Kristovi učeníci si uvedomovali svoju neschopnosť, a preto v pokore a modlitbe spájali svoju bezmocnosť s jeho mocou, svoju nevedomosť s jeho múdrosťou, svoju úbohosť s jeho spravodlivosťou, svoju biedu s jeho nevyčerpateľným bohatstvom. Takto povzbudení a zmocnení neváhali vstúpiť do služby Majstra.
Zakrátko po vyliatí Ducha Svätého a bezprostredne po svojej vrúcnej modlitbe šiel Peter a Ján na bohoslužbu do chrámu. Pri Krásnej bráne učeníci videli sedieť chromého štyridsaťročného muža, kto
Keď učeníci zvestovali evanjelium v Jeruzaleme, Boh potvrdzoval ich slovo a veľa ľudí uverilo. Následkom fanatickej zaslepenosti Židov mnohí z týchto prvých kresťanov museli opustiť svoje rodiny a priateľov a bolo im treba opatriť potravu i prístrešie.
V Písme čítame, že „medzi nimi nebolo núdzneho“ (Sk 4,34), a ďalej sa dozvedáme o tom, ako boli ich potreby uspokojené. Kto z veriacich mal peniaze či majetok, s radosťou to obetoval, aby sa pomohlo trpiacim. Veriaci predávali svoje domy alebo pozemky
Práve kríž, nástroj potupy a múk, priniesol svetu nádej a spásu. Učeníci boli len jednoduchí ľudia, neoplývali bohatstvom a jedinou ich zbraňou bolo Božie slovo; no v Kristovej moci šli zvestovať obdivuhodný príbeh jasieľ a kríža a prekonávať každý odpor. Svet ich nemal v úcte, nevážil si ich, no napriek tomu boli hrdinami viery. Z úst im zneli božsky presvedčivé slová, ktoré otriasli svetom.
V Jeruzaleme pretrvávali tie najzarytejšie predsudky a najzmätenejšie predstavy o tom, ktorý bol ukri
„V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy“ (Sk 6,1).
Členovia ranej cirkvi pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a národností. V čase vyliatia Ducha Svätého na Turíce „v Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (Sk 2,5). Spolu s veriacimi Židmi prišli do Jeruzalema aj poniektorí Židia, známi ako Helenisti. Už dlhší čas bola medzi nimi a Židmi z Palest
Štefan, popredný zo siedmich diakonov, bol muž hlboko zbožný a neochvejne veriaci. Rodom bol síce Žid, hovoril však po grécky a dobre poznal zvyklosti a mravy Grékov. Preto si našiel príležitosť kázať evanjelium v synagógach gréckych Židov. Veľmi horlil za Kristovo dielo a nebojácne vyznával svoju vieru. Učení rabíni a učitelia zákona sa pustili s ním do verejnej rozpravy v nádeji, že ho ľahko presvedčia, „ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril“ (Sk 6,10). Štefan hovoril nielen v moci
Po Štefanovej smrti začali veriacich v Jeruzaleme tak kruto prenasledovať, že „všetci sa okrem apoštolov rozpŕchli po krajoch Judey a Samárie“. „Ale Saul ničil cirkev, vnikal do domov, odvláčal mužov i ženy a dával ich do väzenia“ (Sk 8,1.3). O svojej horlivosti pri týchto ukrutných výčinoch neskôr napísal: „Ja som si tiež myslel, že musím všemožne bojovať proti menu Ježiša Nazaretského. A to som v Jeruzaleme aj robil. A keď som dostal od veľkňazov moc, veľa svätých som dal pozatvárať do väzenia;
Spomedzi židovských predstaviteľov, ktorých úspešné šírenie evanjelia krajne znepokojovalo, vynikal predovšetkým Saul Tarzský. Narodil sa ako rímsky občan židovského pôvodu, ktorého v Jeruzaleme učili tí najslávnejší rabíni. Saul bol „z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona, farizej, čo do horlivosti prenasledovateľ cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil ... bezúhonne“ (Fil 3,5.6). Rabíni v ňom videli mladého, veľmi sľubného muža a vkladali doňho
Pavol po svojom krste ukončil pôst a „potom prijal pokrm a zosilnel. Niekoľko dní zostal s učeníkmi v Damasku a hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,19.20). Smelo hlásal, že Ježiš Nazaretský je dlhoočakávaný Mesiáš, ktorý „zomrel za naše hriechy podľa Písem... bol pochovaný... tretieho dňa vzkriesený,“ a potom ho videli dvanásti učeníci a iní. „Poslednému zo všetkých,“ povedal Pavol ďalej, „ako nedochôdčaťu zjavil sa aj mne“ (1 Kor 15,3.4.8). Pavlove dôkazy z pror
Apoštol Peter počas svojej kazateľskej služby navštívil veriacich v Lydde. Tam uzdravil ochrnutého Eneáša, ktorý bol osem rokov pripútaný na lôžko. Peter mu povedal: „Eneáš, Ježiš Kristus ťa uzdravuje; vstaň a usteľ si! A on hneď vstal. A videli všetci, čo bývali v Lydde a Sárone, ktorí sa obrátili k Pánovi“ (Sk 9,34.35).
