Dni služby

V rybárovom dome v Kafarnaume ležala Petrova svokra s vysokou horúčkou. „Prosili ho za ňu.“ (Luk 4,38) Ježiš „sa dotkol jej ruky a horúčka ju opustila.“ (Mat 8,15) Vstala a obsluhovala Spasiteľa i jeho učeníkov. (Luk 4,38; Mar 1,30; Mat 8,15)

Správa o uzdravení sa rýchlo rozšírila. Tento zázrak Ježiš urobil v sobotu. Ľudia mali strach pred rabínmi a preto sa neodvážili prísť za ním, kým slnko nezapadne. Až potom začali obyvatelia celého mesta i okolia prichádzať k jednoduchému domu, kde sa Ježiš uchýlil. Chorých k nemu prinášali na nosidlách. Ďalší prichádzali k Spasiteľovi s barlami, alebo im pomáhali ich priatelia.

Prichádzali znovu a znovu, pretože nikto nevedel, či tento veľký Lekár zostane medzi nimi ešte do nasledujúceho dňa. Takýto deň mesto Kafarnaum ešte nezažilo. Zo všetkých strán sa ozývali výkriky radosti z uzdravenia.

Kým nepomohol poslednému trpiacemu, Ježiš uzdravoval. Bola hlboká noc, keď zástupy odišli. (29) V Šimonovom dome zavládol pokoj a ticho. Dlhý a vyčerpávajúci deň sa skončil. Ježiš odišiel odpočinúť si. Kým však mesto ešte spalo, „zavčasu nad ránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil“. (Mar 1,35)

Skoro ráno prišiel za Ježišom Peter so svojimi priateľmi. Oznámili mu, že obyvatelia Kafarnauma (30) ho už hľadajú. Ježišova odpoveď ich však prekvapila: „Aj iným mestám musím hlásať kráľovstvo Božie, lebo na to som poslaný.“ (Luk 4,43)

Kafarnaum zachvátilo vzrušenie. Hrozilo nebezpečenstvo, že ľudia stratia zo zreteľa hlavný zmysel Kristovho poslania. Ježiš nechcel upútať pozornosť ľudí len ako ten, kto robí zázraky a uzdravuje telesné nemoci. (16) Túžil po tom, aby ľudia šli za ním ako za svojím Spasiteľom. Ľudia by boli radi uverili, že prišiel ako kráľ založiť pozemské kráľovstvo. Ježiš však chcel upriamiť ich myšlienky od vecí pozemských k duchovným. Iba pozemský úspech by sa mohol stať prekážkou v uskutočnení jeho diela.

Obdiv ľahkovážneho zástupu sa ho nepríjemne dotýkal. Ježiš nikdy nepresadzoval sám seba. Pocty, ktoré svet preukazuje tým, ktorí majú majetok, postavenie alebo nadanie, mu boli cudzie. Ježiš nepoužíval žiadne prostriedky, ktoré používajú ľudia, aby získali oddanosť a úctu druhých. Stáročia pred jeho narodením prorok o ňom napísal: „Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, (31) opravdové právo verne prinášať bude.“ (Iz 42,2-3)

Úzkostlivým vykonávaním obradov, honosnou bohoslužbou a svojou dobročinnosťou chceli farizeji ukázať, že sa líšia od ostatných. Aby dokázali svoju horlivosť, stalo sa náboženstvo pravidelnou témou ich rozhovorov. Hádky medzi rozdielnymi náboženskými stranami boli hlučné a dlhotrvajúce. Počuť na ulici hádku nahnevaných zákonníkov nebolo nič nezvyčajné.

Ježiš však žil a konal úplne inak. Nemal záľubu v hlučných debatách a honosných obradoch. Nesnažil sa získať obdiv ľudí. Kristus žil v úzkom spojení so svojím Otcom, ktorý sa mohol zjaviť v charaktere svojho Syna. A práve na to chcel Ježiš upriamiť pozornosť ľudí.

„Slnko spravodlivosti“ neosvietilo svet v plnej nádhere, aby svojou slávou oslnilo ľudí. O Kristovi je napísané: „Jeho príchod je istý ako ranná zora.“ (Hoz 6,3) Slnko vychádza postupne a ticho, zaháňa tmu a prebúdza svet k životu. Podobne vychádza i „slnko spásy a uzdravenie pod jeho krídlami“. (Mal 3,20) (32)

„Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil.“ (Iz 42,1) (17)

„Lebo si bol pevnosťou slabému, pevnosťou chudobnému v jeho súžení, prístreším pred lejakom a clonou pred horúčavou.“ (Iz 25,4)

