Keď Izraelci dobyli bášanskú krajinu, vrátili sa k Jordánu a chystali sa čoskoro dobyť Kanaán. Táborili na brehoch pri vtoku rieky do Mŕtveho mora, oproti jerišskej rovine. Boli priam na hraniciach územia Moábcov, ktorým blízkosť votrelcov naháňala hrôzu. Izraelci dosiaľ moábsku krajinu neznepokojovali, no jej obyvatelia v akejsi zlej predtuche sledovali všetko, čo sa v susedných krajinách deje.
Izraelci porazili Amorejcov, pred ktorými Moábci museli ustúpiť; a územie, ktoré Amorejci Moábcom uchvá
Keď Izraelci prišli k južnému výbežku Edómu, vydali sa na sever smerom k zasľúbenej krajine. Ich cesta teraz viedla náhornou rovinou s chladnejším podnebím, kde z okolitých vrchov vial svieži vietor. Keďže najčastejšie prechádzali pásmami vysušených údolí, túto poveternostnú zmenu uvítali a plní nádeje nadšene vykročili na ďalšiu púť. Po prechode cez potok Zered pokračovali pozdĺž východnej hranice Moábska, lebo Hospodin im dal príkaz: „Nenapádaj Moábcov a nepúšťaj sa s nimi do vojny, lebo ti z i
Izraelci táborili v Kádeši neďaleko hraníc Edómu. Mojžiš i ľud chceli čím skôr prejsť edómskym územím do zasľúbenej krajiny. Preto na Boží rozkaz vyslali k edómskemu kráľovi poslov s odkazom:
„Ty vieš o všetkých protivenstvách, ktoré nás zastihli. Naši otcovia zostúpili do Egypta a my sme bývali v Egypte mnoho dní. Avšak Egypťania zle robili nám i našim otcom. Keď sme volali k Hospodinovi, vypočul náš hlas, poslal posla a vyviedol nás z Egypta. Sme v Kádeši, v meste na konci tvojho úz
Prameň pitnej vody, ktorá na púšti občerstvovala Izraelcov, prvýkrát vyrazila zo skaly na Chórebe, keď ju Mojžiš uderil. Božia milosť sa im potom celou cestou zázračne starala o vodu, kedykoľvek ju potrebovali. Aj keď neskôr voda z Chórebu tiecť prestala, podľa potreby začala vždy prúdiť zo skalných puklín tam, kde sa utáborili.
Bol to večný Boží Syn – Kristus – ktorý mocou svojho slova opatril Izraelcom prameň osviežujúcej vody. „Pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skal
Izraelci sa na šírej zapadlej púšti takmer na štyridsať rokov stratili z dohľadu. Mojžiš hovorí: „Putovanie z Kádeš-Barnéy až po potok Zered trvalo tridsaťosem rokov, kým z tábora nevyhynulo celé pokolenie bojovníkov, ako im prisahal Hospodin. Aj ruka Hospodinova doľahla na nich, aby ich vyhubila z tábora až po ich úplné vykynoženie“ (5 Moj 2,14.15).
Po celé tie roky ľud stále počúval, že musí znášať Boží trest. Svojou vzburou v Kádeši Izraelci dali zrejme najavo, že Boha zavrhujú; Boh
Izraelci pod vplyvom rán, ktoré postihli ich tábor, prestali reptať a vzdorovať, no v srdci im duch vzbury zostal a priniesol tie najtrpkejšie plody. Ak predošlé vzbury boli vždy len nepokoje z náhleho podnetu rozzúreného davu, teraz šlo o rozsiahle sprisahanie s cieľom zvrhnúť moc vodcov ľudu, ktorých ustanovil sám Boh.
