Saul po zhromaždení v Gilgále rozpustil vojsko, ktoré sa na jeho výzvu zhromaždilo, aby rozohnalo Ammóncov a ponechal si len dvetisíc mužov, čo mali zostať pod jeho velením v Michmáse, a ďalších tisíc mužov, čo sa mali usadiť v Gibei a ktorým velil jeho syn Jonatán. Tým sa však dopustil vážnej chyby. Jeho vojsko nedávnym víťazstvom nadobudlo nádej a odvahu. Keby bol Saul hneď zaútočil proti ostatným nepriateľom Izraela, mohol im zasadiť rozhodujúci úder a svojmu národu by bol zabezpečil slobodu.
V Izraeli sa vládlo v Božom mene a Božou mocou. Úlohou Mojžiša, sedemdesiatich starších predstaviteľov, jeho kniežat a sudcov bolo dbať o to, aby sa v živote národa uplatňovali Božie zákony. Nikto z nich však nemal nijaké právo vydávať národu zákony nové. To bolo trvalou podmienkou existencie Izraela ako národa. Hospodin im v priebehu stáročí posielal mužov, ktorí v jeho duchu učili ľud, ako treba zákony uvádzať do platnosti.
Hospodin predvídal, že Izrael bude chcieť mať kráľa, ale nesúhla
O výchovu Izraelcov sa staral sám Hospodin. Dbal pritom nielen o ich záujmy náboženské, ale v jeho prozreteľnej starostlivosti bolo všetko, čo sa týkalo ich duchovného či telesného blaha a spadalo do oblasti Božieho zákona.
Hospodin prikázal Izraelcom, aby svoje deti poúčali o Božích požiadavkách a aby ich oboznamovali s tým, ako Boh zaobchádzal s ich predkami. Túto zvláštnu a nezastupiteľnú povinnosť mal splniť každý rodič. Nikto cudzí, len milujúce srdce otcovo a matkino malo poúčať vlastn
Éliho rodina dostala ďalšiu výstrahu. Boh sa nemohol zjavovať veľkňazovi kvôli jeho synom. Ich hriechy totiž vylučovali prítomnosť Ducha Svätého. Uprostred tohto všeobecného zla zostával však Nebu verný len malý Samuel a on, ako prorok Najvyššieho, mal Éliho domu oznámiť posolstvo odsúdenia.
„Slovo Hospodinovo bolo v tých dňoch vzácne a prorocké videnie nebývalo časté. V tom čase ležal Éli na svojom mieste a jeho oči začali slabnúť, takže nemohol vidieť. Svetlo Božie ešte nebolo zhasnu
Éli ako kňaz a sudca Božieho ľudu zastával to najvýznačnejšie a najzodpovednejšie miesto v Izraeli. Boh ho povolal vykonávať sväté povinnosti kňaza a zveril mu najvyššiu súdnu moc v krajine. Medzi izraelskými kmeňmi mal veľký vplyv a všetci v ňom videli príklad. Bol povolaný vládnuť celému národu, no vo vlastnej rodine vládnuť nevedel. Éli bol zhovievavým otcom. Bol to pokojamilovný, mierny muž, ktorý neuplatňoval svoju otcovskú právomoc a nijako nepotláčal zlozvyky a vášne svojich detí. Namiesto toho
Elkána, zámožný a vplyvný levíta z efrajimského pohoria, bol muž, ktorý miloval Hospodina a bál sa ho. Jeho manželka Anna bola úprimne zbožná žena. Jej prívetivá a nezištná povaha sa vyznačovala hlbokou vážnosťou a neochvejnou vierou.
Požehnanie, ktoré bolo túžbou každého Izraelca, tomuto zbožnému páru chýbalo: v ich príbytku nebolo počuť radostný detský hlások. Mužovým prianím bolo, aby jeho meno nezaniklo, a preto – podobne ako v mnohých iných manželstvách – uzavrel druhé manže
Zatiaľ čo sa medzi ľudom stále viac šírila nevera, verní ctitelia neprestávali prosiť Boha o vyslobodenie Izraela. Aj keď ich prosby a modlitby zjavne vypočuté neboli, pretože útlak zo strany nepriateľa sa z roka na rok stával tvrdším, Božia prozreteľnosť im chystala pomoc.Už v prvých rokoch filištínskeho útlaku sa narodilo dieťa, ktoré malo podľa Božej vôle zlomiť vládu týchto mocných nepriateľov.
