Kým Apollo kázal v Korinte, Pavol sa podľa svojho sľubu vrátil do Efezu. Nakrátko sa zastavil v Jeruzaleme a nejaký čas pobudol v Antiochii, mieste svojich misijných začiatkov. Odtiaľ šiel cez Malú Áziu, „postupne prechádzal galatským krajom a Frýgiou“ (Sk 18,23), ponavštevoval zbory, ktoré založil, a veriacich utvrdzoval vo viere.
Za čias apoštolov bola západná časť Malej Ázie známa ako rímska provincia Ázie. Jej hlavné mesto, Efez, bolo významným obchodným centrom. V jeho prístave kotvilo m
Efez bol vyše troch rokov strediskom Pavlovej misijnej činnosti. Z mesta, v ktorom sa cirkevný zbor úspešne rozmáhal, evanjelium sa rozšírilo medzi Židmi i pohanmi v celej ázijskej provincii.
Apoštol už dlhší čas uvažoval o možnosti podniknúť ďalšiu misijnú cestu. V duchu sa rozhodol, že „prejde cez Macedónsko a Achájsko a pôjde do Jeruzalema. Povedal: Keď sa ta dostanem, musím sa pozrieť aj do Ríma“. Aby splnil tento svoj zámer, „dvoch zo svojich pomocníkov Timoteja a Erasta, poslal do Maced
Apoštol Pavol písal svoj prvý list cirkevnému zboru v Korinte na sklonku svojho pobytu v Efeze. O žiadny iný zbor neprejavil tak hlboký záujem a o žiadny iný sa tak nepostaral ako o veriacich v Korinte. Pracoval medzi nimi poldruha roka, zvestoval im ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa ako jedinú cestu k spáse a nabádal ich, aby sa bezvýhradne spoliehali na premieňajúcu moc jeho milosti. Skôr ako do cirkevného spoločenstva prijal tých, čo sa prihlásili ku kresťanstvu, dôkladne ich poučil o prednostiach a povi
Apoštol Pavol chcel presvedčivo osloviť veriacich v Korinte, aby si zapamätali význam prísneho sebaovládania, dôslednej striedmosti a neochabujúcej horlivosti v Kristovej službe, preto im vo svojom liste pripodobnil boj kresťana k behu o závod, ktorý sa občas konal neďaleko Korintu. Gréci a Rimania pokladali beh o závod za jednu z najstarších a najobľúbenejších hier. Bežecké preteky sledovali králi, šľachtici a štátnici. Zúčastňovali sa ich mladí ľudia zo vznešených a bohatých rodín, ktorí v snahe získa
Z Efezu sa Pavol vydal na ďalšiu misijnú cestu v nádeji, že pri tejto príležitosti ponavštevuje miesta svojho predošlého pôsobenia v Európe. Nejaký čas pobudol v Troade, lebo chcel „hlásať Kristovo evanjelium“, a stretol tam mnohých, čo boli ochotní vypočuť jeho posolstvo. O svojej práci v tomto meste neskôr napísal, že sa mu „otvárali dvere v Pánovi“. No aj keď jeho úsilie v Troade bolo úspešné, nemohol tam dlho zostať. Starostlivo myslel na všetky zbory, ale najmä na zbor v Korinte. Dúfal, že v Tro
Pavol vo svojom prvom liste cirkevnému zboru v Korinte poučil veriacich o všeobecných zásadách podporovania Božieho diela na zemi. Pri zmienke o svojom apoštolskom pôsobení medzi nimi sa spýtal:
„Kto kedy vojenčí na svoje trovy? Kto sadí vinicu, a neje z nej ovocie? Alebo kto pasie stádo, a neživí sa mliekom stáda? Hovorím to len po ľudsky? A nehovorí to aj Zákon? V Mojžišovom zákone je predsa napísané: Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu. Vari tu Boh myslí na voly? A nehovorí to skôr pre nás?
Pavol sa snažil členom cirkvi, ktorých získal, dôkladne vysvetliť učenie Písma o náležitom podporovaní Božieho diela. No aj keď vyhlásil, že ako služobník evanjelia má plné „právo nepracovať“ (1 Kor 9,6), teda nezarábať si na živobytie vo svetskom povolaní, predsa len občas v rôznych situáciách svojho pôsobenia vo veľkých mestách musel si na obživu zarobiť svojím remeslom.
