Životné pravdy

Životné pravdy
Existujú pravdy, ktorých platnost nepodlieha casu, je nadcasová. Mnohí ludia by chceli
dospiet ku skutocnému poznaniu pravdy. Najväcšie ludské snaženie je zamerané na
problém života. Nespokojnost ludstva so sebou samým, nesúhlas s myšlienkami zlých
ludí a odpor voci ich skutkom ho viedli po cestách vynálezov, pokroku a neprestajného
zdokonalovania.
V každom z nás drieme túžba po poznaní a sebazdokonalovaní, aj ked si ju
nepriznávame. Ked uvažujeme o sebe, o živote, všetko pozorujeme rozumom, preto aj
všetko vidíme prostredníctvom rozumu. Ale len osvietený rozum si uvedomuje
skutocnost sveta a zmysel toho, preco existujeme. Ak rozum nie je osvietený, nemôže
správne vidiet. Vzdelaním a túžbou po poznaní a osvietení skutocnosti "vystupuje" z
duše a dosahuje mozog, ktorý je jeho nástrojom.
Ludia sú leniví samostatne mysliet, myslia na to, co sa píše v novinách, hovorí v
rozhlase, alebo co hlása ich neomylná strana ci duchaplní recníci. Clovek však má
schopnost samostatne mysliet a schopnost slobodne chciet. Je preto potrebné, aby
každý jednotlivec, ako aj celá spolocnost tieto schopnosti rešpektovala a rozvíjala k
najvyššej dokonalosti. Tieto dve schopnosti, myslenie a chcienie, sú podstatnou zložkou
ludskej prirodzenosti, duchovnou skutocnostou, ktorú nie je možné vysvetlit
jednoduchými zmenami hmoty v energii ludského tela. Preto musíme predpokladat
existenciu nového princípu, ktorý je zdrojom a nositelom týchto schopností a ktorý
nazívame duchom alebo dušou.
Iba vtedy dosiahneme velké úspechy, ked' nebudeme mysliet stále len na seba,
ale ked si vytvoríme v sebe záujem o velké myšlienky a ciele. Musíme chciet a krácat v
duchu coraz viššie, k vyššej dokonalosti. Podstata ludských úspechov spocíva v
poznávaní pravdy, v práci, a nie v zúfalstve. Ak chceme byt vo svojich myšlienkach a
cieloch velkí, musíme najskôr spoznat seba samých, a to je najväcšie umenie.
Najtažším bojom cloveka je boj so sebou samým. Nijaký úspech nedosiahneme
bez tvrdej námahy. Clovek, ktorý nepremýšla, nemôže ani tvorit. Ludská osobnost je
ohrozená nielen vnútornými nepriatelskými silami, ale aj vnútorným nebezpecenstvom
slabosti a dekadenciou.
Dnešné ludstvo nespoznáva samo seba, a tým rozostavalo velké a husté siete
nenávistí a lahostajnosti.
Zmenilo ideu na ideológiu, silu na siláctvo, vieru na fanatizmus a spútalo dušu
priehradami najsurovejších docasností.
Takéto bezduché ucenie spôsobuje rozvrat a je v podstate zdrojom súcasnej krízy,
ktorú možno nazvat krízou ludskosti. Vzrástlo mravné lajdáctvo, otupenost k bezpráviu,
posmech z idealizmu, lahostajnost k pravde, zbabelnost v presvedcení a smelost v
neludskosti - to sú neodstránitelné mílniky na ceste k lepšiemu zajtrajšku. Pri takomto
ponímaní života neocakávajme ludskost- pretože tu nenájdeme dobrú vôlu a odvahu
poznat pravdu. Ide nám o rozumné, slobodné myslenie , spravodlivost, právo,
vyslobodenie cloveka z okov mravnej a hmotnej biedy. Vôbec nie je úspechom, ak
vytvoríme nové konstrukcie v technike, úspech spocíva vo vytvorení a dokázaní
konštrukcií pojmov vo vede a vo verejnom spolocenskom živote, v zblížení všetkých
jednotlivcov a národov. Niekedy musíme skutocne lutovat, že technický pokrok
napreduje mílovými vpred a naopak mravnost kráca takmer detskými krôcikmi.
Preto musí príst realizmus - cesta zdravého rozumu. Rozum je tvorca úcelnosti a
dobra vo svete. Dnešný clovek sa vzdáva pravdy. A predsa clovek sám rozhoduje o
svojom bytí, o svojom osude.
Žit znamená správne sa rozhodovat v každom okamihu. A od tejto povinnosti
cloveka nik neoslobodí. Je akoby zamurovaný vo svojej slobode, je na slobodu
odsúdený. Nie je obdarený slobodou len preto, aby sa stal neslobodným.
Pojmy dobra a zla sú založené na rozumovom poznaní a na ludských
skúsenostiach. Samotná inteligencia nevytvára dobro. Inteligencia, sila vôle a morálka
sú síce späté, ale mravný zmysel pre vytvorenie dobra je ovela dôležitejší ako
inteligencia. Dobro je konštantné, nemenitelné, no môže byt väcšie alebo menšie, a
rovnako, ako dobro aj cnost je zvláštnym stavom duše, ktorý nepodlieha strastiam a
zmenám.
