplnením v živote a službe tohto jednoduchého Galilejčana. (458)

Mnohí sú dnes podobne oklamaní ako Židia. Náboženskí učitelia čítajú Písmo vo svetle vlastných predstáv a tradícií. Ľud sám neskúma Písmo a neuvažuje o tom, čo je pravda, ale vzdáva sa svojho úsudku a celkom nekriticky sa spolieha na svojich vodcov. Kázanie Božieho slova je jedným z prostriedkov, ktoré Boh určil na rozšírenie svetla. My sme však povinní učenie každého človeka skúmať meradlom Písma. Ktokoľvek modlitebne skúma Božie Slovo a túži poznať pravdu, aby mohol podľa nej poslušne žiť, dostane nebeské svetlo a porozumie Písmu. „Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie od Boha“ (Ján 7,17).

Sluhovia, ktorých v posledný deň slávnosti vyslali kňazi a poprední muži, aby Ježiša zajali, vrátili sa bez neho. Rozhnevaní farizeji sa ich spýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ Sluhovia celkom vážne odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril“ (Ján 7,45.46).

Jeho slová obmäkčili aj ich stvrdnuté srdcia. Kým hovoril na chrámovom nádvorí, zdržiavali sa blízko neho, aby zachytili niečo, čo by sa dalo použiť proti nemu. Pri počúvaní však pozabudli aj na účel svojho poslania. Boli uchvátení; ich duchovnému zraku sa zjavil Kristus. Videli to, čo kňazi a poprední muži vidieť nechceli – ľudskú prirodzenosť preniknutú slávou božstva. Naplnení týmito myšlienkami a dojatí jeho slovami sa vrátili a na otázku „Prečo ste ho nepriviedli?“ mali len jedinú odpoveď: „Nikdy tak človek nehovoril.“

Keď kňazi a poprední muži prišli prvýkrát do Kristovej blízkosti, boli podobne presvedčení. V hĺbke srdca pocítili a uvedomili si, že „nikdy tak človek nehovoril“. Oni však umlčali presviedčanie Ducha Svätého. V hneve, že sa aj výkonné orgány dali ovplyvniť nenávideným Galilejčanom, zvolali: „Aj vy ste sa dali zviesť? Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty“ (Ján 7,48.49).

Ľudia, ktorým sa zvestuje posolstvo pravdy, zriedkakedy sa pýtajú: „Je to pravda?“ Skôr sú zvedaví, kto to hlása. Mnohí súdia podľa toho, koľko ľudí zvesť prijíma. Opätovne počuť otázku: „Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov?“ Dnešní ľudia sa pre pravú zbožnosť rozhodujú rovnako ťažko ako ľudia doby Kristovej. Pozemské záujmy sledujú rovnako na úkor večných hodnôt. Nie je to teda (459) nijaký dôvod proti pravde, ak ju mnohí neprijímajú, alebo ak medzi jej zástancami nie sú mocní tohto sveta či náboženskí vodcovia. (319)

Kňazi a poprední muži znova hodlali Ježiša uväzniť. Poukázali na to, že ak zostane na slobode, ustanoveným vodcom odvedie ľudí; bude teda najbezpečnejšie neodkladne ho umlčať. Ich živú diskusiu náhle prerušila Nikodémova otázka: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (Ján 7,51). Zhromaždenie stíchlo. Tieto slová im zasiahli do svedomia. Bez vypočutia nemohli človeka odsúdiť. Sebavedomí poprední muži nezmĺkli len preto; uprene hľadeli na toho, ktorý sa odvážil zastať sa spravodlivosti. Boli zdesení a rozhnevaní, že niekto z nich natoľko podľahol Ježišovmu vplyvu, že ho aj obhajuje. Keď sa prebrali z údivu, obrátili sa na Nikodéma s krutým výsmechom: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane“ (Ján 7,52).

Vyslovená námietka však predsa prerušila ďalšie pojednávanie. Poprední muži nemohli uskutočniť svoj zámer a odsúdiť Ježiša bez výsluchu. Dočasne porazení „všetci sa vrátili domov. Ježiš odišiel na Olivový vrch“ (Ján 7,53; 8,1).

Z mestského ruchu a zmätku, spomedzi rozhorlených zástupov a zradných rabínov Ježiš odišiel do zátišia Olivového vrchu, kde mohol byť sám s Bohom. Včasne zrána sa vrátil do chrámu, a keď sa okolo neho zhromaždili ľudia, sadol si a učil ich.

Čoskoro bol vyrušený. Prišla k nemu skupina farizejov a zákonníkov privádzajúcich vyľakanú ženu, ktorú tvrdo a ostro odsudzovali z prestúpenia siedmeho prikázania. Postavili ju pred Ježiša a s prejavom pokryteckej úcty sa ho spýtali: „Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ (Ján 8,5).

So zdanlivým prejavom úcty skrývali zákerné plány proti nemu. Chopili sa príležitosti, aby ho odsúdili; domnievali sa, že dôvod na obvinenie nájdu, nech povie čokoľvek. Ak ženu oslobodí, obvinia ho z pohŕdania Mojžišovým zákonom. Ak nad ňou vysloví ortieľ smrti, (460) môžu ho obviniť pred Rimanmi, že si osobuje právomoc, ktorá patrí len im.

