Božia zvrchovanosť

Písmo jasne svedčí o Božej zvrchovanosti. „Podľa svojej vôle nakladá... Nieto nikoho, kto by mohol prekážať jeho rukám.“ (Dan 4,32) „Lebo ty si stvoril všetky veci, z tvojej vôle boli a sú stvorené.“ (Zj 4,11) „Všetko, čo sa ľúbi Hospodinovi, robí na nebi aj na zemi.“ (Ž 135,6) Preto Šalamún hovorí: „Srdce kráľovo je v ruke Hospodinovej ako vodné toky, vedie ho kamkoľvek chce.“ (Prísl 21,1) Pavel, vedomý si Božej zvrchovanosti, napísal: „Znova sa k vám vrátim, ak to bude chcieť Boh“, (Sk 18,21; pozri Rim 15,32) a Jakub pripomína: „Hovorte: Ak Pán bude chcieť...“ (Jak 4,15)

Predurčenie a ľudská sloboda. Písmo hovorí o Božej bezvýhradnej nadvláde nad svetom. Boh ľudí „predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“. (Rim 8,29.30) Máme sa stať jeho adoptívnymi deťmi a dedičmi. (Ef 1,4.5.11) Čo znamená taká zvrchovanosť pre ľudskú slobodu?

Slovo „predurčiť“ znamená „určiť vopred“. Niektorí sa nazdávajú, že v týchto textoch ide o Boží svojvoľný výber určitých ľudí na spásu a iných na odsúdenie, bez ohľadu na ich vlastné rozhodnutie. Zo súvisu týchto textov však vyplýva, že Pavel nehovorí o tom, že by Boh niekoho zo spásy svojvoľne vylučoval.

Zmysel týchto výrokov je všeobsiahly. Písmo jasne hovorí, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“. (1 Tim 2,4) On „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“. (2 Pet 3,9) Nieto dôkazu o nejakom Božom určení, že by totiž niektorí ľudia mali neodvratne zahynúť. Taký výrok by popieral Golgotu, kde Ježiš zomrel za každého. Výraz „aby nezahynul nik“ v texte: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Ján 3,16) znamená, že spasený môže byť každý.

Skutočnosť, že slobodná vôľa človeka je rozhodujúcim činiteľom v jeho osobnom určení, vyplýva z toho, že Boh stále upozorňuje na dôsledky poslušnosti a neposlušnosti a nabáda hriešnika zvoliť si poslušnosť a život. (5 Moj 30,19; Józ 24,15; Iz 1,16.20; Zj 22,17) To vyplýva tiež z toho, že veriaci človek môže aj po prijatí milosti odpadnúť od viery a zahynúť... (1 Kor 9,27; Gal 5,4; Žid 6,4-6; 10,29)

Boh môže predvídať voľbu každého jednotlivca, ako sa rozhodne, ale jeho predvídanie voľbu človeka neovplyvňuje... Biblické predurčenie spočíva v Božom efektívnom zámere, aby všetci, čo sa rozhodnú veriť v Krista, boli spasení.“ (Ján 1,12; Ef 1,4-10) 4

Čo teda mieni Písmo, keď hovorí, že Boh miloval Jákoba a nenávidel Ézava (Rim 9,13) a že zatvrdil faraónovo srdce? (Rim 9,17.18; pozri v. 15.16; 2 Moj 9,16; 4,21) Zo súvisu týchto textov je (21) zrejmé, že Pavel nemá na zreteli spásu, ale misiu. Vykúpenie je prístupné každému, no Boh si určitých ľudí volí pre zvláštne poslanie. Spasenie bolo rovnako dostupné Jákobovi ako Ézavovi, ale Boh si vyvolil Jákoba, nie Ézava, za pokračovateľa línie tých, prostredníctvom ktorých sa vo svete šíri spásonosná zvesť. Boh prejavuje zvrchovanosť vo svojej misijnej stratégii.

