Dar proroctva v biblických časoch

Aj keď hriech pretrhol bezprostredné spojenie Boha s človekom tvárou v tvár, (Iz 59,2) Boh svoj dôverný vzťah k ľuďom neukončil. Naopak, prerušené spojenie nahradil inými komunikačnými spôsobmi. Svoje povzbudivé, varovné a karhavé posolstvá oznamoval ústami prorokov. 2

Podľa Písma je prorokom „ten, kto od Boha dostáva posolstvá a ich zmysel odovzdáva Božiemu ľudu“. 3 Proroci neprorokovali z vlastného popudu, „lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“. (2 Pet 1,21)

Slovom „prorok“ sa všeobecne prekladá starozmluvný hebrejský výraz nabi. Význam tohto pojmu nachádzame v 2 Moj 7,1.2: „Hospodin riekol Mojžišovi: Urobím ťa bohom pre faraóna a tvoj brat Áron bude ti prorokom (nabi). Rozpovieš mu všetko, čo ti prikážem, a tvoj brat Áron povie faraónovi...“ Mojžišov vzťah k faraónovi sa podobal vzťahu Boha k jeho ľudu. Ako Áron zvestoval Mojžišove slová faraónovi, tak prorok oznamoval Božie slová ľudu. Výraz „prorok“ teda označuje človeka Bohom poslaného ako Božieho hovorcu. Grécky ekvivalent hebrejského výrazu nabi je profetes.

Ďalším označením osôb s prorockým darom sú hebrejské výrazy roeh (Iz 30,10) a chozeh. (2 Sam 24,11; 2 Kráľ 17,13) čo prekladáme slovom „vidiaci“. Výrazy „prorok“ a „vidiaci“ spolu úzko súvisia. Písmo objasňuje: „Ak sa niekto šiel dopytovať Boha, za starodávna, Izraelci takto hovorievali: Poďme k vidcovi. Lebo koho volajú dnes prorokom, toho za starodávna volali vidcom.“ (1 Sam 9,9) Názov „vidiaci“ zdôrazňuje spôsob prijatia Božieho posolstva. Boh odhaľoval „očiam“ alebo mysli prorokov informáciu, ktorú mali oznámiť jeho ľudu.

Boh v priebehu rokov zjavoval svoju vôľu vyvolenému ľudu prostredníctvom osôb s prorockým darom. „Hospodin, Pán neurobí nič bez toho, že by nevyjavil svoj zámer svojim služobníkom, prorokom.“ (Ám 3,7; pozri Žid 1,1)

Funkcie prorockého daru v Novej zmluve. Nová zmluva prisudzuje proroctvu významné miesto medzi darmi Ducha Svätého. Raz ho radí na prvom a dvakrát na druhom mieste medzi najužitočnejšími službami v cirkvi. (Pozri Rim 12,6; 1 Kor 12,28; Ef 4,11.) Nabáda veriacich, aby túžili predovšetkým po tomto dare. (1 Kor 14,1.39)

Nová zmluva naznačuje, že proroci mali tieto funkcie: 4

1. Pomáhali pri zakladaní cirkvi. Cirkev bola vybudovaná „na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus“. (Ef 2,20.21)

2. Pomáhali rozmachu kresťanskej misie. Duch Svätý si práve prostredníctvom prorokov vybral Pavla a Barnabáša, aby podnikli prvú misijnú cestu. (Sk 13,1.2) Usmernil ich (218) a určil, kde majú ako misionári pracovať. (Sk 16,6-10)

3. Budovali cirkev. Podľa Pavla ten, „kto prorokuje, buduje cirkev“. Prorok „hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie“. (1 Kor 14,4.3) Popri iných daroch dal Boh cirkvi proroctvo preto, aby pripravovalo veriacich „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“. (Ef 4,12)

4. Zjednocovali a chránili cirkev. Proroci pomáhali „k jednote vo viere“, chránili cirkev proti falošným učeniam, aby veriaci už neboli „malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“. (Ef 4,14)

5. Varovali pred budúcimi ťažkosťami. Keď istý novozmluvný prorok varoval pred prichádzajúcim hladom, cirkev zorganizovala pomoc, aby hladujúcim účinne pomohla. (Sk 11,27-30) Iní proroci varovali Pavla pred prenasledovateľmi, ktorí ho mali chytiť a v Jeruzaleme uväzniť. (Sk 20,23; 21,4.10-14)

