Dokonalosť cirkvi

Pápež Gregor VII. vyhlásil v roku 1075 neobmedzenú vládu pápeža v cirkvi i nad celým svetom (Dictatus Gregorii Papae).

Gregor VII. sa zaslúžil o vnútornú obnovu katolíckej cirkvi a nezávislosť pápežstva od svetskej moci. Historik Heussi o ňom vo svojom Kompendiu cirkevných dejín napísal: „V Gregorovi VII. (1073-1085), jednom z najmocnejších a najúspešnejších pápežov (494) dosiahlo cirkevné reformné hnutie 11. storočia svoj vrchol. Dôrazom na dodržiavanie kňazského celibátu a energickým zákazom svätokupectva (simonie) Gregor výrazne podporil vnútrocirkevnú obnovu. Idea pápežstva dostala ďalší rozmer: pápežstvo a cirkev sa stali jednoznačnými pojmami. Katolizácia a centralizácia západných krajín výrazne pokročili. Predovšetkým sa však pápež Gregor pustil do boja za oslobodenie cirkvi od svetskej moci s odvahou veľkého politika.“

Vo svojich názoroch (pozri listy a predovšetkým Dictatus Gregorii Papae, 27 krátkych téz o pápežskej moci) vychádza z Augustínovho diela De civitate Dei, z Pseudoizidora a Mikuláša I. Medzi inými tézami sú aj tieto:

„Pápež je neobmedzeným pánom univerzálnej cirkvi. Môže zosadzovať a menovať metropolitov a biskupov, ba pre každý kostol svätiť klerikov. On jediný smie zvolávať všeobecnú synodu a jeho legáti svojím postavením prevyšujú biskupov.

Pápež je zvrchovaným pánom sveta. Nosí cisárske insignie, iba jemu majú kniežatá bozkávať nohy, nie ostatným biskupom, môže zbavovať hodnosti aj cisára a poddaných zbaviť povinnosti dodržiavať vernostnú prísahu. Vzťah pápežstva k svetskej moci možno znázorniť vzťahom slnka k mesiacu; mesiac dostáva svetlo od slnka. Pápež je pod osobitnou ochranou Petra; zvolený pápež je nepochybne svätý pre 'zásluhy` Petra. Rímska cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa mýliť nebude.“

Pramene: Carl Mirbt: Quellen zur Geschichte des Papsttums und des römischen Katholizismus, Tübingen 1924; Baronius, Annales Ecclesiastici a Christo nato ad annum 1198, Paríž 1869; F. A. Ogg, Source Book of Medieval History, New York 1907; Oliver J. Thatcher, Edgar H. McNeal, Source Book for Medieval History, New York 1905; James Bryce, Holy Roman Empire; James W. Thompson, Edgar N. Johnson, An Introduction to Medieval Europe; I. von Döllinger, Das Papsttum, Mníchov 1892.

Dodatok č. 9. Očistec
Podľa jednotného rímskeho katechizmu je očistec miesto pre duše tých, čo božskej spravodlivosti neurobili celkom zadosť, aj keď zomreli v Božej milosti. „Dušiam v očistci môžeme zmierniť trest modlitbami, odpustkami, almužnami a inými dobrými skutkami, a najmä obetou pri svätej omši.“

Pramene: K. R. Hagenbach, Lehrbuch der Dogmengeschichte, Lipsko 1847; Schröckh, Christliche Kirchengeschichte, Lipsko (495) 1794; Charles Elliott, Delineation of Roman Catholicism; Hefele, Konziliengeschichte (7 zväzkov).