V Joppe, neďaleko Lyddy, žila Tabita, čo v preklade znamená Dorkas (Srnka), žena známa a obľúbená pre svoje dobré skutky. Bola Ježišovou dôstojnou učeníčkou a svoj
„V tom čase kráľ Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov cirkvi a mučil ich“ (Sk 12,1). V Judei vtedy vládol Herodes Agrippa, ktorý podliehal rímskemu cisárovi Claudiovi. Herodes bol súčasne tetrarchom v Galilei. Údajne prijal židovské náboženstvo a navonok horlivo dodržiaval obrady podľa príkazov židovského zákona. Spĺňal priania Židov a prenasledoval Kristovu cirkev, veriacich pripravoval o domy i majetok a vedúcich predstaviteľov cirkvi dával do väzenia. Robil to v nádeji, že tým si získa pria
Keď prenasledovanie vyhnalo učeníkov z Jeruzalema, evanjelium sa rýchlo rozšírilo za hranice Palestíny a v mnohých významných strediskách vznikli skupiny veriacich. Niektorí z učeníkov „došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie... a zvestovali im Pána Ježiša“ (Sk 11,19.20). Obvykle sa misijne zaujímali len o Židov a gréckych Židov, ktorí v tom čase tvorili veľké kolónie takmer vo všetkých mestách sveta. Antiochia bola v tom čase hlavné mesto Sýrie. Rozsiahle obchodné styky tohto rušného strediska pr
Bratia v Antiochii ustanovili Pavla a Barnabáša za apoštolov. „Vyslaní Duchom Svätým došli do Saleucie a stade sa preplavili na Cyprus“ (Sk 13,4). To bol začiatok prvej misijnej cesty týchto apoštolov.
Cyprus bol jedným z miest, kam sa veriaci z Jeruzalema po Štefanovej smrti utiekali pred prenasledovaním. Z Cypru potom podaktorí prišli do Antiochie, kde „zvestovali Pána Ježiša“ (Sk 11,20). Barnabáš bol „rodom Cyperčan“ (Sk 4,36), a teraz on a Pavol, spolu s Jánom Markom, Barnabášovým príbuzn
Pavol a Barnabáš odišli z Antiochie v Pizídii do Ikónia. Podobne ako v Antiochii aj tu začali svoje pôsobenie v synagóge svojich súkmeňovcov. Mali pozoruhodný úspech; „uverilo veľké množstvo Židov a Grékov“. Avšak podobne ako na iných miestach, kde pôsobili apoštolovia, aj v Ikóniu „Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom“ (Sk 14,1.2).
Apoštolov to však nijako neodradilo od ich poslania, pretože mnohí prijali evanjelium o Kristovi. Vo svojom úsilí pokračovali nap
Keď Pavol a Barnabáš prišli znova do Antiochie v Sýrii, odkiaľ ich cirkev vyslala na misijnú cestu, hneď pri prvej príležitosti zvolali zhromaždenie a veriacim rozpovedali, „aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery“ (Sk 14,27).
