Hospodin sa zjavil Šalamúnovi počas jeho vlády dvakrát. Vyslovil mu uznanie a dal mu radu. Prvýkrát to bolo v nočnom videní v Gibeóne, keď mu prisľúbil múdrosť, bohatstvo a slávu, pričom ho napomenul, aby zostal skromný a poslušný. Druhýkrát pri vysviacke chrámu, keď ho znova nabádal k vernosti. Napomenutia, ktoré Šalamún dostal, boli jasné a zasľúbenia obdivuhodné. No napriek tomu, že sa svojou povahou, zmýšľaním a konaním zdal byť najschopnejším na to, aby svoje poslanie i očakávanie neba splnil, č
„Uctievanie obrazov... bolo jedným z tých bludov, ktoré sa votreli do cirkvi skryto, takmer nepozorovane. Ako iné bludy, ani tento nevznikol naraz, pretože v tom prípade by sa stretol s rozhodným (489) nesúhlasom a odmietnutím. Začalo sa to však celkom nevinnou zámienkou a potom sa postupne zavádzal jeden zvyk za druhým, takže sa cirkev ocitla v hlbokom modlárstve bez akéhokoľvek odporu či výčitky. Keď sa konečne objavili snahy o odstránenie tohto bludu, zistilo sa, že korene zla sú zapustené tak hlboko, že sa ho u
V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlásil pápež Inocenc III. (1198-1216), že rímsky pápež je „pozemským zástupcom nielen obyčajného človeka, ale samého Boha“. V poznámke k tomuto výroku čítame, že je to tak preto, lebo je zástupcom Krista, ktorý je „Bohom i človekom“.
Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1, De Translatione Episcoporum, časť 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺ
V starej cirkvi sa veriacim veľmi odporúčalo čítanie Biblie. Cirkevní otcovia však boli jednoznačne za čítanie a štúdium Písma, ako o tom svedčia ich výroky:
Klement Rímsky (okolo r. 100) povedal: „Usilovne čítajte Písmo sväté, pravé výroky Ducha Svätého!“ „Milovaní, dobre poznáte sväté spisy, správne ste pochopili Božie výroky, majte teda na zreteli, aby ste sa na ne rozpamätali.“
Polykarp (zomrel roku 155), predstavený cirkevného zboru v Smyrne: „Spolieham sa na vás, ž
Výnos cisára Konštantína zo 7. 3. 321 po Kr. o dni odpočinku znie takto: „V ctihodný Deň slnka nech všetci sudcovia, obyvatelia miest odpočívajú a nech sú všetky dielne zatvorené. Tí však, čo na vidieku obrábajú polia, môžu vo svojej práci voľne a smelo pokračovať, lebo sa často stáva, že iné dni sa tak dobre nehodia na sejbu obilia do brázd alebo na prácu vo viniciach. Preto by sa príhodný čas nemal premárniť, aby požehnanie neba nevyšlo v krátkom čase nazmar.“ (Joseph Cullen Ayr, A Source Book for A
Medzi doklady, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne hovorí ako o falzifikátoch, patrí ako najdôležitejší listina Donation Constantini (Konštantínov dar) a Pseudoizidorské dekretálie.
„Donatio Constantini“ sa od neskorého stredoveku tradične nazýva listina, ktorú údajne poslal cisár Konštantín Veľký pápežovi Silvestrovi I. a ktorá sa prvýkrát objavila v parížskom rukopise asi začiatkom 9. storočia. Od 11. storočia sa používala ako dôkaz pápežových nárokov a od 12. storočia sa stala prí
Pápež Gregor VII. vyhlásil v roku 1075 neobmedzenú vládu pápeža v cirkvi i nad celým svetom (Dictatus Gregorii Papae).
