Pápežský titul

V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlásil pápež Inocenc III. (1198-1216), že rímsky pápež je „pozemským zástupcom nielen obyčajného človeka, ale samého Boha“. V poznámke k tomuto výroku čítame, že je to tak preto, lebo je zástupcom Krista, ktorý je „Bohom i človekom“.

Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1, De Translatione Episcoporum, časť 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺpec 99 (Paríž 1612), zv. 2, Decretales, stĺpec 205. V roku 1582 vydal pápež Gregor XIII. súhrn právnych zbierok Corpus Iuris Canonici, zostavený z hlavných cirkevno-právnych dokumentov. K nemu patrili tieto časti:

Decretum Gratiani, zozbierané roku 1140 mníchom Gratianom, ktorý učil na univerzite v Bologni.

Dekretálie Gregora IX., nazvané Liber Extra, zostavil Raimund von Pennafort. Uverejnené boli v roku 1234 ako prvý rímsky kódex; obsahovali cirkevno-právne nariadenia vydané po Gratianovi.

Zbierka Bonifáca VIII., nazývaná Liber Sextus, vyšla roku 1298.

Clementinae Klementa V., vydané roku 1314 ako kódex.

Dve zbierky Extravagantes pápeža Jána XXII. a Extravagantes communes od Jeana Chappuisa, vydané roku 1500 v Paríži.

Pápež Pius X. poveril roku 1904 komisiu kardinálov, aby vypracovala jednotný, všeobecne platný kódex, písaný vtedajšou jasnou právnickou latinčinou s priebežným očíslovaním jednotlivých zákonov. Tak vznikol Codex Iuris Canonici, ktorý roku 1917 uverejnil Benedikt XV. s platnosťou od Turíc roku 1918.

Pokiaľ ide o titul „Pán Boh pápež“, o tom pozri poznámku k Extravagantes pápeža Jána XXII., zv. 14, kap. 4, Declaramus. V antverpskom vydaní Extravagantes z roku 1584 sa slová „Dominum Deum Nostrum Papam“ („Pána Boha nášho pápeža“) vyskytujú v stÍpci 153. V parížskom vydaní, ktoré vyšlo roku 1612, sa (486) vyskytujú v stĺpci 140. V rôznych vydaniach po roku 1612 bolo slovo „Deum“ („Boha“) vypustené.

Dodatok č. 2. Neomylnosť
Rímsky jezuitský časopis „Civilta Cattolica“ z 9. 2. 1869 uverejnil článok s podrobnejšími údajmi o pripravovaných bodoch rokovania na zvolávanom vatikánskom koncile, medzi ktorými bolo okrem iného aj vyhlásenie o neomylnosti pápeža. Článok vyvolal silný odpor proti koncilu a proti navrhovanému vyhláseniu pápežskej neomylnosti, čo podľa mienky odporcov malo mať ďalekosiahle následky. Hnutie odporu našlo priaznivcov vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Rakúsku a v Spojených štátoch. Štrnásť z devätnástich nemeckých biskupov žiadalo pápeža vzhľadom na krátkosť času a nepokoj v cirkvi, aby vyhlásenie o pápežskej neomylnosti stiahol z programu. Žiadosť bola zamietnutá. Pri prvom hlasovaní bolo prítomných 671 hlasujúcich, z toho 451 bolo za, 88 proti, 70 sa hlasovania zdržalo a 62 hlasovalo za podmienečné prijatie. Viac ako štvrtina všetkých prítomných sa teda vyslovila proti prijatiu vyhlásenia o pápežskej neomylnosti. Medzi prvým a druhým hlasovaním sa oponenti všemožne snažili, aby návrh neprešiel, ale márne. Pred druhým hlasovaním veľa hlasujúcich opustilo koncil kvôli svedomiu. Pri konečnom hlasovaní bolo odovzdaných 533 kladných hlasov, proti boli len dvaja delegáti, ktorí sa pred skončením zasadania 18. 7. 1870 pripojili k ostatným.

Treba povedať, že neomylnosť sa týka len pápežského úradu, nie jeho osoby bez úradu. Podľa Algermissena (Confessionskunde, 1950, str. 221) sa pápež pri rozhodovaní o otázkach viery „ex cathedra“ nielen nedopúšťa chýb a je neomylný, ale mýliť sa ani nemôže.

Vyhlásenie o pápežskej neomylnosti v rozhodujúcich výrokoch znie: „Podľa tradície verne zachovanej od začiatku kresťanskej viery na česť Boha, nášho Spasiteľa, na vyvýšenie katolíckeho náboženstva a pre blaho národov vyhlasujeme so súhlasom svätého koncilu, že Bohom zjavený článok viery znie: Keď rímsky pápež hovorí ex cathedra, teda keď zastáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov a z moci svojho najvyššieho apoštolského postavenia rozhoduje o vierouke alebo obyčajoch, ktoré má celá cirkev zachovávať, má, na základe božského stavu, ktorý mu je prisľúbený vo svätom Petrovi, tú neomylnosť, ktorou chcel božský Vykupiteľ vyzbrojiť svoju cirkev pri konečnom rozhodovaní o vierouke; preto sú také konečné rozhodnutia rímskeho pápeža nezmeniteľné.“ (487)

Pramene: Philip Schaff, The Creeds of Christendom with a History and Critical Notes, zv. 2, kde sú uvedené latinské texty a ich anglický preklad. Na porovnanie s rímskokatolíckym stanoviskom pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 7, heslo Infallibility; James kardinál Gibbons, The Faith of Our Fathers, kap. 7 a 11; O rímskokatolíckom hľadisku, ktoré oponovalo učeniu o neomylnosti pápeža, pozri Johann Joseph Ignaz von Döllinger, The Pope and the Council, New York 1869, a W. J. Sparrow Simpson, Roman Catholic Opposition to Papal Infallibility, Londýn 1909. O protestantskom hľadisku pozri George Salmon, Infallibility of Church, Londýn 1914. (678)