Psychoterapia

Medzi mysľou a telom je veľmi úzky vzťah. Ak je postihnuté jedno, trpí s ním i to druhé. Stav mysle ovplyvňuje zdravie oveľa viac, než si to mnohí uvedomujú. Mnohé choroby, ktoré trápia ľudí, sú dôsledkom duševnej depresie. Smútok, strach, nespokojnosť, výčitky svedomia, pocit viny a nedôvera, to všetko podlamuje životné sily a privoláva chorobu a smrť.

Častou príčinou choroby alebo jej zhoršenia býva pestovanie nezdravej predstavivosti. Mnohí sú celý život invalidmi, hoci by mohli byť zdraví, keby si to mysleli. Mnohí si myslia, že každá nepatrná námaha im spôsobí chorobu. Keďže je očakávaná, stane sa skutočnosťou. Mnohí zomierajú na chorobu, príčina ktorej je úplne vymyslená.

Odvaha, nádej, viera, sympatia a láska podporujú zdravie a predlžujú život. Spokojná myseľ a radostný duch sú zdravím pre telo a silou pre dušu. „Radostné srdce je dobrým liekom.“ (Prísl 17,22)

Pri liečení chorého by sme nemali prehliadať vplyv myšlienok, ktorý, keď je správne využitý, je jedným z najúčinnejších prostriedkov v boji s chorobou. (241)

Ovládanie mysle druhého
Existuje však určitá psychoterapeutická technika, ktorá je jedným z najúčinnejších prostriedkov na zlé. Touto takzvanou vedeckou metódou sa myseľ jedného človeka dostáva pod kontrolu iného, takže individualita slabšej mysle splýva s individualitou silnejšej. Človek koná podľa vôle iného človeka. Niektorí tvrdia, že takto je možné zmeniť myšlienkové pochody a chorým vštepiť podnety (172) podporujúce zdravie. Pacient tak bude mať možnosť odolávať chorobe a premôcť ju.

Túto liečebnú metódu používajú tí, ktorí nepoznajú jej skutočnú podstatu a účinky a ktorí veria, že chorému pomáha.

Tento takzvaný vedný odbor je však založený na nesprávnych zásadách. Kristovej povahe i duchu je cudzí. Nevedie k tomu, ktorý je životom a spásou. Kto totiž upútava myseľ druhých na seba, odvádza ich od pravého Zdroja ich sily.

Boh nechce, aby ktorákoľvek ľudská bytosť podriadila svoju myseľ a vôľu kontrole iného človeka a stala sa tak pasívnym nástrojom v jeho rukách. Individualita jedného človeka nesmie splynúť s individualitou druhého. Nikto nesmie považovať iného človeka za zdroj uzdravenia. Každý má byť závislý len od Boha. On obdaroval človeka dôstojnosťou, preto môže byť iba pod jeho kontrolou.

Boh si želá byť s ním v úzkom osobnom vzťahu. Vo svojom správaní k ľuďom uznáva zásadu osobnej zodpovednosti. V každom človeku sa snaží posilniť pocit osobnej závislosti a vštepiť mu potrebu osobného vedenia. Boh túži byť s ľuďmi v spojení, aby sa mohli meniť na jeho obraz. Satan sa snaží tomu zabrániť. Usiluje sa v človeku posilniť závislosť od ľudí. (242) Ak sa mu podarí odviesť myseľ ľudí od Boha, môže ich dostať pod svoju kontrolu a podriadiť si ich.

Pôvodcom teórie ovládania mysle človeka je satan. Chce sa predstaviť ako najvyšší mysliteľ a Božiu múdrosť nahradiť ľudskou múdrosťou. Ani jeden omyl, ktorý je medzi takzvanými kresťanmi rozšírený, nie je taký nebezpečný a ani jeden neoddeľuje človeka od Boha viac ako práve tento. Táto metóda sa môže zdať úplne nevinná. Ak ju však použijeme u pacientov, dôsledkom bude záhuba a nie uzdravenie. Takýto spôsob liečenia otvára dvere satanovi, ktorý prichádza, aby sa zmocnil mysle ovládaného i toho, kto ovláda.

