Aj keď Jákob odišiel zo sýrskej nížiny na Boží pokyn, nevracal sa odtiaľ celkom bez obáv cestou, ktorou šiel pred dvadsiatimi rokmi ako utečenec. Stále si pripomínal hriech, keď sa dopustil podvodu voči svojmu otcovi. Vedel, že jeho dlhoročné vyhnanstvo bolo priamym dôsledkom tejto neprávosti. Dňom i nocou o tom uvažoval a celou cestou ho tiesnili výčitky svedomia. Keď patriarcha zazrel v diaľke pahorky svojej domoviny, bol hlboko dojatý. Pred očami mal celú svoju minulosť. Pri spomienke na svoj hriech myslel aj n
Jákob utiekol z otcovského domu v strachu, že rozhnevaný Ézav splní svoju hrozbu a pripraví ho o život. Šiel však s požehnaním svojho otca. Izák obnovil prísľub zmluvy a Jákobovi ako jej dedičovi prikázal, aby si ženu hľadal v rodine svojej matky v Mezopotámii. Na túto dlhú cestu však Jákob odchádzal skormútený a osamelý. S palicou v ruke prešiel stovky kilometrov krajinou divokých kočovných kmeňov. Trápený výčitkami svedomia a strachom o život, radšej sa ľuďom vyhýbal, aby mu jeho rozhnevaný brat nem
Izákovi synovia, dvojčatá Ézav a Jákob, mali celkom opačné povahy, ako aj životný údel. Na tento protiklad upozornil Boží anjel ešte pred ich narodením. Keď sa totiž Rebeka vrúcne modlila a žiadala od Hospodina odpoveď na svoju otázku, anjel jej odpovedal, že porodí dvoch synov, a oznámil jej aj priebeh ich života. Každý z nich bude na čele mocného národa, no jeden z týchto národov bude väčší ako druhý a väčší bude slúžiť menšiemu.
Ézav sa už v detstve rád zabával a celý svoj záuje
Abrahám zostarol a vedel, že čoskoro zomrie. Ak mal zabezpečiť, aby sa jeho potomstvu splnilo Božie zasľúbenie, musel ešte niečo urobiť. Boh vyvolil Izáka za jediného bezprostredného Abrahámovho nástupcu a strážcu Božieho zákona. Tento ďalší otec vyvoleného národa bol však dosiaľ slobodný. Keďže Kanaánci slúžili modlám, Boh svojmu ľudu prísne zakázal uzatvárať s nimi manželské zväzky, lebo vedel, že také manželstvá vedú k odpadnutiu od Boha. Patriarcha sa obával, že zhubné vplyvy, ktorým bol je
Najkrajším mestom jordánskeho údolia bola Sodoma. Ležala v úrodnej nížine a svojou krásou pripomínala „Hospodinov raj“ (1 Moj 13,10). Rástla tu bujná tropická vegetácia. Domov tu našla palma, oliva i vinič. Po celý rok sa tu šírila príjemná vôňa nádherných kvetov. Polia prinášali bohatú úrodu a okolité pahorky dávali obživu stádam oviec a rožného dobytka. K bohatstvu pyšného mesta tejto roviny významne prispieval obchod a umenie. Poklady Východu slúžili na výzdobu palácov a karavány zásobovali me
Abrahám prijal zasľúbenie o synovi bez námietok, no nečakal kým Boh splní svoje slovo, kedy a ako sám uzná za vhodné. Boh nesplnil svoj sľub okamžite, pretože chcel vyskúšať, či Abrahám verí v jeho moc. Keďže Sára nevedela pochopiť, že by vo svojom vysokom veku mohla porodiť, navrhla plán, ako splniť Boží zámer. Podľa tohto plánu si Abrahám vezme jednu z jej slúžok za svoju druhú ženu. V tom čase bolo mnohoženstvo tak rozšírené, že sa už nepokladalo za hriech. Aj keď bolo porušením Božieho prikáz
„Abrahám sa vrátil do Kanaánu veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato“ (1 Moj 13,2). Spolu s Lótom prišiel do Bétela a utáborili sa pri oltári, ktorý tam svojho času postavili. Čoskoro zistili, že s pribúdaním majetku množí sa aj trápenie. V ťažkostiach a skúškach vedeli kedysi žiť v zhode, no s blahobytom hrozilo nebezpečenstvo, že medzi nimi nastanú spory. Pastva nestačila obidvom veľkým stádam a časté sváry medzi pastiermi museli riešiť ich majitelia. Bolo zrejmé, že sa budú musieť rozísť. Aj
