Európske štáty Stredozemného mora Grécko sa rozkladá na južnom konci Balkánseho polostrova a na asi 2000 ostrovoch, ktoré tvoria okolo 20% celkovej rozlohy krajiny. Hlavným mestom sú Atény a radný jazyk je gréctina. ▪ Gréci nepatria medzi najbohatšie národy súcasnej Európy. Práca v polnohospodárstve je hlavná cinnost obyvatelov Grécka (25%). Takmer jedna tretina ludí pracuje v Aténach a okolí. Najväcšie mesto severného Grécka je Solún, najväcším mestom
Obnoviteľné zdroje energie, ktorých základom je slnečné žiarenie (biomasa, vodná, veterná a slnečná energia), sú schopné úplne pokryť spotrebu všetkých druhov energie prakticky v každej krajine sveta. Sú ekologické a neznečisťujú prostredie. Zmenšujúce sa zásoby fosílnych palív, poškodzovanie životného prostredia a zdravia ľudí rovnako ako etický rozmer problému súvisiaci s tým, či máme morálne právo vyťažiť a spáliť všetky zásoby ropy a odkázať budúce generácie len na spomienky, si vyžadujú
Stredomorská oblasť Španielsko Poloha: juhozápadná Európa, zaberá väčšinu Pyrenejského polostrova Štátne zriadenie: parlamentná monarchia Oficiálny názov: Španielske kráľovstvo (Reino de Espana) Administratívne členenie: 17 autonómnych oblastí Počet obyvateľov: 39,2 mil. obyvateľov Gramotnosť: 93-95% (s tým súvisí vysoká nezamestnanosť) Náboženstvo: rímski katolíci Národnostná štruktúra: Španieli 72,3% Katalánci 16,3% Gálijci
Existujú ešte nejaké divy? Existovali a existujú divy, ktoré je treba znovu a znovu objavovať: monumentálne kultúrne pamiatky a svetské stavby, ktoré nás uvádzajú do vytrženia a pobúrenia, ich projekty a uskutočnenie sa nám zdá nepochopiteľné, ich krása nám vyráža dych. Nájdeme ich vo všetkých častiach Zeme. Skamenení svedkovia záhadnej minulosti, stavby a majstrovské diela geniálnych architektov a inžinierov, dokončená často až po niekoľkých generáciách. Diela ľudských rúk dokumentuje čas v rozmedz
Územie Francúzska, ktoré leží v Západnej Európe, je z väčšej časti vymedzené prirodzenými hranicami. Na severe ho ohraničuje Lamanšský prieliv a Severné more, na západe Atlantický oceán, na juhu hrebene Pyrenejí a dlhým pobrežím sa dotýka Stredozemného mora a vďaka ostrovu Korzika (8862 km2) zasahuje hlboko do jeho západnej časti. Východné hranice sledujú hrebene Álp a pohoria Jury a ďalej na dlhom úseku tok Rýna. Na území Francúzska sa vyvinuli veľmi rozdielne krajinné celky. Oblasť Massif Central je p
Je to najlepšie známa hviezda, pretože je blízko. Astronómovia dokonca pomocou ďalekohľadu rozlišujú detaily i v jeho atmosfére. V porovnaní so Zemou je Slnko obrovské. Jeho objem by mohol pojať 1 300 000 planét veľkých ako naša Zem a pozdĺž priemeru by sa ich mohlo zoradiť 109. je to gigantická guľa veľmi horúcich plynov, ktorej hmotnosť je viac ako 300 000-krát väčšia ako hmotnosť Zeme. Príťažlivosť na jeho povrchu je asi 28-krát väčšia ako na Zemi. A predsa je Slnko len celkom obyčajná hviezda. Pre ast
Svojou vzdialenosťou od Slnka je Zem treťou planétou slnečnej sústavy po Merkúre a Venuši. Zem nie je dokonale guľatá. Je mierne vydutá na rovníku a sploštená na póloch: jej obvod meria na rovníku6378,136 km, ale na póloch6356,751 km. Zem je na 71% pokrytá vodou aje obklopená plyným obalom nazývaným atmosféra, ktorú tvorí zmes dusíka a kyslíka. Obeh Zeme
Územie Francúzska, ktoré leží v Západnej Európe, je z väčšej časti vymedzené prirodzenými hranicami. Na severe ho ohraničuje Lamanšský prieliv a Severné more, na západe Atlantický oceán, na juhu hrebene Pyrenejí a dlhým pobrežím sa dotýka Stredozemného mora a vďaka ostrovu Korzika (8862 km2) zasahuje hlboko do jeho západnej časti. Východné hranice sledujú hrebene &Aa
Časť Turecka a Kaukazu leží v Európe, časť v Ázii. Turecko má dlhú islamskú tradíciu, a hoci sa táto krajina v súčasnosti nehlási k nijakému vierovyznaniu, Turci sú väčšinou moslimovia. Podiel priemyslu na hospodárstve sa zvyšuje, polovica obyvateľstva je však naďalej zamestnaná v poľnohospodárstve. Zakaukazské krajiny so starobylou kultúrou boli 70 rokov, až do roku 1991, pod ruskou nadv
Od Kuríl a Sachalinu po Taiwan sa tiahne ostrovný svet Japonska. Utvára ho asi 3900 ostrovov. Tento ostrovný oblúk je súčasťou tzv. „ohnivého prstenca“ v Tichom oceáne. Tam je jedna z najaktívnejších zemetrasných oblastí Zeme. Často tu vznikajú silné zemetrasenia a sopečné erupcie. Asi z 200 sopiek až 60 % je aj v súčasnosti činných. Vyše 80 % povrchu štátu zaberajú pohoria
1200 km dlhého oblúka Karpát tvoria Tatry. Sú najvyšším pohorím tohto mahutného horského masívu. Delia sa na Západné a Východné Tatry.Východné sa delia na Vysoké a Belianske, ktorých končiare sa strmo dvíhajú podad Podtatranskú kotlinu - jej častí Liptovskú, Popradskú a Podtatranskú brázdu.