Na čele tohto hnutia stál schopný a vplyvný muž Kórach. Bol z pokolenia Léviho, z Kehátovho rodu a Mojžišov bratranec. Kórach mal slúžiť vo svätostánku, no s týmto postavením s
Po jedenástich dňoch cesty od vrchu Chóreb sa Izraelci utáborili v Kádeši na púšti Páran, neďaleko hraníc zasľúbenej krajiny. Ľud radil vyslať vyzvedačov, aby preskúmali krajinu. Keď Mojžiš túto záležitosť predniesol Hospodinovi, dostal od neho súhlasnú odpoveď s príkazom, aby z každého kmeňa vybral jedného muža. Mojžiš týmto vybraným mužom prikázal, aby sa vydali na cestu a preskúmali krajinu, jej polohu, prírodné bohatstvo a najmä, či jej obyvatelia sú silní alebo slabí a či ich je málo alebo v
Stavba svätostánku sa začala o nejaký čas neskôr, ako Izraelci prišli pod Sínaj. A bola dokončená začiatkom druhého roka po ich odchode z Egypta. Potom boli vysvätení kňazi, slávila sa veľká noc, bol spočítaný ľud a podokončievali sa rôzne nutné opatrenia, týkajúce sa občianskeho a náboženského života. Kvôli tomu sa Izraelci zdržali pri Sínaji ešte takmer rok. Ich bohoslužba tu dostala určitejšiu podobu. Boli vydané zákony občianskej vlády a pripravila sa lepšia organizácia, týkajúca sa ďalšieho
Adam a Eva hneď po stvorení poznali Boží zákon, lebo jeho príkazy a požiadavky mali napísané v srdci. Zákon po páde človeka do hriechu nebol zmenený, ale začal pôsobiť plán spásy, ktorý mal hriešnika doviesť späť k poslušnosti. Pri zasľúbení Spasiteľa bol zavedený obetný systém, ktorý obrazne predznačoval Kristovu smrť ako jedinú účinnú obeť za hriechy. Keby Boží zákon nebol nikdy prestúpený, nebolo by smrti a nebolo by treba Spasiteľa, a teda ani žiadnych obetí.
Po posvätení svätostánku boli posvätení kňazi pre svätú službu. Tieto bohoslužby trvali sedem dní a v každom z nich sa konali zvláštne obrady. Na ôsmy deň začali kňazi vykonávať svoje povinnosti. Áron za pomoci svojich synov obetoval Bohu predpísané obete, potom zodvihol ruky a požehnal ľud. Všetko prebiehalo podľa Božieho príkazu. Boh prijal obeť a svoju slávu prejavil pozoruhodným spôsobom: „Jeho oheň vyšľahol a strávil obeť na oltári.“ Ľudia s úctou a bázňou sledovali tento pozoruhodný prejav
Keď bol Mojžiš na vrchu, dostal od Boha príkaz: „Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8). Okrem toho dostal aj pokyny na výstavbu tohto svätostánku. Svojím odpadlíctvom sa Izraelci pripravili o požehnanie Božej prítomnosti a znemožnili tým aj rýchlu výstavbu svätostánku pre Hospodina. Keď ich Boh znova prijal na milosť, veľký vodca začal plniť tento Boží príkaz.
Boh sám si pri stavbe svätostánku vybral mužov obzvlášť múdrych a zručných. On sám dal Mojžišov
Izraelci s napätím očakávali, kedy sa Mojžiš z vrchu vráti. Videli ho, ako s Józuom vystupoval na vrch a vošiel do tmavého mračna, v ktorom sa skrýval najvyšší končiar. Občas sa spod neho dalo vidieť, ako záblesk Božej prítomnosti ožiaril celý skalný masív. Izraelci dychtivo očakávali Mojžišov návrat. Keďže si v Egypte zvykli na hmotné zobrazovanie božstva a neviditeľnú bytosť si nevedeli dobre predstaviť, preto sa spoliehali len na Mojžiša, že ich bude udržiavať vo viere. Teraz však medzi nimi nebol.
Len čo sa Izraelci pod Sínajom utáborili, Mojžiš dostal príkaz, aby vystúpil na vrch, kde sa mal stretnúť s Hospodinom. Vodca ľudu vyšiel na vrch po strmom a hrboľatom chodníku a priblížil sa k oblaku, ktorý naznačoval miesto Božej prítomnosti. Izrael sa mal dostať do úzkeho a zvláštneho vzťahu s Najvyšším – mal byť národným spoločenstvom pod Božou vládou. Božie posolstvo, ktoré mal Mojžiš oznámiť ľudu, znelo:
„Vy sami ste videli, čo som urobil Egypťanom a ako som vás niesol na orlíc
Od Červeného mora sa zástupy Izraelcov vydali na ďalšiu cestu pod vedením oblačného stĺpa. Šli bezútešným krajom popri pustých vrchoch, neúrodných rovinách a popri šírom mori, na brehu ktorého boli mŕtve telá ich nepriateľov. No napriek tomu sa tešili zo získanej slobody a nespokojnosť ich opúšťala.