Keď sa stavitelia babylonskej veže rozišli po celej zemi, takmer všeobecne sa rozšírila modloslužba. Hospodin dovolil, aby svojvoľníci pokračovali na ceste zla. Zo Sémovho rodu si kvôli budúcim pokoleniam za strážcu svojho zákona vybral Abraháma. Tento muž vyrastal v prostredí pohanských povier. Ba aj rodina jeho otca, v ktorej sa do istej miery zachovalo poznanie Boha, v prostredí hriešnych vplyvov podľahla a „slúžila iným bohom“, nie Hospodinovi. Pravá viera však nevymrela. Boh vie ochrániť tých, čo mu slú
Voda počas potopy vystúpila pätnásť lakťov ponad najvyššie vrchy. Nóachovej rodine sa chvíľami zdalo, že neprežije, lebo záplava ohrozovala koráb celých päť mesiacov. Nóach však v tejto neľahkej skúške nezakolísal. Bol si istý, že Božia ruka ich chráni.
Len čo voda začala opadávať, Hospodin doviedol koráb na miesto zaštítené horstvom, ktoré Božia moc ušetrila. Keďže jednotlivé vrcholce neboli od seba príliš ďaleko, koráb bol medzi nimi akoby v prístave a nie na vodách bezbrehého oce
V Nóachovej dobe bol svet už postihnutý dvojitou kliatbou – Adamovou hriešnou neposlušnosťou a Kainovou bratovraždou. Tvár prírody sa tým však príliš nezmenila. Príznaky úpadku boli už síce zjavné, no zem stále žiarila krásou a oplývala darmi Božej starostlivosti. Na pahorkatinách rástli mohutné stromy, okolo ktorých sa bohato vetvil plodmi obťažkaný vinič. Z rozsiahlych zelených lúk podobných záhradám šírila sa vôňa tisícerých kvetov. Zem rodila najrozmanitejšie druhy plodín v neobmedzenom množstv
Izrael počas Dávidovej a Šalamúnovej vlády dosiahol také medzinárodné postavenie, že pri nejednej príležitosti mohol pravdu a spravodlivosť účinne obhajovať. Hospodinovo meno ľudia velebili a ctili, takže sa zdalo, že zámer, pre ktorý Izraelci prišli do zasľúbenej krajiny, sa napĺňal. Priehrady boli zborené a tí, ktorí z pohanských krajín prichádzali hľadať pravdu, odchádzali uspokojení. Ľudia sa kajali a Božia cirkev na zemi sa úspešne rozmáhala.
Aj keď hriech pretrhol bezprostredné spojenie Boha s človekom tvárou v tvár, (Iz 59,2) Boh svoj dôverný vzťah k ľuďom neukončil. Naopak, prerušené spojenie nahradil inými komunikačnými spôsobmi. Svoje povzbudivé, varovné a karhavé posolstvá oznamoval ústami prorokov. 2
Podľa Písma je prorokom „ten, kto od Boha dostáva posolstvá a ich zmysel odovzdáva Božiemu ľudu“. 3 Proroci neprorokovali z vlastného popudu, „lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého preho
Písmo jasne svedčí o Božej zvrchovanosti. „Podľa svojej vôle nakladá... Nieto nikoho, kto by mohol prekážať jeho rukám.“ (Dan 4,32) „Lebo ty si stvoril všetky veci, z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ (Zj 4,11) „Všetko, čo sa ľúbi Hospodinovi, robí na nebi aj na zemi.“ (Ž 135,6) Preto Šalamún hovorí: „Srdce kráľovo je v ruke Hospodinovej ako vodné toky, vedie ho kamkoľvek chce.“ (Prísl 21,1) Pavel, vedomý si Božej zvrchovanosti, napísal: „Znova sa k vám vrátim, ak to bude chcieť Boh“, (Sk 18
Keď Kristus vysielal dvanástich učeníkov na ich prvú misijnú cestu, prikázal im: „Choďte a zvestujte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, démonov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mat 10,7.8)
Ďalším sedemdesiatim, ktorých vyslal neskôr, povedal: „Keď vojdete do ktoréhokoľvek domu... uzdravujte chorých a hlásajte im: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.“ (Luk 10,8.9) Sprevádzala ich Kristova prítomnosť a moc.
