Pavlovo úsilie, ktoré po svojom prepustení z rímskeho väzenia vynakladal po zboroch, neušlo pozornosti jeho nepriateľov. Odvtedy, čo Nero začal veriacich nasledovníkov Krista prenasledovať, kresťania boli pokladaní za nedovolenú sektu. Neveriacich Židov po nejakom čase napadlo obviniť Pavla zo zločinného založenia požiaru v Ríme. Nikto z nich síce ani na chvíľu neveril, že je vinný; vedeli však, že také obvinenie, hoc len s nepatrným náznakom pravdepodobnosti, jeho osud spečatí. Na ich naliehanie bol Pavol znov
Keď bol Pavol predvolaný k súdu pred cisára Neróna, dalo sa očakávať, že smrť ho neminie. Obvinenie z ťažkého zločinu, ako aj všeobecná nenávisť voči kresťanom, nedávali apoštolovi takmer nijakú nádej na priaznivý výsledok súdu.
Gréci a Rimania zvykli obžalovanému priznať právo na voľbu obhajcu, ktorý ho mal pred súdom zastupovať. Obhajca vedel pádnymi dôvodmi, strhujúcou výrečnosťou, prisahaním, prosbami a slzami docieliť neraz to, že vynesený rozsudok vyznel pre obžalovaného priazn
Pavol sa z cisárovej súdnej siene vrátil do svojej väzenskej cely s vedomím, že získal len krátky odklad. Vedel, že jeho nepriatelia sa neuspokoja, kým ho nepripravia o život. Vedel, že pravda načas zvíťazila. Už to, že pred toľkým zástupom poslucháčov mohol zvestovať ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa, bolo samo osebe víťazstvom. V ten deň sa začalo dielo, ktoré porastie a zmohutnie a ktoré ani Nero ani všetci ďalší Kristovi nepriatelia nebudú môcť zastaviť ani zničiť.
Pri poslednom Pavlovom súde pred Nerónom apoštolove slová zapôsobili na cisára tak mocne, že svoje rozhodnutie o prípade odložil a obžalovaného Božieho služobníka ani neoslobodil, ani neodsúdil. No cisárov hnev proti Pavlovi sa čoskoro znova rozhorel. Vo svojom zúfalstve nad vlastnou neschopnosťou zastaviť šírenie kresťanstva predovšetkým vo vlastnej domácnosti, sa rozhodol, že Pavla musí odsúdiť na smrť, len čo sa nájde vhodná zámienka. Onedlho potom Nero oznámil svoje rozhodnutie, že Pavla odsudzuje k muč
V biblickej knihe o apoštolských skutkoch sa len málo hovorí o neskoršom pôsobení učeníka Petra. Po turíčnom vyliatí Ducha Svätého v rokoch čulej misijnej činnosti Peter patril medzi tých, čo sa neúnavne snažili nadviazať styky so Židmi, ktorí pri príležitosti výročných sviatkov prišli do Jeruzalema.
Keď počet veriacich v Jeruzaleme a na iných miestach, kam prišli poslovia kríža, stále rástol, Petrove schopnosti znamenali pre prvokresťanskú cirkev veľmi mnoho. Vplyv jeho svedectva o Ježišo
Apoštol Peter vo svojom druhom liste, ktorý poslal tým, čo dostali „tú istú vzácnu vieru“ ako on, vyložil božský plán rozvoja kresťanskej povahy. Napísal:
„Milosť vám a pokoj v hojnosti v poznaní Boha a Ježiša, nášho Pána. Jeho božská moc nám darovala všetko, čo treba pre život, a nábožnosť v poznaní toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na božskej prirodzenosti a unikli porušeniu, k
Apoštol Ján sa od ostatných učeníkov líšil tým, že bol „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ (Ján 21,20). Podľa všetkého sa vo zvláštnej miere tešil z priateľstva s Kristom a mal mnohé dôkazy Spasiteľovej dôvery a lásky. Bol jedným z troch, čo smeli byť svedkami Kristovej slávy na Vrchu premenenia i Spasiteľovho smrteľného zápasu v Getsemane. Do jeho opatery zveril Pán svoju matku v posledných chvíľach úzkosti na kríži.