Keď Písmo hovorí, že Boh zatvrdil faraónovo srdce, je to len potvrdenie toho, čo Boh pripúšťa, nie je to náznak jeho príkazu. Faraónova negatívna odpoveď na Božiu výzvu je príkladom toho, že Boh rešpektoval jeho slobodné rozhodnutie.

Božia prozreteľnosť a ľudská sloboda. Niektorí sa nazdávajú, že Boh pristupuje k ľuďom bez toho, že by o ich rozhodovaní vedel skôr, než sa rozhodnú. Domnievajú sa, že pozná určité budúce udalosti, ako je advent, tisícročie a obnova zeme, no nemá predstavu, kto bude spasený. Zdá sa im, že Boží dynamický vzťah k ľuďom by bol ohrozený, keby mal vedieť všetko, čo sa deje od večnosti do večnosti. Podľa ich názoru Boh by sa musel „nudiť“, keby mal poznať koniec od počiatku.

Božie predvídanie toho, čo jednotlivci urobia, im takisto nijako nebráni slobodne sa rozhodnúť, ako historikovo poznanie toho, čo ľudia urobili v minulosti neovplyvní ich vykonané skutky. Ako kamera zaznamenáva scénu bez toho, aby ju menila, tak Božie predvídanie hľadí do budúcnosti bez toho, že by ju menilo. Božie predvídanie nikdy nemarí slobodu ľudského rozhodovania.

Dynamika v Trojici
Existuje len jeden Boh? Kto je teda Kristus a Duch Svätý?

Božia jednota. Na rozdiel od pohanov okolitých národov Izrael veril, že je len jeden Boh. (5 Moj 4,35; 6,4; Iz 45,5; Zach 14,9) To potvrdzuje aj Nová zmluva. (Mar 12,29-32; Ján 17,3; 1 Kor 8,4-6; Ef 4,4-6;1 Tim 2,5) Tento monoteistický dôraz neprotirečí kresťanskej predstave o trojjedinom Bohu, t.j. o Trojici Otca, Syna a Ducha Svätého. Skôr potvrdzuje, že nejde o nijaký panteón rôznych božstiev.

Pluralita v Trojici. Aj keď Stará zmluva o trojjedinom Bohu výslovne nehovorí, pluralitu v Božstve naznačuje. Boh občas používa množné číslo, napr.: „Utvorme človeka na svoj obraz.“ (1 Moj 1,26) „Človek sa stal ako jeden z nás.“ (1 Moj 3,22) „Poďme, zostúpme...“ (1 Moj 11,7) Občas býva aj anjel Hospodinov stotožnený s Bohom. Keď sa Mojžišovi zjavil anjel Hospodinov, povedal: „Ja som Boh tvojho otca – Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov.“ (2 Moj 3,6)

Niektoré texty odlišujú Božieho Ducha od Boha, napr. v zázname o stvorení: „Duch Boží vznášal sa nad vodami.“ (1 Moj 1,2) Iné výroky sa zmieňujú nielen o Duchu, ale zahŕňajú aj tretiu (22) osobu v Božom diele vykúpenia: „Ale teraz Hospodin, Pán [Otec] poslal mňa [Božieho Syna] i svojho Ducha [Ducha Svätého].“ (Iz 48,16) „Svojho Ducha som vložil naňho, právo privedie národom“, (Iz 42,1) t.j. Boh-Otec zoslal Ducha Svätého na Mesiáša.

Vzťahy v Trojici. Kristov prvý príchod umožňuje jasnejšie chápanie trojjediného Boha. Z Jánovho evanjelia vyrozumievame, že Boh-Otec, Boh-Syn a Boh-Duch Svätý tvoria jednotu troch súvečných osôb, medzi ktorými je jedinečný a tajomný vzťah.

1. Vzťah lásky. Keď Kristus volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, (Mar 15,34) trpel pocitom odlúčenosti od Otca. Toto odcudzenie spôsobil hriech. Hriech prerušil pôvodné spojenie ľudstva s Bohom. (1 Moj 3,6-10; Iz 59,2) Vo svojich posledných hodinách sa Ježiš, ktorý nepoznal nijaký hriech, stal hriechom za nás. Tým, že vzal na seba náš hriech a zaujal naše miesto, prežíval odlúčenosť, ktorú sme mali prežívať my, a v dôsledku toho hynul.

