Život na Marse

Život na Marse
Vesmír je všetka existujúca hmota, energia a priestor. Do vesmíru patria aj Slnko,
planéty, hviezdy a galaxie, prach a hmota, ale aj svetlo v priestore. Vo vesmíre sa
nachádza asi 100 miliárd galaxií. Aká je šanca, že existuje mimozemský život? Asi pred
sto rokmi dovolili dalekohlady astronómom prvý pohlad na cervenú planétu. Kvôli
malému rozlíšeniu sa zdalo, že vedci vidia na Marse kanály. Mnohí si mysleli, že ich
vybudovali martanské civilizácie. O desiatky rokov neskôr, ked kozmické sondy vyslali
na Zem snímky, zavládlo sklamanie. Snímky ukázali len pustú krajinu bez známok
života. Astronómovia odhadujú, že v našej Galaxii je približne 100 mld. hviezd. Aká je
pravdepodobnost, že inteligentný život sa vyvinul len pri jednej? Astronóm Frank Drake
navrhol vzorec, podla ktorého to možno vypocítat. Išlo len o námet urcit mimozemský
život nie o skutocnú odpoved. A výsledok? Od 100 po 100 miliónov mimozemských
civilizácií. Pozemskými dalekohladmi a HST sa podarilo doposial objavit 63
extrasolárnych planét. Ale život sa vyvinul len na jednej planéte. A to na planéte Zem.
Zem sa nachádza v Slnecnej sústave. Okrem Zeme tam nájdeme aj hviezdu menom
Slnko, 9 planét vrátane Zeme, prinajmenšom 63 mesiacov, nespocítatelné množstvo
astereoidov(najväcší je Ceres – 930 km), komét a meteoroidov. Planéty rozdelujeme
na terestriálne (podobné Zemi) – Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Majú malé rozmery a
hmotnosti, ale majú velkú hustotu. Plyny tvoria nepatrnú cast. Druhú skupinu tvoria
joviálne (velké, Jupiteru podobné) planéty a to sú – Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a
Pluto. Na rozdiel od terestriálnych planét majú velké rozmery a hmotnosti, malú
hustotu, sú zložené hlavne z plynu. Tieto vlastnosti pre Pluto neplatia. Pluto má
vlastnosti podobné vlastnostiam terestriálnych planét. Planéty najviac podobné Zemi,
kde v minulosti mohol existovat život sú Venuša a Mars. Najväcšiu šancu, kde v
minulosti mohol byt život, má planéta Mars.
Mars, tiež prezývaný ako cervená planéta, je štvrtá planéta v poradí od Slnka. Na
nocnej oblohe sa nám javí ako planéta s cerveným nádychom (preto tá prezývka). Toto
sfarbenie spôsobujú oxidy železa v povrchových horninách. V minulosti si ludia mysleli,
že Mars je ponorený v krvi a ohni. Preto ho aj pomenovali podla boha vojny. U Grékov
sa volal Ares, a u Rimanov Mars. V súcasnosti je už celý povrch zmapovaný, ale žiadna
krv ani ohen sa nenašli.
Mars a Zem majú vela spolocného. Dlžka dna je skoro rovnaká.
Otocenie okolo osi trvá Marsu iba o 41 minút dlhšie ako na Zemi. Obe planéty majú
hory, kanony, púšte, sopky a polárne ciapky. Obe majú aj korytá riek, ale tie na Marse
sú vyschnuté. Hoci teraz sú suché, kedysi urcite boli naplnené tecúcou vodou. Kam sa
všetka tá voda podela? Väcšina skoncila v polárnych ciapockách na póloch Marsu, alebo
sa môže nachádzat hlboko pod povrchom. Na povrchu sú aj extrémne útvary. Jeden z
nich je aj Olympus Mons, pravdepodobne najväcšia sopka v slnecnej sústave, ktorej
výška je 22,6 km nad povrchom. Je takmer trojnásobne vyšší ako najväcšia hora na
Zemi Mount Everest. Dalším naj útvarom v slnecnej sústave je Valles Marineris,
obrovská sústava kanonov pod rovníkom tiahnúca sa viac než 4800 km. Tmavé oblasti
dostali pomenovania moria ako na Mesiaci.
Mars má dva drobné mesiace zemiakovitého tvaru – Fobos (28 km) a Deimos (16 km).
Oba boli urcite astereoidy, ktoré zachytila gravitácia Marsu. Fobos je bližšie k Marsu.
Na jeho povrchu je obrovský kráter Stickney, ktorý tvorí asi desatinu povrchu
mesiacika. Deimos má omnoho hladší povrch.
