Sopky v službách ľudstva

Systematické výskumy
Ukázali, že tých asi 500 sopiek činných v historickom období nie je roztrúsených po povrchu Zeme náhodne, ale že ich nájdeme prevažne v takých oblastiach, kde systémy trhlín zasahujú do veľkých hĺbok zemskej kôry. Tak sa vysvetľuje aj vznik „ ohňového pásma“ okolo Tichého oceánu, na ktoré s jeho vyše 350 činnými sopkami a asi 2000 erupciami v historickom období pripadá hlavný podiel vulkanizmu našej plánety. Európa s „klasickými“ sopečnými oblasťami v oblasti Stredozemného mora a Islandu má na vulkanických úkazov najmenší podiel. Počet podmorských sopiek objavených len v posledných desaťročiach sa odhaduje na 10 000 až 20 000.


Teda morské dno je oblasťou hlavnej činnosti vulkanizmu. Pozorovanie a sledovanie vulkanických oblastí sa dnes už neobmedzuje len na registráciu seizmických pohybov. Odkedy viacročné pozorovania na Novom Zelande potvrdili, že magnetické pole vulkanických oblastí vykazuje pred erupciami zreteľné zmeny, používajú sa aj moderné pozemské metódy pozoro- vania magnetického poľa. Rovnako sa dajú z infračerveného žiarenia zaregistrovaného družicami vyvodiť závery o stave vulkanických oblastí a robiť vulkanologické predpovede. V boji proti prúdom lávy je na prvom mieste pokus odvrátiť žeravé tekuté masy od ľudských bydlísk a poľnohospodárskych kultúr. Už roku 1669 letopisci zaznamenali úsilie občanov Catanie zahatať prúdy lávy z Etny, ktoré sa už vyše päť týždňov šírili po krajine a zváľali a spálili všetko, čo im prišlo do cesty. O 200 šesťdesiat rokov neskôr, po výbuchu Vezuvu, sa prišlo na myšlienku zmeniť smer prúdu lávy ostrieľovaním z granátometov.


Policajný prefekt Neapolu však toto podujatie zakázal. Podobný pokus sa mohol úspešne uskutočniť až roku 1935 na Havajských ostrovoch. Keď masy vyvrhnuté obrovskou sopkou Mauna Loa ohrozovali mesto Hilo, prúdy lávy boli bom- bardované z lietadiel a odvrátené do bombových kráterov na mŕtvom poli lávy.