Ludia v moderných casoch vynaložili najväcšie úsilie v dejinách, aby vytvorili
nové formy krásy a života všetkými prostriedkami, ktorých je clovek schopný. Vzniká
však velká irónia, ci sú vôbec schopní vytvárat, ba dokonca spoznávat krásu, ci sú
schopní usporiadat život a vytvorit novú, vyššiu syntézu sily a harmónie.
Generácia, ktorá váha a nedokáže sa vyjadrit ani o kráse, ani o živote, ani o
dobre a zle, je priemerná, povrchná, je bez hlbky ducha a stále mení svoj názor.
Obdivuje a velebí to, co donedávna preklínala, a zabúda na svoj odpor. Takáto
generácia je chorobná a potrebuje sa liecit.
Seba, svoju osobu má každý stále pri sebe a môže preto pre seba a na sebe
stále pracovat.
Iba vtedy dokáze clovek splnit svoju životnú úlohu, ked sa stane strážcom najcistejších
a najvyšších duševných hodnôt.
Každý clovek má cas, aby vynikol a bol prospešný pre ostatných. Jeho život musí
byt riadený. V konaní a rozhodovaní je najcennejšia rozumová cinnost, teda
uvažovanie. Rozkoš a vášne musíme vediet ovládat, a nie byt v ich zajatí.
Každý clovek musí byt filozofom. Kritická filozofia je reformou života: urobit zo
seba lepšieho cloveka. Preto je spomedzi všetkých vied najúcelnejšia a najdôležitejšia
práve etika, poznanie úcelnosti cností, ktoré musí vychádzat z vlastného vnútra.
Clovek, ktorý si nedokáže priznat svoje chyby, bude v žiote neštastný. Len ten sa
stane silným, kto si vcas uvedomí svoje chyby.
Najväcšou cnostou je trpezlivost. Cas ti poskytne príležitost vysporiadat sa s
akoukolvek bolestou. Život prináša vela utrpenia a bez viery by sme neboli schopní
uniest jeho bremeno. Preto viac v živote dosiahne ten, kto bol nútený sa prebíjat
rôznymi prekážkami.
Nedostatok poznania je podstatou ludského zla. Duševne zanedbaný clovek sa
nepochopitelným veciam bud posmieva, alebo si ich uctí, bud ich vyhladáva, alebo
ignoruje. Mravne neškolený clovek je len prostý tvor, ktorý je schopný všetkého- casto
býva nebezpecný. Clovek so zanedbaným duchom nedokáže využit svoje sily na
morálny prospech, pretože nechápe skutocný život. Nedokáže žit, pracovat, zápasit,
trpiet s radostou a beznádejne milovat. Je popudlivý, zlostný a nevie sa ovládat. Hnev
je krátke šialenstvo a strata sebaovládania je taktiež cesta k šialenstvu. Zanedbaný
duch je nízky, závistlivý a rád súdi iných, nikdy nie seba. V krvi a kostiach má hnis v
podobe závisti. Všetky neštastia musí clovek chápat a brat ako skúšobné prvky v jeho
živote. Podstatou zla je nepoznanie pravdy a nezáujem. Všetko, co prijímame alebo
vnímame, dobré aj zlé, sa stáva v našom vedomí súcnom. Preto pozor, pri výbere
hodnôt musíme byt velmi opatrný!
Clovek, ktorý nehladá zmysel života, je zaostalý. Zaostalost spocíva v duševnej
lenivosti. V každej duši je ukrytá túžba po premýšlaní o sebe, o zmysle života, túžba po
skúmaní a poznávaní vlastných síl a zákonitosti života. Aby všetkému jasne
porozumela, je obdarená rozumovým nadaním a túžbou po vyniknutí. Clovek, ktorý
pre vlastnú lenivost zanedbáva duchovný rast svojej osobnosti, má rozumový defekt
spôsobujúci jeho duchovný a morálny úpadok. Každý clovek má svoj život vo
vlastných rukách a môže sa odpútat od zvieracej nevedomosti, môže prejst školou
vedenia a sebapoznania, pretože úcelom sebavýchovy je prebudenie silnej individuality
ci osobnosti.
Cas neúprosne uteká a nie je v našich silách vrátit ho spät. Preto ak sa clovek v
duchovnom raste oneskorí, zakrnie a prehrá celý svoj žiyot. Clovek je stvorený pre
pravdu, a preto celou svojou dušou po nej prahne. Je potrebné si uvedomit, akým
vel'kým a osudným omylom by bolo zatemnenie pojmu pravdy, ktorý je spolocný pre
celé ludstvo.