Dodatok č. 10. Odpustky
O vývoji učenia o odpustkoch v dobe reformácie pojednáva článok Dr. H. C. Lea, „Indulgences in Spain“ uverejnený v Papers of the American Society of Church History, roč. 1, str. 129-171. Dr. Lea v úvode píše: „Bez ohľadu na spor, ktorý zúril medzi Lutherom, Dr. Eckom a Silvestrom Prieriasom, Španielsko šlo pokojne ďalej po starej, vyšliapanej ceste a jeho oficiálne dokumenty nám umožňujú historicky preskúmať túto otázku.“ Učenie o odpustkoch v dejinách podrobne približujú diela: Mandell Creighton, A History of the Papacy from the Great Schism to the Sack of Rome, Londýn 1911; W. H. Kent, H. C. Lea, A History of Auricular Confession and Indulgences in the Latin Church, Philadelphia 1896; T. M. Lindsay, A History of the Reformation, New York 1917; A. H. Newman, A Manual of Church History, Philadelphia 1953; Leopold Ranke, History of the Reformation in Germany, Londýn 1845; P. Smith, The Age of the Reformation, New York 1920.

Dodatok č. 11. Omša
„Obeť svätej omše je v katolíckej bohoslužbe slávením Kristovej obete na kríži. Slovo omša (z missa, neskorá latinská podoba slova mission – poslanie, prepustenie) označuje liturgický úkon slávnostného rozhrešenia a požehnania v tom zmysle, že omšová obeť je podstatným prostriedkom, ktorým sa ľudský život požehnáva a posväcuje.

Podstata omše spočíva v tom, že ako sprítomnenie Kristovej obete na kríži (obete Novej zmluvy) nie je len jej pripomienkou, ani jej opakovaným napodobením či doplnením (čo by úplne odporovalo celej platnosti a jedinečnosti obete na kríži). Omša je svojou podstatou totožná s obeťou na kríži a poukazuje na toho istého Veľkňaza, na tú istú prinášanú obeť – na Krista. Iba spôsob obetovania pri omši je odlišný od historického obetovania na kríži. Tam totiž bola obeť krvavá, pri omši sa deje nekrvavo v podobe chleba a vína. V katolíckom chápaní viery je teda omša stredobodom života, najskutočnejším stretnutím s Bohom, a tým aj najviditeľnejším vniknutím milosti do ľudského života“ (Der Grosse Herder, zv. VI).

Walther von Loewenich píše v knihe Der moderne Katholizismus: „Luther zavrhol omšu ako ľudský výmysel. Pri omši prináša cirkev telo a krv Kristovu ako svoju obeť. Tým sa marí neopakovateľnosť (496) a jedinečnosť Kristovej obete. Omša je preto pre Luthera ohavnou modloslužbou a zlorečeným modlárstvom. Ňou dosahuje poverčivá skutkárska zbožnosť svoj strašný vrchol. Preto sa jeho hnev zameral proti tomuto obradu. Dnešný katolicizmus označuje Lutherovu polemiku za tragické nedorozumenie. Pritom sa poukazuje na 2. článok 22. zasadnutia tridentského koncilu. Čítame v ňom toto: 'Je to jedna a tá istá obeť, ktorú teraz prostredníctvom kňazov prináša ten, ktorý ju kedysi priniesol na kríži, pričom len spôsob obetovania je odlišný.`“

„Predmetom obetovania pri omši je nielen cirkev, ale aj sám Kristus. Omša je síce pravou a vlastnou obeťou, ale v podstate je totožná s Kristovou obeťou na kríži. Podstatná totožnoť je vyjadrená symbolom zastúpenia. Pri prvej večeri sa obetoval sám Kristus, aby zanechal obeť, ktorou bude znázorňovaná tá jedinečná krvavá obeť na kríži, čím bude jeho pamiatka trvať až do konca sveta. Obeť pri omši nie je však len napodobeninou alebo spomienkou na obeť na kríži, ale sa koná ako skutočná obeť na oltári. Teológovia síce hovoria o 'opakovaní` obete na kríži, ktorá sa deje na oltári. Tým však nemá byť dotknutá totožnosť pri omši s obeťou na kríži. Ak je sám Kristus chápaný ako subjekt oltárnej obete, potom je Lutherova námietka proti 'dielu človeka` zrejme neudržateľná. Teraz je dôležité, aby nám bol tento bod jasný. Nie je to však také ľahké, lebo, ako sa zdá, ani sami katolíci nemajú v tom jasno.“