Ježiš hľadel chvíľu na scénu s obeťou trasúcou sa v zahanbení pred prísnymi hodnostármi, v ktorých nebolo ani trochu ľudského súcitu. Jeho čistý, nepoškvrnený duch sa zachvel nad týmto výjavom. Dobre vedel, prečo k nemu prišli. Čítal v srdci každého a poznal celý život tých, s ktorými sa stretol. Títo údajní strážcovia spravodlivosti sami uviedli svoju obeť do hriechu, aby sa mohli zmocniť Ježiša. On však nedal najavo, že počul ich otázku, zohol sa a pohľadom upreným na zem začal prstom písať do prachu.

Žalobci netrpezliví nad jeho otáľaním a zdanlivou ľahostajnosťou pristúpili bližšie a naliehali, aby prípadu venoval pozornosť. Keď sa (320) však zadívali na zem k jeho nohám, zmenil sa im výzor tváre. Boli tu zapísané ich tajné hriechy. Ľudia, čo stáli naokolo, spozorovali náhlu zmenu ich výrazu a chceli vedieť, čo žalobcov tak prekvapilo a zahanbilo.

Títo rabíni pri všetkej svojej okázalej úcte k zákonu práve obžalobou ženy konali protizákonne. Bolo povinnosťou manžela zaujať stanovisko voči svojej žene a previnilé strany mali byť potrestané rovnako. Žalobci si počínali celkom neoprávnene. Ježiš proti nim použil ich vlastnú zbraň. Zákon upresňoval, že pri treste ukameňovaním patriční svedkovia musia na obeť prví hodiť kameň. Keď sa Ježiš vzpriamil, podíval sa na týchto pokryteckých žalobcov a povedal: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Ján 8,7). Opäť sa zohol a písal ďalej.

Ježiš neodstránil Mojžišov zákon a nedotkol sa právomoci Ríma. Žalobci boli porazení. Rúcho zdanlivej svätosti bolo z nich strhnuté; stáli tu obvinení a odsúdení v prítomnosti večnej Čistoty. Chveli sa, aby sa o skrytých neprávostiach ich života nedozvedel zástup. Preto sa zrazu so sklonenou hlavou a so skormúteným pohľadom vytrácali. Nakoniec tu zostala len ich obeť a súcitný Spasiteľ.

Ježiš vstal, podíval sa na obžalovanú a spýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil? Ona odpovedala: Nik, Pane. Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš“ (Ján 8,10.11). (461)

Žena stála pred Ježišom celá prestrašená. Jeho slová: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ jej zneli ako rozsudok smrti. Bála sa pozrieť Spasiteľovi do tváre; len ticho očakávala svoj koniec. Zadivila sa, keď videla, ako jej žalobci rozpačito a bez slova odchádzajú. Potom počula tie povzbudivé slová: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Jej srdce zmäklo, s plačom sa vrhla k Ježišovým nohám, nedočkavo vyjadrovala svoju vďačnosť a lásku a so slzami bolesti mu vyznávala svoje hriechy.

Bol to pre ňu začiatok nového života – života čistoty, pokoja a odovzdanej služby Bohu. Pozdvihnutím tejto padlej ženy Ježiš urobil väčší div než uzdravením človeka z najstrašnejšej choroby; uzdravil duchovnú chorobu hroziacu večnou smrťou. Táto kajúcna žena sa stala jednou z jeho najoddanejších nasledovníčok. Jeho odpúšťajúcu milosť mu odplácala sebaobetavou láskou a odovzdanosťou.

Tým, že Ježiš odpustil tejto žene hriechy a povzbudil ju k lepšiemu životu, zažiaril jeho charakter krásou dokonalej spravodlivosti. Aj keď Kristus hriech neschvaľuje ani neznižuje vedomie viny, predsa nechce odsúdiť, ale zachrániť. Svet mal pre túto poblúdilú (321) ženu len pohŕdanie a výsmech. Ježiš ju však potešil a dal jej nádej. On, bezhriešny, sa zľutováva nad slabosťou tejto hriešnice a podáva jej pomocnú ruku. Zatiaľ čo na ňu pokryteckí farizeji žalujú, Ježiš ju povzbudzuje: „Choď a už nehreš!“

Kristov nasledovník sa neodvracia od blúdiacich a nenechá ich nerušene ísť do záhuby. Tí, čo pohotovo obviňujú iných a horlivo ich ženú pred súd, často bývajú väčšími vinníkmi než tí, ktorých obviňujú. Ľudia nenávidia hriešnika, ale milujú hriech. Kristus nenávidí hriech, ale miluje hriešnika. Tohto ducha musia mať aj jeho nasledovníci. Kresťanská láska nenáhli s kritikou, pohotovo rozpoznáva kajúcnosť, ochotne odpúšťa, povzbudzuje, uvádza na cestu svätosti a pomáha na nej zotrvať. (322) (462)