ŠTÁTNE ZRIADENIE: republika HLAVNÉ MESTO: Levkosía – predtým Nicosia ROZLOHA: 9251 km2 , Cyperská republika 5896 km2, Severocyperská turecká republika 3355 km2 POČET OBYV.: 747 000 HUSTOTA ZAĽUDNENIA: 80,7 obyv./km2 ÚRADNÝ JAZYK: gréčtina, turečtina MENA: cyperská libra /1 libra = 100 centov/ ŠTÁTNY SVIATOK: 1. októbra /Deň nezávislosti/ RASOVÉ NÁRODNOSTN&Eacu
Zaberá najväčšiu časť povrchu Slovenska. Od západu na východ sem patria Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Žiar, Strážovské vrchy, Malá a Veľká Fatra, Chočské vrchy, Vysoké Tatry, časť Nízkych Tatier, Branisko, Súľovské vrchy, Muránska planina, Slovenský raj, Slovenský kras. Jadrové pohoria predstavujú veľké antiklinály (megaantiklinály), v osovej časti ktorých je eróziou obnažené jadro kryštalinika a mezozoické súbory vystupujú na krídlach. Okrajové zlomy dodávajú väčšine z nich charakt
Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapec Peťo, ktorý mal 16 rokov a chodil pomáhať bratovi Radovi, ktorý bol nábytkár, aby si trochu privyrobil, pretože si kúpil novy mobil a musel ho splatiť. No v jeden zimný deň sa stala veľká vec, niečo sa pokazilo a trecia sila prestala existovať. Malo to svoje výhody, ale viac bolo nevýhod. Ráno vstal z postele, no nemohol sa udrzat na nohách a ani chodiť nemohol, ani po štvornožky to nešlo. Tak sa začal plaziť, ale aj tak, vrážal do všetkého, lebo sa mu na všetkom šmýkal
Systematické výskumy Ukázali, že tých asi 500 sopiek činných v historickom období nie je roztrúsených po povrchu Zeme náhodne, ale že ich nájdeme prevažne v takých oblastiach, kde systémy trhlín zasahujú do veľkých hĺbok zemskej kôry. Tak sa vysvetľuje aj vznik „ ohňového pásma“ okolo Tichého oceánu, na ktoré s jeho vyše 350 činnými sopkami a asi 2000 erupciami v historickom období pripadá hlavný podiel vulkanizmu našej plánety. Európa s „klasickými“ sopečnými oblasťami v oblasti Stredoze
Začiatkom 60. rokov XX. storočia viedlo systematické úsilie o nájdenie veľmi vzdialených objektov vo vesmíre k dramatickému sledu objavov. Niekoľko objektov, ktoré boli na základe svojich rádiových charakteristík považované za veľmi vzdialené, boli v optickej oblasti stotožnené s nápadne modrými "hviezdami". Až do roku 1963 sa považovali za nový typ hviezd v našej Galaxií.
V marci roku 1963 však Američan holandského pôvodu Maarten Schmidt, ktorý sa venoval identifikácii rádiového zdroj
Vo forme gravitačne viazaných sústav sa vyskytuje okolo 75% všetkých hviezd. Vzdialenosti zložiek sú veľmi rozmanité - od niekoľkých polomerov Slnka (109 m) po tisíce AU (1014 m). Násobné hviezdy existujú pospolu už od svojho zrodenia, vznik dvojhviezdy je jednoduchší ako vznik osamelej hviezdy.
Fyzické dvojhviezdy sú sústavy dvoch hviezd, ktoré vplyvom vzájomnej príťažlivosti obiehajú po eliptických dráhach okolo spoločného ťažiska. (Ak pozorujeme na oblohe v tesnej blízkosti dve náhodne premiet
V 20. rokoch XX. storočia Edwin Hubble (1889 - 1953) ukázal, že špirálové hmloviny sú v skutočnosti vzdialené galaxie podobné našej vlastnej Galaxií a u niektorých dokázal zmerať ich vzdialenosti od nás.
Vzdialenosť galaxie vieme určiť len nepriamo - tzn. na základe veľmi jasných hviezd, premenných hviezd, resp. na základe známeho zdanlivého a skutočného priemeru niektorého z objektov galaxie (napr. guľových hviezdokôp, oblastí H II, ...).
Veľmi skoro po objave ďalekohľadu si pozorovatelia všimli, že okrem bodových hviezd a kotúčikov planét sú na oblohe i iné svetelné zdroje. Majú vzhľad slabo svietiacich obláčikov a dostali názov "hmloviny". Prvý z týchto objektov objavil v roku 1612 Simon Marius (1573 - 1642) v súhvezdí Andromedy a v roku 1619 našiel a popísal Johann B. Cysat (1586 - 1657) v Ingolstadte podobnú hmlovinu pod pásom Orióna. Desať rokov po objavení ďalekohľadu boli teda už známe dva útvary, ktoré neskôr slúžili ako pro