Malé mestečko Corea stálo na okraji výšiny nad filištínskou planinou. Tu býval Manóach, m
Len čo sa Izraelci usídlili v Kanaáne, príliš sa neponáhľali ovládnuť celú krajinu. Uspokojili sa s dobytým územím; ochabla ich horlivosť a prestali bojovať. „Keď Izrael zosilnel, donútil Kanaáncov k robotám; lež vyhnať ich nevládal“ (Sud 1,28).
Sľuby, ktoré Hospodin Izraelcom dal, boli splnené. Józua porazil Kanaáncov a krajinu rozdelil medzi kmene. Záviselo len od nich, či vierou v Božiu pomoc ostatok obyvateľov krajiny vyženú. Izraelci to však neurobili, ba s Kanaáncami sa začali spolčov
Trikrát v roku sa celý Izrael schádzal k slávnostnej bohoslužbe, ktorá sa konala vo svätostánku. (Pozri 2 Moj 23,14-16.) Miestom týchto zhromaždení bolo za istý čas Šílo, neskôr sa však celonárodným bohoslužobným strediskom stal Jeruzalem, kde sa jednotlivé kmene schádzali na výročné slávnosti.
Okolo Izraela bývali divoké bojové kmene, ktoré sa všemožne chceli zmocniť jeho územia. Napriek tomu však zdatní muži, ako aj ostatní Izraelci schopní podniknúť takúto cestu, museli opustiť svoje
Kvôli potrebám, súvisiacim s bohoslužobnými zhromaždeniami, ako aj v záujme chudobných platil príkaz o druhom desiatku zo všetkého príjmu. O prvom desiatku Hospodin povedal: „Levítom dal som všetky desiatky v Izraeli“ (4 Moj 18,21). O druhom desiatku však čítame: „Na mieste, ktoré si Hospodin vyvolí, aby tam dal prebývať svojmu menu – jedz pred Hospodinom, svojím Bohom, desiatok zo svojho obilia, zo svojho muštu, zo svojho oleja a prvorodené zo svojho dobytka i oviec, aby si sa učil po všetky dni báť sa Hospo
V izraelskom hospodárskom živote bola desatina všetkých príjmov obyvateľstva venovaná verejnej bohoslužbe. Mojžiš oznámil Izraelcom: „Všetky desiatky zo zeme, z výsevu poľa a z ovocia stromov patria Hospodinovi; je to sväté Hospodinovi.“ „Všetky desiatky z dobytka a oviec... nech je sväté Hospodinovi“ (3 Moj 27,30.32).
Izraelci však nie sú pôvodcami desiatkového systému. Hospodin si vyhradil desatinu pre seba a Izraelci túto požiadavku uznali a zachovávali. Abrahám odovzdal desiatok kňazovi naj
Územné výboje sa skončili a Józua sa vrátil do svojho domova v Timnat-Serach, aby tu v pokoji našiel odpočinok. „Dlhý čas potom, čo Hospodin dal odpočinúť Izraelcom od všetkých okolitých nepriateľov..., Józua zvolal celý Izrael, jeho starších, predákov, sudcov a úradníkov“ (Józ 23,1.2).
Odvtedy, čo sa ľud usadil vo svojom dedičstve, uplynulo sotva niekoľko rokov a už boli náznaky, že sa medzi nimi začína šíriť zlo, ktoré na Izrael privolalo Božie súdy. Józua už začal pociťovať ťar
Po víťazstve pri Bét-Choróne si Izraelci zakrátko podmanili celý južný Kanaán. „Porazil Józua celú krajinu: pohorie i Negeb, Nížinu a svahy... A všetkých tých kráľov i s ich krajinami zaujal Józua naraz, lebo Hospodin, Boh Izraela, bojoval za Izrael. Potom sa vrátil Józua a celý Izrael s ním do tábora v Gilgále“ (Józ 10,40.42.43).
Severné palestínske kmene, prestrašené úspechmi izraelského vojska, sa zjednotili proti Izraelcom a náčelníkom tohto spojenectva sa stal Jabín, kráľ Chacóra, ú
Izraelci sa zo Síchemu vrátili do svojho tábora v Gilgále. Onedlho ich tam navštívili zvláštni poslovia, ktorí chceli s nimi uzavrieť zmluvu. Tvrdili, že sú z ďalekej krajiny. Ich vzhľad by tomu aj nasvedčoval. Mali na sebe staré, ošúchané šaty a na nohách zodrané sandále; zásoby potravín mali potuchnuté a kožené mechy na víno boli už tiež poškodené a akoby len cestou narýchlo zaplátané.