V Antiochii bol veľký a stále rastúci cirkevný zbor. Ako stredisko misijnej činnosti patril k najvýznamnejším kresťanským zborom. Jeho členovia pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev, zo Židov i pohanov.
Pavol po nejakom čase svojho pôsobenia v Antiochii navrhol spolupracovníkom, aby sa vydali na ďalšiu misijnú cestu. Barnabášovi povedal: „Vráťme sa a ponavštevujme bratov, ako sa majú, po všetkých mestách, kde sme hlásali Pánovo slovo“ (Sk 15,36).
Pavol a Barnabáš obzvlášť ohľaduplne mysleli na tých, čo len prednedávnom ich službou prijali posolstvo evanjelia; túžili znova ich uvidieť. Táto starostlivosť Pavla nikdy neopúšťala. Aj keď sa nachádzal v nových misijných oblastiach, ďaleko od
Nadišiel čas, aby sa evanjelium začalo zvestovať za hranicami Malej Ázie. Pavlovi a jeho spoločníkom sa otvárala cesta do Európy. V Troade, na pobreží Stredozemného mora, „mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ (Sk 16,9).
Výzva bola krajne naliehavá a nepripúšťala nijaký odklad. Lukáš, ktorý sprevádzal Pavla, Sílasa a Timoteja do Európy, napísal: „Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčen
Pavol a Sílas odišli z Filíp do Tesaloniky. Tam sa im v židovskej synagóge dostalo pocty, že smeli osloviť veľké zhromaždenie. Ich zovňajšok prezrádzal, ako hanebne sa s nimi pred krátkym časom zaobchádzalo. Pokladali si teda za povinnosť vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Urobili tak bez toho, aby niečo o sebe zveličili; velebili však toho, ktorý ich vyslobodil.
Vo svojom preslove k Tesaloničanom sa Pavol odvolal na starozmluvné proroctvá o Mesiášovi. Kristus za svojej pozemskej služby umožnil svojim u
Pavol našiel v Berei Židov ochotných skúmať pravdy, ktoré hlásal. Lukáš o nich napísal: „Tí boli šľachetnejší ako tamtí v Solúne. Oni prijímali slovo s veľkou dychtivosťou a každý deň skúmali Písma, či je to naozaj tak. Mnohí z nich uverili, aj nemálo gréckych žien z vyšších vrstiev i mužov“ (Sk 17,11.12).
Berejčania nemali predsudky, ochotne uvažovali o pravdivosti učenia apoštolov. Písmo skúmali nie zo zvedavosti, ale z túžby dozvedieť sa, čo je v ňom napísané o zasľúbenom Mes
Príchod Sílasa a Timoteja z Macedónska do Korintu Pavla veľmi potešil. Doniesli mu „dobrú zvesť“ o „viere a láske“ tých, čo prijali pravdu počas prvej návštevy poslov evanjelia v Tesalonike. Pavol úprimne miloval týchto veriacich, čo v skúškach a protivenstvách zostali Bohu verní. Túžil ich ponavštevovať osobne; keďže to možné nebolo, napísal im list.
Apoštol v tomto liste tesalonickému cirkevnému zboru ďakuje Bohu za radostnú zvesť o ich vzraste vo viere. Napísal: „Bratia, popri všet
Ďalším pracovným poľom sa Pavlovi po odchode z Korintu stal Efez. Keďže bol na ceste do Jeruzalama, kde chcel byť pri oslavách blížiacich sa sviatkov, v Efeze sa teda mohol zdržať len nakrátko. Pri istom rozhovore v synagóge Pavol tak priaznivo zapôsobil na prítomných Židov, že ho prosili, aby tam zostal a pracoval medzi nimi. Zámer navštíviť Jeruzalem mu však zabránil dlhšie tam pobudnúť, no prisľúbil, že ak Boh dovolí, vráti sa k nim. Do Efezu ho sprevádzal Akvila a Priscila; Pavol ich oboch nechal tam, aby