Žobrák

Ráno som sa zobudil na nepríjemné zvonenie budíka. Šomrajúc si niečo o tom, že sa človek nemôže ani poriadne vyspať som sa naraňajkoval, dal manželke bozk a ponáhľal sa do práce. Auto nemám, a preto musím každé ráno chodiť do práce preplneným a hrkotajúcim autobusom. Musím pozerať na tých unudených a od cigariet páchnucich študentov, večne klebetiace staré babky a iných ľudí, ktorí zdieľajú môj osud skoro vstávajúceho človeka.
Pracujem ako úradník, takže sa do práce musím skôr nútiť. Kedysi som chcel robiť v oblasti reklamy, ale keďže nemám ani talent ani priebojnosť, tak som skončil tam, kde som teraz. Cesta autobusom je večne únavná, a keď z neho vystupujem, cítim sa ako keby mi znovu narástli nohy. Od zastávky to mám k mojej firme hodný kus, a preto sa musím ešte aj trocha prejsť, čo mi po tých dvadsiatich minútach postávania dobre padne. Cestu k firme, veľkej šedej budove, kde každý nosí rovnaký oblek a visačku s menom, poznám naspamäť. Dnes mi ale do oka padla nová vec. Žobrák, ktorý sedel opretý o stenu vedľajšej budovy. Bol otrhaný a v pravej ruke držal pred sebou plechovku. Takú od šošovice, na ktorej bolo nakreslené malé dievčatko s veľkým úsmevom na tvári. Lenže práve na tých miestach už bola nálepka otrhaná, takže dievčatku som videl len ruku, v ktorej držala lyžicu so šošovicou. Druhú ruku mal žobrák zastrčenú v otrhanom svetri s kockovaným vzorom. Striaslo ma keď som mu pozrel do tváre. Mal ju starú a zošúverenú. Nikdy som nedával peniaze žobrákom. Chcel som okolo neho prejsť tak, ako som to pri žobrákoch a iných nepríjemných ľuďoch robil. Zrýchlil som krok a pohľad som zapichol do reklamy na stĺpe. Bola to reklama na nejaký koncert. Zrazu sa ten žobrák ozval: „Pane! Hej pane!“. Zbledol som, neochotne som spomalil a pozrel sa na neho. „Pane vypadli vám doklady.“, povedal mi žobrák a podával mi moje tmavohnedé puzdro na doklady. Mal som ho v zadnom vrecku. Obvykle ho mám v taške ale dnes v autobuse som ho musel ukazovať revízorovi a keďže bolo dosť natrieskané, tak som si ho len tak ledabolo zastrčil do vrecka. Žobrák sa postavil a podával mi ho s úsmevom na tvári. Do tváre sa mi vrátila farba a zmohol som sa aj na nervózny úsmev. Zobral som si ho a vopchal do tašky. Nastala trápna chvíľka. Žobrák pri mne ďalej stál a usmieval sa. Napadlo ma, že asi chce nejaké peniaze. Nastal vo mne vnútorný boj. Moja lepšia časť sa prikláňala k tomu, že si tých dvadsať korún zaslúži, ale nakoniec som zo seba dostal len slabé ďakujem a dovidenia.

Obrátil som sa a kým som nezahol za roh, tak som sa ani neobzrel. Do práce som si prišiel o desať minút skôr, a tak som si ešte kúpil v automate kávu (mala otrasnú chuť, ale aj tak som ju vypil celú). Potom som sa pustil do práce. Tá pozostávala vo vypisovaní a overovaní rôznych dokumentov. O pol jedenástej som sa rozhodol, že potrebujem pauzu. Skočil som si pre ďalšiu kávu a pomaly ju popíjal (tá už bola o niečo lepšia). Pristavil som sa pri mojej dobrej kamarátke, ktorá zhodou náhod chodila so mnou na strednú školu. Po pol hodinke som sa vrátil ku stolu a vtedy vošiel do našej miestnosti (dokopy sme tam boli jedenásti a naše stoly boli oddelené takými drevenými stenami do výšky pása) poslíček a niečo sa opýtal prvého, ktorý sedel hneď pri dverách. Ten ukázal na mňa a poslíček kývol na znak porozumenia. Pomalým krokom podišiel ku mne a oznámil mi, že ma predvoláva môj vyšší nadriadený. To neznamenalo nikdy nič dobré. Odložil som si nejaké veci a vybral sa do jeho kancelárie. Vošiel som a šéf (starší pán, ktorý sa za dlhé roky vypracoval až na post zástupcu riaditeľa) mi odmeraným tónom oznámil, že som prepustený. Cítil som ako sa mi podlamujú nohy. „Prečo?! Preboha prečo?!“, honilo sa mi celý čas hlavou.. Potom mi povedal, že dnes bol v našom podniku na kontrole majiteľ našej firmy, veľká ryba v oblasti podnikania. Mal som tú smolu, že ma zbadal ako si počas pracovnej doby idem po kávu a namiesto toho aby som sa vrátil späť, začal som sa rozprávať s inou zamestnankyňou. Prečítal si meno na mojej menovke, a keďže mal zlú náladu, tak nariadil, aby ma prepustili. Mlčky som prijal túto správu, lebo si bol vedomý, že má pravdu. Na vypratanie stola som mal pár dní, tak som sa rozhodol že to nechám teraz tak a zajtra sa po moje súkromné veci vrátim. Idúc na zastávku som si všimol, že ten žobrák tam ešte stále je. Prešiel som okolo neho mlčky. V autobuse ma napadlo, že to všetko sa stalo kvôli tomu, že som dnes ráno odmietol dať tomu hlúpemu žobrákovi jeho prekliate peniaze. Dostal som veľké nervy. Veď ja som mu ich chcel dať! Doma som to oznámil mojej drahej polovičke. Jej reakcia bola miernejšia ako som čakal. Len horekovala nad tým, ako teraz budeme žiť...
Na druhý deň som sa vybral do práce po svoje veci. Ten žobrák tam bol stále. Provokujúco vytŕčal tú svoju otrhanú ruku akoby chcel povedať: „Bol si skúpy a teraz si odnesieš svoju odmenu.“. Po príchode do práce ma čakal odkaz aby som sa opäť dostavil do kancelárie šéfa. Tam som sa dozvedel, že vlastník firmy si to rozmyslel a nechá mi moju prácu.

Pocítil som obrovskú radosť a okamžite som sa vrhol do práce. Keď som sa poobede vracal domov, uvidel som toho žobráka. Napadlo ma, aký som bol hlúpy, keď som si myslel, že on s tým má niečo spoločné.
Ale tých dvadsať korún som mu do plechovky s dievčatkom pre istotu vhodil...