Zločin a trest v starovekom Egypte

Život starovekého Egypťana bol popretkávaný mnohými niťami. Okrem tých priaznivých, ako radosť, šťastie a spokojnosť sa ním vinuli aj zloba, smútok, žiaľ či nenávisť. Dobro a zlo sa každú minútu dňa stretávali v odvekom boji o pomyselné víťazstvo. Raz sa misky váh priklonily na stranu dobra, raz zasa na opačnú ... Starovekí Egypťania ale verili, že spravodlivým konaním a dodržiavaním Maat sa vyhnú chaosu a hnevu bohov.



Keď v krajine vládla Maat a bohovia boli spokojní bolo všetko v poriadku. Najvyšším garantom práva a osobným poslom spravodlivosti, stelesnením harmónie, rovnováhy síl a poriadku - Maat bol faraón. Jeho najzákladnejšou povinnosťou bolo dbať o dodržiavanie Maat, vtedy boli spokojní nielen ľudia ale aj bohovia. A spokojné božstvá priaznivo zhliadali na Egypt a chránili ho. Tým, že pri nástupe na trón prijal vladárske insígnie žezlo a důtky (ospravedlňujem sa, ale slovenský ekvivalent nepoznám) boha Usira stal sa symbolom spravodlivosti, ktorá vždy potrestá zločin a krajinu bude viesť pevnou rukou.

Spoločnosť tvoria ľudia a od nich závisí jej charakter. Či už práve boli pokojné alebo búrlivejšie časy zločin nedriemal. Zloba, závisť a nenávisť či túžba po mamone alebo pomste ... tieto nešváry boli prítomné v každej dobe. Len niekedy boli vypuklejšie viac, niekedy menej. Tam kde sa dalo po pomyselnom rebríčku vystúpiť vysoko dalo sa aj padnúť hlboko. Štruktúru spoločnosti v súvislosti so zločinnosťou výstižne charakterizuje Joyce Tyldesley vo svojej knihe "Jak soudili faraoni, s. 14:
Nerovnomerné rozdeľovanie majetku a možností samozrejme nemuselo nevyhnutne viesť ku kriminalite. Lenže taká je už ľudská prirodzenosť. Každá spoločenská vrstva je vždy obdarovaná primeraným dielom lotrov a darebákov. Jediným limitujúcim faktorom bol prístup k zdrojom, takže chudobnejšie vrstvy spoločnosti sa obmedzovali na menej závažné a fyzické trestné činy, drobné priestupky, krádeže a vraždy zatiaľ čo príslušníci privilegovaných vrstiev boli schopní využívať svojich vysokých pozícií a zaoberať sa značne duševne náročnejšími trestnými činmi, takzvanou „úradníckou“ kriminalitou, ktorá obnášala úplatkárstvo (úplatky dávané i prijímané), korupciu a podvody vo veľkom. Majetok im samozrejme dovoľoval ďalší luxus; mohli zaplatiť iným, aby páchali trestnú činnosť za nich..

Právo na spravodlivosť mal každý bez ohľadu na pôvod, pohlavie či majetok. Ale... zdá sa, že vo výhode bol ten s plnšou truhlicou. Súdny dvor mal tendencie veriť skôr bohatému (veď prečo by už sa ten domáhal ešte aj niečoho naviac keď už má sám dostatok, zatiaľ čo chudobného mohla motivovať práve vidina zbohatnutia ...). Výrečne o tom vypovedá aj úryvok z „Poučení Anchešonkových“ (pisár z Neskorého obdobia): "Nesúď sa s nikým kto je spoločensky vyššie ako ty, keď proti nemu nemáš žiadnu ochranu“. To pravdaže ale neznamenalo, že sa ten menej majetný nedovolal svojho práva. Len ho to mohlo stáť viac námahy a odvahy.

Ženy sa pred súdom nevyskytovali tak často, čo pravdaže neznamená že sa svojich práv nedomáhali aj touto cestou. Neznamená to ani, že by boli obmedzované vo svojom práve dovolať sa spravodlivosti. Skôr by to mohlo byť spôsobené tým, že nerealizovali toľko transakcií, alebo riešili svoje spory či nároky mimo súdneho tribunálu.