Zlomyseľným mužom a ženám je daná strašná moc. Aké (173) možnosti sa ponúkajú tým, ktorí žijú z toho, že využívajú slabosť alebo nerozumnosť druhých! Koľko je takých, ktorí ovládaním mysle slabých alebo chorých, získavajú prostriedky na ukojenie zmyselných vášní a túžby po zisku!

Máme k dispozícii niečo lepšie, než je ovládanie človeka človekom. Pri liečbe duše a tela nemá lekár viesť chorých k závislosti od ľudí, ale usmerňovať ich k tomu, ktorý môže spasiť každého, kto k nemu príde. Ten, ktorý stvoril človeka, vie, čo myseľ potrebuje. Uzdraviť môže jedine Boh. Tí, ktorých myseľ i telo sú choré, (243) majú vidieť v Kristovi lekára. Hovorí: „...pretože ja žijem a aj vy žiť budete“. (Ján 14,19) To je život, ktorý máme ukázať chorým. Máme im povedať, že ak majú vieru v Krista, ak s ním budú spolupracovať, ak sa budú riadiť zdravotnými zákonmi a ak sa budú usilovať o dokonalú svätosť v Božej bázni, Kristus im dá život. Keď im predstavíme Krista takýmto spôsobom, odovzdávame im silu a moc, ktorá má nesmiernu cenu, pretože pochádza zhora. To je tá pravá veda o uzdravovaní tela i duše.

Súcit
Pri liečbe duševných chorôb je potrebná veľká múdrosť. Boľavé, choré srdce a skľúčená myseľ potrebujú láskyplnú opateru. Častokrát je to nejaký pretrvávajúci problém v rodine, ktorý ako rakovina zožiera človeka a oslabuje životné sily. Niekedy sú to výčitky svedomia za vykonaný hriech, ktoré podkopávajú ľudské sily a rozpolcujú myseľ človeka. Týmto nemocným môžeme pomôcť len láskyplným súcitom. Lekár si musí získať ich dôveru a potom im poukázať na veľkého Lekára. Ak mu uveria a budú dôverovať, že on sa ich ujal, prinesie to úľavu mysli a často i zdravie telu.

Súcit a ohľaduplnosť sú pre chorých často lepším liekom než tá najodbornejšia liečba poskytnutá chladným a nevšímavým spôsobom. Ak (174) lekár prichádza k lôžku pacienta ľahostajne a bez osobného záujmu, ak slovom alebo činom budí dojem, že tento prípad nevyžaduje zvláštnu pozornosť a ponecháva pacienta jeho vlastným úvahám, jednoznačne mu tým ubližuje. Pochybnosti a malomyseľnosť, ktoré vyvolal svojím necitlivým správaním, často zmaria účinok liekov, ktoré predpísal. (244)

Keby sa lekári vedeli vžiť do situácie pacienta, ktorý sa cíti ponížený a v dôsledku utrpenia má oslabenú vôľu, ktorý túži po súcite a istote, boli by vnímavejší k jeho pocitom. Ak sa láska a súcit, ktoré Kristus prejavoval chorým, spoja s lekárovými odbornými vedomosťami a skúsenosťami, už len jeho prítomnosť bude požehnaním.

Otvorenosť vo vzťahu k pacientovi v ňom vzbudzuje dôveru, ktorá sa v nemalej miere podieľa na uzdravení. Sú lekári, čo si myslia, že je dobré nepovedať pacientovi pravdu o jeho chorobe. Obávajú sa, že by ho to rozrušilo a zmalomyseľnilo. Preto mu stále dávajú falošnú nádej na uzdravenie. Pacient ešte aj zomiera bez toho, aby ho upozornili na hroziace nebezpečenstvo. Nie je to múdre správanie. Nemusí byť vždy najlepšie vysvetliť pacientovi všetko, čo mu hrozí. Mohlo by ho to znepokojiť a spomaliť, možno aj prekaziť liečebný proces. Úplnú pravdu nemôžeme povedať ani tým, ktorí si ťažkosti privolali sami svojou predstavivosťou. Mnohí z nich sú totiž nerozumní a nedokážu sa ovládať. O sebe i o druhých majú svoje vlastné predstavy nezodpovedajúce pravde. Pre nich sú však skutočnosťou. Ich opatrovatelia im preto majú prejavovať stálu láskavosť, vytrvalú trpezlivosť a ohľaduplnosť. Keby týmto pacientom povedali pravdu, niektorých by sa to dotklo a iných by to zmalomyseľnelo. Kristus povedal svojim učeníkom: „Ešte vám mám toho veľa povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“ (Ján 16,12) Aj keď pravdu nemusíme povedať vždy a v každom (175) prípade, nikdy nie je nutné ani ospravedlniteľné klamať. Lekár alebo zdravotná sestra by nikdy nemali hľadať zámienky ako nepovedať pravdu. S tým, kto tak robí, Boh nemôže spolupracovať. Ak lekár stratil dôveru svojich pacientov, premrhal jeden z najúčinnejších prostriedkov na ich uzdravenie. (245)