Gregor VII. sa zaslúžil o vnútornú obnovu katolíckej cirkvi a nezávislosť pápežstva od svetskej moci. Historik Heussi o ňom vo svojom Kompendiu cirkevných dejín napísal: „V Gregorovi VII. (1073-1085), jednom z najmocnejších a najúspešnejších pápežov (494) dosiahlo cirkevné reformné hnutie 11. storočia svoj vrchol. Dôrazom na dodržiavanie kňazského celibátu a energickým záka
V 31. článku stanov Tovarišstva Ježišovho sa hovorí: „Pokrok vyžaduje od všetkých predovšetkým dokonalú poslušnosť, aby v nadriadenom, nech je ním ktokoľvek, videli zástupcu nášho Pána Krista a boli mu vrúcnou úctou a láskou oddaní.“
V slávnom liste adresovanom členom rádu napísal jeho zakladateľ Ignác: „Hľaďte na toho, ktorého máte v človekovi poslúchať, totiž (501) na Krista, najvyššiu múdrosť, nekonečnú dobrotu a lásku, na Pána, o ktorom viete, že sa nemôže mýliť, ani vá
Na Galilejskom mori svitá. Po nepokojnej noci na mori sa Ježiš so svojimi učeníkmi priplavil k brehu. Lúče vychádzajúceho slnka sa dotýkajú mora a krajiny, akoby ich chceli požehnať pokojom. Len čo vystúpili na breh, upútal ich pozornosť obraz strašnejší než obraz rozbúreného mora. Z úkrytu medzi hrobmi sa na nich vyrútili dvaja posadnutí, akoby ich chceli roztrhať. Za sebou ťahajú zvyšky reťazí, ktoré roztrhali pri úteku z väzenia. Telo majú doškriabané, zakrvavené. Spod dlhých, dávno nečesaných vlaso
Kristova smrť vzala učeníkom takmer všetku odvahu. Ich Majstra ľudia zavrhli, odsúdili a ukrižovali. Kňazi a poprední muži výsmešne vraveli: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mat 27,42). Učeníkom zapadlo slnko nádeje a v srdci im zavládla temná noc. Stále opakovali: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Luk 24,21). Osamelým a skormúteným učeníkom prichádzali na myseľ jeho slová: „Lebo keď toto robia so zeleným stro
Ježiš Kristus prišiel na tento svet, aby neúnavne slúžil. „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“, (Mat 8,17) aby mohol naplniť každú potrebu človeka. Prišiel, aby sňal bremeno chorôb, utrpenia a hriechu. Priniesol úplnú obnovu. Prišiel dať ľuďom zdravie, pokoj a dokonalý charakter.
Prichádzali za ním ľudia s rôznymi problémami a potrebami. Ježiš každému pomohol. Vyžarovala z neho uzdravujúca moc, ktorá ľuďom prinášala telesné, duševné i duchovné zdravie.
V rybárovom dome v Kafarnaume ležala Petrova svokra s vysokou horúčkou. „Prosili ho za ňu.“ (Luk 4,38) Ježiš „sa dotkol jej ruky a horúčka ju opustila.“ (Mat 8,15) Vstala a obsluhovala Spasiteľa i jeho učeníkov. (Luk 4,38; Mar 1,30; Mat 8,15)
Správa o uzdravení sa rýchlo rozšírila. Tento zázrak Ježiš urobil v sobotu. Ľudia mali strach pred rabínmi a preto sa neodvážili prísť za ním, kým slnko nezapadne. Až potom začali obyvatelia celého mesta i okolia prichádzať k jednoduchému domu, kde sa
Spasiteľ sa zaujíma o ľudí, ktorých vykúpil svojou krvou. Oprávňuje ho na to jeho láska. Táto láska túži nielen po dobre vychovaných a milých deťoch, ale aj po tých, ktoré vplyvom dedičnosti alebo zlej výchovy majú zlé charakterové vlastnosti. Mnohí rodičia si neuvedomujú, do akej miery sú zodpovední za zlé povahové vlastnosti svojich detí. Nemajú dostatok lásky a múdrosti, aby správne zaobchádzali s neposlušnými deťmi, ktoré sú také, aké ich vychovali. Ježiš súcití s týmito deťmi a vie, prečo s
Kristus nás nemiluje preto, že sme ho prví milovali my. Veď zomrel za nás, „keď sme boli ešte hriešnici“. Nespráva sa k nám tak, ako by sme si to zaslúžili. Neodsudzuje nás, aj keď naše hriechy sú hodné odsúdenia. Rok čo rok má trpezlivosť s našimi slabosťami, s našou neznalosťou, nevďačnosťou a tvrdohlavosťou. Napriek tomu, že často od neho odchádzame, odmietame počuť jeho hlas a zanedbávame jeho slovo, Božia ruka je k nám stále vystretá.