Ako bol chránený štát si dokážeme predstaviť celkom slušne. Čo sa ochrany jednotlivca týka asi by bola najvýstižnejšia definícia "pomôž si sám" (aspoň v začiatku diania kauzy). Súkromnú ochranu si mohol dovoliť len majetnejší, ostatní sa chránil viac menej sami (hlavnou povinnosťou polície bola hlavne prevencia a odhaľovanie zločinov proti štátu, v občianskych záležitostiach sa táto zložka angažovala len minimálne). V starovekom Egypte si ľudia veľmi zakladali na svojej dobrej povesti a to predpokladalo, že sa budú správať tak, aby nevyvolali verejné pohoršenie či nebodaj odsúdenie ostatných členov komunity, ktorí sa medzi sebou poznali veľmi dobre. Strata dobrej povesti či naštrbenie bezúhonnosti mohlo vážne poškodiť nielen súkromný ale aj pracovný život "postihnutého".

Musíme s tým na súd?

Osobné záležitosti - tu platilo, že pokiaľ sa dajú vyriešiť mimosúdne, len dobre. Uplatňovalo sa to napr. pri manželských sporoch či domácom násilí. O tejto skupine prehreškov sa nedochovalo veľa správ či záznamov. Nie snáď preto, že by sa nepáchali, ale skôr preto že patrili k tým, ktoré sa primárne riešili mimo súdu – ako osobná záležitosť a teda, že aj dokumentácia s tým súvisiaca bola deponovaná mimo súdneho dvora. Ďalším možným vysvetlením by bolo aj, že zainteresované strany to riešili mimo akejkoľvek oficiálnej inštitúcie. Dokonca sa predpokladá, že v niektorých prípadoch napr. vražda mohla byť odčinená buď vysokým odškodnením alebo vyrovnaním v podobe straty ďalšieho (posmrtného) života. Napr. v legendárnej Dér el-Medíne sa väčšina sporov a problémov riešila týmto spôsobom alebo pri schôdzi celej komunity, kde mali remeselnícki majstri rozhodovaciu právomoc.

Občianske spory majetkovo právnej, či obchodnej povahy, sporoch o dedičstvo, alebo o vlastnícke práva sa riešili prostredníctvom súdu - na formálnej úrovni.

Zložitejšie občianske záležitosti a kriminálne prípady vyšetrovali vládni úradníci priamo zodpovední stálemu súdu vezíra. Súd mal právo zatknúť, zadržať vo väzbe, vypočúvať podozrivých a ak išlo o prešetrenie pravdivosti svedectiev mohol siahnuť aj ku krajnému prostriedku – mučeniu.

Zločiny proti panovníkovi a štátu postihované exemplárnymi trestami sa riešili výlučne prostredníctvom súdu. Spáchať takýto skutok znamenalo, že páchateľa čakal trest najvyšší. To zodpovedalo aj významu a rozsahu zločinu. Útok na panovníka a teda aj na krajinu nemohol zostať bez trestu a trest musel byť exemplárny, doslova odstrašujúci. Zhovievavosť bola v tomto prípade nemysliteľná, pretože to by si bolo možné vysvetliť ako slabosť.

Ja mu to nedarujem, ja ho zažalujem...!


Každý mal právo podať písomnú sťažnosť a predniesť svoj prípad pred súdnym dvorom. Ten sa skladal z vážených občanov a bol zvolávaný podľa potreby. Neexistovala žiadna stabilná porota, či profesia ako dnešní právnici. Treba ale poznamenať, že občan mal plnú zodpovednosť za prezentáciu svojho prípadu. Pri prednesení svojho prípadu pred tribunálom musel uviesť všetky podrobnosti týkajúce sa záležitosti v ktorej sa na tribunál obracal, označiť vinníka a prípadných svedkov.
"Zvyk vyžadoval, aby žalobca uviedol v liste všetky podrobnosti žaloby: ako k priestupku prišlo, či žalobca utrpel zranenia, či škody a aké. Potom mal dokument prevziať obžalovaný a odpovedať, a to opäť písomne, na každé vznesené obvinenie" napísal vo svojom diele Histórie (I.76) staroveký autor Diodoros Sicílsky.

Panovník nemôže byť všade ...