Židia v telesnej práci nevideli nič neobvyklé či ponižujúce. Mojžiš viedol Hebrejov k tomu, aby ich deti dostal
Kristus dal svojím životom a učením dokonalý príklad nesebeckej služby, ktorá pochádza z Boha. Boh nežije sám pre seba. Tým, že stvoril svet a že všetko udržuje, ustavične slúži ľuďom. „Veď on dáva slnko vychádzať na zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mat 5,45). Otec zveril tento ideál služby svojmu Synovi. Ježiš bol postavený za hlavu ľudstva, aby svojím príkladom ukázal, čo znamená slúžiť. Celý jeho život podliehal zákonu služby. Slúžil a účinne pomáha
Po mnohých nevyhnutných odkladoch Pavol nakoniec do Korintu predsa len prišiel – do toho Korintu, v ktorom kedysi tak horlivo pracoval a ktorý mu na istý čas spôsobil toľko starostí. Zistil, že mnohí z veriacich ho ešte stále majú radi ako prvého, kto im priniesol svetlo evanjelia. Keď sa po srdečnom zvítaní s týmito učeníkmi presvedčil o ich vernosti a horlivosti, potešil sa, že jeho úsilie v Korinte nebolo márne.
Z korintských veriacich sa odstupom času stali opravdiví kresťania napriek tomu, že
Pavol mal za svojho pobytu v Korinte vážne a odôvodnené obavy o niektoré založené zbory. Vplyvom falošných učiteľov pochádzajúcich spomedzi jeruzalemských veriacich sa v galatských zboroch náhle začal prejavovať rozkol, šírilo sa bludné učenie a mravná uvoľnenosť. Falošní učitelia miešali židovské tradície s pravdami evanjelia. Bez ohľadu na rozhodnutie všeobecného koncilu v Jeruzaleme žiadali obrátených pohanov zachovávať obradný zákon.
Pavol veľmi túžil dostať sa do Jeruzalema ešte pred Veľkou nocou, aby sa mohol stretnúť s návštevníkmi slávností zo všetkých končín sveta. Tešil sa nádejou, že by nejako predsa len mohol odstrániť predsudky svojich neveriacich krajanov a priviesť ich k rozhodnutiu prijať vzácne svetlo evanjelia. Chcel sa stretnúť aj s jeruzalemským zborom a odovzdať mu dary, ktoré posielali zbory z pohanských krajín chudobným bratom v Judsku. Dúfal, že táto návšteva pomôže upevniť spojenie medzi veriacimi zo židovstva a
„Keď sme prišli do Jeruzalema, bratia nás milo prijali. Na druhý deň šiel Pavol s nami k Jakubovi, kde sa zišli všetci starší“ (Sk 21,17.18).
Pri tejto príležitosti odovzdal Pavol a jeho sprievod predstaveným diela v Jeruzaleme príspevky zborov z pohanských krajín na pomoc chudobným medzi židovskými bratmi a sestrami. Zozbieranie týchto prostriedkov stálo Pavla a jeho spolupracovníkov mnoho času, premýšľania a námahy. Odovzdaný obnos, ktorý značne prevýšil očakávanie starších v Jeruzaleme sv
Päť dní po Pavlovom príchode do Cézarey prišli z Jeruzalema aj jeho žalobcovia; sprevádzal ich istý rečník Tertullus, ktorého si najali za poradcu. Súdne pojednávanie sa začalo bezodkladne. Pavla predviedli pred zhromaždenie a Tertullus „začal žalobu“. Usúdil, že rímskeho vladára si skôr nakloní polichotením než strohým uvedením skutočností, preto ako prefíkaný rečník začal svoj prejav chválením Felixa: „To, že tvojou zásluhou žijeme v plnom pokoji a že vďaka tvojej starostlivosti sa veľa napravi
„Keď Festus došiel do provincie, po troch dňoch odišiel z Cézarey do Jeruzalema. Tam išli za ním veľkňazi a poprední Židia so žalobou na Pavla a prosili ho; žiadali o priazeň proti nemu, aby rozkázal priviesť ho do Jeruzalema“ (Sk 25,1-3). V pozadí tejto žiadosti bol zámer cestou do Jeruzalema sa Pavla zákerne zmocniť a zabiť ho. Ako vysoko postavený vládny úradník Festus mal veľký zmysel pre zodpovednosť a zdvorilo odmietol predviesť Pavla. Povedal: „Rimania nevydávajú nikoho skôr, kým obžalovaný nedos
Pavol sa odvolal na cisára a Festovi nezostávalo nič iné, než ho poslať k nemu do Ríma. Nejaký čas to trvalo, kým sa naskytla vhodná loď. Keďže s Pavlom mali loďou pocestovať aj iní väzni, prešetrenie ich prípadov spôsobilo ďalší odklad. Pavol tým získal možnosť vysvetliť dôvody svojej viery popredným mužom v Cézarei, ako aj kráľovi Agrippovi II., poslednému z rodu Herodesovcov.