Ani po troch dňoch cesty nemohli však nájsť vodu a jej zásoby sa im celkom vyčerpali. Slnkom vysušené roviny nemali čím uhasiť mučivý smäd unavených pútnikov. Mojžiš poznal kraj a vedel,
Izraelci boli pripravení na odchod podľa Pánovho pokynu – mali opásané bedrá, na nohách sandále a v rukách palicu. Pokojne a v posvätnej úcte očakávali faraónov výnos, že môžu z krajiny odísť. Skôr ako sa rozvidnelo, Izraelci boli na ceste. Tento zotročený ľud sa počas egyptských rán postupne zhromažďoval v góšenskom kraji. Prejavy Božej moci im posilňovali vieru v srdci napriek tomu, že utláčatelia ich neprestali tiesniť. Aj keď ich útek bol náhly, predsa len stihli urobiť určité opatrenia, aby odch
Pán oznámil Áronovi, aby šiel naproti svojmu bratovi, ktorého už dlhý čas nevidel. Stretol sa s ním na púšti pri Chórebe. Tam sa spolu zhovárali a Mojžiš vyrozprával Áronovi „všetky Božie slová, s ktorými ho poslal a všetky znamenia, ktoré mu prikázal robiť.“ Spolu potom odišli do Egypta a keď prišli do krajiny Góšen, zhromaždili všetkých starších Izraela. Áron im opakoval všetko, čo Boh povedal Mojžišovi, a Mojžiš potom ukázal ľudu znamenia, ktoré dostal od Boha. „Ľud uveril; keď počuli, ž
Egypťania v období hladu predali faraónovi všetok dobytok i s pôdou za potraviny a nakoniec sa zaviazali k trvalému otroctvu. Jozef sa múdro postaral o ich vyslobodenie z otroctva. Mohli sa stať kráľovými nájomníkmi, dostali od neho pôdu a za to mu ako nájomné odvádzali ročne pätinu výťažku svojej práce.
Jákobových synov sa však táto povinnosť netýkala. Za služby, ktoré Jozef preukázal egyptskému ľudu, dostali nielen určitú časť krajiny ako domov, ale nemuseli odvádzať nájomné a aj v ďal
Prípravy na predpovedané obdobie hladu sa robili hneď od začiatku rokov úrodných. Na Jozefov pokyn boli na hlavných miestach po celej egyptskej krajine postavené objemné sýpky a urobili sa rozsiahle opatrenia na zabezpečenie prebytkov očakávanej žatvy. Keďže tieto opatrenia platili počas celých siedmich rokov hojnosti, zásoby v sýpkach uskladneného obilia boli obrovské. Po úrodných rokoch malo podľa Jozefovej predpovede prísť obdobie siedmich rokov hladu. „I nastal hlad vo všetkých krajinách, ale v celej egyptske
Keď sa karavána kupcov, ktorí Jozefa odvážali do Egypta, blížila k južným hraniciam Kanaánu, chlapec v diaľke zahliadol pahorky, pri ktorých stáli otcove stany. Pri pomyslení na opusteného a nešťastného otca trpko zaplakal. Pripomínal si zážitok z Dótana. V duchu videl svojich rozhnevaných bratov a bolestne pociťoval ich nenávistné pohľady. Ešte stále mu v ušiach zneli ich výsmešné a urážlivé slová, ktorými odpovedali na jeho žalostné prosby o zľutovanie. S obavou hľadel do budúcnosti. Aká to zmena
„Keď Jákob prekročil Jordán, došiel bez nehody cestou z Paddán-Aramu k mestu Síchem, ktoré je v kanaánskej krajine“ (1 Moj 33,18). Patriarchova modlitba v Bételi, aby ho Boh priviedol v pokoji do jeho vlastnej krajiny, bola vypočutá. Potom dlhší čas býval v Sícheme. Pred vyše storočím si tu Abrahám postavil svoj prvý tábor i prvý oltár v zasľúbenej krajine. Tu teda Jákob „od synov Síchemovho otca Chamóra kúpil za sto kesít kus poľa, na ktorom si rozložil stan. Postavil tam aj oltár a dal mu meno Él, Boh