„Takto vraví Hospodin, Boh, ktorý stvoril nebesá a rozvinul ich, ktorý roztiahol zem i s jej porastom, on dáva dýchanie ľudu na nej a ducha tým, čo chodia po nej: Ja, Hospodin, povolal som ťa ku spáse, uchopil som ťa za ruku a stvárnil, určil som ťa ľudu za sprostredkovateľa zmluvy a za svetlo národom, aby si otváral oči slepým a vyvádzal väzňov zo žalára a z väzenia tých, čo sedia vo tme.“ (Iz 42,5-7)

„Slepých povediem nepoznanou cestou, kráčať im dám chodníkmi, ktoré neznajú. Na svetlo zmením tmu pred nimi a hrobľavinu na rovinu. Toto sú veci, ktoré urobím a nenechám ich len tak.“ (Iz 42,16)

„Spievajte Hospodinu novú pieseň, jeho chvála siaha až po koniec zeme. Nech hučí more, aj čo ho naplňuje, ostrovy, aj tí, čo bývajú na nich. Nech púšť i mestá na nej pozdvihnú svoj hlas, i stanové dediny, kde býva Kédar! Nech jasajú obyvatelia brál, nech pokrikujú z vrcholov hôr. Nech vzdávajú česť Hospodinu, nech hlásajú jeho chválu na ostrovoch.“ (Iz 42,10-12)

„Plesajte, nebesá, lebo Hospodin to učinil, jasajte, hlbiny zeme! Prepuknite v plesanie, vrchy, les i všetky stromy v ňom, lebo Hospodin vykúpil Jákoba a oslávil sa v Izraeli.“ (Iz 44,23) (33)

„Zjavil svoju slávu a jeho učeníci v neho uverili“
Ján Krstiteľ so sklamaním a nepokojom uvažoval v Herodesovom väzení o Spasiteľovej službe. Poslal preto k Ježišovi dvoch zo svojich učeníkov (18) s otázkou: „Ty si ten, čo má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mat 11,3)

Spasiteľ neodpovedal na ich otázku hneď. Mlčal a učeníci stáli pred ním v údive. Potom videli, ako k nemu prichádzajú chorí. Hlas veľkého Lekára prenikal cez hluché uši. Slovo a dotyk jeho ruky otvárali oči slepých, aby mohli vidieť svetlo dňa, krásu prírody, svojich priateľov a tvár Vykupiteľa. Jeho hlas zasiahol sluch zomierajúcich, ktorí vstali zdraví a silní. Posadnutí uposlúchli jeho slovo. Zúrivosť ich opustila a začali velebiť Spasiteľa. Chudobní roľníci a robotníci, ktorých rabíni považovali za nečistých, sa zhromaždili vôkol neho (34) a Ježiš im hovoril slová večného života.

Deň sa pomaly končil. Jánovi učeníci všetko pozorovali. Nakoniec ich Ježiš zavolal k sebe a prikázal im, aby šli a porozprávali Jánovi, čo videli a počuli. Potom dodal: „Blahoslavený je, kto sa nepohoršuje na mne.“ (Mat 11,6) Učeníci posolstvo odovzdali a Jánovi to stačilo.

Pripomenul si proroctvo o Mesiášovi: „Hospodin ma pomazal. Poslal ma biednym hlásať radostnú zvesť, zaviazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slobodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlásiť milostivý rok Hospodinov a... potešiť všetkých smútiacich.“ (Iz 61,1-2) Zasľúbeným Mesiášom bol Ježiš z Nazareta, ktorého služba potrebám trpiaceho ľudstva bola dôkazom jeho božstva. Znížil sa na úroveň človeka a tým ukázal svoju slávu. (35)

Kristove činy dosvedčovali, že je Mesiáš. Ale nielen to. Ukázali tiež, ako bude založené jeho kráľovstvo. Pán predstavil Jánovi tú istú pravdu, ako kedysi Eliášovi na púšti, keď sa „strhol obrovský drsný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení oheň, ale Hospodin nebol v ohni, po ohni zašumel tichý šelest“. (19) (1 Kráľ 19,11-12) Boh prehovoril ku prorokovi jemným hlasom. Podobne mal svoje dielo konať aj Ježiš. Nemal búrať tróny a rozvracať kráľovstvá, pôsobiť vonkajšou nádherou a honosnosťou. Srdcia ľudí mali byť oslovené životom plným milosrdenstva a sebaobetovania.

Kráľovstvo Božie nie je sprevádzané vonkajšou slávou. Prichádza nenápadne vplyvom Božieho slova, vnútorným pôsobením Ducha Božieho a prostredníctvom spoločenstva s Kristom. Charakter človeka, ktorý odráža dokonalosť Kristovho charakteru, je najväčším prejavom moci Božieho kráľovstva.