Pretože Mars je planéta najviac podobná Zemi, vela ludí dúfalo, že môže byt domovom
mimozemskej civilizácie. Najstaršie svedectvá o pozorovaniach Marsu pochádzajú z
Babylónu, kde sa pozorovania uskutocnovali už 400 rokov pred našim letopoctom.
Okrem Babyloncanov pozorovali Mars aj Sumeri, Cínania, Egyptania, Mayovia, Briti.
Tieto vyspelé národy pozorovali Mars iba volným okom. Skoro 100 rokov po vynájdení
dalekohladu , G. Miraldi objavil polárne ciapocky (1704). V roku 1877 zverejnili správu,
že Schiaparelli pozoroval línie tmavých ciar križujúcich planétu. Vedci pokladali
záhadné línie za kanály vybudované inteligentnými bytostami. Medzi takých vedcov
patril aj P. Lowell. Kanály ho tak fascinovali, že dal kanálom mená, ktoré velmi
podrobne zakreslil vo svojich mapách. O 50 rokov Antoniadi vyvrátil predstavy o
kanáloch na Marse. Prvá sonda, ktorá priletela k Marsu bola sovietska sonda Mars1.
Sonda iba obletela Mars, ale americká sonda Mariner4 odvysielala 14.7.1965 prvé
detailné snímky z martanského povrchu. V júni 1976 fotografovali a pristáli na Marse
dva moduly typu Viking. Orbitálne moduly Vikingov zmapovali celý povrch s rozlíšením
100 i menej metrov. Pristávacie moduly získali dalšími kamerami snímky pristátia s
milimetrovým rozlíšením. Dalšie úlohy boli preskúmat pôdu a získat dôkazy o
mikroskopickom živote. Nijaké dôkazy nenašli. V roku 1984 americká geologicka R.
Scoerová našla v Antarktíde meteorit ALH84001.
O 10 rokov neskôr vedci zistili, že pochádza z Marsu. Našli sa tam útvary podobné
cervíkom, ktoré vyzerajú ako skameneliny organizmov na Zemi. Po dlhom odmlcaní v
roku 1997 pristála na Marse sonda Pathfinder. Sonda na povrch vysadila rover
Sojourner, ktorý zbieral informácie o povrchu a atmosfére, ale nezískala nijaký dôkaz o
živote na Marse.
Štarty na Mars sú komplikované. Môžu sa uskutocnit každé dva roky. Pretože každé
dva roky je vzdialenost medzi Marsom a Zemou najkratšia približne iba 55 mil. km.
Štartovacie okno sa otvára v tomto roku ( 2001). Prvá sonda, ktorú vypustili v tomto
štartovacom okne je Mars Odyssey. V októbri 2001 nahradí Mars Global Surveyor,
ktorý skúmal Mars tri roky. Japonci vyslali k Marsu sondu Nozomi, ktorá pre výpadok
korekcných motorov priletí k nemu až v roku 2004. Štarty na Mars sú naplánované na
roky dopredu. Pre rok 2003 sú naplánované velké marsochody. Denne prejdú 100 m a
za úlohu budú mat hladat stopy po vode. O dva roky neskôr, ked sa otvorí dalšie okno,
NASA chce k Marsu vyslat sondu Mars Reconaissance Orbiter. Jej rozlíšenie bude 20 až
30 cm. Je to desatkrát vyššie ako dosiahla Mars Global Surveyor. Dalšie sondy pre Mars
budú pohyblivé vedecké laboratória, ktoré budú skúmat okolie s priemerom viac ako
100 km. Takéto laboratória budú štartovat v rokoch 2007 a 2016. Návratné sondy
vypustia v rokoch 2011 a 2016. Sondy privezú na Zem vzorky martanských hornín. V
tom istom case na rôznych miestach planéty pristanú desiatky minisond na prieskum
povrchu. Spolu s minisondami prídu aj geologické sondy, ktoré získajú vzorky z hlbky
100 až 250 metrov a privezú ich na Zem. Clovek by mal na Marse pristát až po roku
2020. Hoci misie sú naplánované dopredu, vždy sa vyskytne nejaká chyba. Prvým
plánom bolo, že vzorky z Marsu privezú v roku 2011 a teraz je to, že len v roku 2011
pôjdu návratné sondy na Mars.
Aj v tých najlepších plánoch môžu byt chyby. Pre NASA sú chyby stratou obrovských
penazí a množstva casu. A odpoved na otázku, ci budú terajšie plány úspešné vedia len
hviezdy! A možno iba hviezdy vedia, ci niekedy na Marse bol život. Ale myslím si, že
ludstvo raz urcite zodpovie aj na túto otázku.
Michal Pipka,
Hvezdáren a planetárium Prešov
sept. 2001.