6. Utvrdzovali vieru v časoch rozporov. Na prvom cirkevnom koncile Duch Svätý viedol cirkev k rozhodnutiu o spornom probléme spásy kresťanov z pohanstva. Duch potom ústami prorokov znova utvrdil veriacich v pravom učení. Po oznámení koncilového rozhodnutia členom cirkvi „Júda a Sílas mnohými slovami potešovali a posilňovali bratov, lebo aj oni boli prorokmi“. (Sk 15,32)

Dar proroctva v posledných dňoch
Mnohí kresťania veria, že dar proroctva prestal pôsobiť na konci apoštolskej éry. Písmo však hovorí, že cirkev v kritickom čase konca zvlášť potrebuje Božie vedenie, a svedčí o stálej potrebe prorockého prejavu po novozmluvných časoch a o udelení tohto daru.

Ďalšie pôsobenie duchovných darov. Nieto nijakého biblického dôkazu, že by Boh ukončil pôsobnosť duchovných darov v cirkvi, skôr než splnia svoj cieľ. Tieto dary mali podľa Pavla priniesť cirkvi „jednotu viery a poznania Božieho Syna k zrelosti muža k miere plného Kristovho veku“. (Ef 4,13)

Keďže cirkev k tejto skúsenosti dosiaľ nedospela, stále potrebuje všetky dary Ducha. Tieto dary, vrátane daru proroctva, budú ďalej pôsobiť pre blaho Božieho ľudu až do Kristovho návratu. Preto Pavel varovne napomínal veriacich: „Ducha neuhášajte!“ „Proroctvami nepohŕdajte!“ (1 Tes 5,19.20) a radil: „Dychtite po duchovných daroch, zvlášť, aby ste prorokovali.“ (1 Kor 14,1)

Nie vždy sa tieto dary v kresťanskej cirkvi dostatočne prejavili. 5 Po smrti apoštolov sa proroci v mnohých kruhoch tešili úcte až do r. 300 po Kr. 6 Úpadok duchovnosti v cirkvi a následné odpadnutie (pozri 12. kapitolu tejto knihy) viedli k útlmu prejavu darov (219) Ducha Svätého. K strate dôvery v prorocký dar však súčasne dopomohli falošní proroci. 7

Dočasný útlm prorockého daru v istých obdobiach cirkevných dejín neznamenal, že Boh pôsobnosť tohto daru natrvalo zrušil. Písmo naznačuje, že v závere dejín sa tento dar objaví, aby cirkvi v ťažkých časoch pomohol. Čo viac, Písmo upozorňuje na zvýšenú aktivitu tohto daru.

Dar proroctva pred druhým adventom. Boh obdaril Jána Krstiteľa prorockým darom, aby zvestoval Kristov prvý príchod. Podobne môžeme očakávať opätovné zoslanie prorockého daru na zvestovanie druhého príchodu, aby každý človek mal možnosť pripraviť sa na stretnutie so Spasiteľom.

Napokon, Kristus sa zmieňuje o príchode falošných prorokov ako o jednom zo znamení, že jeho príchod je blízko. (Mat 24,11.24) Keby sa v čase konca nemali objaviť nijakí praví proroci, Kristus by bol varoval svojich pred každým, kto by sa vydával za proroka. Jeho varovanie proti falošným prorokom však naznačuje, že prídu aj praví proroci.

Prorok Joel predpovedal zvláštne „vyliatie“ prorockého daru práve pred Kristovým návratom. Napísal: „Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú mávať sny. Vaši mládenci videnia budú vídať. Aj na otrokov a otrokyne vylejem v tých dňoch svojho Ducha. A dám znamenie na nebi i na zemi, krv a oheň a stĺpy dymu. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, prv ako príde veľký a hrozný deň Hospodinov.“ (Joel 2,28-31; ECAV Joel 3,1-4)

Prvé Turíce boli svedkami obdivuhodného prejavu Ducha. Peter pripomínal slová proroka Joela a upozornil, že také požehnanie Boh zasľúbil. (Sk 2,2-21) Môžeme sa však spýtať, či sa Joelovo proroctvo na Turíce splnilo úplne, alebo má prísť ešte ďalšie a rozsiahlejšie naplnenie. Nemáme nijaký dôkaz, že znamenia na slnku a na mesiaci, o ktorých sa Joel zmieňuje, ono vyliatie Ducha predchádzali alebo po ňom nasledovali. Tieto úkazy sa prejavili len o mnoho stáročí neskôr (pozri 24. kapitolu tejto knihy).