I keď bol panovník na zemi žijúcim stelesnením boha, garantom práva, spravodlivosti a poriadku, nemohol byť všade a na všetko dohliadať. Preto boli menovaní jeho zástupcovia, ktorých úlohou bolo viesť vyšetrovanie zločinov v mene panovníka. Panovník sám sa vyšetrovania aktívne nezúčastňoval, predsedal len pojednávaniam pri najzávažnejších trestných činoch a aj vtedy zväčša už len potvrdzoval tresty smrti uložené súdom (zväčša išlo o vezírov súd).
V tomto smere bol pravou rukou panovníka vezír. Ten buď osobne alebo cez svoj úrad riešil bežnú kriminalitu ale aj vážnejšie občianske záležitosti. Egyptský výraz pre túto pozíciu bol tžataj. Inštitúcia vezíra je známa a doložená už od 2. dynastie. V skratke sa dá povedať, že jeho úlohou bolo slúžiť panovníkovi, bohom a ľudu. Musel to byť človek bezúhonný, stelesnenie hrozby lenivému úradníkovi. Prví vezíri bývali blízkymi príbuznými faraóna. Až do Novej ríše bol tento úrad viac menej dedičný. Počas 18. dynastie sa ríša rozrástla čo do rozsahu, obyvateľstva a bohatstva a to celé bolo treba efektívne spravovať. Preto bol úrad vezíra rozdelený na:
vezír(a) severu - tzv. vezír z Menneferu, dozeral hlavne nad Dolným Egyptom a nílskou Deltou
vezír(a) juhu - tzv. vezír Wasetu - jeho pole pôsobnosti obsahovalo kráľovskú nekropolu a Dér el - Medínu.
Dochovali sa nám napr. informácie o vezíroch Rechmire, Veser, Ramosse, Amenemope a Paser (poznáme ho z trilogie Ch. Jacqa "Egyptský sudca").

Kto bol a čo robil vezír (zástanca práva a poriadku - Maat) z obdobia Novej ríše... :

Vo funkcii boli spojené funkcie zmocnenca panovníka a jeho osobného radcu, bol hlavou štátnej administratívy (prvý minister štátu). Venoval sa všetkým domácim administrátorským povinnostiam, mimo dozoru nad kňazmi a vojskom, riadil chod paláca, dozeral na využívanie hospodárskej pôdy, dozeral na egyptské provincie. Pri niektorých udalostiach zastupoval neprítomného panovníka (výnimočne, ale predsa len občas sa taká potreba vyskytla). K dispozícii mal nielen kanceláriu pisárov, ale aj poslov zabezpečujúcich plynulú komunikáciu. V naliehavých prípadoch mohol predvolávať, súdiť a trestať aj miestokráľov (šéfov provincií). Bol osobne zodpovedný za stráž palácových brán a palácovú stráž), jemu sa hlásili všetky priestupky a sťažnosti ohľadom štátnej služby, riešil všetky priestupky palácového personálu proti palácovému poriadku. Riešil zložité občianske spory - napr. o pôdu, vlastnícke práva, ktoré nevedel rozriešiť miestny tribunál a kde bol rozsudok dôležitý ako budúci precedens. Ak vezír prešetroval obvineného zo zločinu proti štátu musel jeho úrad skutok dôrazne a doôkladne prešetriť, predvolať všetkých svedkov a až potom rozhodnúť. Len vezír mohol súdiť a trestať prácu úradníkov (takú právomoc nemal dokonca ani priamy nadriadený neporiadneho úradníka, samozrejme pokiaľ to bol obyčajný hodnostár nižšieho významu).

Ruka spravodlivosti a jej podoby

palácová polícia & strážne oddiely
(určené výhradne na ochranu panovníka, jeho rodiny, majetku, majetku ríše, hraníc, baní, háremov, chrámov, vodných kanálov a púštnych oblastí)

miestny tribunál - viď napr. Kenbet & tribunál vezíra

Medžaj
Políciu tak ako ju poznáme z dneška v starovekom Egypte nemali. Za jej obdobu sa počas éry Novej ríše dali považovať príslušníci Medžajov. To boli pôvodom nomáci z východnej púšte v Núbii. Počas Starej a Strednej ríše skôr napádali pohraničné časti Egypta, ale počiatkom Novej ríše podporili vojsko panovníckej rodiny v boji proti votrelcom, ktorých pomohli vyhnať preč z krajiny (išlo o Hyksósov). Postupne sa Medžajovia usadzovali v pohraničí, ženili s miestnym obyvateľstvom a začleňovali sa do strážnych oddielov. Fakticky tak vykonávali činnosť policajných úradníkov a strážcov púšte. S pribúdajúcim časom do ich radov vstupovali aj rodení Egypťania a tak sa označenie Medžaj stalo synonymom stráže púšte, hraníc a miest. Vlastný oddiel Medžajov mala al povestná Der el - Medína (určení na ochranu hrobiek), išlo o oddiel Medžajov zo západného Wasetu. V dobách pokoja tvorilo takýto oddiel 8 ľudí, v náročnejších časoch to bol aj 3 - 4 násobok.