Pravda poznania má svoj základ v bytí. Pravda sa dokonale uskutocnuje v
úsudku. Máme pravdu vtedy, ak je nejaká vec v našom úsudku taká, aká je
vskutocnosti. Pravda sa v rozume nachádza potial, pokial sa rozum zhoduje s
poznávanou vecou. Pravda vysvetluje alebo ukazuje bytie. Teda pravdu poznania
nemôžeme nachádzat v zmsyslovom poznaní, ale iba v rozume, ktorý je, vdaka svojej
nehmotnej mohutnosti schopný predmety nielen poznávat, ale aj uvažovat o svojom
poznaní.
Pravda teda vynáleží rozumového poznaniu. Rozumové poznanie však predpokladá aj
poznanie zmyslové. Zmyslové poznanie prebieha na základe cinností vonkajších
zmyslov (zrak, sluch atd.) a zmyslov ktoré nazývame aj vnútornými (napríklad
obrazotvornost). Okrem zmyslového poznania má clovek aj poznanie iné, podstatne
vyššie, a to poznanie rozumové. Clovek má schopnost vnímat zmyslami rôzne telesné
vlastnosti a zároven dokáže rozumom pochopit aj nehmotné veci - cas, priestor,
myšlienku, vieru, cnost, Iásku, Boha a iné. Je schopný vytvárat si nielen zmyslové
predstavy, ale rozumom dokáže tvorit aj všeobecné abstraktné pojmy. Je teda rozdiel
medzi rozumovým a zmyslovým poznaním.
Rozumové poznanie je podstatou slobody vôle. Vôla je tá mohutnost, ktorá sa
opiera o dobro spoznané a predložené rozumom. Kedže rozum a vôla sú nehmotné
mohutnosti, nehmotná je aj podstata, z ktorej pochádzajú, teda ludská duša. Všetko,
co je nehmotné, je duchovné, a co je duchovné, je aj nesmrtelné, vecné a nezaniká.
Telesná smrt nemôže spôsobit zánik duchovnej podstaty, rozumu a vôle, a preto sa
duša môže dalej rozvíjat a zdokonalovat aj bez tela. Poznanie môže prebiehat
donekonecna.
Svojou rozumovou cinnostou je duša nezávislá od tela, pretože rozumová a vôlová
cinnost sú duchovné, vychádzajúce z duchovnej duše. Preto žiadny hmotný orgán nie
je a nemôže byt spoluzdrojom a spoluprícinou tejto cinnosti.
Pri nehmotných úkonoch telo pomáha tak, že prijíma látku, z ktorej duša
prostredníctvom rozumu abstrahuje pojmy o veciach.
Samotné poznanie prebieha jedine v našom subjekte, ktorý sa vdaka nemu
zdokonaluje.
Zo všetkých žijúcich tvorov iba clovek bol obdarený rozumom, slobodnou vôlou a
svedomím.
Clovek ako mysliaci tvor je obdarovaný aj túžbou, aby premýšlal o zmysle svojho
života, o skutocnosti a o zmysle svojho pôvodu i pôvodu sveta, aby chápal tvorivú silu
a aby pátral po zákonoch života a smrti. V ríši všetkých tvorov iba clovek má ducha,
ktorý si uvedomuje sám seba.
Ludia sa však ucia, že clovek sa vyvinul zo zvierata. Toto zviera sa stále
zdokonalovalo, až na polocloveka. Polozviera, poloclovek sa neustále vo svojom vývoji
približoval k dnešnému cloveku, až jedného dna dospel k ludskému vedomiu, k
vedomiu seba samého, k reci a mysleniu. Clovek si coraz väcšmi uvedomoval sám
seba, až jeho zmyslový život dospel k rozumovému. Takto a podobne nás ucí dnešná
pokroková veda o pôvode cloveka, hoci je viac ako isté, že clovek sa na svete objavil
ako dokonalý tvor.
Svojím telom a telesnými funkciami sa clovek podobá ostatným živocíchom a má s nimi
vela spolocného. Podstatný rozdiel medzi clovekom a zvieratom spocíva v duševnom
živote, teda v tom, že clovek môže samostatne mysliet a slobodne chciet.
Hoci je clovek obdarený rozumom a slobodnou vôlou, nevie, preco je na svete, naco je
život, nepozná svoj konecný ciel. Dnešné nebezpecenstvo laicizmu je deliacou ciarou
duší. Na jednej strane sa nachádza racionalistická viera, na druhej krestanská.
Niektorí ludia hovoria, že clovek má len pozemské urcenie a musí sa spoliehat
iba na svoje ludské sily, aby toto svoje urcenie mohol uskutocnit. Iní ludia sú zas
presvedcení, že ludské urcenie je nadprirodzené a clovek ho nemôže uskutocnit bez
Božej pomoci. Medzi vierou racionalistickou a krestanskou existuje zápas.
Rozvoj techniky musí prebiehat súcasne s rozvojom zásad spravodlivosti a lásky, zásad
krestanstva.
Každý životný zážitok má vnútorné a vonkajšie príciny. Život na nás kladie
nároky a istým spôsobom nás tyranizuje. Sme nositelmi tohto života, závisí len od nás,
ako ho využijeme.