Turíce boli teda akýmsi závdavkom plného prejavu Ducha pred druhým adventom. Podobne ako v Palestíne dážď skorý, na jeseň, krátko po sejbe, aj spŕška Ducha Svätého na Turíce priniesla hojnosť duchovných darov. Rozsiahle záverečné splnenie Joelovho proroctva zodpovedá neskorému dažďu, ktorý zavlažil zem na jar a zavŕšil dozrievanie obilia. (Joel 2,23) Podobne štedro sa prejaví Boží Duch po predpovedaných znameniach na slnku, mesiaci a na hviezdach práve pred druhým adventom. (Pozri Mat 24,29; Zj 6,12-17; Joel 2,31.) Podobne ako neskorý dážď, aj toto záverečné vyliatie Ducha umožní, aby pozemská úroda dozrela. (Mat 13,30.39) „Každý, kto (220) bude vzývať meno Hospodinovo, bude zachránený.“ (ROH Joel 2,32; ECAV Joel 3,5)

Prorocký dar v cirkvi ostatkov. V 12. kapitole Zjavenia je reč o dvoch hlavných obdobiach prenasledovania. Počas prvého, ktoré trvalo od r. 538 do r. 1798, (Zj 12,6.14; pozri 12. kapitolu tejto knihy) verní kresťania boli kruto prenasledovaní. Satan práve pred druhým adventom znova zaútočí na „ostatných z jej potomstva“, t.j. na cirkev ostatkov, ktorá sa nechce spreneveriť Kristovi. Zjavenie charakterizuje úprimných veriacich, ktorí tvoria cirkev, ako tých, ktorí „zachovávajú prikázania Božie a majú svedectvo Ježiša Krista“. (Zj 12,17)

Z ďalšieho rozhovoru anjela s Jánom jasne vyplýva, že výraz „Ježišovo svedectvo“ znamená prorocké zjavenie. 8

Pred koncom knihy sa anjel predstavuje ako „spoluslužobník tvoj a tvojich bratov“, ktorí majú „Ježišovo svedectvo“, (Zj 19,10) a „spoluslužobník tvoj a tvojich bratov prorokov“. (Zj 22,9) Z týchto paralelných výrokov je zrejmé, že „Ježišovo svedectvo“ majú proroci. 9 Vysvetľujú to aj anjelove slová: „Ježišovo svedectvo je duch proroctva.“ (Zj 19,10)

James Moffat vo svojom komentári k tomuto textu poznamenáva: „Ježišovo svedectvo, teda to, čo prináša Ježiš je (v podstate) Duch proroctva. Toto zvlášť presne vymedzuje bratov, ktorí sa pridŕžajú Ježišovho svedectva ako nositeľov prorockej inšpirácie. Ježišovo svedectvo prakticky znamená Ježiša, ktorý svedčí. (Zj 22,20) Je to Ježišovo sebazjavenie (podľa Zj 1,1 pochádza od Boha), čo pudí kresťanských prorokov.“ 10

Výraz „duch proroctva“ sa teda môže vzťahovať:
(1) na Ducha Svätého, ktorý inšpiruje prorokov zjavením od Boha,
(2) na pôsobenie ducha proroctva,
(3) na prostredníka proroctva.