Kristovi nasledovníci majú byť svetlom sveta. Boh im však neprikazuje, aby svietili vlastným svetlom. Nechce, aby namyslene vystavovali na obdiv svoju dobrotu, ale aby sa stotožnili so zásadami neba. Keď sa stretnú s inými ľuďmi, budú vyžarovať Božie svetlo, ktoré je v nich. Ich neochvejná vernosť bude svetlom pre okolie.

Pre pokrok Božieho diela nie je nutné bohatstvo, vysoké postavenie, nákladné zariadenie, pompézna architektúra a prepychový nábytok. Podstatné nie sú ani úspechy, ktoré vzbudzujú obdiv ľudí a lichotia samoľúbosti. Nádhera, na akej si zakladá svet, (36) nemá v Božích očiach žiadnu cenu. Boh si cení hodnoty neviditeľné a večné viac než viditeľné a dočasné, ktoré majú cenu iba vtedy, ak nám približujú neviditeľné a večné. Ani unikátne diela umenia nemôžeme porovnávať s krásou povahy, ktorú v človeku vytvára Duch svätý.

Keď Boh dal svetu svojho Syna, obdaroval ľudstvo nepominuteľným bohatstvom. V porovnaní s ním sú všetky poklady, ktoré ľudstvo od počiatku sveta nazhromaždilo, ničím. Kristus prišiel na tento svet, aby ľuďom predstavil veľkosť Božej lásky. To je Boží poklad, ktorý môžeme prostredníctvom Krista získať, zjavovať a šíriť.

Účinnosť ľudského úsilia v Božom diele je závislá od toho, ako je človek odovzdaný Ježišovi Kristovi a ako Kristova (20) milosť premenila jeho život. Svet má vidieť, že sme iní, pretože nám Boh dal svoju pečať a zjavuje v nás svoj charakter lásky. Náš Vykupiteľ nám daruje svoju spravodlivosť.

Boh nepovoláva ľudí do svojej služby na základe bohatstva, vzdelania alebo výrečnosti. Pýta sa: „Sú natoľko pokorní, že sa nechajú mnou viesť? Môžem im zveriť svoje posolstvo? Budú ma správne predstavovať?“

Do akej miery môže Boh naplniť človeka svojím Duchom, do tej miery ho môže použiť vo svojom diele. Prijme len takú službu, v ktorej sa odrážajú rysy jeho charakteru. Kristových nasledovníkov má svet poznať podľa toho, že stelesňujú Božie večné princípy. (37)

„Zhromaždí stádo svojím ramenom, jahniatka ponesie v náručí“
Keď Pán Ježiš slúžil v uliciach miest, tlačili sa k nemu matky s chorými a zomierajúcimi deťmi v náručí. Ich túžbou bolo, aby si ich Ježiš všimol.

Bledé, unavené a takmer zúfalé, no napriek tomu odhodlané a vytrvalé boli tieto matky. So svojím bremenom utrpenia šli za Spasiteľom. Ľudia, ktorí sa tlačili k Ježišovi, ich odstrkovali. Ježiš si k nim pomaly razil cestu, až kým sa nedostal do ich blízkosti. V srdciach matiek svitla nádej. Keď videli Ježišov záujem, súcit a lásku, vytryskli im slzy radosti.

Spasiteľ oslovil jednu zo zhromaždených žien a spýtal sa jej: „Čo môžem pre teba urobiť?“ Tým posilnil jej dôveru. Žena s plačom vyjadrila svoje veľké prianie: „Pane, uzdrav moje dieťa“. Kristus vzal malé dieťa z matkinej náruče a dotykom jeho ruky choroba a smrteľná bledosť zmizli. (38) Životodarná krv začala opäť naplno prúdiť žilami. Svaly boli naplnené novou silou. Kristus povedal matke ešte niekoľko povzbudzujúcich a potešujúcich slov. Potom sa venoval ďalšiemu, rovnako (21) naliehavému prípadu. Spasiteľ opäť použil svoju životodarnú moc. Všetci vzdávali chválu a česť tomu, ktorý urobil také nádherné divy.

Veľa rozprávame o Ježišových veľkých divoch. Hovoríme o úžasných činoch, ktoré urobil a zázrakoch, (39) ktoré vykonal. O jeho veľkosti však viac svedčí pozornosť, akú venoval tomu, čo ostatní považovali za malicherné.

Židia mali vo zvyku prinášať deti k rabínovi, aby na ne vložil ruky a požehnal im. Učeníci si však mysleli, že kvôli tomu by Ježiša nemali vyrušovať pri jeho dôležitej práci. Preto sa s nevôľou pozerali na matky, ktoré chceli, aby Ježiš požehnal ich deti. Tieto deti učeníci považovali za príliš malé na to, aby mohli mať z návštevy u Ježiša nejaký úžitok. (40) Domnievali sa, že prítomnosť detí by mohla Ježiša obťažovať. Spasiteľ však dobre rozumel bremenu a starostiam matiek, ktoré chceli svoje deti vychovávať podľa Božieho slova. Vypočul ich modlitby a sám ich pritiahol k sebe.

