Život

- Byť teraz niekde inde, - behalo hlavou Manfrédovi. „Nemusieť tu tak teraz byť, veď na čo mi to v živote bude... nikdy to nevyužijem...neznášam dejepis, prečo mi toto robia ??? “
Učiteľ práve zopakoval jeho známu vetu, ktorú si počas dlhoročnej praxe zapamätal: „Historiae magitrae vitae.“ Samozrejme, že ju nezabudol preložiť, ako to robieval každú hodinu : „ História je učiteľkou života.“
Manfréd sa väčšinou na dejepise nudil, a tak si robil to, čo ho zaujímalo, kreslil si rôzne obrázky strojov, ktoré možno raz zostrojí, písal si počítačové programy, čítal články o studenej fúzii...a pri tom všetkom nebral ohľad na profesora. Profesor bol postarší pán, ktorý už ani veľmi nevidel a mal vytypovaných žiakov, ktorých dejepis bavil, preto sa bavil len s nimi a ostatní ho nezaujímali.
- Aspoň, že sa rád počúva a na nás kašle, - rozbehol sa medzilavicový rozhovor.
- Hej, hej, máš pravdu, aspoň máme pokoj.-
- Podľa mňa je to chyba školského systém, - pridal sa do rozhovoru Manfréd, „ Žiaci sa musia učiť aj to čo ich nebaví, nemôžu si vybrať predmety, ktoré by boli pre nich užitočne.“
- My by sme najradšej nemali žiadny predmet, - zasmiali sa chalani zo štvrtej lavice.
Manfréd s nimi úplne nesúhlasil, a tak len sucho s nepatrným úsmevom kývol hlavou: „Hej.“
- Myslím, že s tým systémom si mal pravdu, - uistil ho spolusediaci. „ Ale možno sa to raz zlepší, aspoň pre nasledujúce generácie, budú môcť robiť to, čo ich bude baviť .“
Hodina dejepisu sa konečne skončila, prišla prestávka a Manfréd so spolusediacim mohli v kľude dokončiť svoj rozhovor. Debatovali o tom celú prestávku, potom ďaľšiu a ďaľsiu.... až sa skončilo vyučovanie. Samozrejme, že nedebatovali len o tom, kedy - tedy sa po chodbe prešlo nejaké pekné dievča, tak sa predsa museli na ňu usmiať, a neskôr rozdebatovať aj ju. Po vyučovaní išli ešte s ďaľšími spolužiakmi do Jazz-u, tak ako to robievali každý piatok. Jazz bol podnik v centre mesta, kde sa stretávalo množstvo mladých ľudí, a takmer každý s každým sa tu aspoň do tváre poznal. Objednali si dve „ koly “ a debatovali ďalej.
- Vieš Christopher, niekedy mám pocit, že svoj život len prežívam, tak ako to bolo dnes na dejepise. Robil som to čo som chcel ja a nebral som do úvahy dejepísára, ktorý žije svoj život, robí to čo ho baví a ja mu to kazím. Vždy vyzerá, tak šťastne, keď hovorí svoju obľúbenú vetu, ale on vyzerá celkovo šťastne keď rozpráva o histórii. Veď život má byť o tom, že ho žijeme a nie len prežívame. –
- Ale ty predsa tiež robíš to, čo ťa baví. –
- Lenže som to nerobil naplno, lebo som bol obmedzovaný. Asi je lepšie robiť jednu vec poriadne ako dve neporiadne. Chápeš? -
- Viem na čo myslíš, tak skús raz Žiť hodinu dejepisu s naším profesorom a uvidíš... –
- Skúsim –
O niekoľko rokov ... Manfréd bol uznávaný svetový jadrový fyzik. Raz sa ho len tak z recesie na jednej besede spýtali, kedy dostal A. Einstein Nobelovu cenu, pretože by ju radi odovzdali aj jemu ... a predstavte si on to vedel.