„O niekoľko dní prišli do Cézarey kráľ Agrippa a Berenika a pozdravili Festa. Keď tam boli už viac dní, Fes
Konečne bol Pavol na ceste do Ríma. Lukáš o tom napísal: „Keď sa rozhodlo, že sa odplavíme do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov stotníkovi menom Júliusovi z cisárskej kohorty. Nastúpili sme na adramytijskú loď, ktorá sa mala plaviť okolo pobrežia Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami Macedónčan Aristarchus zo Solúna“ (Sk 27,1.2).
Cestovať loďou v prvom storočí kresťanského veku znamenalo vystavovať sa značným ťažkostiam a nebezpečenstvám. Námorníci sa pri určovaní smeru ria
Len čo sa naskytla možnosť pokračovať v plavbe, stotník sa so svojimi väzňami vydal na cestu do Ríma. Pri brehu Malty prezimovala alexandrijská loď s názvom „Blíženci“, a keďže smerovala na západ, mohla vziať stroskotancov na palubu. Aj keď jej protismerný vietor v rýchlejšej plavbe bránil, predsa len na italské pobrežie bezpečne doplávala a zakotvila v krásnom prístave Puteoli.
Niekoľko tu žijúcich kresťanov prosilo apoštola, aby zostal u nich sedem dní. Stotník tejto ich žiadosti ochotne
Evanjelium malo dosiaľ vždy najväčšie úspechy v nižších vrstvách spoločnosti. „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných ani veľa urodzených“ (1Kor 1,26). Nedalo sa očakávať, že by Pavol, úbohý väzeň bez priateľov, mohol získať pozornosť bohatých a vplyvných vrstiev rímskych občanov. Neresť ich všetkými svojimi zvodmi očarila do tej miery, že sa stali jej dobrovoľnými zajatcami. No mnohí z tých, čo boli obeťami zvole a útlaku pánov, čo muse
Apoštol Pavol dostal hneď na začiatku svojej kresťanskej skúsenosti zvláštnu príležitosť poznať Božiu vôľu s Ježišovými nasledovníkmi. Bol totiž „uchvátený až do tretieho neba“, „uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť“. Dosvedčil, že dostal mnohé „videnia a zjavenia Pána“. Jeho poznanie zásad evanjelijnej pravdy sa vyrovnalo poznaniu „veľapoštolov“ (2 Kor 12,1.2.4.11). Jasne a dôkladne smel pochopiť „aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať a
Počas Pavlovho úspešného pôsobenia v Ríme, keď sa mnohí obrátili a veriaci boli duchovne posilnení a povzbudení, začali sa sťahovať mračná, ktoré ohrozovali nielen apoštolovu osobnú bezpečnosť, ale aj rozmach cirkvi. Apoštol bol po príchode do Ríma zverený pod dohľad stotníkovi cisárskej stráže, spravodlivému a poctivému mužovi, ktorého miernosť umožňovala väzňovi pomernú slobodu, takže mohol pokračovať v evanjelizačnej práci. No na sklonku druhého roku Pavlovho žalárovania stotníka nahradil úra