Dávidom dlho zamýšľaný plán postaviť Hospodinovi chrám rozvážne uskutočnil Šalamún. V Jeruzaleme bolo počas siedmich rokov plno robotníkov, ktorí usilovne pripravovali určené miesto, budovali mohutné obvodové múry a kládli „veľké, vzácne kamene ... a kamenné kvádre“ (1 Kráľ 5,31) pre rozsiahle základy, otesávali veľké kmene, dovezené z libanonských lesov a budovali veľkolepý svätostánok.
Kým tisíce robotníkov upravovalo drevo a kamene, pracovalo sa súčasne aj na výrobe vnútorného
Za panovania Židom priaznivo nakloneného vládcu Kýra, využilo takmer päťdesiattisíc izraelských zajatcov nariadenie, ktoré im umožnilo návrat do vlasti. Bola to však len nepatrná čiastka v porovnaní so státisícami Židov rozptýlených v šírych končinách ríše Médov a Peržanov. Veľká väčšina Izraelcov sa rozhodla radšej zostať v cudzine, do ktorej boli odvlečení, než podstúpiť útrapy spojené s cestou domov a s výstavbou spustošených miest a príbytkov.
Len čo sa Daniel a jeho priatelia ocitli v službe babylonského kráľa, stala sa zvláštna udalosť, ktorá modloslužobnému národu vyjavila moc a vernosť izraelského Boha. Nebúkadnecar mal sen, „jeho duch bol tým znepokojený a spánok sa mu pretrhol“ (Dan 2,1). Hoci ho sen hlboko zaujal, vládca sa po zobudení už nevedel rozpamätať na jeho podrobnosti.
Bezradný kráľ dal zvolať učencov – „čarodejníkov, veštcov, zaklínačov“ – a žiadal ich o pomoc. Povedal im: „Mal som sen a môj duch sa znepo
Nebúkadnecarov sen o veľkej soche, zobrazujúcej svetové dejiny do konca času, mal kráľovi pomôcť pochopiť, aké poslanie má splniť v svetových dejinách a aký vzťah má mať jeho ríša k nebeskému kráľovstvu. Z jasného výkladu sa mohol dozvedieť, že bude zriadené večné Božie kráľovstvo. Daniel povedal: „Za čias oných kráľov Boh nebies nastolí večné kráľovstvo, ktoré nezahynie, a to kráľovstvo neprejde na iný národ. Ono rozdrví a zničí všetky tie kráľovstvá a bude trvať naveky... Sen je spoľa
Keď Šalamún vyvyšoval nebeský zákon, Boh bol s ním a obdarúval ho múdrosťou, aby mohol nad Izraelom vládnuť spravodlivo a zhovievavo. Hoci získal bohatstvo a svetskú slávu, spočiatku zostal skromný a jeho vplyv bol ďalekosiahly. „Šalamún panoval nad všetkými kráľovstvami od Eufratu po krajinu Filištíncov, ba až po hranicu Egypta.“ „Mal pokoj zo všetkých strán. Júda aj Izrael bývali v bezpečí, každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom... po všetky dni Šalamúnove“ (ROH 1 Kráľ 4,21.24.25;
Jednou z hlavných príčin, ktoré zviedli Šalamúna do výstredností a krutosti, bol nedostatok sebazaprenia. Keď Mojžiš na úpätí vrchu Sínaj oznamoval Boží príkaz: „Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich,“ Izraelci odpovedali mnohými darmi. „Prišiel každý, koho tiahlo srdce a koho viedol ochotný duch“ (2 Moj 25,8; 35,21), a priniesol obetný dar. Stavba svätostánku vyžadovala rozsiahlu a dôkladnú prípravu; bolo treba veľké množstvo najvzácnejšieho a najdrahšieho materiálu. Boh však pr