Poslovia tvrdili, že vo svojom vzdialenom domove – údajne za hranicami Palestíny – ich krajania počul
Len čo Józua vykonal rozsudok nad Achánom, dostal rozkaz, aby všetkých bojovníkov viedol znova proti mestu Aj. Boh pomáhal svojmu ľudu a Izraelci mesto čoskoro dobyli.
Vojenské ťaženie sa potom zastavilo, aby sa celý Izrael mohol zúčastniť slávnostných bohoslužieb. Ľud už túžil, aby sa čím-skôr mohol usídliť v Kanaáne. Izraelci dosiaľ nemali pre svoje rodiny ani domov ani pôdu. Ak chcú získať jedno i druhé, musia Kanaáncov vyhnať. Teraz to však treba prerušiť a venovať sa niečomu oveľa d
Izraelci síce vošli do Kanaánu, ale nepodmanili si ho. Z ľudského hľadiska boj o ovládnutie krajiny bude dlhý a ťažký. Býval v nej mocný národ, pripravený brániť svoje územie pred vpádom votrelcov. Rôzne kmene tu pospájal strach zo spoločného nebezpečenstva. Veľkú výhodu mali v koňoch a v železných vojenských vozoch, dobre poznali prostredie a boli vycvičení v boji. Okrem toho krajina mala strážené hradby – „mestá veľké a po nebo opevnené“ (5 Moj 9,1). Ak chceli Izraelci v nastávajúcom boji zvíť
Izraelci úprimne oplakávali svojho zosnulého vodcu a na jeho pamiatku sa tridsať dní konali zvláštne bohoslužby. Len teraz, po jeho odchode, začali oceňovať jeho múdre rady, otcovskú láskavosť a neochvejnú vieru.
Mojžiš bol mŕtvy, ale jeho vplyv nezanikol. V srdci ľudu mal ďalej žiť a pôsobiť. Spomienka na tohto posväteného, nezištného muža zostala dlho živá a svojou tichou a presvedčivou silou pôsobil aj na tých, čo na vodcove slová za jeho života nedbali. Ako posledné lúče zapadajúceho s
Každý Boží prístup k vyvolenému národu nás presviedča o prísnej a nestrannej Božej spravodlivosti, ktorú vyvažuje Božia láska a milosrdenstvo. Svedčia o tom celé dejiny izraelského národa. V Písme svätom nachádzame dojímavé záznamy o tom, ako štedro Boh požehnával Izraelcov a akú veľkú lásku a dobrotu im prejavoval: „Ako orol bdie nad svojím hniezdom a krúži nad svojimi orlíčatmi, tak rozostiera si krídla a berie ho, nesie ho na svojej peruti; Hospodin sám ho vodil“ (5 Moj 32,11.12). Máme však aj jas
Hospodin oznámil Mojžišovi, že nadišiel čas dobyť Kanaán. Zostarnutý prorok stál na návrší, odkiaľ mohol vidieť Jordán i zasľúbenú krajinu, a v hlbokom dojatí zahliadol dedičstvo svojho národa. Dal by sa rozsudok, vynesený nad ním za hriech v Kádeši, odvolať? Vrúcne sa modlil: „Hospodine, Pane, začal si ukazovať svojmu služobníkovi svoju veľkosť i svoju premocnú ruku; veď kde na nebi alebo na zemi je božstvo, čo by mohlo konať také skutky a mocné činy, ako sú tvoje? Kiež smiem prejsť a uzrieť dobr
Z Bášanu sa víťazné skupiny izraelských bojovníkov vrátili s radosťou v srdci a s obnovenou vierou v Boha. Získali vzácne územie a pevne verili, že čoskoro dobyjú Kanaán. Medzi nimi a zasľúbenou krajinou bola už len rieka Jordán, a práve za touto riekou sa rozprestierala úrodná nížina, pokrytá sviežou zeleňou so závlahou z mnohých prameňov, krajina s osviežujúcim tieňom bujných paliem. Na západnom okraji nížiny vyčnievali z palmových sadov veže a paláce mesta Jericha, ktoré sa inak volalo aj „mestom