Sila vôle
Sila vôle nie je ocenená tak, ako by mala. Ak vôľu rozvíjame a správne usmerňujeme, dodáva energiu celej bytosti a je úžasnou pomocou pri zachovaní zdravia. Je tiež mocným činiteľom pri liečbe chorôb. Ak je správne zacielená, bude kontrolovať predstavivosť a stane sa mocným faktorom pri prevencii i liečbe chorôb telesných i duševných. Ak pacienti použijú silu na získanie správneho vzťahu k životu, môžu byť lekárovi veľkou pomocou. Tisícky ľudí by sa mohli uzdraviť, keby chceli.

Pán nechce, aby boli chorí. Túži po tom, aby boli zdraví a šťastní. Preto by sa mali rozhodnúť, že budú zdraví. Zdravotne postihnutí sa môžu ubrániť chorobe jednoducho tým, že nepodľahnú bolesti a nečinnosti. Mali by sa snažiť povzniesť nad bolesť a zamestnať nejakou užitočnou prácou, primeranou ich sile. Pri takej práci a pobyte na čerstvom vzduchu a slnku môže nejeden zoslabnutý človek opäť získať zdravie a silu.

Biblické zásady liečby
Tým, ktorí si chcú zdravie uchovať alebo ho znovu získať, Písmo radí: „A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je rozpustilosť, ale dajte sa naplniť Duchom.“ (Ef 5,18) Skutočné zdravie a osvieženie tela či duše sa nedá nájsť vo vzrušení alebo zabudnutí vyvolanom neprirodzenými a nezdravými podnetmi, ani v holdovaní chúťkam a vášňam. Mnohí chorí nepoznajú Boha a nemajú nádej. Trápia ich nesplnené túžby, zhubné vášne a výčitky svedomia. Tento život im začína unikať a na (176) večný život nemajú nádej. Ošetrovatelia by sa nemali domnievať, že pacientom pomôžu, (246) ak im doprajú uspokojiť ich ľahkovážne a vzrušujúce pôžitky, veď ony sa stali kliatbou ich života. Hladná a smädná duša bude cítiť hlad a smäd tak dlho, kým bude túžiť uspokojiť ich takýmto spôsobom. Tí, ktorí pijú zo studne sebeckých rozkoší, sú oklamaní. Rozpustilosť omylom považujú za silu. Keď vzrušenie pominie a nadšenie vyprchá, sú opäť nespokojní a zúfalí.

Trvalý pokoj a skutočný odpočinok ducha vyviera z jediného Zdroja. Kristus ho mal na mysli, keď povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28) „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam nie ako svet dáva.“ (Ján 14,27) Tento pokoj nie je niečo, čo Kristus dáva mimo seba. Je v ňom a získať ho môžeme jedine vtedy, ak prijmeme Krista.

Ježiš je prameňom života. Mnohí ho potrebujú lepšie poznať. Potrebujú byť trpezlivo, láskavo, a pritom pravdivo poučení o tom, ako sa celá bytosť môže otvoriť vplyvu uzdravujúcich síl neba. Ak slnko Božej lásky osvieti tmavé kúty srdca človeka, nepokoj, únavu a nespokojnosť vystrieda radosť a pokoj, ktoré dajú mysli nový elán a telu zdravie a energiu.