Spasiteľova láska voči milovanému učeníkovi našla ozvenu v Ján
Ján bol po Kristovom nanebovstúpení známy ako Majstrov verný a horlivý svedok. Spolu s ostatnými učeníkmi sa tešil z vyliatia Ducha Svätého na Turíce a potom s novým nadšením ďalej mocne zvestoval ľuďom posolstvo života a ich zmýšľanie sa snažil usmerniť k tomu Neviditeľnému. Bol to výrazný, horlivý a hlboko presvedčený kazateľ. Vybraným jazykom a príjemným hlasom hovoril o tom, čo Kristus vravieval a konal; jeho slová presviedčali srdcia poslucháčov. Jednoduchosť jeho reči, vznešená moc zvestovanej
Jánov život je príkladom pravého posvätenia. Spasiteľ svojho učeníka v priebehu rokov úzkeho spoločenstva neraz varovne napomínal a Ján to uznával a prijímal. Čím viac sa mu zjavovala Kristova božská povaha, tým lepšie poznával vlastné nedostatky a pod vplyvom tohto zjavenia bol pokornejší. Na rozdiel od svojej prchkej povahy dennodenne pozoroval Ježišovu láskavosť a zhovievavosť a poslúchal jeho učenie o pokore a trpezlivosti. Kristus ho deň čo deň natoľko uchvacoval, že Ján z lásky k Pánovi zabúdal na s
Posolstvo evanjelia bolo vyše storočia po založení kresťanskej cirkvi vystavené stálemu protivenstvu. Jeho nepriatelia neochabovali vo svojom úsilí, takže sa im nakoniec podarilo proti kresťanom získať moc rímskeho cisára.
V strašnom prenasledovaní, ktoré postihlo cirkev, apoštol Ján všemožne utvrdzoval a posilňoval vieru kresťanov. Nepriatelia nemohli poprieť jeho svedectvo, ktoré veriacim pomáhalo statočne odolávať prichádzajúcim skúškam. Keď sa zdalo, že v prudkej palbe protivenstva, na ktor
Kresťania apoštolskej doby sa vyznačovali vážnosťou a nadšením. Pre svojho Majstra pracovali tak neúnavne, že v pomerne krátkom čase sa evanjelium o kráľovstve aj napriek prudkému odporu rozšírilo do všetkých obývaných častí sveta. Horlivosť vtedajších Ježišových nasledovníkov zaznamenalo inšpirované pero na povzbudenie veriacich v každej dobe. O efezskom cirkevnom zbore, ktorý Pán Ježiš uviedol ako symbol celej kresťanskej cirkvi apoštolskej doby, verný a pravý Svedok povedal: „Poznám tvoje skutky aj
Vyše devätnásť storočí ubehlo odvtedy, čo apoštolovia zakončili svoje dielo, ale záznam o ich úsilí a obetiach pre Krista patrí medzi najvzácnejšie poklady cirkvi. Toto svedectvo napísané z podnetu Ducha Svätého malo byť Kristovým nasledovníkom v každom ďalšom veku zdrojom povzbudenia k väčšej horlivosti a opravdivosti v Spasiteľovom diele.
Učeníci Kristov príkaz splnili. Títo poslovia kríža boli pri zvestovaní evanjelia svedkami takého zjavenia Božej slávy, akú predtým smrteľný človek n
Bol to vlastne Kristus, kto za hromobitia na Sínaji oznamoval zákon. Božia sláva spočinula na vrchole ako spaľujúci oheň a prítomnosť Hospodina otriasala celým vrchom. Zástupy Izraelcov si s úctou a chvením vypočuli príkazy zákona. Aký to rozdiel v porovnaní s Vrchom blahoslavenstiev! Pod letnou oblohou v dojímavom tichu, ktoré občas prerušil len vtáčí spev, Ježiš objasňoval zásady svojho kráľovstva. Ten, ktorý sa v onen deň tak láskyplne z
Varujte sa preukazovať svoju zbožnosť pred ľuďmi len preto, aby vás obdivovali. (Mat 6,1)
Kristove slová na Vrchu blahoslavenstiev boli výrazom učenia, ktoré zvestoval bez slov svojím životom, čomu však ľudia nerozumeli. Nevedeli pochopiť, prečo na dosiahnutie toho, čo pokladali za zvrchované dobro, nepoužil svoju veľkú moc. Ich duch, pohnútky a metódy sa celkom rozchádzali s Kristovou povahou. Tvrdili síce, že horlia za slávu zákona, ale v skutočnosti im šlo o vlastnú slávu. K
O modlitbe, ktorú nazývame Pánovou, sa Spasiteľ zmienil dvakrát. Prvý raz to bolo v Reči na vrchu a o niekoľko mesiacov neskôr v rozhovore s učeníkmi. Vtedy sa totiž učeníci po krátkom čase vrátili a našli svojho Pána pohrúženého do modlitby. Akoby si ich prítomnosť ani neuvedomoval, nahlas sa modlil ďalej. Jeho tvár osvecoval nebeský jas. Zdalo sa, že je v prítomnosti Neviditeľného a moc jeho slov svedčila o tom, že sa skutočne zhovára s Bohom.