Stotníkov sluha bol ochrnutý. Rimania pokladali svojich sluhov za otrokov, kupovali a predávali ich na trhoviskách. Zaobchádzali s nimi kruto a neľútostne. Tento stotník sa však správal (36) k svojmu sluhovi veľmi ohľaduplne. Prial si, aby sa uzdravil. Veril, že Ježiš to môže urobiť. So Spasiteľom sa ešte osobne nestretol. No to, čo o ňom počul, vzbudilo v ňom dôveru. Napriek židovskému formalizmu bol presvedčený, že ich náboženstvo je na vyššej úrovni než jeho náboženstvo. Zboril priehradu národnostných
Tri roky mali učeníci pred sebou obdivuhodný vzor Ježiša Krista. Deň čo deň s ním chodili, rozprávali sa, počúvali jeho slová, ktorými tešil unavených a strápených a videli pôsobiť jeho moc u chorých a postihnutých. Keď nastal čas, aby ich opustil, Ježiš im dal milosť a silu pokračovať v jeho diele. Mali zvestovať evanjelium lásky a uzdravovať. Spasiteľ sľúbil, že bude stále s nimi. Prostredníctvom Ducha Svätého im bude bližšie, než keď viditeľne chodil medzi ľuďmi.
Lekár má pri liečení spolupracovať s Kristom. Spasiteľ sa staral o telo i dušu. Evanjelium, ktoré zvestoval, bolo posolstvom o duchovnom živote a telesnom uzdravení. Odpustiť hriech a uzdraviť telo – to patrí k sebe. Kresťanský lekár je poverený tou istou službou. V spojení s Kristom má prinášať úľavu v telesnom i duchovnom trápení. Chorému má byť poslom milosti. Má poskytnúť liek pre choré telo a hriechom napadnutú dušu.
Skutočnou hlavou lekárskeho povolania je Kristus. Tento Lekár lekáro
Sú dobrosrdeční muži a ženy, ktorí sa zaujímajú o životné podmienky chudobných, a uvažujú o tom, ako by sa ich situácia dala zlepšiť. Mnohí sa úprimne snažia nájsť odpoveď na otázku, ako pomôcť nezamestnaným a bezdomovcom, aby aj oni mohli mať prospech z požehnania, ktoré dáva Boh a aby mohli žiť podľa jeho vôle. Len málo pedagógov a štátnikov chápe príčiny zlého stavu súčasnej spoločnosti. Tí, v rukách ktorých je riadenie spoločnosti, nie sú schopní vyriešiť problém chudoby, biedy a rastúc
Rímsky stotník Kornélius bol zámožný a mal vznešený pôvod. Zastával vysoké a čestné miesto. Narodil sa a bol vychovaný ako pohan. Pretože sa stretával so Židmi, poznal pravého Boha a uctieval ho. Úprimnosť svojej viery dokazoval súcitom s chudobnými. „Dával ľuďom štedré almužny a ustavične sa modlieval k Bohu.“ (Sk 10,2)
Kornélius nepoznal evanjelium, ako ho svojím životom a smrťou zjavil Kristus. Boh mu preto poslal posolstvo priamo z neba. Iným posolstvom dal pokyn apoštolovi Petrovi, aby h
Medzi mysľou a telom je veľmi úzky vzťah. Ak je postihnuté jedno, trpí s ním i to druhé. Stav mysle ovplyvňuje zdravie oveľa viac, než si to mnohí uvedomujú. Mnohé choroby, ktoré trápia ľudí, sú dôsledkom duševnej depresie. Smútok, strach, nespokojnosť, výčitky svedomia, pocit viny a nedôvera, to všetko podlamuje životné sily a privoláva chorobu a smrť.
Častou príčinou choroby alebo jej zhoršenia býva pestovanie nezdravej predstavivosti. Mnohí sú celý život invalidmi, hoci by mohli byť zdra