Prorocký dar, Ježišovo svedectvo „cirkvi prostredníctvom proroka“ 11 je výrazným príznakom cirkvi ostatkov. Jeremiáš chápal zánik tohto daru ako nezákonnosť. „Niet zákona, ani jej proroci nedostávajú videnia od Hospodina.“ (Plač 2,9) Podľa Zjavenia má cirkev na sklonku dejín dva výrazné znaky: členovia cirkvi „zachovávajú Božie prikázania a majú svedectvo Ježišovo“ – dar proroctva. (Zj 12,17)

Boh dal prorocký dar starozmluvnej „cirkvi“ v čase exodu. Chcel jej ním pomôcť pri organizovaní, výchove a vedení ľudu. (Sk 7,38) „Hospodin prostredníctvom proroka viedol Izrael z Egypta a skrze proroka ho aj chránil.“ (ROH Hoz 12,13; ECAV Hoz 12,14) Nijako teda neprekvapuje, ak tento dar nachádzame medzi darmi, ktoré sú zahrnuté do posledného „exodu“, t.j. úniku z tejto hriechom porušenej planéty do nebeského Kanaánu. Tento exodus, ktorý bude nasledovať po druhom advente, je konečným a vrcholným naplnením proroctva: „V ten deň Pán druhý raz vystrie ruku, aby vykúpil zvyšok svojho ľudu, ktorý zostal.“ (Iz 11,11) (221)

Pomoc v konečnej kríze. Z Písma je zjavné, že Boží ľud v posledných dňoch pozemských dejín okúsi plnosť moci draka, keď satan vynaloží posledné úsilie, aby zničil veriacich. (Zj 12,17) Bude to „čas súženia akého nebolo, odkedy jestvujú národy“. (Dan 12,1) Láskyplný Boh v snahe pomôcť svojim verným prežiť túto najprudšiu fázu sporu vekov, ich ubezpečil, že nebudú sami. Ježišovo svedectvo, Duch proroctva, ich bezpečne povedie ku konečnému cieľu – k stretnutiu s ich Spasiteľom pri druhom advente.

Nasledujúca ilustrácia objasňuje vzťah medzi Písmom a prípadmi pobiblického pôsobenia prorockého daru: „Predpokladajme, že sa chceme vydať na cestu. Majiteľ lode nám dáva orientačnú príručku a vraví, že v nej nájdeme spoľahlivé poučenie o našej plavbe. Ak sa teda budeme podľa nej riadiť, bezpečne doplávame do cieľového prístavu. Na začiatku plavby otvárame knihu, aby sme sa dozvedeli, čo obsahuje. Zisťujeme, že jej autor uvádza všeobecné zásady, ktoré musíme počas cesty rešpektovať, a čo možno najpraktickejšie nás poúča o rôznych nepredvídaných okolnostiach, ktoré sa môžu až do konca plavby prihodiť. Upozorňuje nás však aj na to, že posledný úsek plavby bude zvlášť nebezpečný, pretože obrysy pobrežia sa následkom pohyblivého piesku a búrok stále menia. Pripomína tiež, že práve na túto časť plavby sa postaral o spoľahlivého lodivoda, ktorý loď povedie a vydá také pokyny, aké si vyžiadajú okolnosti či prípadné nebezpečenstvá a jeho pokynov sa musíme pridŕžať. Podľa uvedených smerníc sa nebezpečné okamihy skutočne blížia a lodivod podľa údajov v príručke naozaj prichádza. Keď však ponúka svoje služby, niektorí z cestujúcich začínajú protestovať. Odvolávajú sa na cestovnú príručku ako na celkom postačujúce smernice. Spoliehajú sa jedine na ňu, a teda nijakého zvláštneho sprievodcu nepotrebujú, ani nechcú. Kto sa teraz vlastne riadi podľa cestovnej príručky? Tí, čo zavrhujú lodivoda, alebo tí, čo ho podľa pokynov príručky prijímajú? Posúďte sami.“ 12

Proroci pobiblickej doby a Písmo
Písmo samo je výsledkom prorockého daru. V pobiblických časoch nejde o náhradu či prídavok k Písmu, pretože biblický kánon bol uzavretý.