Lutherovi nemožno vyčítať ani to, že nebral ohľad na totožnosť obete na kríži s obeťou pri omši, pretože to tridentský koncil (1545-1563) formuloval až po jeho smrti. V nijakom predchádzajúcom oficiálnom rozhodnutí o viere to nie je presne povedané. V kánone o omši (Canon missae), teda v cirkevnej liturgii, ktorej sa Luther predovšetkým pridŕžal, niet o tom jasnej zmienky. Naopak, všetky príslušné miesta v tomto kánone hovoria len o obeti cirkvi a kňaza. Viackrát sa prosí o to, aby Boh milostivo prijal túto „svätú, čistú obeť“. Taká prosba je ťažko pochopiteľná pri vlastnej Kristovej obeti. Za obeť sa považuje tá obeť, „ktorú prinášame my, tvoji sluhovia a celá tvoja cirkev“. Kňaz prosí, aby Boh prijal našu obeť práve tak milostivo, ako kedysi obeť Ábelovu, Abrahámovu a Melchisedekovu. Táto prosba určite predpokladá aj to, že subjektom obetovania je cirkev, prípadne kňaz. Z uvedeného kánonu o omši nemohol teda Luther vyčítať dôkaz proti svojmu chápaniu omše ako obete cirkvi. V tomto nebol zrejme sám. V stredoveku boli hlasy, ktoré moc kňazov vyvyšovali nad moc Ježiša Krista, pretože Kristus sa obetoval len raz, zatiaľ čo kňazi tak robia denne. S podobným chápaním sa (497) stretávame ešte v pastierskom liste arcibiskupa Johanna Katschthalera zo Salzburgu z 2. februára 1905. Okrem iného sa tu hovorí: „Mária priviedla božské dieťa na svet raz. Kňaz to však robí nie raz, ale stokrát, ba tisíckrát, teda pri každej omši. Sprítomňujú tým kňazi telo a krv Pána? Vôbec nie; oni obetujú, prinášajú nebeskému Otcovi obeť. Je to tá istá obeť, ktorú ako krvavú priniesol Kristus na Golgote a ako nekrvavú pri poslednej večeri. Pri svätej omši robia tak prostredníctvom svojho zástupcu, katolíckeho kňaza. Kristus ustanovil namiesto seba kňazov, aby pokračovali v obeti, ktorú priniesol. Im zveril právomoc nad svojím svätým ľudom, ako aj nad svojím telom. Katolícky kňaz ho môže na oltári nielen sprítomniť, zavrieť do svätostánku, opäť ho vziať, dávať ho veriacim, ba môže ho, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, obetovať ako nekrvavú obeť za živých a mŕtvych. Kristus, jednorodený Syn Boha Otca, prostredníctvom ktorého bolo stvorené nebo i zem, ktorý nesie celý vesmír, je tým katolíckemu kňazovi po vôli.“

Pramene: Z katolíckeho hľadiska: H. G. Schroeder, Canons and Decrees of the Council of Trent, St. Louis 1941; Catholic Encyclopedia; Nikolaus Gihr, Holy Sacrifice of the Mass, St. Louis 1937; J. A. Jungmann, Missarum Sollemnia, Freiburg 1952; K. Rahner, Die vielen Messen und das eine Opfer, 1951; B. Durst, Das Wesen der Eucharistiefeier, 1953; Thalhofer, Handbuch der katholischen Liturgie, 1912, Fr. Heiler, Der Katholizismus, 1923.

Z protestantského hľadiska: Philip Schaff, Creeds of Christendom; Ján Kalvín, Instituce učení křesťanského náboženství, Praha 1951; E. B. Pusey, The Doctrine of the Real Presence, Oxford 1855; K. R. Hagenbach, Lehrbuch der Dogmengeschichte.