Tí, čo chcú dosiahnuť spásu vlastnými skutkami, zvyčajne vynachádzajú určité príkazy ako hradbu proti hriechu. Keď poznajú, že nie sú schopní zachovávať zákon, vymyslia si svoje pravidlá a ustanovenia, ktorými sa chcú donútiť poslúchať. To všetko odvracia myseľ od Boha a upriamuje ju na vlastné ja. Zo srdca sa potom vytráca láska k Bohu a s ňou aj láska k blížnemu. Tí, čo si tvoria svoj systém mnohorakých predpisov, stávajú sa nakoniec p
Absolónova porážka nepriniesla kráľovstvu okamžitý mier. K vzbure sa pridala tak veľká časť národa, že Dávid sa nemohol vrátiť do hlavného mesta a znova sa ujať moci, kým ho k tomu nevyzvú kmene. Tie však v nastalom zmätku po Absolónovej porážke nevedeli kráľa bezodkladne a rozhodne povolať späť na trón. Keď sa k tomu nakoniec Júdov kmeň rozhodol, podnietilo to nevraživosť ostatných kmeňov a vyvolalo nové povstanie. To však bolo rýchlo potlačené a do Izraela sa vrátil mier a pokoj.
Keď Saul rozkázal vyvraždiť Hospodinových kňazov, zachránil sa len jeden syn Achímelecha, syna Achitúbovho, menom Ebjátar a utiekol za Dávidom. Ebjátar oznámil Dávidovi, že Saul pobil kňazov Hospodinových. Dávid povedal Ebjátarovi: „Už v ten deň, keď tam bol Dóeg Edómsky, som vedel, že to určite oznámi Saulovi. Ja som zavinil záhubu všetkých duší domu tvojho otca. Zostaň u mňa, neboj sa, lebo kto by siahal na môj život, bude siahať i na tvoj. Ale pri mne budeš v bezpečí“ (1 Sam 22,20-23).
Saulova smrť ukončila aj nepriateľstvo, ktoré z Dávida urobilo vyhnanca. Umožnila mu návrat do vlasti. Pominuli sa aj dni smútku za Saula a Jonatána. „Potom sa Dávid dopytoval Hospodina: Mám ísť do niektorého júdského mesta? A Hospodin mu odpovedal: Choď! A Dávid sa pýtal: Kam mám ísť? A odpovedal mu: Do Chebrónu“ (2 Sam 2,1).
Chebrón ležal asi dvadsať míl na sever od Beršabé, približne v polceste medzi týmto mesto a miestom, kde bude stáť Jeruzalem. Chebrón sa pôvodne nazýval Kirjat-Arbe, m
Saul neobstál v skúške viery, keď sa ocitol v tiesnivej situácii v Gilgále a keď znevážil Božiu službu. Hospodin však tieto chyby nepokladal za nenapraviteľné a dal mu ešte príležitosť, aby sa naučil bezpodmienečne veriť Božiemu slovu a aby sa naučil poslúchať Božie príkazy.
Keď ho prorok v Gilgále pokarhal, Saul v čine, ktorého sa dopustil, nevidel nijaké veľké previnenie. Nazdával sa, že sa mu krivdí, a svoje správanie chcel obhájiť a svoju chybu ospravedlniť. Odvtedy sa s prorokom stret