Atdžu
Vyšetrovatelia právnych problémov, hlavne zameraní na pozemkové vlastníctvo a hrobky pri dedinách.

strážcovia hrobiek
Ochrancovia pracovných nástrojov využívaných na prácach v hrobkách (vrátane oleja, knôtov...)

"otvárači"
Stáli o priečku nižšie ako strážcovia hrobiek, kontrolovali príjem vládnych dodávok, zo štátnych skladov, určených na stravu a opateru pracovnej sily povolanej na práce na hrobkách. Niektorí občas pôsobili aj ako súdni sluhovia či príležitostní výbercovia daní.

výbercovia daní
Osoby s rozsiahlymi právomocami, mohli priamo zrekvírovať majetok daňového dlžníka, či ho na mieste potrestať. Krátenie alebo neplatenie daní sa považovalo za zločin a vinníkovi mohol byť napr. odrezaný nos, alebo ho čakali nútené práce v oázach. Na výbercov daní bolo možné sťažovať sa, ale takýchto ponôs sa veľa nedochovalo. Daňová povinnosť neobchádzala ani božstvá. Ak by sme sa pozornejšie pozreli na súpis majetku boha Amona, zistili by sme, že mu patril titul "najväčší daňový poplatník" svojej doby.

Väzenie - áno či nie?

Inštitúcia s týmto názvom ako ju poznáme dnes sa tej staroegyptskej veľmi nepodobá. Odsúdení si trest odpykávali väčšinou prácou (okrem peňažných a telesných trestov), pretože pre vtedajšiu spoločnosť by bolo neefektívne platiť za stravu a starostlivosť o väzňa a práca by stála. Bežne sa tak stávalo, že trest si odsúdený odpykal v niektorej z oáz (napr. v Silé alebo Charge). Inštitúcii dnes označovanú ako väzenie si predstavíme cez Veľké väzenie vo Wasete.

"Veľké väzenie" vo Wasete (Veset, gr. Théby)
Slúžilo ako ubytovňa / polepšovňa - tu čakali obvinení na výsluch a odvedenci na dočasné nútené práce na odvoz na miesto prác, zároveň aj ako súdny dvor riešiaci kriminálne a zložité občianske prípady a v neposlednom rade aj ako archív záznamov o zločincoch (súdny archív).
Čo znamenalo keď mal niekto "záznam" vo "Veľkom väzení vo Wasete"? Znamenalo to, že keď sa riešil nejaký priestupok alebo zločin a meno obvineného už bolo v tomto zozname tak to obvinenému len priťažilo.

Kenbet
Tribunál Der el - Medíny, konal sa pod holým nebom. Zvolávaný bol keď bolo treba vyriešť konkrétny problém s ktorým sa na neho obrátil sťažovateľ, kenbet nebol pátracím orgánom. Jeho členovia mali dočasne zapožičaný titul "súdny úradník". Jeho členmi boli obyvatelia dediny a vládni úradníci zodpovední za jej chod. Typický kenbet pozostával z vodcu dediny, vrchného šéfa Medžajov, vezírovho pisára a niekoľkých významných členov dedinskej komunity. Žalobca predniesol svoju sťažnosť, uviedol koho viní, ako sa to stalo, čo požaduje, aké má dôkazy. Tribunál sa pýtal žalobcu na všetko súvisiace so sporom a potom dostal slovo žalovaný. Vlastné pátranie kenbet zahajoval len vtedy ak išlo o zložitý prípad, alebo bolo treba dovolať svedkov. Akonáhla bolo rozhodnuté musel vinník odprisahať, že svoju vinu odčiní a uviesť ako tak urobí. Ísť pred kenbet znamenalo pre žalobcu uviesť koho viní za skutok. Ak nebol známy vinník, alebo síce bol označený podozrivý ale neboli dôkazy, prípadne obeť nechcela vzniesť žalobbu ... nemohol sa konať súd.