Hriešnici nikdy nepochopia, čo pre Božiu Trojicu znamenala Ježišova smrť. Ježiš bol od večnosti so svojím Otcom i s Duchom Svätým. Žili ako súveční, spoluexistujúci, v úplnej vzájomnej oddanosti a láske. Trvanie tohto spoločenstva prezrádza dokonalú, absolútnu lásku v Božej Trojici. Výrok „Boh je láska“ (1 Ján 4,8) znamená, že každý žije pre ostatných tak, že okúšajú dokonalú plnosť a šťastie.

V 1. liste Korinťanom v 13. kapitole je definícia lásky. Niekto sa môže spýtať, či v dokonalom vzťahu lásky v Trojici možno hovoriť o dlhozhovievavosti alebo trpezlivosti. Trpezlivosť bola potrebná prvýkrát vtedy, keď šlo o odboj anjelov a neskôr o zblúdilých ľudí.

Medzi osobami Trojice nemožno hovoriť o nejakom vzájomnom odstupňovaní. Všetky tri osoby sú božské, a predsa sa delia o svoje božské moci a vlastnosti. V pozemských organizáciách poslednou autoritou býva jedna osoba – prezident, kráľ alebo predseda vlády. Zvrchovanou autoritou v Trojici sú všetky tri božské osoby.

Aj keď Božstvo (Trojica) nie je jednou osobou, jednota osôb Trojice spočíva v zámere, v zmýšľaní a v podstate. Táto jednota nenarúša odlišnosť osôb Otca, Syna a Ducha Svätého, ani osoby Trojice neoddeľuje. Rozlišovanie osôb v Trojici nijako nenarúša monoteistický dôraz Písma, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden Boh.

2. Pracovný vzťah. V Trojici existuje určité podelenie funkcií. Trojica nepôsobí duplicitne. Poriadok je prvý zákon neba a Božstvo pôsobí usporiadane. Táto usporiadanosť pochádza z Trojice a zachováva jej jednotu. Otec je zdroj, Syn je sprostredkovateľ a Duch Svätý je vykonávateľ.

Vtelenie je skvelý príklad aktívneho vzťahu troch osôb Božstva. Otec dal svojho Syna, Kristus dal sám seba a Duch Svätý dal Ježišovi zrod. (Ján 3,16; Mat 1,18.20) Svedectvo anjelov (23) Márii jasne naznačuje pôsobnosť všetkých troch osôb v tajomstve Božieho vtelenia. „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať Svätým, bude to Boží Syn.“ (Luk 1,35)

Aj pri Kristovom krste je zrejmé pôsobenie každej z božských osôb. Otec dal podnet, (Mat 3,17) Kristus sa dal pokrstiť ako náš príklad (Mat 3,13-15) a Duch Svätý dal Ježišovi svoju moc. (Luk 3,21.22)

Ježiš na sklonku svojho pozemského života prisľúbil, že veriacim pošle Ducha Svätého ako tešiteľa a pomocníka. (Ján 14,16) Keď Ježiš neskôr celé hodiny visel na kríži, volal na svojho Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mat 27,46) V oných vrcholných chvíľach spásnych dejín boli na scéne všetci: Otec, Syn i Duch Svätý.