Jedna matka s dieťaťom sa rozhodla ísť za Ježišom. Povedala o tom susedke a tá chcela, aby Ježiš požehnal i jej deti. Nakoniec sa zišlo niekoľko matiek s malými deťmi. Boli tam však aj väčšie, niektoré už dospievajúce deti. Ježiš rád vypočul ich nesmelé priania. Čakal však, ako sa zachovajú učeníci. Keď videl, že matkám dohovárajú a posielajú ich preč v domnienke, že mu tým pomôžu, upozornil ich: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ (Mar 10,14) Vzal deti do náručia, vložil na ne ruky a žehnal im.

Matky mali radosť. Domov sa vracali posilnené a požehnané Kristom. S novou odvahou sa rozhodli vziať bremeno zodpovednosti a radostne pokračovať v práci pre svoje deti.

Keby nám boli odhalené budúce dni tejto skupinky matiek, videli by sme, ako svojim deťom pripomínajú Spasiteľove láskavé slová a rozprávajú im o tom, čo v onen deň zažili. (22) Tiež by sme videli, ako v neskorších rokoch práve spomienka na tieto slová nedovolila deťom zísť z cesty, ktorá vedie do Božieho kráľovstva.

Kristus je dnes tým istým súcitným Spasiteľom ako vtedy, keď žil medzi ľuďmi. Pomáha matkám rovnako ako vtedy v Judsku, keď nosil deti v náručí. (41) Našich synov a naše dcéry vykúpil svojou krvou práve tak, ako deti, ktoré žili v jeho dobe.

Ježiš vie, čo trápi každú matku. S každou má súcit, pretože i jeho matka zápasila s chudobou a nedostatkom. Neváhal prejsť dlhú cestu, aby kananejskú ženu zbavil ťažkých starostí. To isté je ochotný urobiť i pre dnešné matky. Vzkriesil syna vdovy z Naima. V úzkosti smrti na kríži pamätal na svoju vlastnú matku. Rovnako sa zaujíma i o utrpenie dnešných matiek. V každom žiali a v každej núdzi ponúka útechu a pomoc.

Mamičky, zverte sa so svojimi problémami Ježišovi. On vám chce pomôcť v každodenných starostiach o deti. Každá matka môže prísť so svojím trápením k Spasiteľovi. Pán, ktorý povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im,“ (Mar 10,14) stále pozýva matky s deťmi k sebe, aby ich požehnal.

V deťoch, ktoré k nemu priniesli, videl Ježiš budúcich dedičov svojej milosti a občanov svojho kráľovstva. Niektoré z nich sa mali stať i mučeníkmi pre jeho meno. Vedel, že tieto deti ho počúvnu s väčšou ochotou a skôr ho prijmú za svojho Vykupiteľa než dospelí, ktorí sú často zaťažení svetskou múdrosťou a tvrdosťou srdca. Svoje učenie prispôsobil ich chápaniu. Vládca nebies odpovedal na otázky detí a veľké pravdy vysvetľoval tak jednoducho, aby im deti mohli rozumieť. Do ich myslí zasieval semeno pravdy, ktoré po rokoch vzklíči a prinesie ovocie pre večný život.

Pán Ježiš napomenul svojich učeníkov, aby nebránili deťom (42) prichádzať k nemu. Platí to pre všetkých jeho nasledovníkov v každej dobe – pre tých, ktorí vedú cirkevné zbory, (23) kazateľov, ich spolupracovníkov a všetkých kresťanov. Ježiš priťahuje deti k sebe a nás vyzýva: „Nebráňte im prísť.“ Akoby tým vravel: „Ony prídu, ak im nebudete brániť.“

Nedovoľme, aby naša nekresťanská povaha predstavovala Ježiša v zlom svetle. Neodrádzajme ich svojou chladnosťou a nevľúdnosťou. Nebuďme príčinou toho, že v deťoch vznikne pocit, (43) že sa im v nebi nebude páčiť, ak tam budeme my. Nehovorme o náboženstve ako o niečom, čomu deti nemôžu rozumieť. Nevzbudzujme dojem, že nechceme, aby už v detstve prijali Krista. Nevyvolávajme v nich nesprávnu predstavu, že Kristovo náboženstvo je pochmúrne a prísť k Spasiteľovi znamená vzdať sa v živote všetkého radostného.

Ak Duch Svätý pôsobí na srdcia detí, spolupracujme s ním. Rozprávajme im, že Spasiteľ ich volá. Povedzme im, že najväčšiu radosť má z toho, ak sa v útlom detstve rozhodnú milovať ho.