Prorocký dar pôsobí v záverečnom čase obdobne ako pôsobil za čias apoštolov. Jeho poslaním je zdôrazňovať Písmo ako základ viery a životnej skúsenosti, vysvetľovať jeho učenie a pomáhať pri uplatňovaní jeho zásad v každodennom živote. Prorocký dar pôsobí pri upevňovaní a budovaní cirkvi a pomáha jej plniť Bohom určené poslanie. Prorocký dar karhá, varuje, usmerňuje a povzbudzuje jednotlivcov i cirkev. Chráni ich pred bludom a zjednocuje ich na základe biblických právd. (222)

Proroci v období po uzavretí biblického kánonu pôsobia veľmi podobne ako proroci Nátan, Gád, Azat, Šemaja, Azarja, Eliezer, Achija a Obéd, Miriam, Debora, Hulda, Simeon, Ján Krstiteľ, Agabus, Sílas, Anna a štyri Filipove dcéry. Títo prorocky obdarení poslovia žili v biblických časoch, ale ich svedectvá sa nikdy nestali časťou Písma. Ten istý Boh, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov, ktorých spisy sú v Písme, inšpiroval týchto prorokov a prorokyne. Ich posolstvo neprotirečí predošlým záznamom Božieho zjavenia.

Prieskum prorockého daru. Pretože Písmo varuje, že pred Kristovým príchodom povstanú falošní proroci, pozorne musíme skúmať všetky prejavy prorockého daru. Pavel povedal: „Proroctvami nepohŕdajte! Všetko skúmajte, dobrého sa držte! Všetkého zlého sa vystríhajte!“ (1 Tes 5,20-22; pozri 1 Ján 4,1)

Písmo uvádza viaceré smernice, podľa ktorých môžeme rozpoznať pravý prorocký dar od falošného.

1. Súhlasí posolstvo s Písmom? „K zákonu a svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, to preto, že v tom nieto nijakého svetla.“ (Iz 8,20) Tento text naznačuje, že posolstvá každého proroka treba porovnávať s Božím zákonom a svedectvom Písma. Neskorší prorok nesmie protirečiť predošlým svedectvám, pretože „u Boha niet premeny ani zatmenia z obratu“. (Jak 1,17)

2. Plnia sa predpovede? „Ako poznáme, ktoré slovo nehovoril Hospodin? Slovo, ktoré povie prorok v mene Hospodinovom a neuskutoční sa, ani nesplní, to je slovo, ktoré Hospodin nevyriekol. Z trúfalosti to hovoril prorok; neboj sa ho!“ (5 Moj 18,21.22; pozri Jer 28,9) Aj keď v predpovediach môže byť pomerne malá časť prorockého posolstva, ich presnosť sa musí prejaviť.

3. Uznáva Kristovo vtelenie? „Podľa toho poznávajte Ducha Božieho; každý duch, ktorý vyznáva Ježiša ako Krista prišlého v tele, je z Boha; a ktorý duch nevyznáva Ježiša, ten nie je z Boha.“ (1 Ján 4,2.3) Toto svedectvo vyžaduje viac než len uznanie, že Ježiš Kristus na zemi žil. Pravý prorok musí vyznávať biblické učenie o Kristovom vtelení – musí veriť v jeho božstvo a preexistenciu, jeho narodenie z panny, ľudskú prirodzenosť, bezhriešny život, výkupnú obeť, vzkriesenie, nanebovstúpenie, prostrednícku službu a druhý advent.

4. Prináša prorok dobré alebo zlé „ovocie“? Proroctvo vzniká prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý inšpiruje „svätých ľudí Božích“. (2 Pet 1,21) Falošných prorokov môžeme rozpoznať podľa ich ovocia. Ježiš povedal: „Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie, ani planý strom donášať dobré ovocie. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Tak teda po ovocí poznáte ich.“ (Mat 7,16.18-20)

Táto rada je podstatne dôležitá pri zvažovaní prorockého nároku. (223) Predovšetkým nás odkazuje na život. To neznamená, že prorok musí byť absolútne dokonalý. Písmo hovorí, že Eliáš bol „krehký človek ako my“. (Jak 5,17) Život proroka by sa však mal vyznačovať ovocím Ducha, nie skutkami tela. (Pozri Gal 5,19-23.)

Táto zásada sa ďalej týka prorokovho vplyvu na iných. Aké výsledky vykazuje život tých, čo posolstvá prijímajú? Inšpirujú prorokove posolstvá Boží ľud misijne a zjednocujú veriacich vo viere? (Pozri Ef 4,12-16.)

Každého, kto prichádza s prorockým nárokom, treba posudzovať uvedenými biblickými kritériami. Ak prorok tieto kritéria spĺňa, môžeme sa spoľahnúť, že dar proroctva má tento človek naozaj od Boha.