Otec a Syn dnes prichádzajú k nám prostredníctvom Ducha Svätého. Ježiš povedal: „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo.“ (Ján 15,26) Otec a Syn poslali Ducha, aby zjavil Krista každému človekovi. Slávnym zámerom Trojice je každému umožniť poznanie Boha a Krista (Ján 17,3) tak, aby Ježiš bol skutočne prítomný. (Mat 28,20; pozri Žid 13,5) Veriaci sú vyvolení pre spásu. Podľa Petrových slov ich „Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby boli poslušní a pokropení krvou Ježiša Krista“. (1 Pet 1,2)

Apoštolské požehnanie zahŕňa všetky tri osoby Božstva. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Božia i spoločenstvo Ducha Svätého nech je s vami všetkými.“ (2 Kor 13,13) Kristus je tu na prvom mieste. Božie spojenie s ľudstvom sa uskutočnilo prostredníctvom Ježiša Krista – Boha, ktorý sa stal človekom. Aj keď všetky tri osoby Trojice pôsobia spolu pre záchranu ľudstva, len Ježiš žil ako človek, zomrel ako človek a stal sa naším Spasiteľom. (Ján 6,47; Mat 1,21; Sk 4,12)

„Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou.“ (2 Kor 5,19) Boha možno tiež označiť za nášho Spasiteľa, (Tít 3,4) pretože nás zachránil prostredníctvom Krista – Spasiteľa. (Ef 5,23; Fil 3,20; pozri Tít 3,6)

Každá osoba Trojice má pri spasení človeka odlišnú úlohu. Dielo Ducha Svätého nepridáva nič k postačiteľnosti obete, ktorú priniesol Ježiš Kristus. Pôsobením Ducha Svätého sa objektívne zmierenie na kríži stáva subjektívnou skutočnosťou v srdci vo chvíli, keď doň vstupuje Kristus-Zmierca. Preto Pavel hovorí o „Kristovi vo vás“ ako o „nádeji slávy“. (Kol 1,27)

Sústredenie na spásu
Raná cirkev krstila obrátených na meno Otca, Syna i Ducha Svätého. (Mat 28,19) Keďže sa však zámer Božej lásky zjavil prostredníctvom Ježiša Krista, Písmo sa zameriava naňho. On je nádej, ktorú predznamenávali starozmluvné obete a sviatky. On je ústrednou Osobnosťou evanjelií. On je tou (24) radostnou zvesťou, ktorú učeníci zvestovali slovom i písmom ako blahoslavenú nádej. Stará zmluva je zameraná dopredu, k jeho príchodu. Nová zmluva zaznamenáva jeho prvý príchod a hľadí k jeho návratu.

Kristus, Prostredník medzi Bohom a nami, nás spája s Trojicou. Ježiš je „cesta, pravda i život“. (Ján 14,6) Radostná zvesť sa sústreďuje na Osobu, nielen na smernice pre život. Hovorí o vzťahu, nielen o pravidlách – pretože kresťanstvo je Kristus. Nachádzame v ňom srdce, obsah a súvis celej pravdy a života.

Pri pohľade na kríž nahliadame do Božieho srdca. Na tomto mučidle nám Boh prejavil celú svoju lásku. Božia láska nám cez Krista napĺňa ubolené a prázdne srdcia. Ježiš visel na kríži ako Boží dar a náš zástupca. Boh na Golgote zostúpil do najhlbších hlbín zeme, aby sa tam stretol s nami. Je to však to najvyššie miesto, kam smieme vystúpiť. Na Golgote sme na najvyššej možnej výšine – sme v blízkosti Boha.

Na kríži sa naplno prejavila obetavosť Božej Trojice. Tam sa udialo najdokonalejšie zjavenie Boha. Kristus sa stal človekom, aby obetne zomrel za celé ľudstvo. Obeť si cenil viac než vlastnú existenciu. Na Golgote sa Kristus stal našou „spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“. (1 Kor 1,30) Nech už máme alebo budeme mať akúkoľvek cenu či význam, všetko pochádza z jeho obete na kríži.

Jediný pravý Boh je Boh kríža. Kristus odhalil vesmíru nekonečnú lásku i spásnu moc Božej Trojice. Zjavil trojjediného Boha, ktorý bol ochotný prejsť agóniou odlúčenia na podnet bezpodmienečnej lásky voči odbojnej planéte. Z tohto kríža nám Boh oznamuje svoju láskyplnú výzvu: Zmierte sa! „a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“. (Fil 4,7) (25)